Archívy kategórie: Slovak

Blog,Názory a príbehy,Uncategorized

Email o strachu

Komentovať

Ahoj.

Tak veľmi Ti túžim napísať o bariérach. O tých, o ktorých teraz toľko premýšľam. O bariérach, ktoré si staviame, lebo sa bojíme. Čím je náš strach väčší, tým väčšie sú bariéry, tým vyššie ploty. A naopak- čím vyššie ploty, tým krátkozrakejší sme. Tým bojazlivejšími sa stávame. Tým opustenejšími.

Zdá sa to nekonečné.

Dnes premýšľam hlavne o bariérach, ktoré si budujem sama. O ľuďoch, ku ktorým sa bojím pristúpiť, lebo sú iní ako ja. Vyzerajú inak, správajú sa inak.

Môj obranný systém ma núti od nich bočiť. Považuje ich za nebezpečných.

Pritom by som im tak veľmi chcela povedať, že mi spôsobujú strach, ale nedokážem to. Už len vysloviť to by ma na moment oslobodilo.

Nie sú to racionálne veci.

Viem, že mnohí tí ľudia sú fajn, vlastne mnohí z nich majú určite zaujímavé životné príbehy a mohli by byť mojimi potenciálnymi priateľmi. Možno sa boja rovnakých vecí ako ja, možno sa dokonca boja mňa. Možno majú radi podobné knihy, hudbu, často chodia na koncerty a dokážu sa podobne rozčúliť nad nespravodlivosťou. Možno by sme našli množstvo spoločných tém a dokázali sa pri nich rozprávať pri jednom poháriku až do rána.

Ale bojím sa ich opýtať, či by so mnou šli.

Strach z neznámeho, z nesúhlasu, neporozumenia a odmietnutia je stále tu. Neviem sa toho zbaviť.

No napokon tieto bariéry aj tak najviac trápia mňa. Aspoň tým som si istá. Ostávam v tom osamelá a prestávam byť slobodná.

Tak veľmi chcem byť slobodným človekom. Pristúpiť ku komukoľvek bez strachu, nebáť sa hovoriť alebo aj mlčať. Povedať pravdu. Byť tou pravdou. Nech sa stane čokoľvek.

Túžim nájsť ten pokoj, ktorý je odpoveďou na všetko. Prijať ten strach a pochopiť, ako veľmi ma klame. A nechať ho odísť v pokoji. Možnože čas to dokáže.

Ty sa zatiaľ maj dobre a neboj. Všetko dobre dopadne. 🙂

Blog

Jeseň je tu

Komentovať

Prichádza jeseň, je chladnejšie a dni sú temnejšie. Cítime sa unavení, rýchlejšie strácame energiu, ťahá nás to do postele, pod deku, ku čaju a knihe. Máme chuť ponoriť sa do letných spomienok na fotkách, nasávať atmosféru filmových a knižných príbehov, meditovať pri padajúcom daždi, dýchať les a napájať sa z jeho farieb.

Je to normálne.

P12003721

Taká je jeseň. Jej dynamika a melanchólia nám diktuje, čo by sme mali urobiť. Oddychovať. Stiahnuť sa do seba. Skryť sa pod oblečenie a dovnútra. Pozapaľovať sviečky v dome, poukladať ovocie do misiek, vyložiť nohy, vnímať, ako sa príroda mení, načúvať jej a byť naďalej jej súčasťou. Kým v lete sme na vrchole síl a máme dostatok energie na čokoľvek, jeseň nás logicky núti spomaliť. Niekedy je to v rámci pracovného života možné, inokedy nie.

Treba si aspoň občas nájsť ten pokojný kút a nechať do seba vstúpiť sentiment. Zahaliť sa do hmly, na chvíľu uniknúť starostiam, večným témam, povinnostiam. Pripraviť sa na zimu, ktorá nemusí byť milosrdná, vytvoriť si v srdci dosť miesta pre veci, ktoré nás budú v nasledujúcim období hriať.

P12003691

Prechádzkami, rozhovormi, meditáciami, cvičením, a láskou.

Blog,Z ciest

Čo ma naučili cesty

Komentovať

Cestovanie je neuveriteľné v objeme poznatkov, ktoré sa môžete naučiť. Múdrosti, ktoré zlepšia každý váš deň.

  1. Každá situácia má svoje riešenie. Najprv ale musíte chcieť

Prvá a najdôležitejšia vec, ktorú som sa naučila na cestách je fakt, že aj z tej najprekérnejšej situácie sa dá nájsť východisko. Jediné, čo nefunguje je, ak si sadnete na kameň a s hlavou v dlaniach sa predčasne vzdáte. Človek na ceste je odovzdaný svojmu osudu a svojej viere. Aj keď som rukou zlodejov prišla o všetky peniaze, aj keď som stratila batožinu alebo sa stratila v neznámej krajine, vždy existovalo riešenie ako z toho von. To, ako rýchlo som ho našla, záviselo vždy od toho, ako som sa k veci postavila. Či čelom- aktívne, alebo bokom – tak aby som na problém videla len z jednej strany a sklonila pred ním hlavu.

