Archívy značky: life lessons

Ako nájsť šťastie?

Môj kamarát hľadal šťastie. Mal rodinu, syna, vlastný, úspešný biznis, auto, byt a nebol šťastný. Často sa ma pýtal, kde možno nájsť šťastie, či je ešte niečo viac, vďaka čomu môžeme prežiť dobrý život.

Odpovedí na to je niekoľko, nájdete ich v múdrych knihách, pošepnú vám ich múdri ľudia. Je fajn si prečítať niekoľko kníh a rozprávať sa s múdrymi ľuďmi. Na konci dňa však potrebujete nájsť vlastný recept, ako byť šťastný.

Veci, ani zážitky neprinesú trvalé šťastie

Možno ste dlho šetrili na auto alebo dovolenku. Pamätáte si ten pocit šťastia, keď sa vám konečne podarilo získať to, čo ste chceli. Užívali ste si to, oslavovali a po čase sa to stalo samozrejmosťou, možno vás to aj začalo nudiť. Receptom na šťastie nie sú predmety ani zážitky, ktorých v dnešnej dobe dostatku a nadbytku, môžete mať koľko chcete. Šťastie spočíva vo vďačnosti za veci, ktoré máte vo svojom živote. Stačí si uvedomiť, že mať auto, byt a zdravé deti nie je samozrejmosť. Ak sa naučíte každý deň poďakovať za to, čo máte, vyhrali ste. Vďačnosť znamená šťastie. V skutočnosti nám toho netreba veľa – mať kde bývať, čo jesť… Minimalizmus je mantrou súčasnosti. Orientácia na veci a zážitky v skutočnosti nezabezpečí trvalé šťastie, len šťastie dočasné, ktoré vás bude nútiť vyhľadávať stále viac zážitkov a ďalšie veci. Hovorme teda viac o tom, čo máme, než o tom, čo nám chýba.

O dobré vzťahy sa treba pričiniť

E&I-03-1009Šťastie, to sú dobré vzťahy – s rodinou, priateľmi, známymi alebo len okoloidúcimi, ktorých stretávate v meste. Nie je to ľahké a chce to veľa úsilia, ako aj kus remesla. V knihe Mimo řádu píše Malcolm Gladwell (dobré priezvisko, že?) o obyvateľoch mestečka Roseto, ktorí nepoznali srdcovo-cievne ochorenia. Keď vedci skúmali prečo, prišli na to, že obyvatelia majú medzi sebou veľmi dobré vzťahy – často sa stretávajú, zastavujú sa na ulici, komunikujú medzi sebou, námestie je plné ľudí a družných rozhovorov. Netreba na to zvláštne schopnosti, aby človek prišiel na to, že samota ubíja a niekedy aj zabíja. Nepotrebujeme masu priateľov, ale stačí pár, s ktorými máme naozaj blízky, živý vzťah. Samozrejme, to vyžaduje náš čas, energiu, nápady a odvahu – nečakajte, že zavolá ten druhý, zavolajte vy.

Práca, ktorú milujete

Náš život sa nerovná práca, ale je fakt, že takmer všetci 90-roční s ktorými som hovorila, potvrdili, že recept na dlhý a šťastný život je práca – taká, čo človeka naplňuje a baví, alebo mu zabezpečuje aspoň pocit užitočnosti. Pokiaľ neviete, čo vás baví, veľa skúšajte a prídete minimálne na to, čo vás nebaví. Potom je to už len krôčik k tomu, čo vás baví. Jasné, chce to odvahu riskovať neúspech alebo zmeniť zaužívané pracovné koľaje, ktoré nás síce netešia, ale aspoň ich poznáme a vieme, čo od nich čakať. Ak sa neviete rozhodnúť, či sa vám oplatí riskovať zmenou práce, položte si otázku, či si viete predstaviť, že by vám bolo ešte horšie a boli ste ešte nešťastnejší. Možno prídete na to, že vám nie je až tak zle, že je to len vašou tendenciou hľadať vo všetkom to zlé, čo vás neteší. Ak nechcete zmeniť prácu, je na čase prijať situáciu takú, aká je. Napíšte si, čo je na vašej práci pozitívne, čo je dobré na vašich kolegoch, šéfovi. Určite nájdete aspoň päť bodov. Tie si potom zaveste na monitor a každý deň si ich prečítajte. Bude sa vám do roboty vstávať ľahšie. Napokon, do roboty chodíme, aby sme zarobili peniaze. Pokojne aj to môže byť dôvod, prečo sa budete tešiť z vašej práce. Napokon, každý pracovný deň má svoj koniec a potom prichádza voľný čas, ktorý môžete venovať tomu, čo vás baví naozaj. A ak budete dostatočne snívať, možno sa presnívate aj k práci, ktorá vás bude baviť.

