Archívy značky: celostná medicína

Psychologička Lýdia Adamcová: „Problémy detí sú často utajované problémy rodičov“

Lýdia Adamcová pracuje 43 rokov ako psychológ. Okrem štandardnej psychológie má blízko k psychosomatike, zaoberá sa najmä rôznymi ochoreniami detí a žien. Často k nej chodia ženy, ktoré nemôžu otehotnieť alebo také, ktoré zažili stratu dieťaťa. Problémy majú aj muži – napríklad cítia prílišný tlak na rolu živiteľa rodiny alebo majú pocit, že v živote stagnujú.

Lýdia Adamcová sama prežila ťažké chvíle: v päťdesiatke prekonala onkologické ochorenie, a to ju priviedlo k dôležitej metóde: k rodinným konšteláciám. Naučila sa rešpektovať rodinné korene a pamäť nášho tela. Rodičom detí dnes radí už aj online prostredníctvom programu „Výchova v kocke“.

Sú situácie, s ktorými sa pri svojej terapeutickej praxi stretávate najčastejšie?

Najväčším problémom je presvedčenie rodičov, že pri probléme detí treba pracovať hlavne s deťmi. Lenže pracovať treba s rodinou ako celkom. Ak má záhradník choré jablká, nebude riešiť jablko po jablku, ale bude liečiť celý strom.

Použime príklad. Dieťa má poruchy správania, čo to môže vypovedať o rodičovi?

Nič z toho nemusí byť chyba rodiča, lebo životné situácie sa niekedy vyvíjajú nepredvídateľne a dokonca neovplyvniteľne. Všetci si nesieme určité životné skúsenosti, vracajú sa nám v živote témy, ktoré sme nedoriešili, pokračujeme v nich aj keď sú nefunkčné a na naše deti to má svoj vplyv. Problémy detí nie sú vždy len otázkou zlej výchovy, ale skôr nevedomosti rodičov.

Čo sa s tým dá robiť?

Cieľom nie je obviňovať rodiča. Úlohou je ukázať rodičom všetky súvislosti a korene problému, ktoré ich dieťa má. Úlohou rodiča je problém prijať  a začať riešiť. Psychológ tomu vie pomôcť. Ja som najradšej, keď sa rodič stáva mojim partnerom a postupne sa učí  problémy vnímať z nadhľadu ako terapeut, začína myslieť viac psychologicky. Práve rodičia ktorí to pochopili, boli inšpiráciou pre môj projekt Výchova v kocke. Stávajú sa citlivejšími na rôzne témy a vidia, že cesta vedie len cez pochopenie – prečo má dieťa depresiu, prečo sa pocikáva alebo má dokonca diagnostikované onkologické ochorenie. Riešenie, ako z choroby von, potom hľadáme spoločne.

Môžete uviesť nejaký konkrétny príklad?

Naposledy sme robili s rodičmi dieťaťa, ktoré si rezalo ruky. Ani neviem prečo mi napadlo opýtať sa maminky, či to tiež nerobila, keď bola dieťa a ona povedala, že áno. Problémy detí sú často nespracované, utajované problémy rodičov alebo aj ďalších generácií. Najmarkantnejší príklad je povedzme ročné dieťa, ktoré sa v noci budí každých dvadsať minút a kričí. Nemá ešte nič zažité, neprežilo nijaké traumy alebo šoky. Nemá teda ani dôvod na takéto správanie. To je príležitosť na rodinnú terapiu, pozrieť sa na to, čo si dieťatko v sebe nesie, čo je uložené hlboko v jeho podvedomí.

Ako má rodič reagovať,  keď jeho dieťa trpí a má problémy?

Rodičia sa takmer vždy obviňujú, čo nie je správne. Sami často zažili v minulosti niečo podobné a skrátka nevedia z toho vyjsť von a ukončiť to. V akom modeli boli oni vychovávaní, to prenášajú ďalej. Problém je v tom, že si neuvedomujú tento prenos. Dôležité je dekódovať zdedený model výchovy a zmeniť ho. Máme vždy na výber.

Samozrejme, extrémy nie sú dobré. Naposledy som mala prípad, kedy otec pochádzal z veľmi chudobnej rodiny, a kompenzoval to tým, že svojmu synovi kupoval vždy novší a novší bicykel. Chcel mu dopriať to, čo sám nemohol mať, aby syn necítil nedostatok ako kedysi on.

adamcova

Jedným z azda najčastejších problémov v súčasnosti je otázka nefunkčnosti alebo neúplnosti rodín. Ako to ovplyvňuje deti?

