Archívy značky: ľudia

Psychologička Lýdia Adamcová: „Problémy detí sú často utajované problémy rodičov“

Lýdia Adamcová pracuje 43 rokov ako psychológ. Okrem štandardnej psychológie má blízko k psychosomatike, zaoberá sa najmä rôznymi ochoreniami detí a žien. Často k nej chodia ženy, ktoré nemôžu otehotnieť alebo také, ktoré zažili stratu dieťaťa. Problémy majú aj muži – napríklad cítia prílišný tlak na rolu živiteľa rodiny alebo majú pocit, že v živote stagnujú.

Lýdia Adamcová sama prežila ťažké chvíle: v päťdesiatke prekonala onkologické ochorenie, a to ju priviedlo k dôležitej metóde: k rodinným konšteláciám. Naučila sa rešpektovať rodinné korene a pamäť nášho tela. Rodičom detí dnes radí už aj online prostredníctvom programu „Výchova v kocke“.

Sú situácie, s ktorými sa pri svojej terapeutickej praxi stretávate najčastejšie?

Najväčším problémom je presvedčenie rodičov, že pri probléme detí treba pracovať hlavne s deťmi. Lenže pracovať treba s rodinou ako celkom. Ak má záhradník choré jablká, nebude riešiť jablko po jablku, ale bude liečiť celý strom.

Použime príklad. Dieťa má poruchy správania, čo to môže vypovedať o rodičovi?

Nič z toho nemusí byť chyba rodiča, lebo životné situácie sa niekedy vyvíjajú nepredvídateľne a dokonca neovplyvniteľne. Všetci si nesieme určité životné skúsenosti, vracajú sa nám v živote témy, ktoré sme nedoriešili, pokračujeme v nich aj keď sú nefunkčné a na naše deti to má svoj vplyv. Problémy detí nie sú vždy len otázkou zlej výchovy, ale skôr nevedomosti rodičov.

Čo sa s tým dá robiť?

Cieľom nie je obviňovať rodiča. Úlohou je ukázať rodičom všetky súvislosti a korene problému, ktoré ich dieťa má. Úlohou rodiča je problém prijať  a začať riešiť. Psychológ tomu vie pomôcť. Ja som najradšej, keď sa rodič stáva mojim partnerom a postupne sa učí  problémy vnímať z nadhľadu ako terapeut, začína myslieť viac psychologicky. Práve rodičia ktorí to pochopili, boli inšpiráciou pre môj projekt Výchova v kocke. Stávajú sa citlivejšími na rôzne témy a vidia, že cesta vedie len cez pochopenie – prečo má dieťa depresiu, prečo sa pocikáva alebo má dokonca diagnostikované onkologické ochorenie. Riešenie, ako z choroby von, potom hľadáme spoločne.

Môžete uviesť nejaký konkrétny príklad?

Naposledy sme robili s rodičmi dieťaťa, ktoré si rezalo ruky. Ani neviem prečo mi napadlo opýtať sa maminky, či to tiež nerobila, keď bola dieťa a ona povedala, že áno. Problémy detí sú často nespracované, utajované problémy rodičov alebo aj ďalších generácií. Najmarkantnejší príklad je povedzme ročné dieťa, ktoré sa v noci budí každých dvadsať minút a kričí. Nemá ešte nič zažité, neprežilo nijaké traumy alebo šoky. Nemá teda ani dôvod na takéto správanie. To je príležitosť na rodinnú terapiu, pozrieť sa na to, čo si dieťatko v sebe nesie, čo je uložené hlboko v jeho podvedomí.

Ako má rodič reagovať,  keď jeho dieťa trpí a má problémy?

Rodičia sa takmer vždy obviňujú, čo nie je správne. Sami často zažili v minulosti niečo podobné a skrátka nevedia z toho vyjsť von a ukončiť to. V akom modeli boli oni vychovávaní, to prenášajú ďalej. Problém je v tom, že si neuvedomujú tento prenos. Dôležité je dekódovať zdedený model výchovy a zmeniť ho. Máme vždy na výber.