  1. Dobrí ľudia žijú všade. Rovnako tak aj zlí

Druhá múdrosť úzko súvisí s prvou. Akí ste, takých ľudí budete stretávať. Kamkoľvek však idete, nájdete tam presne tie isté dve skupiny ľudí – ľudí dobrých, vždy ochotných vám pomôcť a ľudí zlých, ktorí vám pomôcť nechcú alebo vám dokonca chcú ublížiť. Netreba si robiť ilúzie, nie všetci, ktorých stretnete, sú vaši priatelia. Ale prevažná väčšina ľudí sa nimi rada stane. Človek na ceste nikdy nie je sám. Len ak naozaj chce. Inak vždy stretne presne takých ľudí, akých potrebuje. Nesmie sa ich hanbiť osloviť a poprosiť o pomoc. Väčšine ľudí lichotí, keď ich o to požiadate. Ak ste milí a vďační a je to z vás cítiť, nemáte sa čoho báť. Potom sa treba spoľahnúť na intuíciu a skúsenosti – kto vám chce pomôcť naozaj a kto vás chce zneužiť, zistíte potom pomerne rýchlo. Sama vždy spomínam na jednu vetu, ktorú nám povedal chlapík na Sicílii. „Na Sicílii vám vždy niekto pomôže.“ Stretli sme ho v sobotu večer, keď venčil psa. Práve sme zistili, že z dedinky, v ktorej sme ostali, nám v nedeľu ráno nepôjde žiaden autobus na letisko. Ranné lietadlo sme nemali šancu stihnúť. Tento muž nám na seba nechal kontakt a nielenže nás ráno odviezol, ešte ten večer nás pozval na večeru, drink a do rána sa nám venoval.

P1250152

  1. Nikdy nie je tak zle aby nemohlo byť horšie. Ale ani tak dobre, aby nemohlo byť lepšie

Aj keď som si myslela, že už nič horšie sa nemôže stať – keď ma okradli v Bangkoku alebo keď sme sa stratili v Ríme, vždy sa napokon ukázalo, že nešťastie je nekonečné. V Bangkoku ma okradli aj druhý krát a zobrali mi úplne všetko a v Ríme sme sa stratili opäť. Vždy však napokon existovalo riešenie. Niekedy to trvalo dlhšie, ako sme dúfali, ale cesta von z toho napokon viedla. Kým sa človek nepoučí zo svojho nešťastia, bude sa neustále opakovať. Často je za tým chybný prístup.

  1. Spoznávať sa dá iba s otvorenou hlavou

Ak cestujete plní predsudkov, môžete rovno prestať cestovať. Ak máte dopredu pevné presvedčenie o určitých veciach, javoch, národoch, kultúrach, verte tomu, že nič na svete ho nezmení. Nie je nič horšie ako cestovať a nič sa pri tom nenaučiť. Poznávacie zájazdy nie sú o tom, že si idete overiť, čo už viete, ale že sa idete naučiť niečo, čo ste doteraz netušili. Znamená to, že kamkoľvek pôjdete, budete mať otvorené oči, otvorenú hlavu, srdce a veľa otázok. Len vtedy má poznávanie zmysel.

68015_1650642272960_3503957_n

  1. Neexistuje zlé počasie. Len zlá príprava

Každý správny turista vie, že zlé počasie neexistuje. Príroda a svet je zaujímavý rovnako v daždi ako počas slnečného dňa. Jasné, dva týždne nepretržitého dažďa počas dvoch týždňov vašej dovolenky v Chorvátsku vás najprv naštvú, ale je vaša chyba, že ste cestovali dopredu presvedčení o tom, ako bude vaša dovolenka vyzerať. Je dobré vedieť, že ešte stále existuje niečo, čo má navrch – a to príroda. Takže okrem toho, že neexistuje zlé počasie, stále existuje zlé oblečenie a zlá fantázia. Aj v upršanom Chorvátsku je množstvo vecí, ktoré sa dajú vyskúšať. Najmä ak máte pršiplášť.

  1. Najkrajšie miesta sú tie, o ktorých vedia len miestni

Počas cesty Sicíliou sme využívali couchsurfing. Vďaka tomu sme vybočili z klasických turistických trás a spoznali neuveriteľné veci. Len miestni nám mohli ukázať malé jazierka, horúce pramene, tajné pláže, domáce vinice, múzeá, o ktorých sa v bedekroch nepíše a reštaurácie, ktoré by sme inak nemali šancu nájsť. Dodnes som vďačná za tie pohľady, ktoré mi poskytli miestni. Aj za slová, názvy a pojmy, ktoré nás naučili.

  1. Nie je dôležité kam, ale s kým

Jednu z najdôležitejších vecí, ktoré som sa naučila, bola táto. Niet väčšieho pekla ako byť na nádhernom mieste s niekým, s kým neviete vydržať. Nikdy nezabudnem na úžasný road trip, ktorý sa úžasným zdal len vo chvíli, kým sme ho plánovali. Len čo sme vyrazili na cesty, začali sa prvé problémy a neskončili do konca. Aj to malo ale svoj význam. Ukázalo sa, že nie vždy sú ľudia takí, akí sa zdajú, kým s nimi sedíte pri pive. Skúste sa s niekým vydať na dvojtýždňový trip, byť s ním nonstop v aute, v hoteli, stane, … Potom zistíte, akí priatelia naozaj ste. A preto je jedno z najdôležitejších poučení toto – dobre si vyberajte ľudí, ktorí vás sprevádzajú na ceste, aby ste kvôli nim nezmeškali to krásne, ktoré môžete vidieť.

  1. Život je nádherný. Vždy

 Je jedno, kde ste a čo robíte. Či sedíte na Námestí pri fontáne di Trevi a jete zmrzlinu alebo sa práve šplháte na kopec v Slovenskom raji. Možno sa potulujete ulicami Palerma, kde vás naháňajú malé „Cigánčence“ alebo sa strácate v parkoch Dublinu a sledujete dôchodcov, ako hrajú šach. Možno vás práve okradli, možno ste unavení a máte pocit, že ste už videli všetko. Svet vás nikdy nemôže unaviť dlhšie ako na chvíľu. Je vždy nádherný. Keď sa vám všetko zdá zlé, nefunkčné, šedivé, znamená to len jedno –  potrebujete nádych a oddych. To je všetko.

