O hraniciach

Posledné mesiace sú o hraniciach. Nielen o hraniciach medzi krajinami a štátmi, ale najmä o hraniciach medzi ľuďmi. O balansovaním medzi dobrom a zlom, medzi slobodou a bezpečnosťou, medzi pomocou druhým a osobnou integritou. Koľkokrát sa vám stalo, že sa niekto pokúšal prekročiť vaše hranice? Poznáte ich vôbec?

Hranice sveta

Spomeňte si, čo urobila na začiatku Merkela, keď utečenci začali prichádzať do jej krajiny: vítala ich. Prešlo len niekoľko týždňov a začalo sa hovoriť o zneužívaní pomoci, o znížení bezpečnosti, o rizikách, ohrození a o zatváraní hraníc. Dnes sú z utečencov všetci unavení, hoci na začiatku krajiny reagovali rôzne. Nemecko ponúkalo otvorenú náruč, aby splatilo svoj historický a ľudský dlh a aby ukázalo svoju otvorenosť, kým Maďarsko sa zatvorilo hneď, čím ukázalo svoje priority v ochrane seba a „svojich“ ľudí a nerobilo z pomoci druhým žiadnu primárnu morálnu hodnotu, na ktorej by si dnes extra zakladalo.

Merkela je v tomto prípade človek, ktorý má hranice posunuté viac k druhým, čo súvisí s jej minulosťou a minulosťou Nemcov. To sú priority, ktoré stoja na súdržnosti krajín, vďaka čomu azda ešte stále existuje Európska únia, hoci pravdepodobne bez Merkely by sa bola už dávno začala rozpadať.

Maďarsko je konzervatívna krajina, zasiahnutá svojím večným pocitom krivdy a neprávosti, a preto si môže položiť otázku – prečo by sme mali niekomu pomáhať? Kto pomohol nám? Hranice má inde, viac smerom dovnútra, „sebecky“ k tým svojim ľuďom, ktorých „pozná“.

Egyptian border guards (R) observe from a watch tower as their Israeli counterparts supervise the construction of a border fence along Israel's border with Egypt near the Red Sea resort town of Eilat on February 15, 2012. Far from the uproar of Cairo's Tahrir Square, Israel has been doubling its efforts to erect a giant, impenetrable security barrier along its 240-kilometre (150-mile) border with the Egyptian Sinai. AFP PHOTO/AHMAD GHARABLI        (Photo credit should read AHMAD GHARABLI/AFP/GettyImages)

Hranice mňa

V poslednej dobe často hľadám, kde začínajú a končia moje hranice. Čo je ešte pomoc druhým, ktorá nikomu neškodí a čo už je pomoc na úkor mňa. Čo je ešte ústupok na ceste k zblíženiu a čo je degradácia mojej hrdosti, ktorá nikomu nepomáha. A často sa v tom zmýlim. Zápasím medzi túžbou vyhovieť každému a túžbou držať si odstup a nechať ľudí, nech si zaslúžia moju pomoc. Balansujem a snažím sa nahmatať svoje krehké neviditeľné hranice. S nejakými hranicami som sa narodila. Moja povaha mi predurčila osud človeka, ktorý sa snaží druhým pomáhať niekedy aj na úkor seba. Mojou životnou cestou je nájsť ten vytúžený balans – nebyť zneužívaná druhými, ale pomôcť tým, ktorí to potrebujú.

Je to aj cesta odstraňovania predsudkov, presvedčení a naučeného kresťanstva. Sme národ, ktorý vzišiel z určitých hodnôt a tu je pomoc druhým vysoko cenená. Lenže, aj to má svoje hranice. Ak si chceme uchovať vnútornú integritu, ak nechceme stratiť seba alebo aspoň konštrukt o sebe, musíme si chrániť svoje hranice viac. Ak sme otvorení a ochotní prijať zmenu, aj keď náročnú a bolestivú, no možno prirodzenú, potom musíme ustúpiť a možno sa aj vzdať seba. Aká je naša prirodzená reakcia? Túžime a môžeme ju zmeniť?