To je veľká téma. Dieťa sa narodilo dvom rodičom, dvoch rodičov potrebuje, má ich v sebe. Je to určité zrkadlenie. Ak povedzme otec zmizne, stratí sa zo života, dieťa stráca kus svojej identity, nemá koho zrkadliť. Takáto neúplnosť je pre každé dieťa záťažová. Často prídu rodičia a chcú radu, čo robiť, aby ich deti pri rozvode netrpeli. Ale deti pri rozvode rodičov budú vždy  trpieť. Miera ich záťaže závisí od toho, ako sa rodičia v čase rozchodu a po ňom správajú. Ľudia sa ako partneri môžu rozísť, ale ako rodičia sa nerozídu nikdy.

Pamätám si vysokoškolských rodičov, ktorí na seba veľmi nadávali, obviňovali sa, že on je kriminálnik, ona prostitútka. Povedala som im, aby si predstavili, že ich dcéra bude raz stáť pred oltárom a niekto tam tieto ich urážky vytiahne. Základom je po rozvode sa neponižovať. Napríklad sa hovorí, že ženy vdovy nemajú problémy s deťmi, lebo o mŕtvom otcovi sa hovorí vždy len v dobrom. (smiech)

Čo rodiny, kde otec odišiel a nehlási sa k deťom?

Tu narážame na veľký problém našej spoločnosti, ktorým je deficit mužskej sily alebo mužskej identity. Prišla ku mne mamina so synom, ktorý mal problémy. Utekal z domu, dostal sa do zlej partie, bral drogy… Keď som sa pýtala na otca, matka odpovedala, že sa rozviedli, keď mal syn štyri roky. Priznala sa, že nechcela dovoliť, aby sa syn s otcom stretával a sám otec ani o syna nebojoval. Synovi tak chýbal vzor a to neskôr viedlo k chybným vzorom v jeho správaní. Ak chlapcom chýba otec, často tento vzor hľadajú inde, v inej forme. Preto napríklad vznikajú aj extrémistické skupiny, ktoré priťahujú chlapcov, ktorí nenašli správne mužské vzory. Zaujímavé je, že ešte donedávna súd prideľoval deti hlavne matkám. Dnes tu máme generáciu synov, ktorí vyrástli bez otcov.

Prečo niektorí muži zlyhávajú ako otcovia?

Stane sa, že otec dobrovoľne odíde a nemá záujem: to signalizuje nezrelosť muža, ktorý uteká pred zodpovednosťou. Mala som rodinu, kde si muž našiel milenku po tom, ako sa im s manželkou narodilo dieťa. Cítil sa dotknutý, že sa mu manželka nevenuje, on sám bol stále veľké dieťa, ukrivdené a nezrelé. Ale sú aj nezrelí muži, ktorí fungujú v rodine. Nedávno som mala rodinu, kde bol problém so synom. Vysvitlo, že otec sa stále zaoberá svojimi nenaplnenými ambíciami:  mal rozbehnutú kariéru cyklistu, ktorú však muel predčasne opustiť. Tam, kde sú určité nenaplnené ambície, kde má muž pocit, že narodením dieťaťa si nemohol naplniť svoje túžby, živí svoje vnútorné dieťa a nedozreje natoľko, aby mohol plnohodnotne vychovávať vlastné dieťa. Veľká téma je postavenie muža vo výchove. Občas počuť od otcov slová typu: „Ja budem vychovávať dieťa, keď bude veľké, budem ho brávať von, hrať s ním futbal,“ atď. Ale keď je dieťa „veľké“, už je na výchovu neskoro.

S nezrelosťou sa ale zrejme stretávate aj u žien.

Samozrejme. Vráťme sa k problému matky, ktorá nechce, aby sa jej deti stretávali s otcom. Otec začal, povedzme, nový život, má novú rodinu a matka nechce dovoliť, aby syn k otcovi chodil. To je nezrelosť matky, ktorá sa cíti ukrivdená a tento pocit krivdy prenáša na dieťa. Samozrejme takéto správanie rodičov má vždy svoje dôsledky v psychike dieťaťa. Mala som tu dievča s depresiami, ktorého matka aj otec si po rozvode založili nové rodiny a dievča ostalo akoby samé. Cítila sa ako „piate koleso na voze“, veľmi osamelá či už v rodine matky alebo otca. Rozchod rodičov  je pre deti bolestný, rodičia by na to mali myslieť, keď bojujú o svoje deti.

adamcova2

Spomínali ste, že problémy v rodinách sa niekedy vlečú cez viacero generácií. Čo tým myslíte?