Blog,Z ciest

Thajsko – Okradnú vás a ešte sa budete usmievať

Komentovať

„Thajsko bola jediná krajina, kde ľudia na príchod vojakov reagovali pozitívne. Nosili im kvety a fotili sa s nimi, niekto na Twitteri dokonca napísal: Tí vojaci sú takí zlatíí..“ hovoril mních LP Pasura na jednej z jeho prednášok v Mooktawan sanctuary. Ťažko uveriť, že popisoval tú istú situáciu, o ktorej naše média hovorili dosť vážne. Je pravda, že protesty v Thajsku boli a priniesli aj svoje obete, ale keď som prišla do Thajska začiatkom júna 2014, nebolo po nich ani stopy. Panika môjho okolia bola teda zbytočná. 

Namiesto toho sa vláda všemožne snažila prinavrátiť turizmus do starých koľají. Thajčania sú si vedomí, z čoho ich krajina (okrem iného) žije. Je to história, kultúrne pamiatky, príroda, lacné tovary a služby, ale aj pohodová atmosféra, ktorú bežne v Thajsku cítite na každom kroku. Bolo by smutné o niečo z toho prísť.

Vôľou kráľa je urobiť z vás turistov (aj) proti vašej vôli

Thajčanmi milovaný kráľ Pchúmipchón Adundét urobil v sobotu, 21. mája, v deň júnového slnovratu krok v ústrety turizmu: sprístupnil všetky chrámy turistom zadarmo a podporil šoférov tuk-tukov, aby mohli turistov voziť po celom meste za smiešnu sumu.

Tuk-tuk

Prepracovaný systém spolupráce s predajcami luxusných látok, drahokamov a suvenírov, ktorí šoférom platili za každého privezeného zákazníka isto priniesol svoje ovocie. A ja som bola „lucky“, ako sústavne opakoval šofér môjho tuk-tuku, aj napriek tomu, že som si nekúpila žiadny drahokam vo výhodnej, nezdanenej cene, ani drahý oblek, ktorý mi núkal arogantný Ind v továrni na látky, kam ma môj šofér iniciatívne odviezol.

Stojaci Budha, BKK

Zato som videla obrovského stojaceho Budhu, pri ktorého nohách sa krčili thajské ženičky. V tej chvíli na mňa pozeralo 32 metrov čistého zlata, ligotajúceho sa na slnku postaveného za účelom zraziť vás na kolená v nemom úžase. Turisti, ale aj miestni pokladali k enormným prstom Budhu lotosové kvety a všade rozvoniavali vonné tyčinky. V areáli chrámu Wat Intharawihan bola atmosféra pokoja a pohody.

Úder pre šťastie na ťažký gong a následná návšteva Lucky Budhu ma usvedčili v tom, že moje smoliarske dni sa skončili. Stratená batožina sa predsa našla a ukradnuté peniaze boli už tak či tak nenávratne preč. Tak načo sa trápiť? Thajský štýl vyrovnávania sa s problémami sa mi vryl do kože. Akceptovať realitu, vyrovnať sa s utrpením a vidieť skôr to dobré je také budhistické… a byť budhistom v Thajsku je niekedy obzvlášť výhodné.

Priveľa filmového života v Bangkoku

V Bangkoku sme bývali na jednej z najrušnejších ulíc hneď vedľa Khao San Road, kde od večera do rána hučala živá hudba a kde taxikári a šoféri tuk-tukov hučali nepretržite. Z pouličných stánkov sa valila vôňa Pad Thai a neobvykle odvážne oblečené Thajčanky vám strkali nápojové lístky rovno do ruky. Mohli ste sa znakupovať do zbláznenia, ushoppingovať na smrť, alebo len tak sedieť v bare a civieť na život, ktorý sa nemienil zastaviť. V izbe hostela, kde sa úbohý stropný ventilátor snažil zahnať horúčku každej jednej noci, sme zaspávali na smrť unavení životom veľkomesta, v ktorom je všetko ako z filmu.

Bangkok ma naučil jedno – že žiť na ulici vôbec nie je hanba. Obyvatelia hlavného mesta robia mimo svojich domovov všetko – od obchodovania, cez výchovu detí až po spĺňanie si základných potrieb. Thajská masáž na koberčeku pri hlavnej ceste je rovnako v poriadku ako dobre prepečený škorpión na drevenej paličke. A krásna Thajčanka s chlpatými nohami je rovnako bežná ako chlap so sukňou a podprsenkou za pokladňou v  Seven Eleven.

Život v uliciach veľkomesta

A ešte jedno je v poriadku. Ak ste videli tento film, tak pochopíte, o čom je láska na thajský spôsob. Vyzerá ako starý a pupkatý (v lepšom prípade svalnatý) severan a krehká thajská dáma v ľahkých letných šatách. Frekventovaný obrázok v uliciach Bangkoku, Chiang Mai, i kdekoľvek inde v Thajsku. Nepochopiteľná realita.