Samozrejme, extrémy nie sú dobré. Naposledy som mala prípad, kedy otec pochádzal z veľmi chudobnej rodiny, a kompenzoval to tým, že svojmu synovi kupoval vždy novší a novší bicykel. Chcel mu dopriať to, čo sám nemohol mať, aby syn necítil nedostatok ako kedysi on.

adamcova

Jedným z azda najčastejších problémov v súčasnosti je otázka nefunkčnosti alebo neúplnosti rodín. Ako to ovplyvňuje deti?

To je veľká téma. Dieťa sa narodilo dvom rodičom, dvoch rodičov potrebuje, má ich v sebe. Je to určité zrkadlenie. Ak povedzme otec zmizne, stratí sa zo života, dieťa stráca kus svojej identity, nemá koho zrkadliť. Takáto neúplnosť je pre každé dieťa záťažová. Často prídu rodičia a chcú radu, čo robiť, aby ich deti pri rozvode netrpeli. Ale deti pri rozvode rodičov budú vždy  trpieť. Miera ich záťaže závisí od toho, ako sa rodičia v čase rozchodu a po ňom správajú. Ľudia sa ako partneri môžu rozísť, ale ako rodičia sa nerozídu nikdy.

Pamätám si vysokoškolských rodičov, ktorí na seba veľmi nadávali, obviňovali sa, že on je kriminálnik, ona prostitútka. Povedala som im, aby si predstavili, že ich dcéra bude raz stáť pred oltárom a niekto tam tieto ich urážky vytiahne. Základom je po rozvode sa neponižovať. Napríklad sa hovorí, že ženy vdovy nemajú problémy s deťmi, lebo o mŕtvom otcovi sa hovorí vždy len v dobrom. (smiech)

Čo rodiny, kde otec odišiel a nehlási sa k deťom?

Tu narážame na veľký problém našej spoločnosti, ktorým je deficit mužskej sily alebo mužskej identity. Prišla ku mne mamina so synom, ktorý mal problémy. Utekal z domu, dostal sa do zlej partie, bral drogy… Keď som sa pýtala na otca, matka odpovedala, že sa rozviedli, keď mal syn štyri roky. Priznala sa, že nechcela dovoliť, aby sa syn s otcom stretával a sám otec ani o syna nebojoval. Synovi tak chýbal vzor a to neskôr viedlo k chybným vzorom v jeho správaní. Ak chlapcom chýba otec, často tento vzor hľadajú inde, v inej forme. Preto napríklad vznikajú aj extrémistické skupiny, ktoré priťahujú chlapcov, ktorí nenašli správne mužské vzory. Zaujímavé je, že ešte donedávna súd prideľoval deti hlavne matkám. Dnes tu máme generáciu synov, ktorí vyrástli bez otcov.

Prečo niektorí muži zlyhávajú ako otcovia?

Stane sa, že otec dobrovoľne odíde a nemá záujem: to signalizuje nezrelosť muža, ktorý uteká pred zodpovednosťou. Mala som rodinu, kde si muž našiel milenku po tom, ako sa im s manželkou narodilo dieťa. Cítil sa dotknutý, že sa mu manželka nevenuje, on sám bol stále veľké dieťa, ukrivdené a nezrelé. Ale sú aj nezrelí muži, ktorí fungujú v rodine. Nedávno som mala rodinu, kde bol problém so synom. Vysvitlo, že otec sa stále zaoberá svojimi nenaplnenými ambíciami:  mal rozbehnutú kariéru cyklistu, ktorú však muel predčasne opustiť. Tam, kde sú určité nenaplnené ambície, kde má muž pocit, že narodením dieťaťa si nemohol naplniť svoje túžby, živí svoje vnútorné dieťa a nedozreje natoľko, aby mohol plnohodnotne vychovávať vlastné dieťa. Veľká téma je postavenie muža vo výchove. Občas počuť od otcov slová typu: „Ja budem vychovávať dieťa, keď bude veľké, budem ho brávať von, hrať s ním futbal,“ atď. Ale keď je dieťa „veľké“, už je na výchovu neskoro.