K tejto téme som sa dostala cez vlastné onkologické ochorenie, kedy som si položila otázku: „Dobre, ja mám 50 rokov a som chorá. Ale prečo majú onkologické ochorenia malé deti? Nefajčili, nestresovali sa, nezažili dramatické momenty. Čo je to, čo začne deštruovať telo?“ Vtedy mi prišla do cesty metóda rodinnej terapie alebo tzv. rodinných konštelácií. Zrazu som bola konfrontovaná s dramatickými, nespracovanými emóciami v rodine mojej maminky, ale aj ocka. Rodinné konštelácie nie sú nejaké šarlatánstvo alebo „ezoterično“. Pracujú s reálnymi príbehmi. Príklad: moja stará mama kedysi skutočne žila, ja dnes vidím jej náhrobný kameň a na ňom tri krížiky detí, ktoré jej zomreli. Strata dieťaťa je veľká bolesť pre každú ženu a ostatné žijúce deti cítia bolesť svojej maminky. Boja sa o ňu a znova prežívajú jej strach a úzkosť. To ich nevyhnutne poznačí. Preto viem aj čo poznačilo v detstve mňa, a to i napriek tomu, že to bolo šťastné detstvo. Problémy, ktoré boli hlbšie nevypovedané, neskôr mohli viesť k mojim zdravotným problémom.

K čomu takáto strata dieťaťa vo všeobecnosti vedie?

Poviem opäť príklad. Prišla ku mne pani, ktorá často bezdôvodne plače. Pýtala som sa na jej maminku. Bola polosirota, keď mala 4 roky, zomrela jej maminka, ostali ešte menšie deti a otec pil. Boli to ťažké situácie. Žena dospela, vydala sa a zomrelo jej prvorodené dievčatko. V jednej osobe táto žena niesla smútok dieťaťa za maminkou a smútok maminky za dieťaťom. Toto sú situácie, ktoré si nesieme. Smútok rodiča cítia už malé deti a bolestivo ho prežívajú. Často to vedie k hlbokým a neodôvodneným depresiám aj u detí.

Ako ich riešite?

Keď ku mne príde depresívne dieťa a dokonca prizná, že by si niekedy najradšej niečo urobilo, tak začíname pracovať s rodičmi. Nie je dôvod robiť s dieťaťom, ktoré povie, že nevie, prečo to tak cíti, len tá myšlienka sa v jeho mysli stále objavuje. Pýtam sa jeho maminy na minulosť a ona napokon prizná, že jej otec sa chcel trikrát obesiť, bol totiž alkoholik. Takéto reálie nemôžeme nevnímať, treba to riešiť. Napríklad rodinnou terapiou, ktorá skúma hlbšie korene, napríklad, prečo bol starý otec alkoholik a prečo mal taký osud, aký mal.

Čo to znamená v praxi?

Nie je to nič záhadné, ide o ukončenie emócií. Štvorročné dievčatko nevie spracovať emóciu svojej matky, ktorá prišla o druhé dieťa. Dieťa “zmrzne”, zostane akoby stuhnuté. Jeho matka musí ísť často ďalej so svojím smútkom, s emóciou, ktorá je potlačená. Spracovanie koreňov znamená, že si táto žena, ktorá prežila traumu svojej matky zo straty dieťaťa, poplače aj za ňu. Na terapii spolu predýchame smútok a uvoľníme ho. Každá emócia skončí a doznie, keď si pripustíme jej existenciu, či už na mentálnej alebo fyzickej úrovni.

A čo keď nevieme nič o svojich rodičoch či starých rodičoch?

To už je špecifický princíp rodinnej terapie, kde základom je fenomenologický jav, čiže niečo neznáme, čo sa za určitých podmienok prejaví. Väčšinou sa konštelácie robia v skupine, kde si vyberieme zástupcov za reálne osoby zo svojho rodu. Napr. zástupcu starého otca, ktorého sme nepoznali. Zrazu dotyčná osoba, ktorá ho zastupuje, precíti jeho emócie a my máme možnosť ukončiť ich. To je na konšteláciách špecifické. Vidíme, že nejaké veci sa stali, hoci predtým sme o nich nevedeli. Úloha terapeuta je potom citlivo vnímať tieto informácie a podnety a pomôcť ukončiť javy, ktoré prebiehajú vo vnútri skupiny.

Je za tým intuícia psychológa?