Primálo života v Koh Samet

Je možné, že v Bangkoku nachvíľu utrpíte šok z takej heterogénnej vzorky ľudskej civilizácie na niekoľkých metroch štvorcových. Vhodným spôsobom, ako sa z toho dostať, je uniknúť na kúsok zeme, ktorý sa rozpúšťa v slanom morskom roztoku. Človek s časom obmedzeným zase nemá až toľko možností dočiahnuť na pláž v rozumnej vzdialenosti od Bangkoku, preto bol môj výber ostrova

Koh Samet

Koh Samet, ktorý je od hlavného mesta asi tri hoďky autobusom a loďou, celkom logický. V júni, kedy sa turisti, zastrašení obdobím dažďov a tento rok navyše aj spomínanými protestmi, radšej Thajsku vyhnú, je vlastne skvelé ocitnúť sa na ktoromkoľvek ostrove. Uprostred týždňa sa turistické kancelárie v Bangkoku mierne pousmejú nad kúpou vášho zájazdu na ostrov, no nemusíte sa báť; spoločne sa nejaká posádka napokon nazbiera. Má to aj svoje výhody – už v autobuse si vyhliadnete perspektívneho spolupútnika a ľahko sa s ním dohodnete. Mne hneď padla do oka pehavá a modrooká Izraelčanka, ku ktorej sa takmer okamžite pridali Belgičan, Turkyňa a Nemec, aby sme tak spoločne obsadili poloprázdny ostrov Koh Samet. Pri iba ôsmich kilometroch pevniny nebolo žiadnou výzvou prejsť ho krížom-krážom, aj keď miestnej polícii, ktorá ma potom viezla naspäť, sa to zdalo neuveriteľné. „Thajčania nikdy nechodia pešo,“ zasmiala sa blonďavá Škótka na pláži Ao Tuptim, ktorá na ostrove žije už trinásť rokov. Okrem tohto poznania mi pomohla dohodnúť sa s policajtmi, a potom sa už len zabávala nad ich potrebou odfotiť sa so mnou.

Koh Samet ma naučil ešte čosi – v skutočnom raji sú belosi atrakciou, čo dokladuje premisu, že prvá Eva nemohla byť beloška. Na druhej strane, raj je pre Evy rajom najväčšmi vtedy, keď všetci ostatní ostanú doma.

Na Koh Samet som našla raj na opustenej pláži Ao Pakarung, kde to vyzeralo presne ako na jednom z tých obrázkov, ktoré som si na začiatku milénia sťahovala do prvého počítača. Nemusím vám dúfam hovoriť, ako vyzerá raj – to viete najlepšie sami. Je tam však ticho a k obedu sa podáva čerstvý, dobre vychladený kokos, ktorým zapíjate západ slnka nad morom.

Takýto raj je navyše mimoriadne lacný. Drahé je len dopracovať sa k nemu. Budhisti by aj na toto mali svoje zdôvodnenie: za všetko môže karma. Preto sa snažte, aby ste mali karmu v poriadku. Azda sa už v tomto živote dočkáte sladko-štipľavej a horúcej odmeny v podobe návštevy Thajska.

Blog

Poznáte symboliku Pozdravu Slnka: zacvičte si ho

Komentovať

Pozdrav Slnka je jedným z najstarších cvičebných zostáv na svete. Ak ste ho niekedy cvičili, viete, akú má silu. Je plný symboliky, významov a má vlastnú vnútornú logiku, ktorú pri pravidelnom cvičení ľahko pochopíte. 

Je jedinečný vo svojej cyklickosti – začína a končí ako deň, podobne ako príroda sa vracia do bodu, v ktorom začal. Je tvorený z protikladov podobne ako život – najprv sa dvíhate, potom klesáte, najprv ste hore, potom dolu. Deň začínate ránom a život začínate narodením. Váš život sa končí tmou podobne ako deň nocou.

V Pozdrave Slnka je takmer všetko, čo z emočného hľadiska tvorí náš život  – hrdosť, úcta, pokora, láska, pokoj, ale aj odhodlanie. Vzostup aj ústup. Všetko pekne v rámci dvanástich pozícií s variáciami. Dvanásť pozícii podobne ako počet mesiacov v roku.

Pozdrav slnka je geniálny na precvičenie tela

vlcsnap-2015-08-05-20h24m58s117Vzhľadom na striedanie pozícií a postupné zapájanie rôznych svalových sústav je Pozdrav Slnka veľmi komplexným cvičením, ktoré vám zrána ponaťahuje svaly, uvoľní šľachy a nabije vás energiou presne tak ako potrebujete.

Môže sa stať vašim novým rituálom namiesto pitia kávy. Môže to byť fascinujúci aj zábavný exkurz do filozofie, hlboký ponor do prežívania a pochopenia vlastnej existencie.

A ešte dych

Pozdrav Slnka úzko pracuje s dychom. Najprv sa preto učíte jednotlivé cviky postupne, v súlade so správnym dýchaním a až potom cvičíte celú zostavu zaradom. Nie je to jednoduché, no nie je to ani náročné, závisí od stavu vášho fyzična, dychovej praxe a chuti pracovať na sebe. Nádych a výdych sa majú striedať rytmicky a celý čas je práve dych tým, na čo sa máte sústrediť, čo vás obracia dovnútra.

Pravda je však taká, že aby sa človek dokázal sústrediť výsostne na dych, musí byť v jogovej praxi pomerne ďaleko. Inak vás budú vyrušovať myšlienky na všetko ostatné – starosti minulého dňa, plány do toho budúceho, kontrola správnych pozícií – “nie som príliš zaklonený?”, “au, bolí ma krk”, “dopekla, ako dlho ešte mám takto ostať?”.

Prijať pokojne každú pozíciu si vyžaduje nový stav mysle, ktorý vystihuje pojem “číra existencia”.

Znamená to byť prítomný v momente, ktorý charakterizuje daná ásana.

Nádych a výdych sú mantrou, s ktorou si úplne vystačíte. V momente, keď sa týmito nádychmi a výdychmi stanete, cvičíte správne.

