Archívy kategórie: Slovak

Ľudskosť, tlak tradícií a sny o Európe: aj taký je život Indov

Severný útes pri pobreží Arabského mora v indickom mestečku Varkala, v štáte Kerala je lemovaný obchodíkmi väčšinou zbitými z plechu a dreva. Drvivá väčšina z nich predáva to isté – farebné sukne, široké nohavice a blúzky, vyšívané kabelky, zápisníky v koženom obale, náramky na nohu, šperky a k tomu malých Budhov alebo tancujúcich Krišnov.

Varkala je turistická destinácia rovnako pre západniarov ako pre Indov. Kým západniari prichádzajú zväčša od novembra do apríla, Indovia sem mieria v polovici júla. Ich motivácia je odlišná, zúčastňujú sa tradičnej ceremónie Puja, počas ktorej si pripomínajú svojich zosnulých, opätovne sa s nimi lúčia, oslavujú ich. Pripomína to slovenské Dušičky, ale tie indické sú celkom iné – farebné a ceremoniálne.

Na pláži sa počas celého víkendu tvoria skupinky Indov. Uprostred každej z nich sú v horúcom piesku zapichnuté tabule s menami zosnulých a telefónnym číslom guru, ktorý vykonáva rituál Puja. Vyzerá to, že marketing prenikol aj do tradícií. Počas Puje sa pália sviečky a vonné oleje s kokosovými orechmi a samotný kokos sa mieša s banánmi, kvetmi, maslom ghee, sezamovým olejom a inými prímesami a túto zmes na konci každý účastník Puje konzumuje. Guru odriekava vybrané mantry a posypáva obetiny kvetmi a práškom z kurkumy. Muži majú oblečený slávnostný odev, ktorý pozostáva z jednoduchej bielej látky obkrútenej okolo ich bokov. Ženy majú oblečené tie najkrajšie sárí, ktoré sa ligocú pri svetle sviečok. Väčšina žien stojí opodiaľ, kým ich muži vykonávajú rituál.

Pláž vo Varkale je posvätná, a preto je ideálnym miestom pre uskutočnenie Puje. Tradičná Puja sa na pláži vo Varkale koná v lete, v období monzúnov, kedy je kúpanie v mori zakázané pre silné morské prúdy. Puja sa inak organizuje v Indii pri každej príležitosti. Je to indický spôsob, ako požehnať niečomu, na čom nám naozaj záleží.

1.

Varkala je prímorská destinácia, ale v júli sú jej široké pláže prázdne a väčšina obchodíkov zavretá. Tí predavači, ktorí majú otvorené, trávia svojím biznisom celý deň a vyvíjajú značné úsilie, aby vás dostali dnu. Zakaždým, keď idete okolo, sa vám snažia prihovoriť, pýtajú sa, ako sa máte, pozývajú vás do svojho obchodného chrámu. Po pár dňoch vás už poznajú a na konci týždňa ste ako starí známi.

Ak sa prvýkrát necháte prehovoriť a vstúpite dnu, väčšinou to neoľutujete. Neznamená to vždy, že niečo kúpite, veľakrát je to len pozvánka k zaujímavému rozhovoru a k priateľstvu s miestnymi, ktorí vám často poodhalia zo svojho života viac, než by ste čakali.

Čaj s príbehom

Veľkú časť obchodníkov vo Varkale tvoria ľudia zo severu – z Tibetu, Kašmíru. Z miest, kde vznikajú nádherné látky či krásne šperky. Juh Indie jednoducho predáva to, čo sever Indie, Nepál a Tibet vytvorili.

Sean, ktorý má obchodík so šálmi a šatkami pochádza z Himalájí, kde po väčšine roka robí horského sprievodcu. Mladý muž pozná celý príbeh pašmínových a kašmírových šálov a dopodrobna nám ho rozpráva. Vie, ako vznikajú, ako obyvatelia z hôr schádzajú do dedín, aby tam predali koziu srsť, ktorú potom ďalší ľudia čistia, češú, tkajú, perú, farbia. Tak vzniká pašmína, jedna z najjemnejších, najvzácnejších aj najhrejivejších látok vyrobená z podsady himalájskych kôz. Biely pašmínový šál s jemnučkým vzorom Sean predáva za viac ako dvesto dolárov. Sedíme v obchodíku, ktorý mladý muž ešte len zariaďuje a pijeme čaj masala, tak typický pre Indiu – charakterizuje ho korenistá chuť a mlieko. Čaj uvarený miestnymi chutí azda najlepšie. Práve preto, že ako dezert k nemu väčšinou dostanete nejaký príbeh.

Sean nás učí, ako si správne „obliekať“ šál a my ho presviedčame, že by si mal založiť youtube kanál, ktorý by určite dosiahol veľkú sledovanosť. Dnes sa to tak robí, obchodníci sú marketéri a tváre svojich značiek, hovoríme mu. Sean dostal meno po Seanovi Connerym a pri troške snahe nájdete aj podobné črty – šarm a úsmev, ktorý predáva.

20170728_135229

Od prvého dňa trávime v jeho obchodíku so zeleným kobercom hodiny. Sean je rovnako ako ostatní obchodníci vo Varkale poverčivý – nechce nás nechať odísť bez nákupu. „Prvý zákazník prináša šťastie,“ hovorí Sean. Nie je prvý, ani posledný, ktorý vie, že táto obchodnícka formula na západniarov funguje.

Prvý deň uňho sedím štyri hodiny, druhý dve. Na druhý deň sú z nás priatelia. Ja nakupujem a on mi zatiaľ rozpráva o svadbe svojej sestry.

„Kašmír bola významná lokalita, takže svadby sú dodnes na úrovni kráľov,“ hovorí. Aby sa jeho sestra mohla vydať, musí mať veno a predmety v stovkách tisíc rupií. Sean mi ukazuje na fotografii hrubočizný zlatý náhrdelník, ktorý jeho sestra „potrebuje“. Hovorím mu, že automatická práčka alebo kávovar by boli podľa mňa lepším venom, ale tradícia je tradícia. „V rodine som jediný pracujúci muž a mojou povinnosťou je zabezpečiť, aby sestra dostala všetko, čo potrebuje,“ hovorí mladý muž. Ukazuje mi strieborný samovar, riad a ďalšie šperky. V Kašmíre muž aj žena vstupujú do manželstva s veľkým majetkom, dôvodom je aj to, aby obidve strany boli chránené, ak by sa niečo stalo. Žena bez dostačujúceho vena sa ani nevydá. Veľké veno je tradícia, prestíž aj nevyhnutnosť.

Svadba je v Indii obrovská niekoľkodňová udalosť, na ktorú príde niekedy aj tisícka hostí. Seana štve, koľko odpadu počas tejto svadby vznikne. „Na kašmírskej svadbe musia byť desiatky chodov, koláčov, nápojov… ľudia to nevládzu jesť, balia si jedlo do tašiek a zvyšok sa vyhadzuje, hoci rodinu to stojí nemalé peniaze,“ hovorí Sean, ktorý sa vlastnej svadbe vyhol len zázrakom. Asi osud to zariadil, že jeho rodičia sa dozvedeli pravdu o jeho nastávajúcej, ktorú mu predtým oni vybrali. Jeho snúbenica mala v merku iného nápadníka. Svadbu napokon zrušili bez vysvetlenia – ak by sa rodina dievčaťa dozvedela, že sa ich dcéra pred svadbou s niekým stýkala, dievča by prišlo o česť. Rodiny sa po tomto incidente prestali stretávať, ale Seanovi odľahlo. Mohol začať svoj život odznova.

Asi nikoho neprekvapí, že v Indii ešte stále fungujú dohodnuté manželstvá. Rodičia hľadajú svojim deťom adekvátneho partnera vzhľadom na kastu, z ktorej pochádzajú. Robia to dohodami, inzerátmi. V čase internetu je napokon ešte ľahšie nájsť vhodného partnera, aj keby pochádzal z druhého konca Indie. Je celkom bežné, že mladí ľudia sú zamilovaní do niekoho iného, ale to nikto nerieši.

Paradoxne, mnohé dohodnuté manželstvá sú napokon šťastné – azda pre to, že majú jasne daný cieľ, priamočiarejšie definované role oboch partnerov a málo priestoru na pochybnosti – čo ak je niekde lepší partner pre mňa? Pri výbere partnera hrá okrem rodičov dôležitú rolu aj numerológ, ktorý vypočítava, či sa k sebe partneri hodia a kedy je vhodný čas na svadbu.

Ak je aj napriek výpočtom manželstvo nešťastné, šanca na rozvod je vo všeobecnosti malá. Podľa Indov sa to trochu mení vo veľkých mestách, menšie mestá a vidiek sú v pohľade na partnerský život a manželstvo stále veľmi konzervatívne. Málokedy uvidíte spolu mladé páry, ktoré ešte nie sú zosobášené. Pravidlá lásky sú v Indii veľmi striktné a na nežnosti pred svadbou môžu mladí ľudia takmer s určitosťou zabudnúť.

Málo pochopená indická tradícia

Indická ajurvédska lekárka Dr. Pramitha hovorí, že mala šťastie. Muža jej vybrali, ale ruka jej rodičov bola evidentne šťastná. Vydala sa mladá a dnes má dvoch synov a vlastnú kliniku. Aj ona nosí vo vlasoch kumkum – červený prášok, ktorým dáva verejne najavo, že je vydatá. Jej príbeh napriek všetkému hovorí, že aj ženy v Indii si pomaly plnia svoje sny a dostávajú čoraz väčší priestor na vlastnú sebarealizáciu. Môžu študovať, šoférovať auto, pracovať. Samozrejme, starostlivosť o rodinu je na prvom mieste. „Vy Európanky máte toľko možností, ako prežiť život a my máme len jednu. Vydať sa a mať rodinu,“ hovorí a smeje sa, že ani naše možnosti nás nerobia šťastnými, inak by do jej ordinácie neprichádzalo toľko ľudí zo západu. India je pre západniarov ako magnet – jedni sa sem prichádzajú liečiť, iní cvičiť jogu a meditovať, ďalší cestovať. Skrátka – robiť všetko inak, východným štýlom.

Ak sa ale spýtate obyčajného človeka na ulici, napr. šoféra rikše, či cvičí jogu a chodí k ajurvédskemu lekárovi, pravdepodobne vás vysmeje alebo sa bude na vás nechápavo pozerať. Aj v súčasnej Indii je joga luxus a dnes skôr zábavka pre západných ľudí, kvôli ktorej do Indie masovo prichádzajú. Pre Indov je to príležitosť pre biznis.

Varkala je jedna z mnohých top destinácií v Kerale pre ajurvédu a jogu. Na každom rohu je ajurvedická klinika či jogové štúdio a zorientovať  sa v širokej ponuke nie jednoduché. Zdá sa, že sa im tu venuje každý.

Ajurvéda, veda o zdraví a chorobách má v Indii za sebou päťtisícročnú históriu. Vychádza zo skúsenosti, za celé roky sa zmenila len málinko. Až posledné roky vyvoláva záujem aj u vedcov. Indická ajurvéda začína určením vášho typu (dóše) podľa niekoľkých oblastí otázok týkajúcich sa vášho vzhľadu, trávenia, správania, tendencií. Určenie typu niekedy pripomína kvíz v ženskom magazíne – akej farby sú vaše vlasy? Pohybujete sa rýchlo? Ste zábudlivá? Čo si najradšej obliekate? Podľa takýchto a podobných otázok lekár zistí váš typ – vata reprezentuje nervový systém (element vzduch), pitta predstavuje metabolizmus (element oheň) či kapha, ktorá zastupuje krvný obeh (elementy zem a voda) a v závislosti od pomeru týchto dóší vo vašom tele popíše váš zdravotný stav a naordinuje vám diétu. Lekár vám okrem toho zvyčajne zmeria tep, skontroluje jazyk a očné bielka. Z prekvapivo malého množstva vstupných informácií vám toho povie prekvapivo veľa.

4.

