India je rozlohou obrovská krajina, ktorá pozostáva z 29 štátov a najviac ju charakterizujú odlišnosti. Iný bude sever a Himaláje, iný bude juh a more, celkom iný stred. Jednoducho, neexistuje jedna India. Na jednej strane je nádherná, má fascinujúcu prírodu, na druhej strane je plná neporiadku a smetí, o ktoré nikto nedbá. Niekde je bohatá, zaodetá do zlata a drahých látok a inde chudobná ako domčeky v rybárskych dedinách. Je posvätná a zároveň fyzicky prízemná na druhej strane. Ľudská aj nebezpečná. Každá India bude iná v závislosti od toho, prečo do nej prichádzate. Podľa toho si aj  utvoríte na ňu názor. Aké boli moje očakávania a ako sa naplnili?

Aj na Slovensku panuje fáma, že ak chcete učiť jogu, musíte ísť za ňou do Indie. Mňa India nevolala, potrebovali sme čas, aby sme pocítili, že jedna druhú potrebujeme. Trvalo mi tri roky, kým sa toto volanie ozvalo aj vo mne. Tri roky učenia sú čas, kedy človek niečo vie a k tomu získa množstvo otázok a neistôt. Pribúdajú ľudia s ťažkosťami a tak aj zodpovednosť rastie. To bol aj dôvod, prečo som sa rozhodla pre študijný program 200 yoga teacher trainig vo Varkale. Ponúkali spojenie východného prístupu so západným v podobe manželov Inda a Kanaďanky. A ponúkali zameranie na jogu s používaním pomôcok.

India však pre mňa bola aj výzvou, bojovať s mojím strachom a predsudkami o ktorých som ani nevedela, že ich mám. Médiá robia s človekom veľa, viac, než si uvedomujeme. Položte si sami otázku – akú Indiu nám predkladá mediálny svet?

Prečo sa bojíme Indie?

Iste, deje sa tam mnoho zlého, znásilnenia, vraždy, napadnutia, krádeže. Ale tie veci sa dejú aj tu. Napr. ak by bola každá piata žena na Slovensku  naozaj týraná, ako vo všeobecnosti hovoria štatistiky, je to približne pol milióna žien (hrubý odhad). V Indii je to okolo 300 000 nahlásených prípadov ročne. Samozrejme, nenahlásených je viac. Čo som tým len chcela povedať, násilie je aj u nás. Spôsob, akým sa k nemu pristupuje a ako sa o ňom hovorí, je určite iný na Slovensku ako v Indii. Štatisticky môže byť India rovnako nebezpečná. Pocitovo je samozrejme iná. Je to pre nás neznáma zem aj kultúra, takže je náš strach z nej prirodzený. Potrebná je aj opatrnosť a prispôsobenie sa spoločenským požiadavkám.

Samozrejme, India stále podlieha tradičnému rodinnému systému založenému na kastách, s tým spojenými dohodnutými manželstvami a pozíciou ženy, ktorej najvyšším životným cieľom by mala  byť rola manželky a  matky. To všetko sa samozrejme postupne mení, najvýraznejšie v mestách ako Dillí či Mumbai. Na vidieku sa zmeny dejú pomalšie a ženy sú stále predmetom obchodovania medzi rodinami.

Ďalšia okolnosť, ktorá možno spôsobí, že sa nebudete cítiť bezpečne, je fakt, že Indovia vidia v bielych ľuďoch možnosť privyrobenia. Netreba im to mať za zlé, veď od začiatku prichádzali Európania do Indie ako bohatí ľudia, ktorí si z Indie brali, čo sa im páčilo a tak je to dodnes. Veď povedzme si úprimne, cesta do Indie nie je zadarmo a nemôže si ju dovoliť každý. Indovia sa od vás budú snažiť získať nejaké peniaze a verte, že sú to dobrí obchodníci aj špekulanti.

Musíte sa na to pripraviť a rátať s tým. Ale to neznamená, že sa máte báť a automaticky si myslieť, že všetci Indovia sú zlodeji. Verte, že stretnete viac normálnych ľudí, než by ste si vôbec dokázali predstaviť.

Navyše stretnete ľudí, ktorí vám pomôžu, budú ľudskí a priateľskí. Úplne bežné je pozvanie na čaj alebo nečakaná dôvera predavača, ktorý vám povie, že zvyšok môžete zaplatiť aj zajtra, ak dnes nemáte dosť.

Indovia vám toho povedia veľa o sebe, o svojej krajine, kultúre. Ak im budete rozumieť, ak budete chcieť. Je pravdepodobné, že sa stanú vašimi priateľmi, ku ktorým sa budete radi vracať.

Moja skúsenosť bola taká. Napriek strachom z ľudí, z nebezpečenstva som nezažila nič zlé. Nikto ma neokradol ani mi neublíži, pritom v Thajsku ma okradli dvakrát. Samozrejme, v Indii som si dávala väčší pozor, necestovala som sama a obliekala som sa skôr striedmo.