Sila Slnka vo vašom vnútri

IMG_2930-1002+soft01Pozdrav Slnka je ideálnym začiatkom dňa. Práve ráno potrebujete načerpať alebo objaviť zásoby energie na celý deň. Je známe, že energia Slnka je obrovská. Vy sa môžete naučiť, ako z tejto sily čerpať.

Postavte sa ráno k otvorenému oknu v pohodlnom oblečení a zavrite oči. Vnímajte vánok celkom nového dňa, ktorý vám osviežuje tvár a telo. Zdvihnite ruky s nádychom ako keď sa ráno zobúdzate. Slnko vstáva, stúpa hore a vaša sila tiež.

Predstavte si slnečnú guľu, ktorá ožaruje celé vaše telo. Potom si predstavte, že tá guľa sídli vo vašom vnútri a ožaruje celú vašu dušu i telo.

Sami sa stanete Slnkom, ktoré inak vídate len na nebi, ďaleko od vás. Práve ste pochopili, čím Pozdrav Slnka je. Gratulujem vám.

Blog,O joge a meditácii

Prečo nám niekedy spánok nestačí

Komentovať

Náš mozog dokáže za min. vyprodukovať zhruba štyridsať myšlienok. Je to enormné množstvo asociácií, ktoré už po chvíli vyzerajú ako celkom nesúvisiace.

Dlho som premýšľala, prečo sa šach považuje za šport. Odvčera to už chápem – vysvetlil mi to šachista z Nemecka. Rozmýšľaním nad tým správnym ťahom spáli človek toľko kalórií ako dobrým behom. Rozmýšľať a používať hlavu je skrátka únavné. Vedia to ľudia, ktorí pracujú mentálne a chodia z práce unavení akoby robili na poli. Preto mozog ako orgán potrebuje rovnakú regeneráciu ako telo po športovom výkone.

Víkend je pre mnohých často jediná príležitosť, kedy sa to dá.

Oddychovať denne je pritom nevyhnutnosť. Neznamená to, že má človek zájsť do kúpeľov, ale oddychovať môže po svojom. Určite ste už počuli o firmách v Japonsku, kde majú zamestnanci povoleného dvadsaťminútového šlofíka. Otázne je, do akej miery je takýto spánok uprostred množstva činností efektívny. Sami najlepšie viete, aké to je, keď idete spať s plnou hlavou myšlienok. Noc je potom plná snov a budíte sa ešte viac unavení než ako ste šli do postele.

Myseľ najviac regeneruje v hlbokom spánku – keď sa vám nič nesníva a ste úplne ponorení do ticha a čistoty svojej mysle.

Preto sa odporúča meditovať. Meditácia dokáže navodiť ten istý stav ako pri hlbokom spánku.

Sám spánok je nevyhnutný. Deti spia viac, pretože v spánku rastú, rozvíjajú sa. Dospelí ľudia toľko spať nemusia – dokonca ak dokážu efektívne oddychovať cez deň, nepotrebujú spánok navyše.

Ak ste však v permanentnom strese s hlavou plnou myšlienok a úloh, je možné, že sa vám nepodarí oddychovať efektívne.

Jediná možnosť je nájsť ticho v hlave vedome. Môžete sa začať venovať činnosti, ktorá vás baví a naplno vtiahne – keď robíte niečo, čo vám je absolútne prirodzené, vaše telo vytvára a kumuluje energiu. Oddychujete, lebo ste sústredení. To je dôvod, prečo napríklad umelci nemusia ani spať – keď tvoríte, nie ste unavení.

A to je dôležité poznanie. Ako nás vyčerpáva práca, ktorá nás nebaví. Všetko, čo nás baví, nás naopak nabíja.

Je jasné, že nie vždy môžeme robiť, čo nás baví. O to dôležitejšie je nájsť si čas na to, čo nám robí radosť, najlepšie denne. Naučiť sa dobre spať a pomáhať si meditáciou či jogou, ktoré človeka utišujú, upokojujú.

Vidím to najlepšie na svojich cvičencoch. Len čo otvoria oči po cvičení, sú to noví ľudia. Ich pohľad pôsobí, akoby sa vrátili z dlhej cesty krajinou. Oči dosiahli hĺbku a ticho – sú pozornejšie, mäkšie a otvorenejšie. To ticho a ten pokoj, ktorý ide zvnútra sú evidentným dôkazom, že relaxovanie bolo naozajstné.

Blog,O joge a meditácii

Z obete sa môže stať bojovník. Značka: kedykoľvek

komentáre 3

Predstavte si, že máte na nose špinavé okuliare, o ktorých neviete. Nosíte ich väčšinu dňa a predstava, že svet je škaredý a špinavý, je pre vás úplne normálna.

Keď vám niekto povie, že je to ináč, že svet má svoje krásy a v skutočnosti nie je fľakatý, uveríte mu?

Sotva. Jediná možnosť, ako sa na svet pozrieť inak, je umyť si tieto okuliare. Najprv však musíte pochopiť a pripustiť, že ich vôbec máte.

„To ako sa pozeráte na svet, je vaša voľba. Môžete to urobiť ako obeť alebo ako udatný bojovník. Musíte sa rozhodnúť, či chcete byť aktívni alebo pasívni,“ hovorí výrok novinárky Merle Shain. Nikdy som ju nestretla, ale súhlasím s ňou.

Ak by nebolo iných dôvodov, byť aktívnym je zdravšie. Aktivita znamená pohyb a schopnosť reagovať na podnety operatívne. Robí človeka mobilným a fit. Ostať aktívnym a pozitívnym je vo všetkých smeroch lepšie, výskumy hovoria, že optimisti sa viac dožívajú, ľahšie sa vyrovnávajú so stresom, rýchlejšie sa liečia a majú lepšie vzťahy.