„Zdravie je v ajurvéde o rovnováhe,“ vysvetľujú mladé lekárky z kliniky Mathruthwam, ktoré sú tu práve na ročnej praxi. Štúdium ajurvédy trvá v Indii osem rokov – päť rokov je klasická medicína a tri roky sa študuje špecializácia pancha karma, čo je najčastejšia prax ajurvédy. „Prvý rok štúdia ajurvédy sa učíme len o dóšach,“ smeje sa jedna z praktikantiek. Určenie dóší je zložité, a preto sa vám môže stať, že dvaja rôzni lekári pri diagnostike určia odlišné typy. Poukazuje to na nepresnosť súvisiacu s premenlivosťou človeka, ale aj povahou samotnej diagnostiky.

Kým teória dóší nenachádza ekvivalent v klasickej medicíne, myšlienku rovnováhy (homeostázy) v tele dobre pozná aj západ. Liečenie nerovnováhy podľa tradičnej ajurvédy začína vnútornou očistou tela a orgánov prostredníctvom rôznych druhov krijí – očisty čriev riadenou hnačkou či bylinkovým klistírom, očisty horného tráviaceho traktu zvracaním, očista nosovej a ústnej dutiny. Praktiky, ktoré pre nás znejú desivo sú pre niektorých Indov bežné. Po očiste nasleduje aplikácia bylinných extraktov, doplnkových výživových prostriedkov a dôležitou praxou, západnými ľuďmi azda najvyhľadávanejšou, sú masáže.

Na ajurvédske liečenie prichádzajú do Indie ľudia z celého sveta. „Ak chce človek prejsť kompletnou pancha karmou, potrebuje štyridsať dní,“ hovorí lekárka. „Je to dlhá doba, preto ajurvedický lekár väčšinou vyberie tú najdôležitejšiu očistu a liečbu, aby pacient nemusel stráviť liečením v Indii taký dlhý čas,“ vysvetľuje. Pacienti sa domov vracajú oddýchnutí a s plnou taškou prírodných liečiv a doplnkov výživy.

Zázračné medicíny alebo riziko?

Indické prírodné liečivá sú zmeskami z množstva bylín. Napr. Chyavanaprasham, obľúbený džem vyrobený z egrešov, ktorý nesmie chýbať v žiadnej domácnosti, obsahuje asi tridsať ingrediencií, prevažne bylín a korenín. Zoznam jeho účinkov je dlhý, ale v prvom rade podporuje  imunitu a vraj udržiava dlhovekosť. Indovia sa za tisícročia stali expertmi na prírodnú liečbu. Zarážajúce je, že praktiky ani liečivá sa od počiatkov príliš nezmenili. Jednoducho, čo funguje, to netreba meniť.

Dr. Pramitha hovorí, že v Indii bolo až donedávna veľmi nízke percento ľudí chorých na rakovinu –najmä zásluhou stravy a doplnkov výživy, ktoré dodnes predpisujú ajurvédski lekári svojim pacientom. Až v poslednej dobe, s čoraz zhoršujúcim sa znečistením ovzdušia, zvyšujúcim sa percentom fajčiarov a vyšším príjmom alkoholu pacientov s rakovinou pribúda.

Podľa dostupných, zatiaľ skôr povrchných výskumov, majú niektoré ajurvédske liečivá antioxidačné vlastnosti, čím zvyšujú imunitu pacientov a predlžujú vek (môžu byť aj prevenciou pred rakovinou). Na druhej strane boli nájdené liečivá so zvýšeným obsahom železa, arzénu či ortute, čo nahráva skôr skeptikom. Pravdou ostáva, že kým ajurvédu dostatočne nepreverí veda, najsilnejším argumentom za bude aj naďalej hlavne jej tisícročná existencia.

V čom ajurvéda nachádza porozumenie s klasickou medicínou už dnes je myšlienka, že najdôležitejšia zo všetkého je životospráva, najmä strava. „Ste to, čo jete,“ hovoria indickí lekári. Zlá strava podľa nich stojí za väčšinou ochorení. Je jedno, či prichádzate k lekárovi s astmou alebo artritídou, určite sa vás opýta na vašu stravu a pravdepodobne vám odporučí inú v závislosti od vášho typu.

Užiť si príjemnú masáž je pre väčšinu pacientov jednoduchšie ako kompletne zmeniť životný štýl a práve kvôli masážam sa do Indie zväčša vracajú. Okrem iného aj vďaka ľudskejšiemu prístupu. V jednom krátkom výskume venovanom ajurvéde vyšlo najavo, že hlavný prínos ajurvédy spočíva v humánnom prístupe lekárov. Aj tento výskum poukazuje na všeobecný trend – ľudia sú presýtení prístupom a neochotou lekárov a hľadajú niečo iné. Čokoľvek, kdekoľvek, hoci aj v ďalekej Indii.

Rozdiel v prístupe Dr. Pramitha k pacientom je oproti klasickým lekárom na Slovensku markantný. Na prvom stretnutí mi venuje dvojhodinový rozhovor, na druhom hodinový. „Mám množstvo práce, ale cítim, že tento čas je potrebné venovať vám,“ hovorí s jemným úsmevom. Hovorí zo srdca a do srdca. Medzi rečou zájde aj k osobným témam: spomenie ako v mladosti túžila byť ako západné ženy. „Keď som bola dievča, pozerala som na Európanky s úžasom,“ smeje sa. Pochopiteľne časom prijala život, aký je. „Treba si na živote nájsť to, čo máte radi a tomu sa pravidelne venovať. V bežnom dni venujeme 70 % nášho času druhým, preto treba aspoň tých 30 % venovať sebe. Netreba zabúdať ani na spiritualitu a rituály, čo môže znamenať čokoľvek – čítanie z Biblie, odriekanie mantier, modlenie sa alebo prechádzka. Spiritualita je pre každého niečo iné, ale je potrebné to vykonávať pravidelne a s radosťou. Dobre jesť, veľa piť, venovať čas sebe, duchovnu a tomu, čo nás robí šťastnými, sú rady, na ktoré nepotrebujeme lekárov. Lekárov potrebujeme v skutočnosti na to, aby nás o týchto návodoch kvalifikovane a ľudsky presvedčili a to je schopnosť, ktorá slovenským lekárom skôr chýba.

Európsky sen

Vo Varkale je veľmi ťažké byť osamote, keď ste biely. Zvyčajne to trvá päť minút, kým sa k vám niekto pridá. A aj keď nie, cítite na sebe pohľady miestnych. Obzvlášť, ak máte na sebe krátke nohavice alebo tielko.

2.

V polovici júla stretávam po ceste na pláž Deana, ktorý vie, kde je Slovensko. Dokonca ovláda päť fráz po slovensky. „Dobrý deň, ako sa máte, teší ma, že vás spoznávam, ľúbim vás, do skorého videnia…“ Dokáže to povedať nielen po slovensky, ale aj po maďarsky, nemecky či dokonca po baskicky. V roku 2020 sa totiž chystá do Európy a dovtedy sa plánuje naučiť päť fráz z každého jazyka, ktorým sa hovorí v Európe. Už teraz ich vie viac ako šesťdesiat. Kým bežný Európan ani nevie, že na starom kontinente hovoríme takým množstvom rôznorodých jazykov, železničiar Dean túto vedomosť má. Napokon aj India hovorí stovkami jazykov.

Dean ma naučí päť fráz v jazyku hindi. Už o päť minút si pamätám len Namaste/ Ahoj. Po krátkom rozhovore ma Dean poprosí, aby som mu povedala jednu frázu, ktorá by vystihovala Slovensko. Chvíľu premýšľam a napokon poviem: „Slovakia is a small country with big heart, in the heart of Europe.“ Znie to ako klišé slogan, mne samej to prezrádza, aké ťažké je jednou vetou kreatívne definovať vlastnú krajinu. Na Slovensko by bolo treba stovky slov. Rovnako ako na Indiu.

Dean je spokojný, píše si historicky prvú vetu o Slovensku do svojho malého notesa s množstvom podobných viet o iných krajinách, smeje sa a objíma ma. Hovorí, že keď príde do Európy o tri roky, ozve sa mi.

Európa je pre Indov ako sen. Ako vzdialený kontinent, na ktoré je ťažké sa dostať.

Sympatický Aravind, ktorý nám počas posledného dňa v Indii robí sprievodcu, sa chce dostať do Európy na školu. Venuje sa divadlu, v Európe by chcel študovať herectvo. Okrem toho túži byť bližšie k priateľke, žijúcej v Španielsku a ďalej od rodičov, ktorí by ho najradšej už videli ženatého. O tom, že Aravind už niekoľko mesiacov randí s July, jeho rodičia samozrejme netušia. Netušia ani o jeho liberálnych názoroch na sobáš. Ani on, ani July sa zatiaľ brať nechcú.

Nie je vôbec isté, ako tento príbeh dopadne. July hovorí, že postoj k dohodnutým manželstvám sa vo veľkých mestách ako Dillí a Bombaj pomaličky mení, ale zatiaľ nie je prípustné len tak randiť. Je to takmer rovnako nemožné, ako získať víza do Európy. „Na šengenských vízach je super, že keď ich raz získate, môžete cestovať po celej Európe,“ hovorí Aravind, ktorý dúfa, že čoskoro nájde školu, ktorá by ho prijala. Európa v očiach Indov symbolizuje slobodu, ktorú doma nemajú.

Obchodník Latif z Kašmíru, ktorý chcel v Európe rozbehnúť biznis, má podobnú skúsenosť. V Indii už má niekoľko obchodov, v ktorých predáva šperky, šatky a podobne – klasický tovar indických obchodíkov na pobreží Arabského mora. Obchod je dedičstvo po jeho starých rodičoch. Latif spomína, ako sa spolu s priateľom pokúsil získať šengenské víza. Priateľovi sa to podarilo, jemu nie. Nevie prečo. „Asi som im nebol sympatický,“ smeje sa trpko.

Kým naše dvere do Indie sú otvorené, Európa dvere neotvára ľahko. A tak mnohí Indovia o tejto ceste len snívajú. Niektorým sa to napokon podarí, iným nie. Každá krajina v Európe má navyše svoju predstavu o tom, koľko by mal mať Ind prichádzajúci do Európy na účte. Pre Slovensko je to napr. 56 eur na deň, Fíni požadujú 30 eur na deň. Zo Slovenska do Indie je to pre porovnanie 50 eur na deň. Biely človek je v Indii vnímaný automaticky ako bohatý. Znamená to, že ako biely zaplatíte všade viac – je jedno, či ste v obchode alebo v národnom parku. Indovi na Slovensku naopak hrozí, že ho označia za Róma, čo v tomto prípade môže znamenať občan druhej kategórie.

Indická pohostinnosť

O Slovákoch sa hovorí, že sú pohostinní, ale doma sa vám sotva stane, že vám v obchode niekto ponúkne čaj. Indovia nie sú len skvelí obchodníci, to, čo ich tak veľmi odlišuje od nás, je práve ich pohostinnosť a ľudskosť. „Keď vidím pri ceste stáť človeka, ktorý má evidentný problém, opýtam sa ho, či nepotrebuje pomoc. July by povedala, že ak potrebuje pomoc, tak o ňu požiada. Taký je rozdiel medzi Indmi a Európanmi,“ hovorí Aravind s úsmevom. Do istej miery má pravdu. Ak ste v Indii v obchode a zistíte, že nemáte dosť peňazí, predavač vám s úplnou samozrejmosťou povie, že to nevadí, zvyšok donesiete zajtra. Získa si tak nielen vašu náklonnosť, ale urobí si z vás aj verného klienta. Táto vlastnosť vás možno prekvapí. Obyčajná ľudskosť, na ktorú nie ste zvyknutí. O Indii totiž väčšinou počúvame ako o krajine, kde vám hrozia krádeže, vraždy alebo znásilnenia. Menej sa hovorí o ľudskej stránke tejto krajiny, ktorá je v domácich stále hlboko zakorenená.

India je obrovská krajina a najviac ju charakterizujú odlišnosti. Iný bude sever a Himaláje, iný bude juh a more, celkom iný stred. Jednoducho, neexistuje jedna India. Na jednej strane je nádherná, má fascinujúcu prírodu, na druhej strane je plná neporiadku a smetí, o ktoré nikto nedbá. Niekde je bohatá, zaodetá do zlata a drahých látok a inde chudobná ako domčeky v rybárskych dedinách. Je posvätná a zároveň fyzicky prízemná na druhej strane. Ľudská aj nebezpečná.