S nezrelosťou sa ale zrejme stretávate aj u žien.

Samozrejme. Vráťme sa k problému matky, ktorá nechce, aby sa jej deti stretávali s otcom. Otec začal, povedzme, nový život, má novú rodinu a matka nechce dovoliť, aby syn k otcovi chodil. To je nezrelosť matky, ktorá sa cíti ukrivdená a tento pocit krivdy prenáša na dieťa. Samozrejme takéto správanie rodičov má vždy svoje dôsledky v psychike dieťaťa. Mala som tu dievča s depresiami, ktorého matka aj otec si po rozvode založili nové rodiny a dievča ostalo akoby samé. Cítila sa ako „piate koleso na voze“, veľmi osamelá či už v rodine matky alebo otca. Rozchod rodičov  je pre deti bolestný, rodičia by na to mali myslieť, keď bojujú o svoje deti.

adamcova2

Spomínali ste, že problémy v rodinách sa niekedy vlečú cez viacero generácií. Čo tým myslíte?

K tejto téme som sa dostala cez vlastné onkologické ochorenie, kedy som si položila otázku: „Dobre, ja mám 50 rokov a som chorá. Ale prečo majú onkologické ochorenia malé deti? Nefajčili, nestresovali sa, nezažili dramatické momenty. Čo je to, čo začne deštruovať telo?“ Vtedy mi prišla do cesty metóda rodinnej terapie alebo tzv. rodinných konštelácií. Zrazu som bola konfrontovaná s dramatickými, nespracovanými emóciami v rodine mojej maminky, ale aj ocka. Rodinné konštelácie nie sú nejaké šarlatánstvo alebo „ezoterično“. Pracujú s reálnymi príbehmi. Príklad: moja stará mama kedysi skutočne žila, ja dnes vidím jej náhrobný kameň a na ňom tri krížiky detí, ktoré jej zomreli. Strata dieťaťa je veľká bolesť pre každú ženu a ostatné žijúce deti cítia bolesť svojej maminky. Boja sa o ňu a znova prežívajú jej strach a úzkosť. To ich nevyhnutne poznačí. Preto viem aj čo poznačilo v detstve mňa, a to i napriek tomu, že to bolo šťastné detstvo. Problémy, ktoré boli hlbšie nevypovedané, neskôr mohli viesť k mojim zdravotným problémom.

K čomu takáto strata dieťaťa vo všeobecnosti vedie?

Poviem opäť príklad. Prišla ku mne pani, ktorá často bezdôvodne plače. Pýtala som sa na jej maminku. Bola polosirota, keď mala 4 roky, zomrela jej maminka, ostali ešte menšie deti a otec pil. Boli to ťažké situácie. Žena dospela, vydala sa a zomrelo jej prvorodené dievčatko. V jednej osobe táto žena niesla smútok dieťaťa za maminkou a smútok maminky za dieťaťom. Toto sú situácie, ktoré si nesieme. Smútok rodiča cítia už malé deti a bolestivo ho prežívajú. Často to vedie k hlbokým a neodôvodneným depresiám aj u detí.

Ako ich riešite?

Keď ku mne príde depresívne dieťa a dokonca prizná, že by si niekedy najradšej niečo urobilo, tak začíname pracovať s rodičmi. Nie je dôvod robiť s dieťaťom, ktoré povie, že nevie, prečo to tak cíti, len tá myšlienka sa v jeho mysli stále objavuje. Pýtam sa jeho maminy na minulosť a ona napokon prizná, že jej otec sa chcel trikrát obesiť, bol totiž alkoholik. Takéto reálie nemôžeme nevnímať, treba to riešiť. Napríklad rodinnou terapiou, ktorá skúma hlbšie korene, napríklad, prečo bol starý otec alkoholik a prečo mal taký osud, aký mal.