Život je voľba

 „Nebojte sa vziať život do vlastných rúk,“ povedal naposledy prezident Andrej Kiska, keď rečnil pred Zvolenčanmi v krajskej knižnici. Jasné, znie to ako klišé, povie si pesimista, ktorý ešte nepochopil koncept šťastného a kvalitného života založeného na zodpovednosti za vlastný život.

To, čo často znie ako prázdne slová uväznené v bublinách je v skutočnosti práve koncept silných stránok človeka. Podľa Selingmana, zakladateľa pozitívnej psychológie, existuje šesť esenciálnych silných stránok:  múdrosť a poznanie, odvaha, humánnosť, spravodlivosť, ukáznenosť a transcendencia.

Je to principiálna odvaha byť človekom v tom najširšom zmysle, dokázať sa realizovať na najvyššej úrovni svojho ja a maximálne naplniť svoj potenciál.

Pozitívna psychológia je pomerne nový smer, ktorý v súčasnosti  výrazne hýbe svetom. Ako sa píše v príspevku prohuman, pozitívna psychológia je v podstate preventívnou psychológiou. Učí nás, že silné stránky človeka mu umožňujú zvládať život ľahšie a predchádzať tak mnohým duševným, ale aj fyzickým poruchám. Aj v prípade rakoviny – ľudia trpiaci depresiami, a tým pádom pasívnym prístupom k životu ochorejú na nádor dvakrát častejšie ako optimisti.

Môže to byť váš prípad

Otázka vždy znie, kým chcete byť. Chcete byť obeťou alebo bojovníkom? Možno ste ešte dnes obeťou, ale zajtra môžete byť bojovníkom. Dôležité je priznať si, že to záleží hlavne od vás. Pochopiť, že špinavé okuliare síce môžu byť niečím, s čím sa narodíte, ale vôbec s nimi nemusíte umrieť.

Dajú sa kedykoľvek umyť alebo ešte lepšie, zložiť.

Ako?

Vôbec nie jednoducho.

Je to každodenná práca na sebe samom a kvalite svojho ja. Je to nácvik silných stránok, precvičovanie, premáhanie sa, spytovanie a kontrola.

Je to schopnosť nájsť seba uprostred chaosu. Utíšiť sa. Meditovať, rozjímať. Zároveň sa neustále učiť, vzdelávať sa a kooperovať s ostatnými inšpiratívnymi a silnými ľuďmi.

Keď sa okuliare očistia

Nikdy nezabudnem, aké to bolo, keď sa moje okuliare vyčistili. Tá vďačnosť, krása, šťastie a láska, apropo základné hodnoty v živote človeka, úplne naplnili moje vnútro a presiakli všetko, čím som sa zaoberala. Môj pohľad na život sa zmenil. Začala som premýšľať inak.

Odvtedy viem, že to kedykoľvek dokážem urobiť znova. Zmeniť svoje myslenie. Otázka ale znie: budem naozaj chcieť na tom denne pracovať?

Blog,Názory a príbehy

Najväčší problém ľudstva alebo Kto sa bojí, nech nejde do mesta

Komentovať

Ak by sa vás niekto opýtal, čo je najväčším problémom ľudstva, čo by ste mu povedali? Možno by ste spomenuli choroby, vojnové konflikty, chudobu, ničenie životného prostredia, rozpadnuté rodiny a nešťastie ľudí. Áno, to všetko je problém, ktorý má však jediný základ.

A tým je neschopnosť komunikovať.

Ako ľudia máme veľkú výhodu – môžeme sa rozprávať. Aj zvieratá, rastliny spolu navzájom komunikujú a majú na to naozaj prepracované, často omnoho lepšie fungujúce systémy.

My ľudia však máme reč, jazyk a písmo. Zložitý systém zvukových, písomných kódov a gest, ktorý vznikol, aby nám uľahčil existovanie na tejto planéte. A čo sa deje, keď ho začnete skutočne používať? Zistíte, že nefunguje. Namiesto rozhovorov tu máme hádky, konflikty a výčitky. Namiesto počúvania sa bijeme o to, kto čo povie. Namiesto argumentov využívame manipuláciu a citové vydieranie. A namiesto pochopenia sa nevieme a nedokážeme pochopiť.

Problém začína doma

Nemusíte ani čítať diskusie na internete, či sledovať záznam politických dialógov pri nedeľnom obede. Stačí sa nenápadne vkradnúť do ktorejkoľvek domácnosti a vypočuť si dvoch ľudí, ktorí spolu dennodenne žijú. Muža a ženu.

Dve najbližšie bytosti, ktoré poznajú každý jeden krok toho druhého a vedia do detailov, ako a kedy spí, čo má a nemá rád a čo ho trápi i teší.

Dve bytosti, ktoré by si mali rozumieť najlepšie, a pritom si niekedy nerozumejú vôbec. Jasné, že Zem, Mars, Venuša, veď to poznáte,.. ale aj tieto planéty sú súčasťou jedného vesmíru, ktorý navzájom komunikuje a pôsobí na seba. Podobne ako náš svet.

Muž a žena musia vynakladať veľa úsilia, aby pochopili odlišnosti toho druhého a dokázali s nimi pracovať. V konečnom dôsledku sú však rovnakí a nie je dôvod, aby si nerozumeli. Komunikácia by im mala slúžiť nato, aby si pomohli. Často je to naopak – z rozhovorov sú hádky, namiesto počúvania a podpory je tu ponižovanie a kritika, niekedy výsmech. Skúste sa niekedy započúvať, ako sa rozpráva vaša mama s otcom alebo sa pozrite na rozhovory so svojím partnerom.

Vyzerajú takto?

-Aký si mal dnes deň?