5.

Posledný júlový deň je aj mojím posledným dňom v Indii. Hneď ráno nás šokuje správa, že cez noc zavraždili člena indickej vládnej strany. Strana je pravicovo orientovaná a v Indii má silnú rastúcu pozíciu. Proti nej stojí stále aktívna komunistická strana CPI. Aravind, ktorý nás ten deň sprevádza, hovorí, že štát Kerala bol vôbec prvý na svete, v ktorom legálnou cestou vyhrala voľby komunistická strana. Stalo sa to v roku 1957 ako logická reakcia na získanie nezávislosti v krajine tak poznačenej sociálnymi rozdielmi a kastami. Komunistická strana si svoju pozíciu udržala dodnes, za uplynulé desaťročia sa jej podarilo viacero reforiem, ktorých výsledkom je najvyššia gramotnosť spomedzi krajín Indie či vysoká priemerná dĺžka života. Ľavicové krídlo je v krajine dodnes veľmi aktívne a verejne otvára témy od rasizmu, cez práva zamestnancov až po rovnosť pohlaví.

Proti nemu stoja pravicové strany BJP a RSS, z tej druhej pochádza aj zavraždený 34-ročný Rashtriya Swayamsewak Sangh. Prvé podozrenie logicky padá na ľavú stranu. Sme znepokojení a nevieme, čo si myslieť. „Nie je to prvýkrát, čo sa v Indii vraždí pre politiku,“ hovorí Aravind. To nás zrovna neupokojí. V Kerale sa od roku 2000 vraždilo pre politiku až 172-krát, čo vrhá na tento pomerne vyspelý indický štát zlé svetlo.

Situácia sa v nadväznosti na tragickú udalosť iba skomplikuje. Ráno po objavení mŕtveho tela vládna strana vyhlási v krajine špeciálny stav – všetky obchody a služby sú od šiestej ráno do šiestej večer zatvorené. Prechádzame neobvykle prázdnymi ulicami. Zavreté sú aj benzínové pumpy, takže riešime núdzový stav – kde natankovať. Kým v menšom meste pred nami pracovník pumpy uteká, v Trivandrum – v hlavnom meste štátu Kerala nachádzame otvorenú pumpu a tankujeme. Aravind sa dohovára s miestnymi a konečne sa mu uľaví  – vie, že nás bezpečne dopraví na letisko.

Okolo šiestej večer hlavné mesto južného štátu ožíva akoby sa nič nebolo stalo. Ulice sa plnia ľuďmi, živým ruchom, v parku okolo veľkej sochy morskej víly sedia rodiny na tráve, deti váľajú sudy dole kopcom, v bare na pláži si miestni dávajú večeru a drinky. Akoby miestni boli na podobné udalosti už zvyknutí.

2017-07-23 18.30.35

India sa so mnou lúči gýčovým ružovým západom Slnka, ktoré zase zapadá o niečo skôr ako doma. Letisko je dobre strážené policajtmi a vojakmi, ktorí ma bez letenky nechcú pustiť ani do letiskovej haly napriek tomu, že je takmer polnoc. Márne ich prehováram, hrám to na nahnevanú Európanku. Ostávajú slušní, jeden z policajtov sa so mnou snaží nadviazať priateľský rozhovor, no nepoľavuje. Nakoniec po niekoľkých hodinách strávených na letisku nad ránom odlietam. Pokojná, unavená, s plnou taškou liekov, šatiek a šperkov. S piatimi frázami v hindčine, ktoré si nepamätám a plným notesom poznámok. Ab se milkar bahut kushi ooee/ Tešilo ma, že som vás spoznala.

Článok vyšiel v Denníku N 26.10.2017.

Reklamy

Byť tým, čím som

Posledné dni boli náročné. Veľa vecí mi zobralo vietor z plachiet a moje pľúca boli priveľmi vyčerpané na to, aby som rozfúkala mračná a rozhýbala vlastný koráb.

V takých chvíľach nemáte chuť na nič. Už vôbec nie sa postaviť pred ľudí a niečo s nimi zdieľať.

Napriek tomu som sa musela večer premôcť a postaviť sa pred svojich žiakov. Urobiť všetko preto, aby zabudli na svoje starosti a nie naopak spôsobiť to, aby videli ešte aj tie moje.

Ťažká úloha.

Potom sa stal zázrak. Vlastne nie zázrak, obyčajná vec. Stáva sa to vlastne zakaždým.

V momente, keď začnem viesť hodinu jogy, prestávať sa rozplývať. Som človek tu a teraz, ja, na tomto mieste a v tomto čase. Zrazu nepremýšľam nad včerajškom, ako ma vytočili v práci, nemyslím na svoje smútky ani momenty pochybení. Nemusím sa na nič hrať, ani pretvarovať. Nemám strach, že niečo pokazím. Som len tu a robím to, čo milujem. Som tým, čím som.

Sebou.

Každej sekunde venujem len jedno slovo a nie stovky myšlienok. Tichou miestnosťou sa ozýva jasný hlas a nie šum zmätených úvah a plánov. Medzery medzi slovami sú vyplnené nádychmi a výdychmi. Každú chvíľu si niečo uvedomím, raz ako sa mi pri dychu dvíha hrudník, raz ako sa vonku na stromoch hojdajú listy alebo ako sa odráža mesiac v plnom splne v oknách. Vidím svojich žiakov ako pokojne preciťujú svoj dych, svoju existenciu, ako vnímajú svoje telo, ako ich myšlienky pokojne tlejú ako oheň v kozube alebo naopak ako sa nevedia prestať mrviť a niečím sa trápiť.

Sledujem sviečky, ako sa mihajú a menia svetlo okolo seba. Každej sekunde patrí len jedna myšlienka. Myšlienka, ktorá sa týka výlučne prítomnosti. A toho, čo sa práve deje.

A som vďačná za to, čo je. Že som. Že sme.

Nikto mi tú chvíľu nemôže zobrať, ja ju môžem darovať sebe.

A keď pomaličky rozhýbeme svoje telá, vidím ako sa lenivosť a nepokoj mení na súlad a harmóniu. Ľudia sa dajú naladiť ako nástroje. Na začiatku rozladení, každý hrá v inej tónine a na konci znejú ako jedna harmónia, ich energia sa príjemne vlní v priestore a keď človek počúva, môže cítiť jemné vibrovanie.

Znie to ako scifi.

Možno.

Ja v tom nachádzam silu. Silu, ktorá sa skrýva v človeku, ktorý preciťuje každý okamih, každú stotinu sekundy. Ktorého energia plynie jednosmerne a napĺňa priestor.

Vtedy viem, že skutočne všetko je možné, ako o tom hovoria knihy a osvietení alebo aj blázni, ktorým máme tendenciu neveriť.

Človek všetko môže, čo si zaumieni. Keď naplní každý okamih sebou a svoj život bytím.

Potom sa hodina skončí. Veľa sa toho udialo. Ale vlastne nie viac ako inokedy.

Ľudia sa rozutekajú domov a v miestnosti ostáva ticho, dopité poháre a časom aj tma… túžba môcť v tomto stave spočinúť.

Určite je to možné. Osvietení aj blázni to už vedia. A vy to môžete vedieť tiež.

Ďakujem za možnosť byť tým, čím som.

 

India – na ceste za duševným (ne)kľudom

India je rozlohou obrovská krajina, ktorá pozostáva z 29 štátov a najviac ju charakterizujú odlišnosti. Iný bude sever a Himaláje, iný bude juh a more, celkom iný stred. Jednoducho, neexistuje jedna India. Na jednej strane je nádherná, má fascinujúcu prírodu, na druhej strane je plná neporiadku a smetí, o ktoré nikto nedbá. Niekde je bohatá, zaodetá do zlata a drahých látok a inde chudobná ako domčeky v rybárskych dedinách. Je posvätná a zároveň fyzicky prízemná na druhej strane. Ľudská aj nebezpečná. Každá India bude iná v závislosti od toho, prečo do nej prichádzate. Podľa toho si aj  utvoríte na ňu názor. Aké boli moje očakávania a ako sa naplnili?

Aj na Slovensku panuje fáma, že ak chcete učiť jogu, musíte ísť za ňou do Indie. Mňa India nevolala, potrebovali sme čas, aby sme pocítili, že jedna druhú potrebujeme. Trvalo mi tri roky, kým sa toto volanie ozvalo aj vo mne. Tri roky učenia sú čas, kedy človek niečo vie a k tomu získa množstvo otázok a neistôt. Pribúdajú ľudia s ťažkosťami a tak aj zodpovednosť rastie. To bol aj dôvod, prečo som sa rozhodla pre študijný program 200 yoga teacher trainig vo Varkale. Ponúkali spojenie východného prístupu so západným v podobe manželov Inda a Kanaďanky. A ponúkali zameranie na jogu s používaním pomôcok.

India však pre mňa bola aj výzvou, bojovať s mojím strachom a predsudkami o ktorých som ani nevedela, že ich mám. Médiá robia s človekom veľa, viac, než si uvedomujeme. Položte si sami otázku – akú Indiu nám predkladá mediálny svet?

Prečo sa bojíme Indie?

Iste, deje sa tam mnoho zlého, znásilnenia, vraždy, napadnutia, krádeže. Ale tie veci sa dejú aj tu. Napr. ak by bola každá piata žena na Slovensku  naozaj týraná, ako vo všeobecnosti hovoria štatistiky, je to približne pol milióna žien (hrubý odhad). V Indii je to okolo 300 000 nahlásených prípadov ročne. Samozrejme, nenahlásených je viac. Čo som tým len chcela povedať, násilie je aj u nás. Spôsob, akým sa k nemu pristupuje a ako sa o ňom hovorí, je určite iný na Slovensku ako v Indii. Štatisticky môže byť India rovnako nebezpečná. Pocitovo je samozrejme iná. Je to pre nás neznáma zem aj kultúra, takže je náš strach z nej prirodzený. Potrebná je aj opatrnosť a prispôsobenie sa spoločenským požiadavkám.

4.

Samozrejme, India stále podlieha tradičnému rodinnému systému založenému na kastách, s tým spojenými dohodnutými manželstvami a pozíciou ženy, ktorej najvyšším životným cieľom by mala  byť rola manželky a  matky. To všetko sa samozrejme postupne mení, najvýraznejšie v mestách ako Dillí či Mumbai. Na vidieku sa zmeny dejú pomalšie a ženy sú stále predmetom obchodovania medzi rodinami.

Ďalšia okolnosť, ktorá možno spôsobí, že sa nebudete cítiť bezpečne, je fakt, že Indovia vidia v bielych ľuďoch možnosť privyrobenia. Netreba im to mať za zlé, veď od začiatku prichádzali Európania do Indie ako bohatí ľudia, ktorí si z Indie brali, čo sa im páčilo a tak je to dodnes. Veď povedzme si úprimne, cesta do Indie nie je zadarmo a nemôže si ju dovoliť každý. Indovia sa od vás budú snažiť získať nejaké peniaze a verte, že sú to dobrí obchodníci aj špekulanti.

Musíte sa na to pripraviť a rátať s tým. Ale to neznamená, že sa máte báť a automaticky si myslieť, že všetci Indovia sú zlodeji. Verte, že stretnete viac normálnych ľudí, než by ste si vôbec dokázali predstaviť.

Navyše stretnete ľudí, ktorí vám pomôžu, budú ľudskí a priateľskí. Úplne bežné je pozvanie na čaj alebo nečakaná dôvera predavača, ktorý vám povie, že zvyšok môžete zaplatiť aj zajtra, ak dnes nemáte dosť.

Indovia vám toho povedia veľa o sebe, o svojej krajine, kultúre. Ak im budete rozumieť, ak budete chcieť. Je pravdepodobné, že sa stanú vašimi priateľmi, ku ktorým sa budete radi vracať.

5.

Moja skúsenosť bola taká. Napriek strachom z ľudí, z nebezpečenstva som nezažila nič zlé. Nikto ma neokradol ani mi neublíži, pritom v Thajsku ma okradli dvakrát. Samozrejme, v Indii som si dávala väčší pozor, necestovala som sama a obliekala som sa skôr striedmo.