Áno, je to skutočná, pravdivá a neprávom zaznávaná intuícia. Určite treba chápať, že metóda rodinnej terapie ide mimo súčasné racionálne myslenie. Nedá sa naštudovať, je pri nej dôležitý cit a intuícia človeka, rovnako ako zažitá skúsenosť. Preto konštelácie môžu robiť aj ľudia, ktorí nie sú vyštudovaní psychológovia.

Pôsobí to trochu ezotericky.

Na mňa stále pôsobí ezotericky celý internet. Ako to môže fungovať? Ako sa môžem spojiť s niekým blízkym na opačnom konci sveta? Je to skrátka podobné ako keď sa spojíme s emočnými zážitkami našich predkov žijúcich tiež v inom priestore a čase.  Treba si uvedomiť, že ide o záznamy, ktoré máme v sebe. Pracujeme s projekciou toho, čo si v sebe nesieme. Môžeme to prirovnať k filmu. V televízii vidíme dnes film, ktorý natočili už dávno. Odborníci vedia ten film prehrať, upravovať ho, strihať a vkladať nové scény. Podobný filmový záznam má aj naše telo o našom živote. To je naša minulosť, prítomnosť, budúcnosť, ale aj budúcnosť našich detí a ich detí.

Foto: http://www.vychovavkocke.sk, Psychovital 2015 copyright

Druhá časť rozhovoru tu.

Reklamy

Z obete sa môže stať bojovník. Značka: kedykoľvek

Predstavte si, že máte na nose špinavé okuliare, o ktorých neviete. Nosíte ich väčšinu dňa a predstava, že svet je škaredý a špinavý, je pre vás úplne normálna.

Keď vám niekto povie, že je to ináč, že svet má svoje krásy a v skutočnosti nie je fľakatý, uveríte mu?

Sotva. Jediná možnosť, ako sa na svet pozrieť inak, je umyť si tieto okuliare. Najprv však musíte pochopiť a pripustiť, že ich vôbec máte.

„To ako sa pozeráte na svet, je vaša voľba. Môžete to urobiť ako obeť alebo ako udatný bojovník. Musíte sa rozhodnúť, či chcete byť aktívni alebo pasívni,“ hovorí výrok novinárky Merle Shain. Nikdy som ju nestretla, ale súhlasím s ňou.

Ak by nebolo iných dôvodov, byť aktívnym je zdravšie. Aktivita znamená pohyb a schopnosť reagovať na podnety operatívne. Robí človeka mobilným a fit. Ostať aktívnym a pozitívnym je vo všetkých smeroch lepšie, výskumy hovoria, že optimisti sa viac dožívajú, ľahšie sa vyrovnávajú so stresom, rýchlejšie sa liečia a majú lepšie vzťahy.

Život je voľba

 „Nebojte sa vziať život do vlastných rúk,“ povedal naposledy prezident Andrej Kiska, keď rečnil pred Zvolenčanmi v krajskej knižnici. Jasné, znie to ako klišé, povie si pesimista, ktorý ešte nepochopil koncept šťastného a kvalitného života založeného na zodpovednosti za vlastný život.

To, čo často znie ako prázdne slová uväznené v bublinách je v skutočnosti práve koncept silných stránok človeka. Podľa Selingmana, zakladateľa pozitívnej psychológie, existuje šesť esenciálnych silných stránok:  múdrosť a poznanie, odvaha, humánnosť, spravodlivosť, ukáznenosť a transcendencia.

Je to principiálna odvaha byť človekom v tom najširšom zmysle, dokázať sa realizovať na najvyššej úrovni svojho ja a maximálne naplniť svoj potenciál.

Pozitívna psychológia je pomerne nový smer, ktorý v súčasnosti  výrazne hýbe svetom. Ako sa píše v príspevku prohuman, pozitívna psychológia je v podstate preventívnou psychológiou. Učí nás, že silné stránky človeka mu umožňujú zvládať život ľahšie a predchádzať tak mnohým duševným, ale aj fyzickým poruchám. Aj v prípade rakoviny – ľudia trpiaci depresiami, a tým pádom pasívnym prístupom k životu ochorejú na nádor dvakrát častejšie ako optimisti.

Môže to byť váš prípad

Otázka vždy znie, kým chcete byť. Chcete byť obeťou alebo bojovníkom? Možno ste ešte dnes obeťou, ale zajtra môžete byť bojovníkom. Dôležité je priznať si, že to záleží hlavne od vás. Pochopiť, že špinavé okuliare síce môžu byť niečím, s čím sa narodíte, ale vôbec s nimi nemusíte umrieť.

Dajú sa kedykoľvek umyť alebo ešte lepšie, zložiť.

Ako?