-Únavný.

-Mal si toho veľa, však? Ale teraz sme konečne doma, oddýchneme si. Spravím nám jesť a môžeme sa porozprávať, čo sa stalo.

-Jasné. Treba ti s niečím pomôcť?

Alebo vyzerajú nejako takto?

-Aký si mal dnes deň?

-Otrasný.

-Prečo?

-Naštval ma šéf len čo som prišiel do práce a celý deň bol nanič. Teraz som sa chcel konečne najesť a vidím, že si zase nič nevarila.

-Zlatko, bola som v práci rovnako ako ty, ako som mohla variť? Teraz som sa vrátila a som  unavená. Mohol si navariť tiež.

-Na domáce práce si tu predsa ty. Keby si sa viac starala o rodinu ako o prácu, tak by to vyzeralo inak…

Myslím, že pokračovať netreba.

Komunikácia má dve podoby – môže byť spoluprácou dvoch bytostí alebo demonštrovaním sily a súbojom ega.

Počúvate sa?

Podľa Dala Carnegieho, ktorý napísal chronicky známu knihu Ako si získať priateľov a pôsobiť na ľudí je základom komunikácie schopnosť počúvať a zaujímať sa o toho druhého. „Ak sa budete naozaj zaujímať o ostatných, za dva mesiace získate viac priateľov ako za dva mesiace strávené úsilím, aby sa ľudia zaujímali o vás,“ hovorí Dale. Ak chcete, aby boli ľudia vašimi priateľmi, musíte ich počúvať. Skúmať, čo chcú, čo ich trápi, čo potrebujú. A dokázať oceniť to dobré v nich. A aj keď možno nepotrebujete byť s každým priateľ, stále sa potrebujete s každým dohodnúť.

DSC06919Intenzívna skúsenosť mojich posledných dní hovorí, že je to práve naopak. Každý si žijeme vo svojej bubline. V tejto bubline sme si istí svojimi názormi a prijímame len tie názory, ktoré sú zhodné s našimi. Nevedieme dialógy, ale monológy. Preto tu máme všetky tie konšpirácie, konflikty, preto celá kauza s referendom.

Zarážajúce je, že v náboženstve ktoré učí milovať svojho blížneho a dokonca svojho nepriateľa, dochádza k situáciám, kedy sa jednotlivé skupiny navzájom osočujú a dohadujú sa o svojich pravdách. Nikto nikoho nepočúva a v hluku zaniká akákoľvek možnosť dosiahnuť kompromis.

Bubliny, v ktorých žijeme, a konšpirácie, ktorým veríme, sú podľa Ondrušeka dôsledkom našich strachov a neistôt. Kto sa bojí, nech nejde do lesa, hovorí sa. Dnes by som to opravila – kto sa bojí, nech ide do lesa, ale nejde do mesta. V lese je ticho, nikoho netreba počúvať a chápať. V lese môžete hulákať na stromy a tešiť sa, ako krásne mlčia. V meste je naopak množstvo ľudí, s ktorými sa treba konfrontovať. A tí vás niekedy vypočuť nechcú alebo nevedia.

Konflikt je zlyhanou komunikáciou

Dobrá komunikácia nie je ľahká a nevzniká sama. Inak by sme tu nemali školy, ktoré to učia, resp. sa snažia.

Najlepším miestom, kde sa  môžete naučiť komunikovať je totiž reálny svet. To je tam vonku, za oknom, kde je kopec ľudí, ktorým nerozumiete a ktorých sa bojíte.

Bojíte sa, lebo im nerozumiete. A nerozumiete im preto, lebo sa bojíte zistiť, akí sú a prečo sú takí.

Sama som sa dlho bála ľudí. Niekedy som sa im dokonca snažila vyhnúť, len aby som s nimi nemusela hovoriť. Vtipné boli situácie na základnej škole, keď som pred niekým kráčala dva kroky a tvárila sa, že nevidím. J Aj dnes sa stále bojím ľudí. Bojím sa, čo mi povedia alebo ešte horšie – čo mi nepovedia. Bojím sa, že ma obvinia z niečoho, čo som urobila alebo neurobila. Bojím sa, že ma nepochopia a neocenia môj dobrý úmysel.

Každý deň však na tom pracujem. Nielen na druhých, ale aj na sebe. Snažím sa vyjsť zo svojej bubliny a vypočuť si ľudí. Pozrieť sa im do očí a čítať v ich myšlienkach ako v knihe. Skúmať príčiny, pre ktoré reagujú tak, ako reagujú a nesúdiť ich.

Ľudia, to sú hotové romány! Keď ich tak začnete vnímať, veľa sa naučíte nielen o nich, ale hlavne o sebe. A možno časom zistíte, že namiesto hádok zrazu vediete dialóg a namiesto bojov máte mier. S vašimi partnermi doma, v práci, všade. Ľudia vás budú mať radi, lebo ste začali mať radi vy ich.

 Uverejnené na blogu Denníka N.

Blog,Názory a príbehy

Pravda o chybách

Komentovať

Ľudia robia chyby. Platí to od čias Evy, ktorá ako prvá zhrešila v raji. A ak možno zhrešiť v raji, potom možno zhrešiť všade.

Evina chyba však bola fatálna – predurčila kurz vývoja spoločnosti a urobila z nás obyčajných ľudí.  Preto je dnes snaha predstierať, že sme božské bytosti dokonalej podstaty rovnako smiešna ako tvrdenie, že Elvis žije.