Ďalšia vec, ktorej som sa bála, boli choroby. Priatelia a rodina boli zhrození, keď som povedala, že sa nejdem očkovať. Očkovanie mi pripadalo zbytočné a takým sa aj ukázalo. Jasné, v Indii máte všetky tie príjemné veci ako malária, brušný týfus, dengua, žltačka a iné fajnotky. Ak sa chystáte chodiť po celej Indii, očkovanie stojí za zváženie. Lenže ja som mala ostať na jednom jedinom mieste celý mesiac a z toho miesta nehlásili žiadne ohrozenie aj napriek tomu, že bol práve monzún, obdobie dažďov.

Odchádzala som nabalená repelentmi, dračou krvou, čo je bylinná tinktúra, prírodné antibiotikum, nechýbal vitamín C, protihnačkové záležitosti a iné.

Ako to dopadlo? Moja lekárnička dobre poslúžila všetkým ostatným na kurze. Mňa problémy okrem dvojdňovej slabosti a nádchy obišli.

Nemohla som tomu uveriť.

Vďaka stravovaniu prevažne na jednom mieste a jednoduchej strave pozostávajúcej z ryže, placiek chapati, dhalu zo šošovice, fazule alebo cíceru a varenej zeleniny som celý mesiac vydržala bez tráviaciach problémov. Samozrejme, treba povedať, že aj zásluhou sankha prakshalan, teda očistnej techniky, ktorú sme absolvovali hneď na začiatku. Ide o tzv. čistenie čriev riadenou hnačkou, počas ktorej pijete teplú slanú vodu a cvičíte sériu cvikov. Znie to náročne a obzvlášť zaujímavé je, ak tým začínate svoj mesačný pobyt s úplne neznámymi ľuďmi. Rýchlo sa z rozhovoru o počasí prehupnete do intímnejšej roviny.

Rutina v Indii

Náš režim bol pomerne rutinný – od rána pranayama – dychové cvičenia, ashtanga joga, prednášky o filozofii, anatómii, mantrách, o tom, ako učiť jogu, meditácia.

Ashtanga, ktorú som nikdy naozaj necvičila, sa pre mňa stala výzvou. Telo tak či onak reagovalo na zvýšený telesný výdaj šokom a odmietlo spolupracovať, stuhlo. Trvalo to dva týždne, kým som sa dostala do formy. Hoci stále to nebola forma z domu.

A tak som objavovala svoje limity. K tomu sa najprv ozvalo staré zranenie kolena, potom sa čosi pokazilo na ramene. Neskôr som prechladla. Do toho únava.

Prvé dva týždne boli ťažké. Všetko staré sa vyplavilo, všetko nedoriešené, všetko, čo som si so sebou niesla posledný rok a možno i viac.

Telo nechcelo spolupracovať a myseľ ma ničila.

Pomohla návšteva ajurvedického lekára. Prvý mi poskytol masáže a druhý ma naučil niečo o sebe. A o mne. Hovoril zo srdca do srdca – o šťastí, o tom, že človek má mať v živote pevný režim, že sa má v dostatočnej miere venovať aj sebe, mať svoje malé rituály. Aby bol šťastný.

2017-07-23 18.24.36

Ajurvedický lekár predpísal bylinkové liečivá na únavu, nízky tlak, bolesti…

A štvrtý týždeň sa pre mňa začal šťastne. Únava zmizla, vrátila sa radosť a joga ma opäť bavila. Venovala som sa nákupom darov pre blízkych aj ďalekejších, kúpila som si tibetskú misu, urobila skúšky, odučila svoju prvú hodinu jogy v angličtine.

Našla som si blízkych priateľov, nahliadla do duše Indov.

Moja duša sa vyliečila, bolo jej lepšie. Bola som spokojná.

Ale stále som si kládla veľa otázok.

Čo bude po návrate? Budem ďalej učiť jogu a robiť svoju prácu? Aké bude ďalej moje učenie a poslanie?

Odpovede ešte hľadám.

Z Indie som si odniesla min. jedno poznanie – že človek môže byť rovnako nešťastný aj šťastný kdekoľvek. Jeho stav nezávisí od toho, na ktorom mieste sa nachádza, ale či je ochotný na sebe pracovať a učiť sa žiť v prítomnosti. Vážiť si dobré a zlé púšťať do zabudnutia. Dýchať, byť v mieri so sebou. Toto sa môžeme naučiť aj doma. Ak budeme chcieť. Potrebujeme to trénovať ako akýkoľvek iný šport. Znova si opakovať to, čo už vieme.

Každopádne v septembri sa stretneme. A budeme sa môcť rozprávať o čom budete chcieť.

Cestovanie už nie je pre mňa viac len o pamiatkach, plážach, je to cesta za poznaním duše.

Viac o Indii čoskoro.

 

Byť členom Zelenej roty aj v časoch každodennosti alebo moje ekologické predsavzatia

Kedysi som bola členkou Zelenej roty. Bol to krúžok na gymnáziu, v rámci ktorého študenti vo voľnom čase pomáhali s triedením odpadu. Poobede sa schádzali v železnej unimobunke, v ktorej bývalo niekedy aj tridsať stupňov a poctivo triedili rôzne druhy odpadov. Človeku to dávalo dobrý pocit zadosťučinenia, že trochu prispel k vylepšeniu celkového skóre ľudstva. A možno na strednej aj pocit výnimočnosti, ktorá úzko súvisela s prežitím toho tepla, smradu a bordelu.

Na vysokej sme na seba boli pyšní, keď sme vyseparovali fľaše od vína a tie od piva zaniesli do obchodu. Boli sme pyšní, keď sme plastové vrecko odložili a hodili do nádoby na plast. Pýšili sme sa tým, ak sme v obchode vytiahli textilnú tašku namiesto igelitky. Tých vecí, prečo byť pyšný na aktívne preukazovanie úcty životnému prostrediu bolo pár. Bolo dobré o týchto témach aj premýšľať, hovoriť, písať. Bol na to čas a bolo to žiadúce.

Lenže potom sa začal skutočný život. Taký, čo má podobu všednej každodennosti, už akokoľvek krásnej. Ten mladícky zápal pre spravodlivosť a ekológiu sa postupne vytrácal. Možno až dnes som si uvedomila, že človek o životnom prostredí prestal intenzívne rozmýšľať. Že dôležité ekologické témy sa rozmenili na drobné – na hľadanie užitočnej práce, platbu nájomného a pravidelné návštevy na úradoch a u rodičov. Akési vyššie ciele bolo zrazu čoraz ťažšie si dávať, lebo jednoducho neostával čas… Jednoducho: Žijeme, ako vieme a nemáme vždy kapacity premýšľať o tom, či je to správne a či by sa to nedalo aj inak. Napríklad ohľaduplnejšie k prírode.

443377_article_photo_rmjopzs_900x

Dnes som sebakritická a uvedomila som si, čo všetko musím v tomto smere zlepšiť. Začať by som mohla už tento rok. Je január, takže na predsavzatia je programovo ideálny čas. Urobila som si zoznam toho, čo robím a čo by som mala.

  1. Chodím na bicykli do práce. Z práce domov a na jogu. Je to vlastne nepochopiteľné, že celé dni sa presúvame v autách, vysedávame v kancelárii, že radšej napíšeme pohodlne mail než by sme mali vstať a za kolegom zájsť osobne. Je to nepochopiteľné preto, lebo na druhej strane si kupujeme permanentky do fitka, chodíme behať alebo na jogu J (Neberte ma vážne, joga, aj beh sú fajn.) Aj preto chodím na bicykli do práce. (Pokiaľ teda nebývam od práce tri ulice pešo.) Lebo ten pohyb ma ráno prebúdza, lebo čerstvý vzduch ma nakopne, lebo je to ekologické, je to lacné a je to rýchle. Niekedy rýchlejšie, ako ísť po meste autom a vyčkávať v každej zápche. Navyše, je to krásne a radostné. Zo sedla bicykla vidím väčší kus sveta, zapájam viac zmyslov a môžem sa usmievať na zamračených ľudí. A to je krásne. Okrem toho, že je to eko-logické. A je to aj logické, keď nemáte auto. 🙂
  2. Triedim odpad. Za toto som vďačná mojim rodičom, ktorí ma to naučili. Doma sme triedili všetko, takže separovaného odpadu bolo tak veľa, že sme si museli dať vyrobiť špeciálne skrine do chodby, kde sme ten odpad odkladali. Kuka nádobu sme zapĺňali bežným komunálom aj mesiac. Všetko ostatné sa ďalej spracovalo. Robím to dodnes. Zahodiť igelitové vrecko do komunálu mi príde odporné. Už to ani nedokážem urobiť. Jednoducho nemôžem. Ten návyk je samozrejmý ako dýchanie. Ale zvládnuť to môžu aj ľudia, ktorí nemali takých osvietených rodičov. To oni sa môžu stať tými osvietenými, príkladom pre susedov, príkladom pre svoje deti. Nič to nestojí, okrem trošku dlhšieho premýšľania pri odhadzovaní odpadku a nejaké to miesto vyhradeného pre vrecia na triedený zber. Napokon, je jedno, či ešte dnes váhate, zajtra už aj tak budete musieť s triedením začať. Je to otázka času, kým prijaté európske aj slovenské stratégie začnú platiť a vám neostane iné, ako robiť to, čo vám kážu. No nebolo by jednoduchšie začať to robiť už dnes, dobrovoľne a ukázať, že to robíte z vlastnej vôle?
  3. Minimalizujem kozmetiku. Najväčší prelom bol, keď som namiesto sprchového gélu začala používať domácky vyrobené mydlo. Je úžasné. Krásne, voňavé a od výrobcu, ktorého poznám. Nemá žiadny obal, je to čisté prírodné zloženie. Na jeho výrobu nie je použitá žiadna chémia, žiadna chémia neputuje do odtoku, keď sa ním umývam. Ďalšiu kozmetiku minimalizujem postupne. Mám už len jeden krém a jednu vôňu. (Dobre, priznávam, make up ešte mám tiež.) Aj zubná pasta môže byť ekologická. Byť kozmeticky úplný ekologický minimalista, to ma čaká ešte dlhá cesta, ale určite sa to dá. Dnes existuje ekologické všeličo a mnohé z toho vám niekto vyrobí aj na Slovensku. Vy viete, čo to obsahuje, ako to vzniklo a komu ste pomohli rozvíjať sympatický biznis. A to je paráda. Tento bod sa dá aplikovať takmer na všetko. Stále sa máme čo učiť. Takýchto výrobkov pribúda a pevne verím, že aj ďalej bude. Napokon, človeku by nemalo byť jedno, čo si dáva na seba a do seba. A) Je to to, čo ho priamo ovplyvňuje, tak načo si škodiť? B) Načo škodiť prírode, ktorá robí dokonalé veci, načo jej niečo pridávať?
  4. Zhasínam, zatváram, zastavujem to, čo tečie. Aj za toto ďakujem svojim rodičom. To oni ma terorizovali celé roky, aby som zatvárala za sebou dvere, aby nefučalo, aby som zhasínala, keď opúšťam miestnosť a aby som pri sprchovaní zastavila vodu. Boli to hrozné roky, nechcelo sa mi, boli za tým aj hádky. Ale na konci môžem povedať, že som sa naučila niečo užitočné pre život. Minimálne pre úsporu na platbách za energie. Ale aj pre matičku Zem. Takže, áno, je to bolestivá cesta, ale cieľ je v dohľadne.
  5. Používam eko tašky. Som fanúšik gigantickej kabelky, ktorá sa podobá na ruksak. Prečo? Je to praktické a je to praktické. (a vie to byť aj štýlové). Do takejto kabelky napchám aj celkom slušný nákup a nič viac už nepotrebujem. A keď to myslím veľmi vážne, beriem ešte plátenku. Je pekná a cítim sa akoby som žila niekedy v Škandinávii. Aspoň si myslím, že tam ľudia takto chodia.443377_article_photo_internet_900x

Tu samozrejme ešte cítim potenciál. Začať si do obchodu nosiť vlastné vrecúška na zeleninu, ovocie, pečivo… Je to výzva, ale vraj už vymysleli niečo kreatívne, čo si viete objednať. A ešte sa to časom aj rozloží. Tak uvidím.