Hranice tela

Kým sa dieťa narodí, má jasne dané hranice. Vie, kde začína a kde končí telo. Nič viac nevie, lebo nevidí, ale cíti, kde má svoje hranice a rešpektuje ich. Ten moment, keď sa narodí, je vlastne veľmi stresujúci pre dieťa – zrazu nevie, kde sú jeho hranice, necíti tak silno prítomnosť matky, je stratené a zmätené. Len čo sa dostane do objatia matky, upokojí sa. Celé jeho dospievanie a jeho budúci život bude o postupnom opúšťaní matkinho objatia, hľadaní vlastnej istoty vo svete, hľadaní hraníc a ich aktívnom vytváraním.

man huging himself

Niekto bude v tomto živote človek slobodný, otvorený, no vystavený rizikám, ktoré taký život prináša – že vám niekto alebo niečo ublíži. Niekto iný bude človekom s pevnými hranicami a silným pocitom ohrozenia, ktoré nemusí mať svoj základ v realite. Takýto človek si ťažšie pripustí k sebe iného, no bude viac chránený pred prípadnými zraneniami. Možno ale menej zažije, menej sa naučí, urobí menej chýb, menej odvážnych krokov a prežije pokojnejší život. Každý z nás prišiel na tento svet s nejakými hranicami danými – hranicami krajiny, domova, sociálneho zaradenia, hranicami hodnôt a správania. Počas života sa tieto hranice pod vplyvom udalostí menia, tak ako sa posúvajú hranice vo svete. Tým, že sme v pohybe, neustále hľadáme balans. Dôležité je svoje hranice poznať, rozumieť im, citlivo ich vnímať a zistiť, či nám umožňujú prirodzene sa rozvíjať bez toho, aby sme strácali to, čo je pre nás najdôležitejšou hodnotou.

Ak sa vám to nedarí, neznepokojujte sa. Pozrite sa von, na svet, na to, aký zmätok a chaos aktuálne zavládol a mnohé krajiny nevedia presne, čo od súčasnosti čakajú, kam smerujú. Nemám rada fatálne vyhlásenia, že tento chaos neveští nič dobré alebo že dobré už bolo. Chaos je napokon vždy len doba dočasná, lebo niečo staré zaniká a niečo nové sa rodí. Je to bolestivé a bude to bolestivé, tak ako pocit človeka, ktorý nevie, kým je a čo od života čaká. Ale aj preňho, aj pre svet je niečo pripravené, je to zmena, ktorá sa už deje a my sa z nej potrebujeme poučiť, potrebujeme ju prežiť a zažiť.

Ak sa pýtate, či to napokon môže vieš k uzavretiu hraníc, k stiahnutiu sa dovnútra, tak áno, môže. Všetko to sa deje z nejakej príčiny. Napríklad z tej, ktorú vidí psychologička Lýdia Adamcová – ľudia budú menej cestovať a zarábať a začnú sa venovať viac sebe, svojej rodine, dôležitejším veciam. Ktovie?

 

Reklamy

Lýdia Adamcová: „Našou úlohou je v prvom rade zachovať život, a to aj život nášho rodu.“

Rodinné konštelácie idú hlbšie do našej rodovej minulosti. Skúmame korene našich problémov aj modelov správania. Ako spolu súvisia emócie, správanie, choroby a dedičnosť, hovorí Mgr. Lýdia Adamcová, psychologička a autorka Výchovy kocke v druhej časti rozhovoru.

Už 43 rokov sa venujete psychológii. Ešte vás dokáže niečo prekvapiť?

Prekvapenia zažívam každý deň. Každý problém, každý príbeh a situácia, s ktorými človek za mnou príde, sú jedinečné. Sama som niekedy prekvapená možnosťami, ktoré nám ukáže práve hlbší pohľad do minulosti pacienta. Tam nachádzame  príbehy, emočné traumy, ktoré zažívali naši predkovia.

Sú aj psychoterapeutické smery, ktoré minulosť nepovažujú za dôležitú. Ale ona tu je, je v našich génoch a ak ju odignorujeme, riešenie prenecháme našim deťom. Naše príbehy nie sú izolované, aj ony majú svoju kontinuitu a svoju históriu.

Psychológia sa dnes zaoberá viac tým, čo vieme, čo poznáme alebo tým, čo ešte celkom nechápeme a nevieme pomenovať?