Ďalšia vec, ktorej som sa bála, boli choroby. Priatelia a rodina boli zhrození, keď som povedala, že sa nejdem očkovať. Očkovanie mi pripadalo zbytočné a takým sa aj ukázalo. Jasné, v Indii máte všetky tie príjemné veci ako malária, brušný týfus, dengua, žltačka a iné fajnotky. Ak sa chystáte chodiť po celej Indii, očkovanie stojí za zváženie. Lenže ja som mala ostať na jednom jedinom mieste celý mesiac a z toho miesta nehlásili žiadne ohrozenie aj napriek tomu, že bol práve monzún, obdobie dažďov.

Odchádzala som nabalená repelentmi, dračou krvou, čo je bylinná tinktúra, prírodné antibiotikum, nechýbal vitamín C, protihnačkové záležitosti a iné.

Ako to dopadlo? Moja lekárnička dobre poslúžila všetkým ostatným na kurze. Mňa problémy okrem dvojdňovej slabosti a nádchy obišli.

Nemohla som tomu uveriť.

Vďaka stravovaniu prevažne na jednom mieste a jednoduchej strave pozostávajúcej z ryže, placiek chapati, dhalu zo šošovice, fazule alebo cíceru a varenej zeleniny som celý mesiac vydržala bez tráviaciach problémov. Samozrejme, treba povedať, že aj zásluhou sankha prakshalan, teda očistnej techniky, ktorú sme absolvovali hneď na začiatku. Ide o tzv. čistenie čriev riadenou hnačkou, počas ktorej pijete teplú slanú vodu a cvičíte sériu cvikov. Znie to náročne a obzvlášť zaujímavé je, ak tým začínate svoj mesačný pobyt s úplne neznámymi ľuďmi. Rýchlo sa z rozhovoru o počasí prehupnete do intímnejšej roviny.

Rutina v Indii

Náš režim bol pomerne rutinný – od rána pranayama – dychové cvičenia, ashtanga joga, prednášky o filozofii, anatómii, mantrách, o tom, ako učiť jogu, meditácia.

Ashtanga, ktorú som nikdy naozaj necvičila, sa pre mňa stala výzvou. Telo tak či onak reagovalo na zvýšený telesný výdaj šokom a odmietlo spolupracovať, stuhlo. Trvalo to dva týždne, kým som sa dostala do formy. Hoci stále to nebola forma z domu.

A tak som objavovala svoje limity. K tomu sa najprv ozvalo staré zranenie kolena, potom sa čosi pokazilo na ramene. Neskôr som prechladla. Do toho únava.

Prvé dva týždne boli ťažké. Všetko staré sa vyplavilo, všetko nedoriešené, všetko, čo som si so sebou niesla posledný rok a možno i viac.

Telo nechcelo spolupracovať a myseľ ma ničila.

Pomohla návšteva ajurvedického lekára. Prvý mi poskytol masáže a druhý ma naučil niečo o sebe. A o mne. Hovoril zo srdca do srdca – o šťastí, o tom, že človek má mať v živote pevný režim, že sa má v dostatočnej miere venovať aj sebe, mať svoje malé rituály. Aby bol šťastný.

Ajurvedický lekár predpísal bylinkové liečivá na únavu, nízky tlak, bolesti…

A štvrtý týždeň sa pre mňa začal šťastne. Únava zmizla, vrátila sa radosť a joga ma opäť bavila. Venovala som sa nákupom darov pre blízkych aj ďalekejších, kúpila som si tibetskú misu, urobila skúšky, odučila svoju prvú hodinu jogy v angličtine.

Našla som si blízkych priateľov, nahliadla do duše Indov.

Moja duša sa vyliečila, bolo jej lepšie. Bola som spokojná.

Ale stále som si kládla veľa otázok.

Čo bude po návrate? Budem ďalej učiť jogu a robiť svoju prácu? Aké bude ďalej moje učenie a poslanie?

Odpovede ešte hľadám.

Z Indie som si odniesla min. jedno poznanie – že človek môže byť rovnako nešťastný aj šťastný kdekoľvek. Jeho stav nezávisí od toho, na ktorom mieste sa nachádza, ale či je ochotný na sebe pracovať a učiť sa žiť v prítomnosti. Vážiť si dobré a zlé púšťať do zabudnutia. Dýchať, byť v mieri so sebou. Toto sa môžeme naučiť aj doma. Ak budeme chcieť. Potrebujeme to trénovať ako akýkoľvek iný šport. Znova si opakovať to, čo už vieme.

Každopádne v septembri sa stretneme. A budeme sa môcť rozprávať o čom budete chcieť.

Cestovanie už nie je pre mňa viac len o pamiatkach, plážach, je to cesta za poznaním duše.

Viac o Indii čoskoro.