Niečo medzi nebom a zemou, niečo navyše

E&I-04-1024Väčšine ľuďom nestačí, že majú čo jesť, kde bývať a majú prácu, ktorá im prináša peniažky. Potrebujeme ešte niečo navyše, ten duchovný pokrm. Pre niekoho je to náboženstvo a praktizovanie viery, pre iného joga alebo čítanie filozofických textov, alebo len filozofovanie o spoločnosti a politike. Nech je to čokoľvek, nájdite to niečo navyše! Neviete, čo to je? Hľadajte to. Nikdy nebolo ľahšie nájsť recept na vlastný duchovný rast ako dnes – internet je plný ponúk na rôzne kurzy a je jedno, či to bude numerológia, maľovanie, pohybová terapia, konštelácie, jazykové kurzy… Skúšajte a určite nájdete to pravé pre seba. Takto som ja našla jogu a meditáciu a vy môžete nájsť niečo celkom iné, čo vám pri pravidelnom opakovaní zaručí pocit šťastia. Každý deň, ak je to možné, venujte pár minút tomu, čo vás baví a teší a čo milujete. Váš život nadobudne rozmer, ktorý vám dovtedy mohol chýbať. A čo je úžasné, na kurzoch môžete stretnúť zaujímavých, podobne rozmýšľajúcich ľudí, ktorí vás obohatia ešte viac. Pre človeka je tak dôležitá komunita, ako aj duchovný život. Nepodceňujte to.

Majte plán

V živote som toľkokrát snívala, už od najmenšieho detstva. Faktom je, že mnohé sny sa postupne splnili. Dnes viem, že má zmysel snívať a volám to skôr plánovanie. Je dobré mať v živote plán, čo by ste chceli robiť po škole, čím by ste sa chceli živiť, ako by mal vyzerať váš dom a vaše miesto pre život, aké budú vaše deti, čo budete robiť na staré kolená… Čím viac vám bude jasné, čo chcete, tým väčšia je šanca, že sa to splní. Navyše, keď si človek urobí jasný plán, omnoho ľahšie sa rozhoduje, čomu sa bude v živote venovať a čomu nie. Ja si svoj plán robím každý rok, no zároveň mám dlhodobý plán toho, čo chcem, čo chcem raz… Je krásne snívať a rovnako krásne sledovať, ako sa sny plnia.

Dá sa byť šťastný nepretržite?

Ten kamarát mi jedného dňa napísal – konečne som to našiel, prišiel som na to, čo ma urobí šťastným!! Skvelé, tešila som sa s ním. Čoskoro však prišiel aj na to, že nič netrvá večne. Ani spokojnosť a viera, že sme našli zmysel života. Život je o hľadaní harmónie, nie o jej trvalom nájdení. Život a svet nás každý deň vykoľaja z našej dráhy a našou úlohou je vrátiť sa späť na našu hlavnú cestu. Ak už máme k dispozícii recept, ako na to, ide to ľahšie. Preto je našou úlohou nájsť recept vnútorného šťastia a ten je napokon vždy individuálny.