Vôbec nie jednoducho.

Je to každodenná práca na sebe samom a kvalite svojho ja. Je to nácvik silných stránok, precvičovanie, premáhanie sa, spytovanie a kontrola.

Je to schopnosť nájsť seba uprostred chaosu. Utíšiť sa. Meditovať, rozjímať. Zároveň sa neustále učiť, vzdelávať sa a kooperovať s ostatnými inšpiratívnymi a silnými ľuďmi.

Keď sa okuliare očistia

Nikdy nezabudnem, aké to bolo, keď sa moje okuliare vyčistili. Tá vďačnosť, krása, šťastie a láska, apropo základné hodnoty v živote človeka, úplne naplnili moje vnútro a presiakli všetko, čím som sa zaoberala. Môj pohľad na život sa zmenil. Začala som premýšľať inak.

Odvtedy viem, že to kedykoľvek dokážem urobiť znova. Zmeniť svoje myslenie. Otázka ale znie: budem naozaj chcieť na tom denne pracovať?

Joga napraví krivý chrbát. Niekedy aj charakter.

Krivá chrbtica, ohnutý chrbát, človek bez chrbtovej kosti a všetky starosti na našich pleciach. Okrem mnohých aforizmov, ktoré hovoria o problémoch spojených s chrbticou ostáva faktom, že chrbtica je opornou osou našej zdravej existencie. Ak je v poriadku, môžeme sa niesť svetom spokojne a normálne. 

Ak sa k nej však otočíte chrbtom a zoberiete nohy na plecia pred pravidelným cvičením, vaša vlastná opora vám pichne nôž do chrbta. Prieskum v roku 2013 na Slovensku ukázal, že až 9 z 10 Slovákov pociťuje bolesti chrbta. Osem z desiatich ľudí tieto bolesti obmedzujú v normálnom fungovaní. Je to aj váš prípad? Musíme sa s tým zmieriť?

Je to môj prípad

Bolesti chrbta som dlho nepoznala. Jedno leto brigádovania v Taliansku to však nadobro zmenilo. Vrátila som sa domov preťažená, ubolená a už to tak ostalo. Jediné, čo ma zachránilo a čo ma zachraňuje stále, je cvičenie.

joga1

Každý vie, že má cvičiť a nerobíme to. Bolí nás chrbát, sťažujeme sa, ale nedokážeme to zmeniť. Väčšina ľudí zasiahne v poslednej chvíli, keď sa problémy pomaly menia na chronické.

Pritom možno sotva uveriť, že by ste si denne nedokázali nájsť 10 – 20 minút na ponaťahovanie sa. Štúdie ukazujú, že je jedno, či je to strečing alebo joga, aj keď osobne hlasujem za jogu. Joga pracuje na úrovni najjemnejších štruktúr a okrem tela formuje aj vašu myseľ. Všetko napokon začína v hlave.

Psychosomatika chrbta

Ak vychádzame z psychosomatiky a symboliky chrbtice, chrbát je našou oporou. Ak nás niečo ťaží, krčíme sa, sťahujeme do seba. Ak sme spokojní, sebavedomí a vyrovnaní, prejaví sa to aj na postoji.

Ak si nesiete so sebou denne svoje starosti z postele do postele, bolesti chrbta vás asi neprekvapia. Ak ste preťažení, zle sedíte, nehýbete sa a ste ustráchaní, negatívni, problémy môžu ľahko nastať. Jediné, čo na to platí, je cvičenie. Dôvodom, prečo je práve joga taká efektívna, je že pracuje v kontexte symetrie: „…pokiaľ dosiahneme rovnováhu svalových skupín, je tu pravdepodobnosť, že sa postoj napraví sám,“ píše sa v knihe Anatomie jógy pro správné držení těla a zdraví. Prostredníctvom dosiahnutia svalovej rovnováhy dochádza k uvoľneniu napätia a tlaku, k zlepšeniu vnímania tela a k duševnej rovnováhe.

joga3Joga je zázračná v tom, že pracuje s protikladnými silami presne ako svaly. S napínaním a uvoľňovaním, flexiou a extenziou, s predklonom a záklonom, a tak dosahuje danú rovnováhu. Samotné držanie tela a postoj je o pevnosti svalov. Keď všetky fungujú ako majú, telo je v poriadku. A keď je telo zdravé a silné, ľahšie sa vyrovnáva aj s problémami na úrovni psychiky. Život aj cvičenie sú kombináciami protikladov. „Udržanie každej pozície v joge zároveň vyžaduje kombináciu flexibility, sily a výdrže.“ A zázraky sa dejú po troch minútach každej ásany. Ako povedala Iveta Griačová, dokonalosť prichádza vtedy, keď sa sami stávate ásanou. Vtedy ste v súlade so svojím telom, mysľou, v súlade sami so sebou. A vaše telo sa stáva dokonalosťou samou.