Čo to znamená v praxi?

Nie je to nič záhadné, ide o ukončenie emócií. Štvorročné dievčatko nevie spracovať emóciu svojej matky, ktorá prišla o druhé dieťa. Dieťa “zmrzne”, zostane akoby stuhnuté. Jeho matka musí ísť často ďalej so svojím smútkom, s emóciou, ktorá je potlačená. Spracovanie koreňov znamená, že si táto žena, ktorá prežila traumu svojej matky zo straty dieťaťa, poplače aj za ňu. Na terapii spolu predýchame smútok a uvoľníme ho. Každá emócia skončí a doznie, keď si pripustíme jej existenciu, či už na mentálnej alebo fyzickej úrovni.

A čo keď nevieme nič o svojich rodičoch či starých rodičoch?

To už je špecifický princíp rodinnej terapie, kde základom je fenomenologický jav, čiže niečo neznáme, čo sa za určitých podmienok prejaví. Väčšinou sa konštelácie robia v skupine, kde si vyberieme zástupcov za reálne osoby zo svojho rodu. Napr. zástupcu starého otca, ktorého sme nepoznali. Zrazu dotyčná osoba, ktorá ho zastupuje, precíti jeho emócie a my máme možnosť ukončiť ich. To je na konšteláciách špecifické. Vidíme, že nejaké veci sa stali, hoci predtým sme o nich nevedeli. Úloha terapeuta je potom citlivo vnímať tieto informácie a podnety a pomôcť ukončiť javy, ktoré prebiehajú vo vnútri skupiny.

Je za tým intuícia psychológa?

Áno, je to skutočná, pravdivá a neprávom zaznávaná intuícia. Určite treba chápať, že metóda rodinnej terapie ide mimo súčasné racionálne myslenie. Nedá sa naštudovať, je pri nej dôležitý cit a intuícia človeka, rovnako ako zažitá skúsenosť. Preto konštelácie môžu robiť aj ľudia, ktorí nie sú vyštudovaní psychológovia.

Pôsobí to trochu ezotericky.

Na mňa stále pôsobí ezotericky celý internet. Ako to môže fungovať? Ako sa môžem spojiť s niekým blízkym na opačnom konci sveta? Je to skrátka podobné ako keď sa spojíme s emočnými zážitkami našich predkov žijúcich tiež v inom priestore a čase.  Treba si uvedomiť, že ide o záznamy, ktoré máme v sebe. Pracujeme s projekciou toho, čo si v sebe nesieme. Môžeme to prirovnať k filmu. V televízii vidíme dnes film, ktorý natočili už dávno. Odborníci vedia ten film prehrať, upravovať ho, strihať a vkladať nové scény. Podobný filmový záznam má aj naše telo o našom živote. To je naša minulosť, prítomnosť, budúcnosť, ale aj budúcnosť našich detí a ich detí.

Foto: http://www.vychovavkocke.sk, Psychovital 2015 copyright

Druhá časť rozhovoru tu.

Reklamy

Aký bol JOGA víkend na Zaježke

Ako len všetci potrebujeme tie dva dni v raji – odpojení od všetkého pozemského a bližšie k sebe…

Zrejme každý to raz za čas potrebuje – mať príležitosť vydýchnuť si a čas nadýchnuť sa. Mať priestor pre nové myšlienky a mať možnosť pozrieť sa na veci inak. V bežnom živote to ide niekedy priťažko – vždy sú tu nejaké povinnosti, plačúce deti, úlohy, čo ležia na stole nedokončené, domácnosť, ktorá čaká, telefón, ktorý zvoní… Je takmer nemožné pred tým všetkým uniknúť. O to dôležitejšie je sčasu na čas to urobiť. Viem, aké je to ťažké, odísť napríklad od malého dieťaťa a nechať ho doma. Nebrať si ho so sebou v myšlienkach. O to viac si vážim, koľkým účastníkom JOGA víkendu sa to podarilo. Aj keď s ľútosťou, predsa sa odhodlali nechať deti doma, dôverovať druhým, že sa o nich postarajú a dovolili si  luxus  venovať sa sebe, mať chvíľu pre seba.