Poistiť sa jogou pre budúcnosť

Moja kamarátka poisťuje životy. Vníma to ako poslanie, pretože podľa jej slov chráni ľudí a ich najbližších pred tými najhoršími situáciami a ich dôsledkami. Pomáha ľuďom chrániť ich zdravie a ľahšie sa vyrovnať s chorobou, keď už raz príde. Môžeme si o životných poistkách myslieť čo chceme, ale niečo na tom je. Aj cvičenie jogy je ako životná poistka.

Každý deň, ktorý žijeme, sa vlastne pripravujeme na to, čo bude potom. Potom, keď prestaneme byť taký mladý a keď to prirodzené plachtenie životom prestane. Potom, keď telo bude unavenejšie a chorôb bude pribúdať. Každý deň svojho života skladáme korunku ku korunke a šetríme si sily na neskôr. To, ako žijeme dnes, keď sa ešte máme perfektne, predurčuje náš neskorší život.

Mladý človek nemyslí na starobu. Nemyslí ani na veci s tým súvisiace – na dôchodok, problémy, choroby… Dnes je naše zdravie samozrejmé, a zdá sa, že samozrejmé bude aj po zvyšok našich dní.

Lenže všetky štatistiky naznačujú, že to nie je pravda. Každého skôr či neskôr nejaká choroba alebo zranenie čaká. Choroby patria k životu, tak ako patria k životu zlyhania – raz za čas niečo pokazíme a choroba nám to príde oznámiť. K tomu všetky tie genetické predispozície, znečistené prostredie, stresy v práci… V podstate takmer všetko zo súčasného životného štýlu nám vkladá do osudia chorobu. To, ako sa s tým neskôr vyrovnáme závisí práve od toho, čo robíme dnes. To, ako jeme dnes, ako sa hýbeme a čo si vkladáme do hlavy… Postupne skladáme svoj účet, ktorý nám na staré kolená vyplatíčas. Ak sme v mladosti narobili priveľa dlhov, ak sme nemysleli na zadné dvierka, čas nám to spočíta.

Paradox nášho života spočíva v tom, že potom nám bude chýbať to, čo si nevážime teraz.  To, čo je dnes samozrejmé.

Lenže v živote toho veľa samozrejmého nie je. To, že sme nepoučiteľní a odmietame si pripustiť našu smrteľnosť, je už súčasťou našej povahy, ktorá si bolestivé a ťažké veci skrátka nepripúšťa. Prečo by sme mali platiť poistenie, keď sme dnes zdraví a nič nás nebolí?

Preto. Lebo dnes ešte máme sily a máme možnosti.  Ešte je ľahké cvičiť a vyberať si jedlo, ktoré nám robí dobre.

Je to fascinujúce. Stačí sa na to pozrieť objektívne a pripustiť si to. Uvedomiť si, že my sme pánmi našej budúcnosti, aj keď ona má vždy navrch. Jediný spôsob, ako jej ukázať stredný prst, je byť pripravený na to, čo nám pripraví.

Už dnes môžeme začať sporiť na staré kolená – a dobre pripraviť tie mladé. Venovať sa im, posilňovať ich, kŕmiť ich tými správnymi vecami. Aby potom dlhy v banke života neboli privysoké…

Päť štádií začiatočníckej jogy – ako sa z ignoranta stáva pokorný cvičenec

Už ste počuli o Kübler-Rossovej teórii reakcie na smútok?

Popretie

Hnev

Vyjednávanie

Zúfalstvo

Prijatie.