Psychológia má rôzne metódy, ktoré pomáhajú človeku dopracovať sa k určitému poznaniu, má rôzne metódy na spracovanie určitých problémov a medzi ne patria aj hlbinné metódy. Najlepšie je vždy tieto metódy kombinovať: precítiť a uvoľniť nepoznané emócie a mať aj racionálny vhľad. Napr. vo výchove vždy poviem rodičom: precíťte si, akú výchovu ste zažili vy a uvedomte si, akú výchovu by ste chceli. Tam nájdete pochopenie toho, čo potrebuje vaše dieťa. Ak som napr. ako dieťa potrebovala viac pozornosti a porozumenia od otca alebo maminky, tak sa to budem snažiť zabezpečiť svojmu dieťaťu. Ono to tiež potrebuje.

adamcova

Aké metódy z psychológie využívate vy?

Psychológia má dnes množstvo smerov a špecializácií. Ja som bohužiaľ bola už v dôchodkovom veku, keď aj na Slovensko prišli niektoré novšie hlbinné metódy. Moje vlastné ťažkosti, moje onkologické ochorenie a moja dyslexia ma nasmerovali k ďalším dvom metódam. Je to metóda rodinných konštelácií a metóda One brain, ktorá sa špecializuje práve na poruchy učenia, na ich príčiny ale aj dôsledky. One brain ma ako metóda veľmi oslovila, predovšetkým tým, že je  dostupná  pre každého. Bolo obdobie, kedy som ju aj učila.

O čo ide?

Je to dnes už dostupná metóda a presadzuje sa postoj: One brain do každej rodiny. Sú krajiny, kde sa podobné metódy učia aj na vysokých školách. Zámerom autorov One brain  bola jej dostupnosť. Paradoxne, keď som s ňou začínala, musela som sa zbaviť všetkých svojich akademických vedomostí. Vo One brain je kľúčové niečo celkom iné, ako naučené vedomosti, a to múdrosť vášho tela a rešpekt k jednote tela a duše. Iba vaše telo vie o všetkých vašich problémoch: kedy a ako problém vznikol a čo sa ním zablokovalo – môžu to byť základne signály ako je skrat očí, skrat uší, to signalizuje, že niečo nechcelo byť videné či počuté. Potom môžu byť blokované svalové obvody, postihnuté niektoré orgány, alebo vytvorené systémy presvedčenia, napríklad  „som hlúpy“.

Ako to funguje v praxi?

Vo One brain vždy ideme do určitého veku, v ktorom problém vznikol, tam ho spracujeme, predýchame, zmeníme. Prišla za mnou pani, ktorá mala astmu a lekári jej doporučovali psychoterapiu. Dopočula sa o One brain a chcela túto metódu vyskúšať. Bolo to veľmi pekné, lebo prvá emócia, ktorú jej telo identifikovalo na barometri, bola pomstychtivosť dusená vovnútri. Rázne to odmietla, že ona taká nie je. Vrátili sme sa do veku jej dvanástich rokov, kedy žila so starými rodičmi. Zrazu si spomenula na zážitok  zo školy, kedy sa jej jedna spolužiačka vysmievala. Uvedomila si, že v sebe odvtedy dusila veľa emócií, hlavne hnev. Ten sme predýchali. Spýtala som sa jej, čo by jej najradšej bola urobila. Odpovedala, že by tú dievčinu bola najradšej nakopala do zadku. Tak som jej povedala, nech to urobí.

Meníme záznam vo svojej hlave a tým aj svoje pocity. V hlave si môžeme „prerobiť“ celé detstvo. Čiže vo One brain ideme do určitého veku, predýchame vzniknuté emócie, vytvoríme nový vzorec správania, s ktorým sa vraciame do prítomnosti. Cestou sa ešte zastavujeme vo vekoch, kde sa podobná téma opakovala. V rámci výcviku som pracovala s jedným mladým mužom, bol úzkostlivý, mal rôzne zdravotné problémy, ale aj problém s presadením sa, sebadôverou. V detstve sme museli spracovať ponižujúci vzťah otca, na škole to bol učiteľ telocviku a na vojenskej službe to bol veliteľ, ktorý mu dal zabrať – jeho problémom boli autority.