Je toho samozrejme omnoho viac, čo by som mohla. Svoj vizionársky plán formulujem do týchto bodov:

  1. Oblečenie, ktoré sa nosí, nevyhadzuje. Určite by som mohla nakupovať v second handoch. Mám k nim podvedomý odpor, mám pocit, že tie veci smrdia, a že tam nič okrem ligotavých blúzok z osemdesiatych rokov a riflí veľkosti XXL nenájdem, ale predsa by som to mohla skúsiť. Poznám ľudí, ktorí nakupujú iba tam a vyzerajú… lepšie ako ja. A napokon, nie je to tak dávno, čo som nosila len oblečenie po sesterniciach. Lebo bolo nositeľné a lebo neboli peniaze na lepšie. Volali sme to kolobeh vecí v rodine. 🙂
  2. Nevyhadzovať, opravovať. Nie som žiadny domáci kutil, na to mám predsa frajera. Ale tiež som postupne musela zmeniť postoj z: „Je to pokazené, zahodím to.“ na „Je to pokazené, možno sa to dá nejako opraviť.“ Opäť, je to pôrod. Hlavne dnes, kedy žijeme v dobe, ktorá sa riadi heslom: „Načo sa namáhať, keď si vieš kúpiť nové za päť minút času stráveného na internete?“ Dokonca, keď opraviť je niekedy drahšie ako kúpiť nové (ak váš manžel nie je domáci kutil, ale informatik). Ale áno, aby sme zmenili niečo väčšie, musíme začať malým úsilím a od seba. Veď to poznáte. Čím viac budú ľudia chcieť svoje veci opravovať, tým dostupnejšou sa táto služba stane a bude opäť lacnejšia.
  3. Kupovať menej. Mám panický strach z preplnenej chladničky, z ktorej vypadáva jedlo, v ktorej sa kazí jedlo, lebo bolo príliš vzadu a jednoducho sme naň zabudli. Toto je tiež dedičstvo mojich rodičov, ale tentokrát negatívne. Ak by som bola staršia generácia, môžem povedať, že je to dedičstvo po vojne, kedy ľudia, ktorí ju prežili, mali často panický strach z nedostatku, a keď konečne mali na to a mali čo, snažili sa, aby toho bolo veeeľa. Vždy. Lenže moji rodičia sú podstatne mladšia generácia, a tak za týmto zlým návykom je v skutočnosti niečo iné. Nakupujú, lebo môžu. Lebo na to majú, lebo je všetko dostupné a lebo ich to baví. Je to (zlo)zvyk ako čokoľvek iné. A ako čokoľvek iné sa ho musíme odnaučiť. Aj keď to bolí. Ale áno, naučiť sa nakupovať ekonomicky a ekologicky je nevyhnutné. Jednoducho, nebudeme žiť v blahobyte naveky. A čím skôr to pochopíme a začneme sa podľa toho správať, tým lepšie. A hlavne: vyhadzovať jedlo je hrieeech. Toto mám uložené hlboko vo svojom podvedomí.
  4. Ekologické bývanie. Raz budem veľká a postavím si ekologický dom. Ešte si musím naštudovať, čo to obnáša, ale mám pocit, že by to mohlo byť niečo pre mňa. 🙂

Je toho množstvo, čo by sme mali do budúcna spraviť, ale je lepšie urobiť aspoň niečo málo dnes. A nečakať, keď nám to aj tak nejako nariadia a nám neostane iné, len sa podriadiť. Byť členkou Zelenej roty je aj dnes istá forma prestíže a úžasnej nezávislej zodpovednosti. Možnosť podieľať sa malými vecami na niečom väčšom – na celkovom zlepšení ľudstva, je napokon veľkou príležitosťou pre všetkých. Aj pre tých, čo žijú svoje všedné a prikrátke životy.

Poistiť sa jogou pre budúcnosť

Moja kamarátka poisťuje životy. Vníma to ako poslanie, pretože podľa jej slov chráni ľudí a ich najbližších pred tými najhoršími situáciami a ich dôsledkami. Pomáha ľuďom chrániť ich zdravie a ľahšie sa vyrovnať s chorobou, keď už raz príde. Môžeme si o životných poistkách myslieť čo chceme, ale niečo na tom je. Aj cvičenie jogy je ako životná poistka.

Každý deň, ktorý žijeme, sa vlastne pripravujeme na to, čo bude potom. Potom, keď prestaneme byť taký mladý a keď to prirodzené plachtenie životom prestane. Potom, keď telo bude unavenejšie a chorôb bude pribúdať. Každý deň svojho života skladáme korunku ku korunke a šetríme si sily na neskôr. To, ako žijeme dnes, keď sa ešte máme perfektne, predurčuje náš neskorší život.

Mladý človek nemyslí na starobu. Nemyslí ani na veci s tým súvisiace – na dôchodok, problémy, choroby… Dnes je naše zdravie samozrejmé, a zdá sa, že samozrejmé bude aj po zvyšok našich dní.

Lenže všetky štatistiky naznačujú, že to nie je pravda. Každého skôr či neskôr nejaká choroba alebo zranenie čaká. Choroby patria k životu, tak ako patria k životu zlyhania – raz za čas niečo pokazíme a choroba nám to príde oznámiť. K tomu všetky tie genetické predispozície, znečistené prostredie, stresy v práci… V podstate takmer všetko zo súčasného životného štýlu nám vkladá do osudia chorobu. To, ako sa s tým neskôr vyrovnáme závisí práve od toho, čo robíme dnes. To, ako jeme dnes, ako sa hýbeme a čo si vkladáme do hlavy… Postupne skladáme svoj účet, ktorý nám na staré kolená vyplatíčas. Ak sme v mladosti narobili priveľa dlhov, ak sme nemysleli na zadné dvierka, čas nám to spočíta.

Paradox nášho života spočíva v tom, že potom nám bude chýbať to, čo si nevážime teraz.  To, čo je dnes samozrejmé.

Lenže v živote toho veľa samozrejmého nie je. To, že sme nepoučiteľní a odmietame si pripustiť našu smrteľnosť, je už súčasťou našej povahy, ktorá si bolestivé a ťažké veci skrátka nepripúšťa. Prečo by sme mali platiť poistenie, keď sme dnes zdraví a nič nás nebolí?

Preto. Lebo dnes ešte máme sily a máme možnosti.  Ešte je ľahké cvičiť a vyberať si jedlo, ktoré nám robí dobre.

Je to fascinujúce. Stačí sa na to pozrieť objektívne a pripustiť si to. Uvedomiť si, že my sme pánmi našej budúcnosti, aj keď ona má vždy navrch. Jediný spôsob, ako jej ukázať stredný prst, je byť pripravený na to, čo nám pripraví.

Už dnes môžeme začať sporiť na staré kolená – a dobre pripraviť tie mladé. Venovať sa im, posilňovať ich, kŕmiť ich tými správnymi vecami. Aby potom dlhy v banke života neboli privysoké…

Jana Vaculčiaková: Náš život má cykly rovnako ako príroda

V prvej časti rozhovoru s Jankou Vaculčiakovou sme hovorili o menopauze – období kráľovnej, čarodejky. Na množstvo otázok žien vedia odpovedať samotné ženy. Umožňujú to stretnutia žien: generácií, ale aj individualít, ktoré si vedia veľa odovzdať. Na akom základe sa ženy môžu stretávať?

Organizuješ veľa stretnutí so ženami. To môže zvonka vyzerať dosť strašidelne. (smiech)

Asi to tak aj vyzerá (smiech). Stretávam sa s tým, že ženy, ktoré prídu, povedia, že aj dva roky predtým rozmýšľali, či prísť. V tejto spoločnosti sme sa dosť izolovali a separovali do rodín, prestali sme sa stretávať so širšou skupinou žien, v ktorej je veľa podnetov pre život. Počas stretnutí, ktoré vediem, sa stretne povedzme desať žien, ktoré si rozprávajú, ako žili, čomu sa venujú, čím žijú, čo im pomohlo, majú kopec kontaktov, tipy, každá robí niečo zaujímavé… To je veľmi silný zdroj, lebo môžu od seba veľa načerpať. Nehovoriac o tom, že keď sa ženy učia, aké je to starať sa o seba, zaujímať sa o seba, v skupine to ide omnoho rýchlejšie.

Myslíš si, že nám chýba schopnosť spontánne sa stretávať?

Niekedy vnímam, že ženy majú z toho strach. Zase je to dôsledkom toho, ako sme boli vychovávané; k súťaživosti, k vzájomnému konkurovaniu, k tomu ako byť lepšie, krajšie, šikovnejšie než tie ostatné. Na ženských stretnutiach je to o spolupráci, vzájomnom pochopení, vypočutí. Mám skúsenosť, že keď žena do tej skupiny príde a niečo na ňu urobí dojem, prípadne sa v jej živote niečo začne meniť, príde aj druhý, tretí raz…

Máš dve dcéry. Ako ony vnímajú tvoju prácu?

Veľmi sa tešia. Práve ony ma priviedli k ženským témam. Ako vchádzali do puberty, mali prvú menštruáciu, všetko som prežívala s nimi. Začala som si viac všímať, čo to znamená byť ženou, čo to je ten ženský princíp. K hlbšiemu skúmaniu ženských tém ma priviedli rôzne problémy mojich dcér. Napr. staršia dcéra mala panický strach z menštruácie, plakala, nechcela to a odmietala, až si dokázala menštruáciu vyblokovať do takej miery, že ju mala raz za polroka. A mňa to viedlo skúmať, odkiaľ to má a ako to urobiť, aby prijala svoju ženskosť. Začala som ju brávať na rôzne ženské stretnutia. Menštruácia sa jej upravila po druhej, tretej skupine a teraz je rada, že je žena, môžem povedať, že je veľmi ženská. Byť medzi ženami znamená aj liečiť sa. Tým, že sa stretne ženská energia v rôznych kvalitách, má silu liečiť.

Mladšia dcéra tieto témy naopak dlho odmietala. Viedla som ju, aby si trochu pozorovala menštruačný cyklus, keďže má dosť fyzicky náročnú prácu. Keďže polovica cyklu je v aktivite a druhá skôr v pasivite a oddychu, jej menštruačný cyklus jej dosť prekážal. Snažila sa ísť cez hranice tela a telo dosť protestovalo. Potom ale začala tieto veci pozorovať a podľa toho si aj trochu korigovať svoj program, vytvorila pre svoje telo väčší priestor, aby nemusela ísť cez jeho hranice a telo to ocenilo. Aj ona mi pred rokom povedala, že je to super a že jej to pomohlo.

14883550_1324768497556827_2990884741687285604_o

Teraz všetky tri spolupracujete…

Áno, máme spolu semináre. Robili sme cyklus stretnutí na Zaježovej o tom, ako ženy tvoria svoj život a teraz máme posledný diel o tom, ako ženy ukončujú veci, aby mohli zase začať niečo nové. Je to pre mňa ako matku veľmi zaujímavé, lebo sme vlastne vytvorili generačný tím a tým, že sme dosť podobné a vlastne každá robí niečo iné (staršia je novinárka a cestuje po svete a mladšia je herečka a robí veľa s telom), vlastne celkom pekne to do seba zapadá. Tie programy boli pre ženy veľmi zaujímavé. Na prvom stretnutí nás bolo asi dvadsaťštyri a ja som si vôbec neuvedomovala, čo môže koncept mamy a dcéry priniesť. Bolo to silné pre niektoré ženy, ktoré nám hovorili, ako prvýkrát zažili to, ako môže mama s dcérami robiť niečo s absolútnym rešpektom a v súlade. Množstvo z nich to nezažilo.

Takže na ďalšie stretnutie prišli mamy aj s dcérami?