S cvičením jogy je to podobné. Najmä „tenkrát poprvé“. Každý človek reaguje v rámci svojej úplne prvej skúsenosti s jogou inak. Ale ak by sme to mali zovšeobecniť…

  1. Na začiatok by som zaradila ešte šok. Toto je joga? Ale veď v časopise písali, že to je ako strečing? Prečo je to také ťažké? Prečo mi to nejde? Na čo je všetko to dýchanie a čudné pozície?
  2. Prvé štádium je popretie. Toto nie je pre mňa. Joge vôbec nerozumiem. Je to len pre ženy. Pre mladé ženy… Je to pre mňa príliš pomalé, príliš pokojné. Ja nie som taká, taký pokojný. Potrebujem dynamiku a poriadne sa spotiť. A čo všetky tie kecy? Čo to znamená dýchať do panvy? Polovici tých slov nerozumiem a druhá polovica znie čudne. Vyzerá to tu ako na nejakom ezoterickom posedení pre slobodné matky. Nejako to pretrpím a pôjdem…
  3. Potom prichádza hnev. Seriem na to. Neznášam jogu. Lektorka stále hovorí, aby som sa ukľudnil, uvoľnil sa. Ale ako, keď visím dole hlavou a bolí ma každá bunka môjho tela? Preboha, čo som nejaký indický guru? 8 hodín sedavého zamestnania ma mení na hromadu olova a myslieť si, že nejaká joga to zmení, je naivné. Seriem na jogu, už sem neprídem. Lektorka je aj tak afektovaná ťava.
  4. Štádium zúfalstvo sa väčšinou nedostaví. Nestihne. Väčšina ľudí po štádiu hnevu už na ďalšiu lekciu nepríde. Nedá tomu šancu, nepočká, nevydrží… Načo, keď je to také nepríjemné a nedáva to žiadny zmysel? A berie mi to čas?

Po hneve prichádza pauza. Sú ľudia, ktorí jogu zaradia na zoznam navždy zavrhnutých vecí spolu s tofu, špenátom a nordic walking-om. Niektorí z nich to časom prehodnotia a jedného dňa sa pod vplyvom životných okolností k joge vrátia. Tí ostatní sa už nikdy k pozícii psa ani len nepriblížia. A budú od nej odhovárať aj najbližších. Aj tých úplne cudzích, s ktorými sa priblížia k téme len náhodou počas čakania na verejné toalety.

Tí, čo sa aj napriek zlým pocitom k joge vrátia, si zaslúžia metal. Nie preto, že by boli výnimočne úžasní, veď joga napokon nie je jediná vec, ktorú jednotlivec v živote môže robiť. Ale preto, že v sebe našli pokoru a prekročili seba. Väčšinou sú za tým ale aj silnejšie dôvody – ozajstný zdravotný problém, snaha dokázať si že to zvládnem, stávka s kamošmi alebo platonická láska k lektorke. J Dôvody nie sú vždy známe. Ide o to, že človeku to napriek určitému diskomfortu dalo niečo potrebné. Čokoľvek potrebné. Možno len poznanie, že existuje aj „taký druh športu“, v ktorom sa nesúťaží. Alebo fascinácia tým, že k uvoľneniu si vystačíme s naším vlastným dychom.

  1. Potom sa dostaví prijatie. Kdesi po tých náročných prvých hodinách, keď nič nedáva zmysel, a keď viac než nad vlastným dychom rozmýšľame nad tým, prečo sme hodinu pred jogou jedli pizzu alebo ako vlastne vyzeráme v zrkadle, keď visíme dole hlavou, všetko prijmeme. Ešte to nemusíme celkom chápať, naše telo spočiatku všetko popiera podobne ako myseľ. Pravda ale je, že joga najprv umožní telu pochopiť (telo sa cíti lepšie, je krásne uvoľnené, natiahnuté, prišlo na nové myšlienky a jeho stav sa zlepšuje) a prostredníctvom zážitku tela sprístupní toto pochopenie aj mysli. A to je paráda. Okrem toho, že sa začíname cítiť lepšie, možno dokonca výborne, a že posúvame vlastné hranice tela a náš zdravotný stav sa zlepšuje, prenikáme do hĺbky akejsi životnej filozofie, ktorú joga popisuje a nesie. Filozofia za jogou je úžasná. Má odpoveď takmer na všetko a učí vás nachádzať odpovede na všetky otázky vo vás. Učí vás balansovať na tenkej hrane života a poznať, čo sa nachádza na jednej aj druhej strane. Dodáva vám tú potrebnú ľahkosť kráčať a silu bojovať. Získavate múdrosť. A to ste pritom na začiatku nenávideli všetko, čo sa dotýkalo jogy vrátane jogamatky. Predovšetkým vrátane lektorky.