Video Cviky na chrbticu už čoskoro.

JENKINS, N. BRANDON, L. 2010. Anatomie jógy pro správné držení těla a zdraví. Praha : Svojtka & Co., s.r.o. 2010. s. 144. ISBN 978-80-256-0468-7

DAHLKE, R. 1992. Němoc jako řeč duše. Praha : Pragma. 1992. s. 416. ISBN 80-7205-632-8

Strach o zdravie sa kvôli agresívnej mediálnej propagácii stáva problémom

Pojem body & mind alebo mind & body medicína som prvýkrát zachytila v Thajsku, v rozhovore s mexickou lekárkou. Netušila som, že na západe tak rozšírený smer celostnej medicíny prichádza aj k nám. Prvé mind & body centrum v Bratislave som objavila náhodou. S doktorkou MUDr. Lenkou Bachratou sme sa rozprávali o priesečníkoch klasickej medicíny s alternatívnymi metódami, ale aj o tom, čo ich neustále rozdeľuje.

Môžeme povedať, že body & mind je nový medicínsky smer alebo pomenovanie niečoho starého?

Na Slovensku to určite nový smer je. Inak má celostná medicína základy v dávnovekých medicínskych prístupoch. V tradičných východných prístupoch bolo už pred tisíckami rokov lekárom zrejmé, že telesné zdravie je tesne previazané s duševným stavom. Na tom je postavená napríklad celá tradičná čínska medicína. Otec klasickej medicíny Hippokrates bol absolútne holistickým, alebo mind-body lekárom.

Čo sa potom stalo s týmto prístupom?

S postupom času vznikala naliehavá potreba medicínske postupy generalizovať, aby sa dali aplikovať rovnako na široké masy, a tak sme sa dopracovali až k dnešnej modernej medicíne „založenej na dôkazoch“. Ale potreba vziať do úvahy aj psychiku sa začala dostávať opäť na povrch aj v rámci tohto prístupu. V našom regióne bol veľký boom psychosomatického výskumu v päťdesiatych až sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia, kedy vzniklo viacero impozantných prác. Potom to bohužiaľ komunizmus úplne zastavil, tento prístup považoval za veľký krok späť. Zelenú dostala len klasická školská medicína, založená na vedeckom dokazovaní. Dnes sa psychosomatike, alebo mind-body medicíne venuje len menšia skupina odborníkov v Čechách, od roku 2013 je dokonca možné z psychosomatickej medicíny atestovať. V Nemecku, Rakúsku alebo Škandinávii je už súčasťou štandardnej zdravotnej starostlivosti. U nás je to skôr ojedinelé.

Komunizmus sa skončil a nové trendy prichádzajú aj k nám, hoci veľmi pomaly. Medzi ľuďmi badať určitý skepticizmus. Čím to je?

Tých dôvodov je viacero. Medzi ne patrí určitá zotrvačnosť najmä staršej generácie, autorita klasického lekára, obmedzená dostupnosť vedeckých dôkazov o účinnosti jednotlivých metód a samozrejme proti hrajú všetky prípady, kedy nesprávne indikovaná alebo prevedená „alternatívna“ medicína spôsobila poškodenia až úmrtie pacienta. Obrovský je aj lobisticko-ekonomický vplyv všetkých mocných (najmä farmaceutických firiem), ktorým uzdravovanie bez liekov nehrá príliš do karát. A treba tiež zdôrazniť, že pri mind-body medicíne je potrebný aktívny prístup jedinca, ktorý musí byť ochotný podieľať sa na svojom zdraví a rovnako je potrebné ku každému jedincovi pristupovať individuálne. Neexistuje prístup, ktorý by sa dal uplatniť na všetkých rovnako.

1Klasickí lekári zvyknú alternatívne metódy odsudzovať, považovať ich za mýty. Stretli ste sa aj s tým?

Určite, myslím, že väčšina z nich. Je potrebné ale medzi „alternatívnymi prístupmi“ veľmi diferencovať. Niektoré sú lekármi bežne akceptované, napríklad psychologické alebo nutričné prístupy (liečba stravou). Prekážku však robia napríklad poisťovne, ktoré ich nechcú napriek ich efektivite hradiť. Potom sú tu prístupy, ktoré sú v mnohých – aj európskych – štátoch bežne akceptované, ale u nás nemajú tradíciu. Sem patrí napríklad homeopatia a tradičná čínska medicína vrátane akupunktúry. A potom je tu veľká skupina „ešte alternatívnejších“ prístupov.