Ľudské telo má uloženú každú sekundu nášho života. Meniť svoje zážitky detstva je preto dlhodobejší proces, preto doporučujem naučiť sa s metódou pracovať. Môžete pomáhať sebe, svojim deťom, partnerovi. Mnohí vďaka metóde pochopili svoju cestu a zmenili ju.

Vezmime si príklad. Moje telo má problém. Ako mi povie, kde ho lokalizovať?

Využíva sa tzv. svalový test, ktorý je daný rozdielom svalového napätia. Tam, kde je všetko v poriadku je normálne svalové napätie a tam, kde je stres, sval oslabne. Aj v bežnom živote sa nám pri strese „podlomia kolená“. Svalové napätie využíva aj psychológia pri nácviku autogénnom tréningu a iných relaxácií. Mala som napríklad klientku, ktorá sa bála šoférovať. Jej telo opakovane signalizovalo, že nemá strach zo šoférovania, ale ona tvrdila opak. Vracali sme sa do jej detstva a prišli sme k situácii, keď uviazla vo výťahu. Pochopili sme, že mala problém s uzavretými priestormi, hoci nešlo priamo o auto.

Vy sama ste si prešli vážnym onkologickým ochorením, z ktorého ste sa vyliečili. Dnes pomáhate pacientom s podobným problémom. Aká je vaša skúsenosť?

Ja mám svoju životnú skúsenosť a aj svoju cestu. Netvrdím, že je to 100-percentná cesta, ako riešiť onkologické ochorenia. Mňa stresovalo napr. chodiť neustále na kontroly a čakať. Snažila som sa tento čas čakania vyplniť zmysluplnou prácou zameranou na hľadanie súvislostí môjho ochorenia a tu bola pre mňa kľúčová metóda rodinných konštelácií, ktorá sledovala stresy ešte ďalej ako len v rámci môjho života. Zrazu som sa stretla s veľkým množstvom potlačených emócií. A tie nevznikli naraz. Myslím si, že sa dá predchádzať mnohým ochoreniam, ale od raného detského veku. Spoločným princípom pre všetky ochorenia je včasné reagovanie a prevencia. V rodinných konšteláciách sa hovorí, že tam, kde sú prítomné rôzne somatické ochorenia, ide o stres starý najmenej tri generácie. Musí sa tri generácie opakovať záťaž žalúdka alebo pľúc, teda emócie spojené s trávením, či dýchaním. Potom prepukne onkologické alebo iné chronické ochorenie. Tieto dispozície sa môžu začať prejavovať už v detskom veku a tu by sa  mali aj začať riešiť. Napríklad časté sú problémy s kakaním u detí, čo sa môže odôvodniť pasívnymi črievkami. S tým treba niečo robiť, nie čakať do štyridsiatky, kedy môže už dospelému človeku prepuknúť niečo vážnejšie. To je prevencia – spracovať emócie. Nenechajme ich len tak, dúfajúc, že dieťa z problémov vyrastie. To je aj biochémia – pocity sú spojené s produkciou biochemických látok, ktoré menia prostredie v tele. O tom práve hovorím aj v cykle Výchova v kocke.

dieta

Dá sa pri takom vážnom ochorení vždy nájsť cesta von?

Netvrdím, že vždy sa dá pomôcť, bohužiaľ aj ku mne prišli klienti s onkologickým ochorením a zomreli – už sme nestihli spracovať všetko potrebné. Jednoznačne však treba riešiť veci skôr. Netvrdím, že rodinné konštelácie sú stopercentným riešením onkologických ochorení, ale je to forma hľadania odpovedí na otázky. Nájsť si  hrčku na prsníku je príležitosťou pochopiť problém, ktorý sa s tým spája: problém ženskosti. Nedávno ma veľmi oslovila informácia, že na Slovensku je jedným z najčastejších onkologických ochorení rakovina hrubého čreva. Celý tráviaci trakt je spojený s emóciou hnevu. Vezmite si, koľko hnevu je v našej spoločnosti. Len také voľby – kto s kým, ako… Pozrite sa, ako ľahko sa necháme vtiahnuť do takýchto spoločenských, nepríjemných situácií, odhliadnuc od toho, koľko hnevu si ešte nesieme v sebe. Potom napríklad ochorenia prostaty sú tiež veľmi frekventované, hovoria o mužskej sile. Ako sme už spomínali, mužská sila sa nám niekde stráca alebo sa prejavuje v určitých extrémnych podobách. Keď sa stráca ženská sila, vedie to napríklad k rakovine prsníkov alebo problémom so ženskými orgánmi. Na to sa viažu mnohé problémy s otehotnením.