Napriek tomu nás spoločnosť učí hanbiť sa za svoje chyby. Väčšinou sa tvárime, že neexistujú. Alebo naopak – príliš sa nimi trápime. Umenie priznať si chybu a vyrovnať sa s ňou je však známkou zrelosti. „Priznanie chýb anuluje skóre a dokazuje, že ste múdrejší než predtým,“ napísal poet Arthur Guitterman. A napísal to dobre.

Chyby sú totiž práve tým, čo nás definuje a čo nás posúva dopredu. Kým úspechy sa chvália samé, máloktorý šéf vie, že chváliť treba aj vo chvíľach zlyhania. Dokonca o čosi viac.

Začína to v škole

Podľa Johna Lehrera je zásadný problém v tom, že v školách sa viac vyzdvihuje prirodzená inteligencia než tvrdá práca. Učíme tak deti nesprávny model a berieme im najefektívnejší spôsob učenia sa – učenie sa z chýb. „Dokým nezažijete ten nepríjemný pocit, že nemáte pravdu, váš mozog nikdy nezmení svoje modely. Než vaše neuróny uspejú, musia sa opakovane zmýliť. Na tejto bolestivej ceste nie sú žiadne skratky,“ cituje Lehrer Dweckovú.  1376

Problém hodnotenia v škole spočíva v tom, že je príliš plochý. Jednotka a päťka sú iba dve čísla na päťčíselnej stupnici, ktorá má pomenovať nekonečné kombinácie vlastností a schopností – od talentu, úsilia, spolupráce, originálnosti a kreativity. Málokedy dokáže obmedzenosť tohto hodnotenia poukázať na to podstatné.

Tento systém pokračuje v práci. Máloktorý šéf vás pochváli, keď zlyháte. Podľa Dale Carnegieho je však práve to známkou skutočného vodcu.

Šéf je šéf

Keď sa pozriem spätne, mnohých mojich šéfov v minulosti spájali podobné vlastnosti.

Taliansky šéf bol psychopat. S obľubou o sebe hovoril, že je Hitler a často to dokazoval svojim despotickým správaním. V zlyhaniach svojich podriadených sa vyžíval a trestal ich často, rád a verejne. Jediné zlyhania, ktoré nekomentoval, boli jeho vlastné.

Nemecký šéf moje chyby miloval. Vyhľadával ich, bohato komentoval a patrične pranieroval. Vlastnú dôležitosť zdôrazňoval zvýšeným hlasom, mysliac si, že zvyšovanie hlasitosti priamo zvyšuje rešpekt zamestnancov.

Slovenský šéf trpel pravdepodobne stihomanom, že ho chcú všetci oklamať a okradnúť. Neprestajne podozrieval každého, kto mu vošiel do cesty a nestačil sa čudovať, ako ho postupne opúšťajú zamestnanci.

Pravdepodobne žiadny z mojich bývalých šéfov nečítal Carnegieho. Keby áno, vedel by, že dobrý šéf svojich zamestnancov trestať nemusí. Dobrý šéf okolo seba dokáže prirodzene vytvoriť rešpekt postavený na osobnej charizme, skúsenostiach a autorite.

Chyby sa totiž v skutočnosti trestajú samé. Kvalitný človek vie, že zlyhal a cíti poníženie bez toho, aby ho ktokoľvek musel na to upozorniť. „Ľudia si sami uvedomujú svoje chyby a v prípade, že urobia omyl, často svoje správanie okamžite oľutujú. Ak ich nadriadený dokáže na ich chybu poukázať triezvo a s nadhľadom, pomôže im zachovať si tvár, tak že sa dotyčný z chyby dokáže rýchlejšie poučiť, dokáže naďalej pracovať efektívne a prichádzať s novými nápadmi,“ tvrdí Carnegie vo svojej legendárnej knihe.

V prípade zásadných chýb to neplatí a vtedy treba zasiahnuť rázne, ale ideálne v súkromnom rozhovore. Carnegie odporúča šéfom prevziať čiastočnú zodpovednosť za chybu svojho podriadeného. Je to veľké gesto, ktoré dokáže veľké veci – celú komunikáciu poľudšťuje a pomáha tomu, ktorý zlyhal, nájsť opätovné sebavedomie a odvahu začať odznova a lepšie.1278

Toto moji šéfovia nevedeli. Preto ma často donútili konať v zmysle syndrómu, ktorému Carnegie hovorí: nepovedz to mame, teda jednať tajne a chyby skrývať. Skutočnosťou však je, že skrývanie chýb samotné chyby často znásobuje. Keby sme konali hneď, mohli sme určitým dôsledkom predísť. Človek, ktorý si je však vedomý svojich predošlých zlyhaní, snaží sa chybám vyhnúť. Dostáva sa do stavu permanentného stresu a narobí nakoniec ešte viac chýb.

Ilúzia hodnotenia

Na chyby iných ľudia reagujú dvomi spôsobmi – ak majú daného človeka radi, majú tendenciu jeho chyby ospravedlňovať. Ak ide o človeka s antipatiami, často dochádza k nafúknutiu chýb. To isté platí pre sebahodnotenie.

Pritom chyba je vždy tá istá. Málokedy sa však človeku podarí zaujať neutrálny postoj – chybu pomenovať, vyhodnotiť, napraviť a poučiť sa z nej. Tým to uzavrieť.

Keby sme pripustili, že chyby sú ľudské a dokonca prospešné, mohlo by nás toto poznanie posunúť bližšie k podstate našej ľudskosti.

Keby napokon nedošlo k Evinej chybe, dnes by ste tu neboli ani vy ani ja. Možno by sme žili v raji plnom bytostí, ktoré sa nám ani trochu nepodobajú. A nikdy by sme nemali šancu poučiť sa z vlastnej nedokonalosti a tešiť sa z toho, ako sa pomaly približujeme k dokonalosti.