Ako dnes kráčate, tak sa dnes máte

Minule som prešla ulicou v zrýchlenom móde. Nerozhodná a nepozorná som preskakovala z jednej strany cesty na druhú. Nechýbalo veľa a takmer ma zrazil bicykel. Respektíve, aby som bola podľa novinárskej metodológie korektná, bicykel takmer zrazil mňa.

Ulica je divadlo. Život sám o sebe. Keď sa presúvam, často si všímam oprotiidúcich. Spôsob, akým kráčajú, presne kopíruje spôsob, akým sa pozerajú na svet a spôsob, akým žijú. Ich krok a gestikulácia vyjadrujú ich momentálne pocity, postoje, náladu. Celá knižnica príbehov na jednej malej ulici.

V zlej nálade človek cíti ťarchu nebies na svojich pleciach. Pozerá do zeme, je zhrbený, stiahnutý dovnútra, príliš sa neobzerá, plne skúma svoj vnútorný svet a ten vonkajší nemá v jeho myšlienkach miesto. Pamätám si také dni, keď sa mi zdalo, že obloha na mne doslova sedí a tlačí ma do zeme.DSC02507

V iné dni chodím zase ako páv, vznášam sa ako motýľ a obzerám sa ako kukučka. Mám dobrú náladu, pripadám si ľahučko, sviežo. Obzerám sa okolo, pozerám ľuďom priamo do očí, niekedy sa pousmejem. Za takých okolností vidím veci úplne ináč. Všímam si detaily, ktoré som predtým nevidela. Nový nápis na obchode, zaujímavú reklamu, pani a jej klobúk, dieťa, čo práve vybehlo na cesto a zakričalo niečo zábavné, psa, ktorý skáče po majiteľke.

V tej najlepšej nálade pozerám vysoko dohora. Všímam si naraz priečelia budov, ktoré tam predtým neboli. Mesto má zvedavému človeku vždy čo ponúknuť. V dni, keď si ho nikto nevšíma, trpí. A povedzme si rovno, takých dní je množstvo. Keď si všímam druhých, vidím, ako si nevšímajú. Keď si nevšímam ani ja, tak zase nevidím nič. Oni ja ich, ani oni mňa.

Rozhodla som sa pre experiment. Každý deň si na niekom nájsť niečo zaujímavé a prihovoriť sa mu alebo sa aspoň sama pre seba potešiť z tohto malého detailu. Naposledy som tak oslovila slečnu s nádhernými ryšavými vlasmi. Vlnili sa na čiernom kabáte ako ťahy štetcom na plátne. Mladá dáma s úzkym driekom kráčala ulicou ľahučko ako víla a pred sebou tlačila kočík. „Prepáčte, máte krásne vlasy, musela som vám to povedať,“ hlesla som. Ostala v rozpakoch, zasmiala sa. „Zničené pôrodom, suché…ale ďakujem, červenám sa,“ vraví ona. Ešte sme sa chvíľu bavili, víla sa potom ďalej odvlnila a zmizla kdesi v útrobách mesta.

Jednému človeku som obyčajnou banalitou spravila deň.P1310958

Všetci denne kráčame svojimi viac či menej vychodenými chodníčkami. Máme svoje tempo, svoju dynamiku. Spôsob, akým sa nosíme a akým vnímame svet, ovplyvňuje celý náš život a naše okolie. Jediným gestom dokážete zmeniť trajektóriu ktoréhokoľvek človeka. Stará myšlienka, ale platí. Pripomínam si ju najmä vtedy, keď sama márne odháňam chmáry z pliec. Jedným krokom môžete človeku zmeniť deň. A sebe život.

Dávajte preto pozor. Lebo tak ako ja minule, môžete svojím prístupom niekomu skočiť do cesty a on vás zrazí na bicykli. No môžete mu cestu aj uvoľniť, spríjemniť či zmeniť. A tým aj tú svoju.

Dva tipy, ktoré dnes vyskúšate:

  1. Narovnajte sa a kráčajte hrdo a veselo. Všímajte si čo najvyššie priečelia budov a tváre oprotiidúcich. Hľadajte to zaujímavé, pekné.
  2. Urobte niečo inak. Usmejte sa na niekoho, povedzte niečo milé. Nič viac netreba.

Reklamy

Načo sú nám pochybnosti

Raz za čas sa to stane. Spomalíte. Zastanete. Zneistiete. Doteraz ste nepretržite utekali vytýčeným smerom a zrazu je tu pochybnosť, ktorá vás zamrazí. Váhate, prešľapujete z nohy na nohu, prehodnocujete. Ste schopný spochybniť všetko, čo ste do dnešného dňa povedali alebo urobili. 