Čím je spôsobené toto odsudzovanie?

Hlavne starší lekári, ktorí majú určité postavenie a veľkú časť pracovného života prežili v komunizme, sú často proti alternatívnej medicíne. Mladší lekári sa mi zdajú byť otvorenejší, ale obvykle až po nejakých rokoch skúseností, počas ktorých zistili obmedzenia klasickej medicíny. Mnohí z nich si robia kurzy alternatívnej medicíny, napríklad už zmienenej homeopatie, akupunktúry, rôznych pohybových aktivít, jógy, fyzioterapeutických metód. Ale aj tieto prístupy, vrátane psychosomatiky, majú svoje obmedzenia.

Čo myslíte pod obmedzeniami?

Napríklad čas, kedy terapia môže prinášať výsledky. Pri psychosomatickom prístupe, ktorý považujem často za jedinú kauzálnu (príčinnú) liečbu, trvá niekedy mesiace, kým sa dopracujeme k viditeľnému zlepšeniu. Pre dosiahnutie cieľa a vytrvanie pri terapii je dobré, keď aspoň nejaké výsledky prídu oveľa skôr, teda keď sa pacientovi fyzicky polepší už v prvých týždňoch, aby mal silu a motiváciu pokračovať ďalej. Tu pomáhajú symptomatické prístupy, najmä práca s telom, masáže, akupunktúra, nutričná terapia a ďalšie. Druhým obmedzením je, že pacient musí byť do liečby sám zaangažovaný – musí k nej pristupovať aktívne, byť ochotný znášať určité nepohodlie, dotknúť sa nepríjemných a bolestivých tém, zmeniť svoj život. To pre mnohých nie je prijateľné, radšej uprednostnia pasívne metódy liečby.

2S akými metódami pracuje mind-body medicína predovšetkým?

V medzinárodnom kontexte je mind-body medicína prístup, ktorý využíva metódy ako relaxačné techniky, biofeedback, meditáciu, jógu, psychoterapiu a iné, ktoré navodzujú relaxačný stav mysle, o ktorom je známe (a štúdiami dokázané), že podporuje imunitu, regeneráciu organizmu, zvládanie ochorení a celkovo prežitie.

V našom centre kombinujeme prístupy klasickej medicíny s psychologickými postupmi, teda psychoterapiou, relaxačnými technikami, všímavosťou, pracujeme s HRV biofeedbackom a predovšetkým učíme pacientov viac a inak vnímať svoje telo – uvedomovať si ho, komunikovať s ním a vnímať jeho signály (napríklad bolesť, únavu,..) nie ako problém, ale ako upozornenie, že bola porušená vnútorná rovnováha. Keď totiž tieto príznaky vnímame ako problém, ako chorobu, a nie ako signál, dochádza prostredníctvom aktivácie stresových mechanizmov k ich zhoršovaniu. Strach o zdravie, ktorý sa dnes vďaka agresívnej mediálnej propagácii stáva obrovským problémom, dokáže aj z neškodného príznaku vyrobiť v našej mysli závažné ochorenie. Strach, úzkosť, pocit beznádeje a chronické psychické preťaženie majú v dnešnej spoločnosti obrovský vplyv na vznik a rozvoj civilizačných ochorení. Preto aby sme zistili, čo sa v človeku odohráva, potrebujeme o ňom vedieť čo najviac. Takže základom našej starostlivosti je vždy dostatočne dlhý rozhovor, ktorý niekedy trvá aj niekoľko hodín.

Na čo sa v takomto rozhovore pýtate?

Na všetko. Od zdravotných problémov v rodine, cez vzťahy s rodičmi, súrodencami, starými rodičmi, kde boli konflikty, aká bola výchova, zaujímajú nás informácie súvisiace s narodením a prenatálnym obdobím, detstvo, obdobie dospievania, zamestnanie, partnerské vzťahy, osobné postoje k sebe, ku svojmu telu, ku svetu, samozrejme aj výživa a pohybové aktivity – to všetko je veľmi dôležité. Veľa nám to napovie, ako sa daný človek správa, či vie pracovať s emóciami, ako sa vyrovnáva s vlastnou agresiou a smútkom, ako zvláda krízové stavy, atď. Pred rozhovorom dávame našim klientom vyplniť dotazník zameraný na všetky tieto oblasti a často pomôže odkryť súvislosti už to, že sa nad niektorými oblasťami svojho života zamyslia a povedia o nich nahlas.5Čo z takéhoto rozhovoru viete zistiť a čo viete následne overiť?