Áno. To si veľmi vážim, že vždy keď príde dcéra s mamou, kvalita ich vzťahu sa mení. Väčšinou privádza na stretnutie dcéra mamu, dcéry sú aktívnejšie, ale vždy sa tam odohrá niečo, čo ten vzťah uvoľní. Získa krajšiu formu. Dokonca sa mi stalo, že jedna pani ma požiadala, či urobím celej rodine žien prednášku. Prišli tam viaceré mamy s dcérami a to bola sila: povedali si rôzne veci, poplakali si. Je to skrátka príležitosť na niečo, čo nám v bežnom živote nejde alebo na to nemáme čas. Mama a dcéra sú tím. Samozrejme aj mama so synom, ale teraz hovorím o dcérach, lebo sama mám dcéry. Jasné, tento vzťah prináša aj rôzne problémy, najmä keď dcéra opúšťa mamu.

Keď ťa človek počúva, nemá pocit, že prežívaš nejakú menopauzu, depresiu alebo čo.

(smiech) Nemám depresiu. Jednoducho tým, že robím so ženskými témami, pristupujem ku všetkému ako k dobrodružstvu. Keď aj niečo prežívam, je to pre mňa neskôr téma do skupiny. Študijný materiál. Navyše, žena, ktorá vstupuje do menopauzy, má za sebou veľkú časť svojho života a nesie so sebou múdrosť a hodnotu. Zažila som rôzne rituály alebo oslavy menopauzy, kedy žena skutočne tieto pocity precítila.

Na začiatku si vravela, že menopauza je obdobím zavŕšenia života, kedy sa niečo končí. S tým súvisí aj určitý smútok, ktorému sa asi nedá celkom vyhnúť.

Vnímam to ako prechodové obdobie. Prechádzame z detstva do obdobia panny, potom do vzťahov, do obdobia milenky, sexuality, potom do materstva, všetko sú to prechodové obdobia, kedy sa mení náš život – to, čo sme robili predtým, robíme zrazu inak. Veľmi často sa stretávam s tým, že žena sa bojí prechodu do ďalšieho obdobia. Aj do materstva. Čím dlhšie žijem v období panny, teda bez detí a čím dlhšie si to užívam, som spokojná v práci, darí sa mi, tým menej sa mi chce prejsť do materstva. Mám obavy, čo to prinesie, čo všetko budem musieť zvládnuť. Môže sa objaviť strach, ktorý blokuje proces prechodu. A menopauza je podobný proces, akurát sa musíme vzdať viacerých vecí, ktoré nám doteraz dávali zmysel. Potrebujeme pustiť deti, nájsť nejakú novú kvalitu života, vzťahov atď. Takže je to zaujímavé obdobie. A je tam aj smútok. Pamätám si, keď moje dcéry odišli, jedna na strednej, druhá na vysokej a my s manželom sme ostali vo vzťahu sami. Vzťah sa nám nepodarilo naštartovať, takže sme skončili v rodičovských rolách. Pre mňa bola vtedy silnou témou moja radosť. Pri svojich deťoch som zažívala každý deň veľa radosti, lenže spolu s nimi mi všetka odišla. Zrazu som si kládla otázku, čo mi môže prinášať radosť, ak nie moje deti, ktoré sú preč? Vnútorne niečo chýbalo a potrebovala som to prázdne miesto niečím zaplniť. Veľa som si poplakala. Ženám hovorím, že plač je darom, je to voda, ktorá nás môže prečistiť, pomôže nám vyplaviť, čo potrebujeme. Netreba sa báť plaču.

14884427_1324768560890154_3863032355855302042_o

Menopauza je obdobie, kedy sa život preklápa do druhej časti, tej finálnej. Premýšľaš v súvislosti s tým aj nad smrťou?

Je to zaujímavá téma – prechod k smrti. (smiech) Naozaj som sa v tomto období mala množstvo veľmi silných snov o smrti, kde som sa so smrťou stretla. Za prijatím smrti je duchovný rozmer, je to možnosť spojiť sa so ženskou spiritualitou, niečo, čo v období aktivity nepoznáme, lebo riešime príliš veľa vecí. V staršom veku vzniká priestor začať sa zaoberať tým, ako vnímam smrť, ako vnímam intuíciu, či je tam vôbec…atď. Sú to nové témy, nová kvalita života. Môžem sa viac kontaktovať so svojím emocionálnym životom, pozrieť sa na svoje emócie, na svoje strachy, hnev a začať sa zamýšľať nad tým, ako pracujem so svojimi emóciami, ako ich prejavujem.

Z toho mi vychádza, že sebapoznanie a úprimnosť k sebe sú základom, z ktorého všetko vychádza.

Veľmi rada používam prírodný koncept. Teraz je jeseň, živé umiera, odchádza všetko, čo bolo krásne, farebné, vchádzame do tej hĺbky, ničoty, zániku. Ale keď sa pozrieme okolo seba, vidíme, že predsalen niečo ešte bude, nejaký nový život, pozrieme sa na zem, kde nachádzame rôzne semienka, žalude… Symboly toho, že ešte bude nejaký začiatok. Príroda nám ukazuje, že aj my prechádzame týmito cyklami, a tak ako každé ročné obdobie, tak aj každé obdobie nášho života má určitú logiku.

Veríš, že tam, kde sa všetko končí, sa aj všetko začína?

To  sa nám deje každý deň. Kdesi vystúpime, žijeme, vstávame z postele a večer si zase líhame, ideme do neistoty snenia, do nevedomia. A ráno znova. Pre mňa je fascinujúce, že sme súčasťou cyklov. Cyklus mesiaca je cyklus našich vaječníkov. Ak si to dokážem uvedomiť, vnímam rytmus bytia, a keď sa spájam s cyklami života, spájam sa s niečím väčším, čo ma presahuje. Čo sa týka života po smrti, je za tým množstvo teórií a každý si môže vybrať, čo mu vyhovuje, čo mu v živote pomôže. Ja si spájam smrť s duchovným rozmerom. Moja teta mala nedávno mozgovú príhodu, po ktorej padla do kómy. Keď sme ju boli v nemocnici pozrieť, bola napojená na prístroje, ešte žila, ale ja som cítila, že tam už nie je, že to, čo vidíme, je už len telo. Lekárka povedala, že nás nevníma, a že prístroje pomáhajú jej telu dožiť. O dva dni na to zomrela. Takže náš život má aj inú kvalitu ako je naše telo, to hmatateľné. Stále sme v cykloch. Tak ako večer zaspávame, tak raz zaspíme naveky. A nebudeme vedieť, čo sa deje.

FOTO: Archív J. Vaculčiakovej

Menopauza? Najkrajšie obdobie života.

Menopauza. To hrozné slovo, ktoré radšej ani nevysloviť nahlas. Prináša problémy, choroby, zmeny, na ktoré často nie sme vôbec pripravené. Ako to prežiť? V čom hľadať útechu? Čaká nás vôbec niečo pozitívne? Odpoveď vám možno prinesie prvá časť rozhovoru s Jankou Vaculčiakovou, ktorá vedie ženské stretnutia, a ktorá skúma tému menopauzy: teoreticky aj prakticky.

Starnutie či menopauzu často prirovnávame k jeseni života. V skutočnosti málokedy vieme, čo si za tým vlastne predstaviť. Čo to tá jeseň života u ženy je?

Je to celé neuchopiteľné. Naša spoločnosť nemá veľmi koncept pre ženu vo veku okolo päťdesiatky. V pracovnom živote už nemá veľa možností, firmy ju nechcú a ona sama je zmätená z toho, že množstvo vecí, ktoré doteraz robila, robiť už nemôže. Telo má zrazu úplne iný režim, preladí sa na celkom inú kvalitu, keďže je pod vplyvom hormonálneho elixíru. Žena potrebuje viac oddychovať, mať viac pokoja, aj keď je emocionálne veľmi v disharmónii a vlastne nevie, čo sa deje. Sama som si tým tento mesiac prešla a nepovedala by som, že budem takéto niečo prežívať. Je to neuchopiteľné najmä kvôli tomu, že ženy samotné o tom nehovoria. Ženské témy málo komunikujeme: menštruáciu aj menopauzu. A toto je obdobie, kedy ženy prežívajú strach, že už nebudú ženami, že sa zníži ich hodnota. Bohužiaľ, spoločnosť takú informáciu vysiela a žena je v chaose: čo mám teraz robiť? To, čo som žila, už nemôžem robiť, ale čo ďalej?

Nemôžeme ale povedať, že všetky ženy prežívajú toto obdobie rovnako.

Nie, je to individuálne, každá žena prežíva menopauzu inak. Má svoj proces, intenzitu, svoje problémy v tom období. Napriek tomu mám skúsenosť, že keď sa ženy o tom rozprávajú, pomáha im to, vidia, že sa im dejú podobné veci, aj keď každej trošku inak. A tým, že sa o tom rozprávajú, sa vlastne uisťujú, že sú v poriadku. Je to skrátka stav a pre mňa je zaujímavé to, že množstvo vecí, ktoré som predtým žila, napríklad množstvo aktivity, ktorú som vykonávala, bolo veľmi ťažké pustiť a prejsť jednoducho do plynutia života. Aktivita je možnosť ísť za životom, tvoriť ho a nutnosť spomaliť, niektoré veci pustiť, viac oddychovať a ísť k sebe, je zrazu niečo neuchopiteľné. Nikto ženy neučil ísť k sebe, učia ich byť tu pre iných. A keď sa zrazu niet pre koho obetovať a žena sa môže konečne začať starať sama o seba, zrazu nevie ako.

Existuje nejaký univerzálny kľúč, čo by mali ženy v tomto období robiť?

Nie. (smiech) Celý život nemá kľúč, nemá návod. Každý krok, ktorý robíme, robíme do neznáma a v každom tom kroku máme možnosť vytvárať niečo nové alebo ďalej žiť podľa toho, čo poznáme.

S menopauzou sa najčastejšie spájajú rôzne zdravotné problémy. Keď som nedávno kúpila časopis o zdraví špeciálne venovaný menopauze, písalo sa v ňom len o chorobách. Sú nevyhnutnou súčasťou menopauzy?

Fakt je, že stav v tele sa mení, to cítim aj ja. Pokiaľ žena začne rešpektovať ten proces a viac vnímať svoje telo, upraví si napríklad stravu, začne sa hýbať, začne sa venovať veciam, ktoré má rada, ktoré jej dávajú zmysel, a na ktoré doteraz nemala čas, tie choroby nevyhnutne nemusia prísť. Mám pocit, že choroby prichádzajú vtedy, keď žena stráda, keď neprichádza to, čo by malo, keď sa nedokáže o seba starať, lebo to nikdy nerobila…

To je ťažké. Ako začať robiť veci, ktoré sme nikdy nerobili? Napríklad dvadsať rokov sme nešportovali, nejedli zdravo, ako to zrazu začať robiť?

Musíme sa to učiť podobne ako cudzí jazyk. Začnem od nuly a postupne naberám zručnosti, rozvíjam schopnosti, až jedného dňa zistím, že sa dokážem postarať o seba, venovať sa sebe, hovoriť so svojím telom a počúvať ho, a tiež nachádzam ľudí, ktorí sú v podobnom životnom období a vedia sa podeliť o svoju skúsenosť. Veľmi sa mi osvedčili ženské stretnutia, kde si ženy navzájom odovzdávajú skúsenosti a rozprávajú sa o tom, čo robia rady. Pre ženy sa v období menopauzy otvára nová príležitosť skúmať svoje schopnosti, svoj talent a začať robiť veci, ktoré nikdy nerobili, lebo na to nebol čas.

To znie vlastne úžasne.

Je to úžasné. (smiech) Starostlivosť o seba vlastne môže byť veľmi zábavné obdobie života. Vždy hovorím, že čo žena robí pre seba, robí vlastne aj pre druhých. Ak robím veci, ktoré mi prinášajú uspokojenie, radosť, tieto pocity prinášam aj do svojej rodiny, najbližším.

Ako sa na obdobie našej menopauzy pozerajú naši najbližší, naši partneri, naše deti?