Pochopiť, čo sa stalo, nie je vždy ľahké. Ste vyčerpaný a máte chuť všetko nechať tak. Symbolicky ste nechali zvíťaziť svoju ľavú hemisféru. Tá začala pragmaticky vyhodnocovať veci, ktoré ste doteraz robili intuitívne a pristupovali k nim left-brain-right-brain-minimalism-wallpaper-2560x1600tvorivo, s čírou radosťou. Namiesto toho, aby ste v tom s láskou a vierou pokračovali, začínate aplikovať logiku. A to nefunguje. Zrazu nachádzate milión argumentov, prečo je táto cesta zlá. Doteraz ste jej verili, pretože to čisté, detské a radostné vo vás malo hlavné slovo. Lenže teraz je to preč. Prestali ste si dôverovať a začínate sa štiepiť na častice. Jedno je isté – musíte to zastaviť skôr než sa premeníte na prach.

V mojom obľúbenom Tedx videu hovorí známa neuroatomistka Jill Bolte Taylor o tom, ako prežila infarkt. V momente, keď sa jej to stalo, zrazu zaniklo spojenie medzi jej dvomi hemisférami. Most medzi dvoma brehmi akoby prestal existovať. Naraz sa ocitla v momente absolútnej izolácie od svojej ľavej hemisféry. Povedané s troškou nadsázky, stratila sa v okamihu čírej prítomnosti a radosti z existencie. Bez schopnosti vyhodnotiť základné veci ako napr. polohu svojho tela alebo jeho hranice si pripadala nekonečná. Plynulo z toho zvláštne šťastie. „Predstavte si, aké to je – striasť sa tridsiatich siedmich rokov emocionálnej tiarchy,“ smeje sa, „och, cítila som eufóriu!“ Táto žena, ktorá v iné dni pracuje, žije a myslí hlavne analyticky a logicky, teda využíva predovšetkým ľavú hemisféru zrazu objavila svet čistých emócií a tvorivej energie – svet pravej hemisféry. Svet, ktorý tak dobre pozná umelec, keď je uprostred tvorivého delíria. Stav, ktorý pozná človek, keď robí to, čo ho naozaj baví. Nemyslí, tvorí. Je spokojný sám so sebou a má toľko energie, že dokonca necíti potrebu jesť, spať či ísť na záchod. Je to moment absolútnej koncentrácie. Neskutočnej sily a zároveň pokoja.

5030387_13620007_lz„Je takmer nemožné byť skutočne kreatívny, keď sa bojíte tieňov,“ píše Arianna Huffington, šéfka jedného z najznámejších magazínov na zemi. Ak to povie žena, ktorá sa denne pohybuje medzi Hollywoodskymi hviezdami, píše knihy a texty, ktoré majú čitateľov po celom svete, asi vie o čom hovorí. „Najhorším a najnebezpečnejším strachom, šíriacim sa v Hollywoode je pochopiteľne strach z neúspechu,“ dodáva, „bráni vám riskovať a risk je esenciálnym elementom kreativity a umenia.” 

To platí rovnako všade, nielen v Hollywoode. Arianna tvrdí, že neúspech a strach z neho sú len dva z mnohých krokov na ceste k úspechu.

Dve strany jednej mince. Dve hemisféry. Večný dualizmus. Neale Donald Walsch v knihe Rozhovory s Bohom to vysvetľuje takto – existujú len dve podoby existencie: strach a láska. Láska je tvorivá myšlienka, najvyššia realita, jediná realita. V relatívnom svete, v akom sa pohybujeme, však potrebujeme aj strach, aby sme vedeli, aké to je, keď tvoríme a žijeme s láskou a odvahou.

Dvadsať minút meditácie

Video, ktoré sme natáčali v srdci slovenskej prírody uprostred leta je konečne hotové. Leto je síce už minulosťou, no ten pocit zo slnečného dňa,  kedy počuť len vietor a vlastné sny, je živý aj teraz,   v novembri.

Môžete sa pohodlne posadiť a vychutnať si krátku, dvadsaťminútovú meditáciu, ktorá vás prenesie presne tam, kam potrebujete.

Na miesto pohody, pokoja a oddychu.

Špeciálna vďaka patrí Kudivani photography.

Zvuková verzia na stiahnutie tu.

Akékoľvek otázky, názory píšte do komentárov.