Primárne zisťujeme, či má človek náhľad, či si vie spojiť svoje duševné stavy s tým, ako sa cíti a aké fyzické problémy má, a keď tento náhľad má, máme už spolovice vyhrané. Keď je ochotný túto súvislosť vnímať a pracovať na zmenách vo svojom živote, môžeme sa posunúť ďalej. Na objasnenie súvislostí je veľmi užitočná práca s tzv. časovou osou, pri ktorej sa dávajú do časovej súvislosti významné udalosti v živote so vznikom a rozvojom zdravotných problémov.

Oveľa ťažšia, a často až nemožná je práca s niekým, kto takýto náhľad nemá, kto má život spútaný nesmierne racionálnou štruktúrou, alebo kto vytlačil primárny konflikt do podvedomia. Vtedy sú najefektívnejšie terapeutické smery pracujúce viac s telom, či už ide o niektorý psychoterapeutický smer, alebo napríklad Feldenkraisovu metódu či  kraniosakrálnu biodynamiku.

Môžete uviesť nejaký konkrétny príklad z praxe?

Ľudia často prichádzajú napríklad s rôznymi tráviacimi problémami, ktoré nemajú evidentnú príčinu – bolesti brucha, kŕče, hnačky, intolerancia potravín, pocit netrávenia… Prípady, kde kolonoskopia, gastroskopia, vyšetrenia na celiakiu, intoleranciu a pod. nič nezistili. Nedá sa odsledovať závislosť na potravinách, ale pomocou rozhovoru alebo psychoterapie vieme zistiť závislosť na nejakých konfliktoch, ktoré sa dejú. Napr. človek má vo svojom okolí alebo blízkej rodine niekoho agresívneho, dominantného a nevie sa voči tomuto človeku vymedziť a presadiť. Takže namiesto toho, aby vybuchol, podvedome svoje agresívne emócie potlačí a tie sa potom prenesú napríklad do tráviacich problémov.

S čím sa ešte stretávate najčastejšie?

Často k nám prichádzajú dámy, ktoré majú opakované respiračné alebo močové infekty, bolesti kĺbov, krčnej chrbtice alebo hlavy, a bývajú to práve tie „slušné a dobré dievčatá“, ktoré boli veľmi prísne vychované a obmedzované vo vyjadrovaní svojich pocitov. Často nemajú náhľad, že by konfliktné situácie mohli riešiť aj inak, než ich to naučili rodičia. Miesto presadenia svojich telesných potrieb sa obvykle stiahnu, ustúpia, reagujú úzkostne a to vyústi do veľkého svalového napätia najmä v oblasti hrudníka a krku, s obmedzením dýchania a veľkým vplyvom na trávenie.

Výraznú rolu hráva v takýchto prípadoch práve vzťah s rodičmi, ktorí boli v čase ich detstva buď príliš dominantní a nadmerne zasahovali deťom do života, alebo naopak o dieťa nejavili veľký záujem a dieťa si ich pozornosť muselo rôznymi spôsobmi získavať.

Hoci je nám v takýchto prípadoch psychosomatická súvislosť často zjavná, tieto dámy sa nám veľmi nedarí presvedčiť, že psychosomatická terapia je pre nich riešením.

Prečo by niekto nemal záujem o liečbu?

Často býva problémom práve sekundárny zisk z choroby. Nehovorí sa o tom ľahko, ale často sa stretávame s tým, že daný človek má množstvo dlhodobých ťažkostí, ktoré obvykle nevedome (ale niekedy aj vedome) využíva pre udržanie si istej pozície a pozornosti okolia, napr. chce sa vyhnúť rozvodu, túži po opatere a pozornosti rodiny a uzdravenie by pre neho bolo príliš ohrozujúce v zmysle straty opory a veľkej životnej neistoty.

Problémom sú často samozrejme aj financie. Psychosomatická terapia nie je u nás akceptovaná ako štandardný medicínsky prístup, a preto ani nie je preplácaná zdravotnými poisťovňami. Hoci na Slovensku sú psychoterapeuti, ktorí pracujú na poisťovne, je ich tak málo, že frekvencia terapií je veľmi nízka a tým úplne stráca zmysel.

Pokračovanie na tému konkrétnych riešení a súčasných výziev v medicíne, ale aj v spoločnosti nabudúce.