Ale o tom je život. Ak zvládneme to ťažké a odporné, čo nám je proti srsti, získame tým múdrosť, o ktorej sme netušili, že je a ktorá prichádza až po pokornom popretí seba.A k tomu aj istú životnú ľahkosť.

Čo nás učia 90-roční (a starší)

Posledný rok chodíme gratulovať staručkým obyvateľom Zvolena. Tým, ktorí mali viac šťastia a dožili sa vysokého veku v pomernom zdraví. Tým, ktorí majú o stretnutie záujem.

Recept na šťastný život

Tieto stretnutia ma inšpirovali a začala som čriepky z nich zbierať ako malé návody na šťastný a dlhý život. Príbeh každého starúšika či starenky je iný, ale v nasledujúcich troch bodoch sa zhodujú.

  1. Sú to ľudia pevnej vôle a silnej mysle

Pre každého z nás je v živote pripravená určitá dávka utrpenia. Pre niekoho je to smrť dieťaťa, pre všetkých je to smrť rodičov, priateľov a iných blízkych, môžu to však byť aj iné veci – zdravotné problémy, spoločenské vylúčenie a pod. Mnohé z príbehov sa tisíc ráz opakujú, rozdiel je v jedinom – každý svojmu utrpeniu čelí inak. Všetci, ktorým sme boli gratulovať nad utrpením zvíťazili – prežili ho. Vystihuje to veta 85-ročného pána, ktorý prežil smrť svojho dieťaťa a povedal nám: V živote každého človeka sú tiene, treba sa však zameriavať na tie svetlé chvíľky a život brať s ľahkosťou. Väčšina ľudí, ktorých sme navštívili sa na nás usmievali. Úprimne, zo srdca, od ucha k uchu a aj keď ich úsmev skrýval často mnohé zranenia.

Naposledy to bol 90-ročný pán, ktorého sme navštívili v domove dôchodcov, a keď sme sa ho opýtali na jeho recept na život, ukázal na obrázok na stene. Tam v rámiku stálo: Najväčšie šťastie v živote človeka spočíva v schopnosti usmievať sa aj keď sa ti chce plakať.

  1. Životný optimizmus a sila

Pochopila som, že životný optimizmus je hlavná esencia života. Znamená to, že sa nevzdáte, aj keď vám naložia na plecia všetku tiarchu sveta, a keď nešťastie odíde, dokážete sa nad ním pousmiať. Nič jednoduché, čo vám poviem. Asi najlepšie to ilustruje stretnutie so 101-ročným pátrom Akvinasom, ktorý si za svoj život pochopiteľne zažil mnohé – vrátane väzenia, skrývania sa, spoločenského vylúčenia a samoty. Dnes sa napriek tomu usmieva, a keď rozpráva o tom, ako vo väzení slúžil omše pre väzňov, ktorí išli na smrť, človeka z toho mrazí. Nikdy sa nevzdal svojej viery a svojho optimizmu. A ten ho zachránil pred smrťou a úpadkom. Dnes je to starý muž, útly ako vážka, oči mu žiari ako svätému. Nepreháňam – je to spoločná črta mnohých takto starých ľudí. Vyzerajú ako priesvitní, boží ľudia. Napokon Boh ich musí mať naozaj rád, keď ich tak dlho necháva na svete. 🙂 To, čo chcete mať, to máte, hovorieva sa. Ak chcete mať v živote šťastie, musíte byť najprv šťastní, nejde to naopak. Toto nás učia 90-roční.

