Sedela som sama. Na lavičke nad jazerom. S očami privretými. Načúvala som zvukom lesa – čajky krúžili nad hlavou, volavky vrieskali, piskot dravcov sa približoval a vzďaľoval. Voda jazera narážala do skál pod nohami a šumenie lístia mi pripomenulo, aký živý je vzduch. Nadychovala som a vydychovala som, znova a znova, ponárajúc sa čoraz hlbšie do samoty. Naplno som si vychutnávala moment sviežej prítomnosti. Žijem – toto je ten pocit. Možno len na chvíľu, ale práve teraz je to skutočné. Možno nie navždy, ale momentálne tak intenzívne.

Žijem.

Toto sa posledné obdobie stalo mojou mantrou. Zakaždým, keď strácam spojenie s prítomnosťou, vrátim sa k tejto mantre.

Žijem.

Ak opakujete tieto slová a načúvate ich zvuku, je to čistá mágia. Niečo neuveriteľné, že žijete práve tu a teraz. Že toto je váš život. Jediný život, ktorý máte. Deje sa práve teraz, je v každom jednom dychu.

Zajtra môžete byť preč, ale na tom nezáleží, žijete teraz. Dokonalá ľudská bytosť so všetkými chybami a nedokonalosťami. So všetkou krásou, ktorá spočíva vovnútri.

Žite a užívajte si to ako čerstvý vánok na vašej tvári počas meditovania na lavičke nad jazerom.