Čo radíte ženám, ktoré nevedia otehotnieť?

Často ženy, ktoré nemôžu otehotnieť, sú ženy, ktoré sú veľmi racionálne, niekedy až vyslovene mužské typy. Nemusí to byť vždy ten prípad, ale je to časté. Niekedy je to vplyv spoločenského tlaku – samy ešte nie sú na dieťa vnútorne naladené, ale prichádzajú do veku, kedy sa to od nich očakáva. Problém s otehotnením je veľká téma. Často pracujem so ženami veľmi intuitívne. Niekedy stačí, že začneme pracovať so ženskou energiou a cesta k dieťaťu sa zrazu otvorí sama. Pamätám si na mladú ženu, ktorá nemohla otehotnieť. Ona však nemala ukončené väzby na svoje pôvodné rodinné prostredie a bola stále dieťaťom, ktoré sa bálo ísť samé do sveta. Vydala sa za  partnera a fixovala sa na neho, bola to pre ňu náhrada  za jej pôvodnú rodinu a ona tak naďalej zostala dieťaťom.

Určitú úlohu tu zohráva aj otázka hodnôt, priorít, vnútorného „kalkulovania“. Najskôr si zabezpečím postavenie, bývanie, a potom príde na rad dieťa… a ono neprichádza.

Vždy si treba položiť otázku, či je na prvom mieste pre ženu práca alebo rodina. Nehovorím, že žena, ktorá má dieťa, nemôže pracovať. Samozrejme môže, ale musí vedieť, že rodina je to najdôležitejšie v živote. A toto by mala rešpektovať aj spoločnosť a umožniť ženám pracovať  kratšiu dobu. Ako hovorím v prvom videu Výchovy v kocke; v prvom rade je našou úlohou zachovať život..  Zachovanie života má prioritu pred všetkým ostatným.

To sa bude niektorým ťažko počúvať.

(Smiech) Asi áno. No mnohé depresie klientov sú často spojené s pocitom, že nezabezpečili pokračovanie rodu. To platí aj u mužov. Muž môže veľa zarábať, môže cestovať a baviť sa, ale niekde vo vnútri musí vedieť, že rodina má prioritu. Ženská  aj mužská energia majú jasnú úlohu.

muz

Teraz sa veľa hovorí o ženskej, mužskej energii… Nie je to trochu ezoterické?

Ezoterické je to vzhľadom k dobe, akú žijeme. Ja som sa k ženským témam dostala cez problémy detí. Neustále sme s rodičmi riešili, čo robiť, aby boli deti zdravé, šťastné, aby sa zbavili problémov v škole a doma… Ale postupne som začala chápať, že zbytočne budem pracovať s deťmi, keď najdôležitejšia vo vzťahu je matka. Rodina je archetypálny priestor ženy. Žena – matka, domov, rodinný krb a oheň. Žena je nositeľkou  tejto rodinnej energie – ona tvorí domov  a  muž ho chráni  zvonku. Preto za kľúčovú v rodinnom svete považujem ženu a atmosféru domova, ktorú vytvára. Ženy ku mne často chodia zakomplexované, nešťastné, lebo muž im vyčíta, ako vychovali deti.. Lenže v prvom rade žena musí pracovať na svojom sebavedomí, na svojej sebahodnote, musí si uvedomiť, že je rovnocenná, rovnako dôležitá ako muž, a že má v rodine veľkú úlohu. Mnohé ženy mi potvrdili, že ako sme začali pracovať na ich rozvoji, doma sa začala meniť atmosféra. Domov tvoria všetci, ale žena hrá hlavnú úlohu, tam je kráľovnou ona. Rodina je jedna veľká firma, ktorú už celé veky vedie a manažuje žena.

Foto: www.vychovavkocke.sk

Prvá časť rozhovoru tu.