Partneri môžu byť veľmi zmätení, ide o silne emocionálne obdobie, kedy žena nevie uchopiť svoje emócie, svoje prežívanie. Veľa vecí, ktoré sa dejú v jej tele, sú nové, ja sama poviem, že mňa celkom vyľakali. Nikdy doteraz som nič podobné nezažila. Ženy majú problém to komunikovať. V literatúre sa tieto stavy rôzne popisujú ako určité zdravotné problémy, ale pritom sú úplne normálne. Ja sama som nedávno prešla rôznymi vyšetreniami, ktoré ukázali, že som celkom v poriadku, no pritom som mala niekoľko dní úplne nefunkčné telo. Nemohla som spávať, jesť, a pritom lekárska veda povedala, že som celkom v poriadku. Začali sa mi otvárať témy, ktoré som potrebovala uvoľniť. Rôzne programy, ktoré som potrebovala pustiť, napríklad byť za dokonalú, všetko perfektne zvládnuť apod. Boli to signály, aby som pouvoľňovala niektoré návyky, ktoré sa už ďalej nedajú udržovať. Jednoducho telo už takú mieru aktivity nezvláda a treba to prijať.

15056227_1335967283103615_590926968476068640_n

Je za tým aj obava, že už nebudem v živote užitočná, aktívna?

Tá užitočnosť sa dá nájsť, ale má úplne novú podobu. A že nebudem aktívna? No, nebudem. Ale môžem byť prijímajúca, prejavovať záujem o druhých, byť podporná a počúvať, môžem odovzdávať svoju múdrosť a skúsenosti. Sú to veci, ktoré sa z našej spoločnosti čiastočne vytratili, tu sa očakáva aktivita, ženské kvality akoby neboli dosť. Láska, pozornosť, záujem…

Otočme to. Ako môžu byť partneri a deti nápomocní pre ženu v tomto období?

Z môjho pohľadu je dobré, keď žena uchopí tento proces a pochopí toto obdobie. Bez toho väčšinou partneri nevedia, čo sa s ňou deje a sú zmätení. Kvalita vzťahov sa mení, rodičia vystupujú z role otec a mama a akoby sa potrebovali vrátiť do partnerského vzťahu. Lenže veľakrát rodičia nežili partnerstvom, len rodičovstvom, takže teraz si musia hľadať nové impulzy, podnety, aby sa to partnerstvo znova začalo a nadobudlo novú kvalitu. Často sa stáva, že sa partneri rozchádzajú, lebo túto zmenu nezvládnu a muži majú niekedy tendenciu hľadať si mladšie ženy. Na druhej strane, ak to žena aspoň trochu uchopí a vie to komunikovať, môže vytvoriť príležitosť pre svojho partnera byť pre ňu oporou. Veľakrát stačí, že partner je s ňou alebo ju uzemní, postará sa o ňu, keď potrebuje. A deti, to isté. Veľakrát nevedia, čo sa deje, majú obavy o svoje mamy. Ak dokážem odkomunikovať, čo sa deje a určitým spôsobom upokojiť svoje okolie, že ide len o dočasný stav, prípadne požiadať o pomoc, ak niečo potrebujem, mám skúsenosť, že aj deti toto obdobie zvládnu.

Ako prežívajú prechod muži?

Muži majú skôr tendenciu aktivitu si udržať, ale stretávam sa s tým, že muži idú cez svoje hranice, že chcú byť aktívni ako v tridsiatke. Menopauza je obdobie kráľov a kráľovien. U nás tento archetyp nepoznáme, lebo tu nemáme kráľov, ale keď si predstavíme takého múdreho kráľa, ktorý sedí na tróne, má nejakú krajinu, ktorú vybudoval, toto obdobie je tým, kedy sa má múdro starať o to, čo si vytvoril. A kráľovná má sedieť pri ňom a pomáhať mu. To je ideálna rovina, ale bežne v realite býva, že sa bojíme vystúpiť z rolí mamy a otca, z aktivity, v ktorej sme boli, lebo naša práca, aj spoločnosť si to stále vyžaduje… Odvšadiaľ prichádza informácia, že máme podávať výkony, lebo na nich je založená naša hodnota. A tým pádom na možnosť múdro zhodnocovať prežité nám neostáva čas.

Ako hovoríš, aktivita sa od nás naďalej očakáva, na druhej strane, telo nám dáva signál, že by sme mali poľaviť. Ako sa s tým vysporiadať?

Je to tak, pokiaľ žena z aktivity nedokáže postupne upúšťať, telo vyšle signál a žena začne mať vážne problémy. Keď pracujem so ženskými obdobiami, tak každé z nich má v sebe kvalitu určitého živlu. Tie aktívne živly sú oheň a vietor. Oheň je materstvo, kedy horím pre všetkých, je to obdobie aktivity. Obdobie kráľovnej je voda, plynutie. Mám silu, ale dopredu sa posúvam iným spôsobom. Obmývam, dostanem sa tam, kde potrebujem, ale už v tom nie je tá dynamika. Voda má svoju hĺbku a my dokážeme zájsť v emóciách veľmi hlboko. Ak máme toho na dne veľa, čo treba uvoľniť, rôzne záťaže, strachy, traumy, zranenia, zlyhania, obdobie menopauzy slúži na to pustiť to, pouvoľňovať. Keď to zase prirovnám k tej jeseni, jeseň púšťa všetko staré, všetky listy, príroda sa čistí. V našom živote je to veľmi podobné.

Ako máme púšťať veci?

Sú na to rôzne spôsoby. Dôležité je dostať do vedomia, čo sa deje, pomenovať to. Zistiť, či to potrebujem. Pokiaľ to už nepotrebujem, poďakovať za to , pustiť to. Sú rôzne techniky na uvoľnenie tela. Vždy je dobré zamyslieť sa nad tým, že vždy keď niečo uvoľňujem, je to určitá energia, ktorú strácam a je dobré nahradiť ju niečím novým. Napríklad hnev môžem nahradiť schopnosťou určiť si hranice.

15068462_1335969543103389_4052310812865916013_o

Ak hovoríme o archetypoch, okrem kráľovnej sa s menopauzou spája aj čarodejka. O čo ide?

Čarodejka je u nás podobne neznámym archetypom. Pre nás sú to ženy, ktoré boli upálené. Ja ju však vnímam skôr pozitívne ako ženu, ktorá si vie vyčarovať život v novej kvalite. Pre mňa je to žena spojená s prírodou, s jej poznaním. Je to prírodný archetyp. Ale samozrejme, každý archetyp má dve stránky, tu je tou druhou archetyp zlej čarodejnice, ktorá je nespokojná so sebou, so svojím životom. To je tá, čo lieta dookola na metle. (smiech)

Zaoberala si sa niekedy tým, ako ženy prežívali menopauzu v minulosti? V stredoveku, renesancii, novoveku?

Nemôžem povedať, že by som sa predtým zaoberala menopauzou vedome. Všetko poznám až keď to prežijem. Pred štyrmi rokmi som si kúpila lekársku knihu s veľkým titulkom: Menopauza. Listovala som si tým a bola som zúfalá, lebo na každej strane bola nejaká diagnóza. Tak som knihu asi v polovici zavrela a vravím si, veď menopauza musí byť aj pekné obdobie. Keď si zoberieme, že ak budeme mať šťastie, máme pred sebou ešte tridsať rokov života. Pripustiť si, že to bude len o chorobách, tak nemáme dôvod ďalej žiť. Poznám veľmi veľa žien, ktoré svoj život počas menopauzy naštartovali nanovo. Z vlastne skúsenosti môžem povedať, že menopauza je asi najkrajšie obdobie. Samozrejme, materstvo bolo nádherné, ale menopauza je najkrajšie obdobie v súvislosti s mnou samou ako osobou. Dokázala som do tohto obdobia dať všetky veci, po ktorých som kedysi túžila a nemala príležitosť sa im venovať, lebo nebol čas alebo ma v tom nepodporili rodičia. Ja som si v hlave prešla celým svojím životom a hľadala som všetko, čo som kedysi mala rada a nemohla to robiť. Teraz mám možnosť tieto veci robiť.

Môžeš byť aj konkrétna?

Napríklad som ako dieťa chcela veľmi tancovať a moja mamina ma presviedčala, že to je blbosť, že na to nemám vlohy, takže som netancovala. Keď som mala okolo dvadsiatky, tak som chvíľu tancovala, potom som rýchlo otehotnela a už som nemala čas. Keď deti dospievali, začala som sa o tanec zaujímať a organizovať kurzy orientálneho tanca. Potom som sa dostala k spontánnemu tancu, ten mi je najbližší a v rámci neho vytváram vlastné cvičenia na sebaspoznanie. Je to spôsob, ako spoznať a vnímať svoje telo. Ukázať telu a sebe, že sa môžem prejaviť presne ako potrebujem. Začala som študovať tanečno-pohybovú teóriu v Olomouci, takže mám pár rokov štúdia pred sebou.

Potom som napríklad túžila cestovať a prišlo to až teraz, keď deti vyrástli, začali samé cestovať a ja som sa pridala. Alebo otázka pracovného prostredia. Celý život som robila veci pre to, aby som pracovala, zarábala peniaze. V 47-ich rokoch som si dovolila luxus začať robiť veci, ktoré mám rada. Hľadala som, čo ma láka, čo ma baví, čo by som mohla robiť. A zistila som, že by som chcela robiť so ženami. Tak som začala organizovať skupiny, stretnutia, prednášky a to ma vedie aj dnes. Dokázala som si za tri roky vytvoriť vlastné pracovné prostredie. Viem porovnať, aké je to sedieť osem hodín v práci, ktorá ma nebaví a kde trpím a aké to je robiť to, čo ma baví, čo ma teší a napĺňa.

Foto: archív Jany Vaculčiakovej

II. časť rozhovoru tu.

Päť štádií začiatočníckej jogy – ako sa z ignoranta stáva pokorný cvičenec

Už ste počuli o Kübler-Rossovej teórii reakcie na smútok?

Popretie

Hnev

Vyjednávanie

Zúfalstvo

Prijatie.

S cvičením jogy je to podobné. Najmä „tenkrát poprvé“. Každý človek reaguje v rámci svojej úplne prvej skúsenosti s jogou inak. Ale ak by sme to mali zovšeobecniť…

  1. Na začiatok by som zaradila ešte šok. Toto je joga? Ale veď v časopise písali, že to je ako strečing? Prečo je to také ťažké? Prečo mi to nejde? Na čo je všetko to dýchanie a čudné pozície?
  2. Prvé štádium je popretie. Toto nie je pre mňa. Joge vôbec nerozumiem. Je to len pre ženy. Pre mladé ženy… Je to pre mňa príliš pomalé, príliš pokojné. Ja nie som taká, taký pokojný. Potrebujem dynamiku a poriadne sa spotiť. A čo všetky tie kecy? Čo to znamená dýchať do panvy? Polovici tých slov nerozumiem a druhá polovica znie čudne. Vyzerá to tu ako na nejakom ezoterickom posedení pre slobodné matky. Nejako to pretrpím a pôjdem…
  3. Potom prichádza hnev. Seriem na to. Neznášam jogu. Lektorka stále hovorí, aby som sa ukľudnil, uvoľnil sa. Ale ako, keď visím dole hlavou a bolí ma každá bunka môjho tela? Preboha, čo som nejaký indický guru? 8 hodín sedavého zamestnania ma mení na hromadu olova a myslieť si, že nejaká joga to zmení, je naivné. Seriem na jogu, už sem neprídem. Lektorka je aj tak afektovaná ťava.
  4. Štádium zúfalstvo sa väčšinou nedostaví. Nestihne. Väčšina ľudí po štádiu hnevu už na ďalšiu lekciu nepríde. Nedá tomu šancu, nepočká, nevydrží… Načo, keď je to také nepríjemné a nedáva to žiadny zmysel? A berie mi to čas?

Po hneve prichádza pauza. Sú ľudia, ktorí jogu zaradia na zoznam navždy zavrhnutých vecí spolu s tofu, špenátom a nordic walking-om. Niektorí z nich to časom prehodnotia a jedného dňa sa pod vplyvom životných okolností k joge vrátia. Tí ostatní sa už nikdy k pozícii psa ani len nepriblížia. A budú od nej odhovárať aj najbližších. Aj tých úplne cudzích, s ktorými sa priblížia k téme len náhodou počas čakania na verejné toalety.