ZJZV-YOGA-2016-web-1031

…uprostred zelených kopcov a lúk, kde počuť len spev vtákov a zvony ovečiek, pochodujúcich húštinami…

A tak sme dva dni boli spolu sami so sebou. Ponárali sme sa hlbšie do jogy a učili sa meditovať. Pre niektorých z nás bolo nesmierne náročné tak veľa fyzicky cvičiť, pre iných bolo ťažšie cvičiť mentálne. (Pre niektorých bolo ťažké oboje:)). Mali sme pred sebou veľa výziev a každý po svojom sme ich zdolali. Mojou výzvou bolo okrem iného aj zvládnuť viesť štrnástich ľudí jeden celý víkend tak, aby mali pocit, že ten čas nebol márny, aby sa viac priblížili hĺbke, aby sa priblížili viac sebe a aby sa vzdialili od starostí, nechali ich za dverami.

ZJZV-YOGA-2016-web-1056

Prostredie, ubytovanie, jedlo, a všetko s tým spojené – farby, zvuky, vône, chute, vášnivý západ slnka a nežný východ, to všetko tomu napomáhalo, a tak sa mi podarilo nechať moje obavy doma. Obavy o tom, aby sa nikomu nič nestalo, aby nikomu nič nechýbalo a všetci boli spokojní. Po príchode na Zaježovú som to všetko pustila a už sa len nechala viesť – prírodou, vnútorným hlasom, pokojom. Bolo to skvelé a myslím, že len párkrát v minulosti sa mi podarilo tak sústredene si oddýchnuť.

Až po rozlúčke s posledným človekom na mňa padla únava – ako signál, že všetku energiu som do poslednej kvapky odovzdala druhým. Verím, že tí čo boli pri tom, to cítili.

Ja im ďakujem.

ZJZV-YOGA-2016-web-1060
Foto: Kudivani photography

Ako dnes kráčate, tak sa dnes máte

Minule som prešla ulicou v zrýchlenom móde. Nerozhodná a nepozorná som preskakovala z jednej strany cesty na druhú. Nechýbalo veľa a takmer ma zrazil bicykel. Respektíve, aby som bola podľa novinárskej metodológie korektná, bicykel takmer zrazil mňa.

Ulica je divadlo. Život sám o sebe. Keď sa presúvam, často si všímam oprotiidúcich. Spôsob, akým kráčajú, presne kopíruje spôsob, akým sa pozerajú na svet a spôsob, akým žijú. Ich krok a gestikulácia vyjadrujú ich momentálne pocity, postoje, náladu. Celá knižnica príbehov na jednej malej ulici.

V zlej nálade človek cíti ťarchu nebies na svojich pleciach. Pozerá do zeme, je zhrbený, stiahnutý dovnútra, príliš sa neobzerá, plne skúma svoj vnútorný svet a ten vonkajší nemá v jeho myšlienkach miesto. Pamätám si také dni, keď sa mi zdalo, že obloha na mne doslova sedí a tlačí ma do zeme.DSC02507

V iné dni chodím zase ako páv, vznášam sa ako motýľ a obzerám sa ako kukučka. Mám dobrú náladu, pripadám si ľahučko, sviežo. Obzerám sa okolo, pozerám ľuďom priamo do očí, niekedy sa pousmejem. Za takých okolností vidím veci úplne ináč. Všímam si detaily, ktoré som predtým nevidela. Nový nápis na obchode, zaujímavú reklamu, pani a jej klobúk, dieťa, čo práve vybehlo na cesto a zakričalo niečo zábavné, psa, ktorý skáče po majiteľke.

V tej najlepšej nálade pozerám vysoko dohora. Všímam si naraz priečelia budov, ktoré tam predtým neboli. Mesto má zvedavému človeku vždy čo ponúknuť. V dni, keď si ho nikto nevšíma, trpí. A povedzme si rovno, takých dní je množstvo. Keď si všímam druhých, vidím, ako si nevšímajú. Keď si nevšímam ani ja, tak zase nevidím nič. Oni ja ich, ani oni mňa.

Rozhodla som sa pre experiment. Každý deň si na niekom nájsť niečo zaujímavé a prihovoriť sa mu alebo sa aspoň sama pre seba potešiť z tohto malého detailu. Naposledy som tak oslovila slečnu s nádhernými ryšavými vlasmi. Vlnili sa na čiernom kabáte ako ťahy štetcom na plátne. Mladá dáma s úzkym driekom kráčala ulicou ľahučko ako víla a pred sebou tlačila kočík. „Prepáčte, máte krásne vlasy, musela som vám to povedať,“ hlesla som. Ostala v rozpakoch, zasmiala sa. „Zničené pôrodom, suché…ale ďakujem, červenám sa,“ vraví ona. Ešte sme sa chvíľu bavili, víla sa potom ďalej odvlnila a zmizla kdesi v útrobách mesta.

Jednému človeku som obyčajnou banalitou spravila deň.P1310958

Všetci denne kráčame svojimi viac či menej vychodenými chodníčkami. Máme svoje tempo, svoju dynamiku. Spôsob, akým sa nosíme a akým vnímame svet, ovplyvňuje celý náš život a naše okolie. Jediným gestom dokážete zmeniť trajektóriu ktoréhokoľvek človeka. Stará myšlienka, ale platí. Pripomínam si ju najmä vtedy, keď sama márne odháňam chmáry z pliec. Jedným krokom môžete človeku zmeniť deň. A sebe život.

Dávajte preto pozor. Lebo tak ako ja minule, môžete svojím prístupom niekomu skočiť do cesty a on vás zrazí na bicykli. No môžete mu cestu aj uvoľniť, spríjemniť či zmeniť. A tým aj tú svoju.

Dva tipy, ktoré dnes vyskúšate:

  1. Narovnajte sa a kráčajte hrdo a veselo. Všímajte si čo najvyššie priečelia budov a tváre oprotiidúcich. Hľadajte to zaujímavé, pekné.
  2. Urobte niečo inak. Usmejte sa na niekoho, povedzte niečo milé. Nič viac netreba.

V posteli s pozitívnymi správami

V dni ako tento, keď von leje a vás ide poraziť z choroby, ktorú ste niekde cez víkend chytili, máte možnosť rozhodnúť sa, čo s tým – bude to príležitosť alebo stratený čas?

Pre mňa to je príležitosť konečne po dlhej dobe prebádať všetky aktuálne správy, nové články a dostať sa tak do obrazu. Popri množstve smutných správ z  Ukrajiny alebo Izraela, ktoré človeka výrazne zneistia, som narazila aj na množstvo pozitívneho, čo ma zase uistilo vo viere, že svet má bližšie k svetlej strane.

Mladí absolventi škôl už nie sú len zúfalými adeptmi na prácu v McDonalde, ale tiež veľmi kreatívni v generovaní pracovných príležitostí. Dôkazy sú v tomto článku a tiež v tomto príklade skutočne kreatívneho jedinca. Druhý článok je o chalanovi, ktorý vytvoril stránku na získanie práce v Silicon valley, čo sa mu napokon aj podarilo. Tiež mi to pripomenulo tohto chalana, ktorý je mi v ostatné dni inšpiráciou – vytvoril množstvo projektov pre komunitu, v ktorej žije vrátane Študentskej rady, spravodajského portálu, či projektu Povedz to nahlas – video odkazy politikom.  A takýchto príkladov, ktoré ma utvrdzujú v tom, že v schopnosti mladých ľudí sa oplatí veriť, je mnoho.