Tí, čo sa aj napriek zlým pocitom k joge vrátia, si zaslúžia metal. Nie preto, že by boli výnimočne úžasní, veď joga napokon nie je jediná vec, ktorú jednotlivec v živote môže robiť. Ale preto, že v sebe našli pokoru a prekročili seba. Väčšinou sú za tým ale aj silnejšie dôvody – ozajstný zdravotný problém, snaha dokázať si že to zvládnem, stávka s kamošmi alebo platonická láska k lektorke. J Dôvody nie sú vždy známe. Ide o to, že človeku to napriek určitému diskomfortu dalo niečo potrebné. Čokoľvek potrebné. Možno len poznanie, že existuje aj „taký druh športu“, v ktorom sa nesúťaží. Alebo fascinácia tým, že k uvoľneniu si vystačíme s naším vlastným dychom.

  1. Potom sa dostaví prijatie. Kdesi po tých náročných prvých hodinách, keď nič nedáva zmysel, a keď viac než nad vlastným dychom rozmýšľame nad tým, prečo sme hodinu pred jogou jedli pizzu alebo ako vlastne vyzeráme v zrkadle, keď visíme dole hlavou, všetko prijmeme. Ešte to nemusíme celkom chápať, naše telo spočiatku všetko popiera podobne ako myseľ. Pravda ale je, že joga najprv umožní telu pochopiť (telo sa cíti lepšie, je krásne uvoľnené, natiahnuté, prišlo na nové myšlienky a jeho stav sa zlepšuje) a prostredníctvom zážitku tela sprístupní toto pochopenie aj mysli. A to je paráda. Okrem toho, že sa začíname cítiť lepšie, možno dokonca výborne, a že posúvame vlastné hranice tela a náš zdravotný stav sa zlepšuje, prenikáme do hĺbky akejsi životnej filozofie, ktorú joga popisuje a nesie. Filozofia za jogou je úžasná. Má odpoveď takmer na všetko a učí vás nachádzať odpovede na všetky otázky vo vás. Učí vás balansovať na tenkej hrane života a poznať, čo sa nachádza na jednej aj druhej strane. Dodáva vám tú potrebnú ľahkosť kráčať a silu bojovať. Získavate múdrosť. A to ste pritom na začiatku nenávideli všetko, čo sa dotýkalo jogy vrátane jogamatky. Predovšetkým vrátane lektorky.

Ale o tom je život. Ak zvládneme to ťažké a odporné, čo nám je proti srsti, získame tým múdrosť, o ktorej sme netušili, že je a ktorá prichádza až po pokornom popretí seba.A k tomu aj istú životnú ľahkosť.

Dalajláma a tlmočníčka, ktorá nepočula

Boli sme na Dalajlámovi. V obrovskej hale sa tento svätý muž počas dvoch hodín prihováral približne dvom tisícom ľudí. Ľuďom s otvorenými ušami a srdcami.

Tento muž hovoril presne to, čo by ste od Dalajlámu čakali. Slová ako láska, súcit, pomoc, pochopenie, prijatie zazneli presne toľkokrát koľko by ste od Dalajlámu čakali. Jeho reč  bola pokojná a umiernená. Miestami humorná, lebo taký je tibetský pápež. Bol by to úžasný zážitok, presne taký, aký si väčšina ľudí vysnívala. Až na jednu vec. Tlmočníčku.

DSC09179.JPGKým Dalajláma hovoril celý ten čas dokonalo pokojne, konzistentne, hoci občas tichšie a menej zrozumiteľne (čo vás pri jeho veku osemdesiatjeden rokov zase až tak neprekvapí), a prítomné bolo v jeho výklade obe – obsah aj forma, jeho tlmočníčka predviedla presný opak. Namiesto pokojného prekladu prinášala do sály vystresovaný výklad, namiesto konzistentného zdelenia sa táto žena strácala v súvislostiach, vetách a slovách prerušovaných dlhým „ee“, ktoré prichádzalo ako jingel takmer po každom slove. Kvalitný obsah sa strácal v zle vystrúhanej forme. Duchaplné a presne mierené myšlienky svätého muža zanikali v dlhom “ee” tejto nešťastnej ženy.

Nedalo si nevšimnúť tento paradox. Ženy sa jednoducho božský pokoj svätého muža ani len nedotkol, napriek tomu, že sedela pri ňom najbližšie zo všetkých. Kým on sa snažil dôsledne odovzdať toto vážne posolstvo, pritom bol svojou pozornosťou plne prítomný v sále plnej ľudí a živo reagoval na to, čo sa dialo v sále, viedol interakciu a popritom vtipkoval, žena bola hlboko ponorená do svojich rozháraných myšlienok a nadľudského úsilia pokúsiť sa presne zrkadliť to, čo svätý muž úplne prirodzene formuloval. Nebola v sále, nevnímala energiu ľudí pod ňou ani láskavosť muža vedľa nej a nebola sama so sebou, ani prítomná tam, kde práve sedela. Ten paradox bol neuveriteľný, no najlepšie nám ukázal, akými môžeme byť a akými občas bývame. Lebo ako povedal Dalajláma, aj on je len obyčajný človek a každý môže byť vo svojej podstate ako on.

Taký človek sa však musí naučiť byť prítomný, byť s druhými a zároveň byť v sebe, vo svojom strede. Ostať pokorný, no silný, byť milujúci a zvedavý. Každý môže byť vo svojej podstate svätým človekom a mal by sa o to snažiť. Každý môže byť šťastný a vytvárať mier aj v týchto chaotických časoch. O tom bolo napokon celé Dalajlámove posolstvo. Len žena, ktorá ho mala preložiť, si ho vlastne vôbec nevypočula. Škoda.

Čo nás učia 90-roční (a starší)

Posledný rok chodíme gratulovať staručkým obyvateľom Zvolena. Tým, ktorí mali viac šťastia a dožili sa vysokého veku v pomernom zdraví. Tým, ktorí majú o stretnutie záujem.

Recept na šťastný život

Tieto stretnutia ma inšpirovali a začala som čriepky z nich zbierať ako malé návody na šťastný a dlhý život. Príbeh každého starúšika či starenky je iný, ale v nasledujúcich troch bodoch sa zhodujú.

  1. Sú to ľudia pevnej vôle a silnej mysle

Pre každého z nás je v živote pripravená určitá dávka utrpenia. Pre niekoho je to smrť dieťaťa, pre všetkých je to smrť rodičov, priateľov a iných blízkych, môžu to však byť aj iné veci – zdravotné problémy, spoločenské vylúčenie a pod. Mnohé z príbehov sa tisíc ráz opakujú, rozdiel je v jedinom – každý svojmu utrpeniu čelí inak. Všetci, ktorým sme boli gratulovať nad utrpením zvíťazili – prežili ho. Vystihuje to veta 85-ročného pána, ktorý prežil smrť svojho dieťaťa a povedal nám: V živote každého človeka sú tiene, treba sa však zameriavať na tie svetlé chvíľky a život brať s ľahkosťou. Väčšina ľudí, ktorých sme navštívili sa na nás usmievali. Úprimne, zo srdca, od ucha k uchu a aj keď ich úsmev skrýval často mnohé zranenia.

Naposledy to bol 90-ročný pán, ktorého sme navštívili v domove dôchodcov, a keď sme sa ho opýtali na jeho recept na život, ukázal na obrázok na stene. Tam v rámiku stálo: Najväčšie šťastie v živote človeka spočíva v schopnosti usmievať sa aj keď sa ti chce plakať.

  1. Životný optimizmus a sila

Pochopila som, že životný optimizmus je hlavná esencia života. Znamená to, že sa nevzdáte, aj keď vám naložia na plecia všetku tiarchu sveta, a keď nešťastie odíde, dokážete sa nad ním pousmiať. Nič jednoduché, čo vám poviem. Asi najlepšie to ilustruje stretnutie so 101-ročným pátrom Akvinasom, ktorý si za svoj život pochopiteľne zažil mnohé – vrátane väzenia, skrývania sa, spoločenského vylúčenia a samoty. Dnes sa napriek tomu usmieva, a keď rozpráva o tom, ako vo väzení slúžil omše pre väzňov, ktorí išli na smrť, človeka z toho mrazí. Nikdy sa nevzdal svojej viery a svojho optimizmu. A ten ho zachránil pred smrťou a úpadkom. Dnes je to starý muž, útly ako vážka, oči mu žiari ako svätému. Nepreháňam – je to spoločná črta mnohých takto starých ľudí. Vyzerajú ako priesvitní, boží ľudia. Napokon Boh ich musí mať naozaj rád, keď ich tak dlho necháva na svete. 🙂 To, čo chcete mať, to máte, hovorieva sa. Ak chcete mať v živote šťastie, musíte byť najprv šťastní, nejde to naopak. Toto nás učia 90-roční.

12923360_989470811136368_3214829409199311316_n

  1. Vzťah k práci a druhým ľuďom

Takmer najčastejšou odpoveďou ľudí na otázku, čo je základom dlhého a šťastného života, bolo práca. Možno je to naozaj tým, že vzťah staršej generácii k práci bol iný ako je dnes, a že spoločnosť si kedysi na poctivosti a oddanosti práci zakladala viac. Ktovie. Fakt je, že v práci aj dnes trávime väčšinu života, a ak je tento čas sprevádzaný nešťastím a nespokojnosťou, sme z toho rovnako chorí aj dnes. Pritom nejde o to, čo robíme, ale ako to robíme. Ale aby sme nezneli ako z návodov na osobný rozvoj, dajme jeden príklad. Už spomínaný páter Akvinas, ktorý nikdy neopustil svoju prácu – modliť sa a pomáhať druhým a žil touto prácou celým svojím srdcom. Alebo ďalšia krásna 101-ročná babička, ktorá okrem toho, že vychovala 5 detí, bola aj učiteľku slovenčiny. Ešte dnes odrecituje Detvana, ktorého som ja zabudla už v ôsmej triede. Ešte dnes opravuje redaktorky v televízii, ktoré sa slovenčinu ešte nenaučili. Svoju prácu milovala, robila ju s láskou ako väčšina starúšikov, ktorí sú pyšní na to, čo v živote a v práci dosiahli. Neboli to vždy tí dôležití, úspešní ľudia, ale svoju prácu robili oddane a s láskou. A to ich životu dalo zmysel.

S láskou k ľuďom je to podobné. Vyzerá to, že šomroši, mračouni a tyrani umierajú skôr. Nikoho takého sme v takom vysokom veku už nestretli. Aj tak každý vieme, že zlo človeka ničí a láska jeho život rozvíja. Väčšina ľudí, ktorých sme navštívili, mala stále dobré vzťahy so svojimi rodinnými príslušníkmi, mnohí aj so svojimi priateľmi, ak ešte nejakí ostali. Mnohí z oslávencov spomínali výborný kolektív v práci, s ktorým sú v kontakte dodnes, výborné vzťahy s deťmi, vnúčatami, pravnúčatami alebo aspoň výborný vzťah s partnerom.

Najkrajšia vec, akú som zrejme za všetky tie stretnutia videla, boli dvaja manželia, on 90-nik, jej ťahalo tiež na 90-ku. Ešte vždy bývali spolu, starali sa sami o seba, pestovali si a boli sebestační. Vraj sa takmer nehádali a žili veľmi zdravo. Druhá najkrajšia vec bola spomínaná 101-ročná babička, o ktorú sa stále starali jej 3 dcéry. Všetky ostali žiť v tom istom meste (v podstate všetkých 5 detí) a všetky stáli pri nej a striedali sa v starostlivosti o ňu. Bolo to dojemné. Človek by napokon nemal žiť sám a nemal by ani umrieť sám. Je jedno, či mu tak potrebné spoločenstvo nakoniec vytvorí rodina, priatelia alebo komunita, v ktorej žije, ale jednoznačne nesmie ostať pasívny pri vytváraní a udržovaní vzťahov. Ak je niekto sám, tak zvyčajne preto, že sa tak sám rozhodol. Inak sú tu kluby dôchodcov, spevokoly, kresťanské združenia, turistické kluby a mnohé iné. A možností zapojiť sa do života v meste je viac než dosť.

Aby sme mohli ostať tak dlho živý, musíme jednoducho žiť. Ak chceme nad životom vyhrať alebo aspoň remízovať, musíme byť rovnako silný partner ako život. A život sa aj po každej katastrofe nejako zariadi – aj keby sa stalo čokoľvek.

Spomínané príbehy ľudí nájdete vo Zvolenských novinách.