Tiež čítaním rozhovorov Karola Sudora človek ľahko nadobudne presvedčivý dojem, že Slovensko je plné kvalitných ľudí.

Počas virtuálneho listovania magazínom Život som získala ďalší pozitívny pocit – je tam množstvo príjemných článkov o Afrike, o ktorej sa v podobnom reálnom svetle hovorí u nás skôr málo.

Keď chceme hovoriť o jóge a meditácii, narazila som počas browsovania na množstvo profesionálnych stránok (príklady tu a tu), ktoré majú potenciál presvedčiť čoraz viac ľudí o pozitívach týchto techník. Ľudia konečne objavujú, čo bolo dlho, pre nedostatok vedeckých poznatkov, neviditeľné, a tak šance na sebarozvoj rastú. Ešte aj Forbes písal o meditácii.

Na dnes posledný príklad obyčajného ľudského šťastia a schopnosti uchopiť život za pačesy som našla v tomto článku. Príbeh ženy, ktorá odišla hľadať svoje šťastie do Peru a našla tam osudovú lásku – k mužovi a krajine samotnej sa oplatí prečítať. Len tak, aby ste si pripomenuli, že všetko je možné.

Aby sme to zhrnuli, je množstvo vecí, ktorým sa môžete venovať, kým zomierate v posteli a vždy máte na výber  z viacerých možností – pozitívnych aj negatívnych.

Von je už tma, pršať prestalo, namiesto toho počujem niekoho hrať na píšťalke. To ma uisťuje, že som si vybrala dobre.

2115347_barbora-reduciendo-peru-peruanec-antonio-reduciendo

Majte krásny deň!

Aká budúcnosť nás čaká

Je dobré uvedomiť si, (čo som pochopila na cestách), že v súčasnosti existuje len málo obmedzení. Obzvlášť, ak ste mladí a pochádzate z relatívne slobodnej krajiny, máte nekonečno možností.

Nehovorím len o všetkých tých mládežníckych výmenách, Erasmusoch, dobrovoľníckych príležitostiach, ktoré vám umožňujú ísť kdekoľvek.  Sledujúc tie správne stránky skôr či neskôr nájdete ponuku, ktorú hľadáte, či už je to účasť na filmovom festivale v Kosove alebo tréning na NGO pozíciu v Macedónsku. Väčšina týchto príležitostí je takmer zadarmo – účastník zaplatí max. 30 % cestovných nákladov. Viete si predstaviť, čo na to povedia vaši rodičia (obzvlášť ak ste z bývalého východného bloku ako ja)?            Nie je to fér.

jasnáNuž, nie je.  Na druhej strane, nie všetko je dnes ružové. Napríklad neistota, v ktorej žijeme. Ako povedal môj známy, väčšina mladých je dnes stratená. V prítomnosti a obzvlášť v budúcnosti. Nepretržite je v nás prítomný konflikt – mám ísť s prúdom, ktorý mi diktuje čo, kde a ako robiť, alebo sa odrezať od lán, ktoré ma viažu k daným mantinelom a opustiť ich? Nuž, nasledujúci fakt bude asi ťažké priznať – je to na vás.

Zbaviť sa strachu

Zvykla som byť nesmelé dieťa. Nesmelá byť sama sebou, nesmelá skúšať nové veci, robiť, čo ma baví. Dospievajúc človek tieto strachy postupne stráca, ale stále. Strach je môj najväčší nepriateľ. Otázka však znie: je to strach môj alebo strach mojej rodiny, predkov, spoločnosti, v ktorej žijem?

Počas pobytu v Thajsku som stretla množstvo ľudí bez plánu, bez jasnej budúcnosti, dalo by sa povedať. Mnohí sa vracali zo svojich ciest, po mesiacoch, týždňoch, rokoch na cestách smerovali domov, trochu s obavami, čo ich čaká. Ale kto tuší, čo ho čaká?

Stretla som chalana, volajme ho Diego, ktorý bol advokátom v Argentíne: zabezpečená budúcnosť, pekná priateľka, nič, čím by sa musel špeciálne trápiť. Lenže v istom okamihu svojho života si položil túto otázku: je to to, čo chcem? Odpoveďou bol odchod do Austrálie, kde žil, pracoval, cestoval, následne odišiel cvičiť jógu do Indie, potom mu ponúkli pracovať v thajskej organizácii, ktorá učí mladých po celom svete meditovať. Skrátka nasledoval svoj “vnútorný hlas”, nepremýšľal priveľa, šiel s prúdom. Tak sme sa stretli. Mali ste ho vidieť – slobodný, otvorený čomukoľvek, spokojný sám so sebou, žiaril ako hviezda. Spôsob, akým rozprával a správal sa bol nekompromisne priamy. Žiadny strach, váhanie, len čistá viera. V život samotný, v budúcnosť, nech prinesie čokoľvek. Často naňho myslím.

Opustiť svoj pohodlný domov

Pritom nie je nevyhnutné opustiť domov, prácu, rodinu a priateľov, aby ste zmenili svoj život. Môžete začať robiť niečo inak tu, doma. Zostať je niekedy need more green 1ťažšie než odísť.  Byť šťastnejší, viac dôverovať. Stačí sa pozrieť na veci, čo robíte a veci, čo by ste chceli robiť. Nepýtať sa, či ste dostatočne dobrý nato, aby ste vyšli von s tým, čo chcete. Ľudia sa dajú ľahko presvedčiť, ak ste presvedčený vy.

Opustite svoje staré zvyky, svoj komfortný domov. Domovina je bezpečné miesto, to všetci vieme, ale tiež príliš riskantné – dokáže vás ľahko premeniť na starého, ufrfľaného, lenivého tatka. Hovorím to sama sebe každý deň. Niekedy to funguje, inokedy nie. Minimálne ma to núti premýšľať a premýšľanie môže byť prvý krok. Len netreba premýšľať priveľa. 🙂

Keď autobus v lete mešká

Minulý víkend som cestovala do malej dedinky na juhozápade Slovenska navštíviť priateľa v skautskom tábore. Musela som trikrát zmeniť autobus a nejako som sa zasekla v Zlatých Moravciach na dve hodiny. Nemilé prekvapenie sa napokon zmenilo na pôsobivú výpravu do 13 a pol tisícového mesta.

P1340936 P1340937 P1340939 P1340951 P1340953 P1340955

 

Autobus č. 13 trinásteho júla je očividne zlé znamenie. Predstiera, že čoskoro vyštartuje, ale šoféri pofajčievajú a bavia sa o deťoch, kým ja zbytočne čakám.                  Čas spomalil. Len Marek stále ľúbi Alenku.

 

 

 

Takže sa vpletiem do ulíc a tam objavím tento nádherný platan.

 

A odvážne dievčatá, ktoré sa hrdo nosia mestom, vychutnávajúc si zmrzlinu.

 

 

Starší podivín sa ma pýta, či som turistka. -Čo tu robíte? vyzvedá. -Zabíjam čas, odpovedám. -Ak chcete zabiť čas, hore je folklórna akcia. -Toľko času nemám, hovorím mu nekompromisne.

A pozrite, kde som skončila. 🙂

Folklórna skupina Kolovrátok vystupuje pod obrovskou vŕbou. 

 

 

Komunistická strana stále žije.

 

 

 

Starček sa pristavuje pri obchode s časom.

 

 

 

 

Zastavili by ste sa tiež?