12923360_989470811136368_3214829409199311316_n

  1. Vzťah k práci a druhým ľuďom

Takmer najčastejšou odpoveďou ľudí na otázku, čo je základom dlhého a šťastného života, bolo práca. Možno je to naozaj tým, že vzťah staršej generácii k práci bol iný ako je dnes, a že spoločnosť si kedysi na poctivosti a oddanosti práci zakladala viac. Ktovie. Fakt je, že v práci aj dnes trávime väčšinu života, a ak je tento čas sprevádzaný nešťastím a nespokojnosťou, sme z toho rovnako chorí aj dnes. Pritom nejde o to, čo robíme, ale ako to robíme. Ale aby sme nezneli ako z návodov na osobný rozvoj, dajme jeden príklad. Už spomínaný páter Akvinas, ktorý nikdy neopustil svoju prácu – modliť sa a pomáhať druhým a žil touto prácou celým svojím srdcom. Alebo ďalšia krásna 101-ročná babička, ktorá okrem toho, že vychovala 5 detí, bola aj učiteľku slovenčiny. Ešte dnes odrecituje Detvana, ktorého som ja zabudla už v ôsmej triede. Ešte dnes opravuje redaktorky v televízii, ktoré sa slovenčinu ešte nenaučili. Svoju prácu milovala, robila ju s láskou ako väčšina starúšikov, ktorí sú pyšní na to, čo v živote a v práci dosiahli. Neboli to vždy tí dôležití, úspešní ľudia, ale svoju prácu robili oddane a s láskou. A to ich životu dalo zmysel.

S láskou k ľuďom je to podobné. Vyzerá to, že šomroši, mračouni a tyrani umierajú skôr. Nikoho takého sme v takom vysokom veku už nestretli. Aj tak každý vieme, že zlo človeka ničí a láska jeho život rozvíja. Väčšina ľudí, ktorých sme navštívili, mala stále dobré vzťahy so svojimi rodinnými príslušníkmi, mnohí aj so svojimi priateľmi, ak ešte nejakí ostali. Mnohí z oslávencov spomínali výborný kolektív v práci, s ktorým sú v kontakte dodnes, výborné vzťahy s deťmi, vnúčatami, pravnúčatami alebo aspoň výborný vzťah s partnerom.

Najkrajšia vec, akú som zrejme za všetky tie stretnutia videla, boli dvaja manželia, on 90-nik, jej ťahalo tiež na 90-ku. Ešte vždy bývali spolu, starali sa sami o seba, pestovali si a boli sebestační. Vraj sa takmer nehádali a žili veľmi zdravo. Druhá najkrajšia vec bola spomínaná 101-ročná babička, o ktorú sa stále starali jej 3 dcéry. Všetky ostali žiť v tom istom meste (v podstate všetkých 5 detí) a všetky stáli pri nej a striedali sa v starostlivosti o ňu. Bolo to dojemné. Človek by napokon nemal žiť sám a nemal by ani umrieť sám. Je jedno, či mu tak potrebné spoločenstvo nakoniec vytvorí rodina, priatelia alebo komunita, v ktorej žije, ale jednoznačne nesmie ostať pasívny pri vytváraní a udržovaní vzťahov. Ak je niekto sám, tak zvyčajne preto, že sa tak sám rozhodol. Inak sú tu kluby dôchodcov, spevokoly, kresťanské združenia, turistické kluby a mnohé iné. A možností zapojiť sa do života v meste je viac než dosť.

Aby sme mohli ostať tak dlho živý, musíme jednoducho žiť. Ak chceme nad životom vyhrať alebo aspoň remízovať, musíme byť rovnako silný partner ako život. A život sa aj po každej katastrofe nejako zariadi – aj keby sa stalo čokoľvek.

Spomínané príbehy ľudí nájdete vo Zvolenských novinách.

O hraniciach

Posledné mesiace sú o hraniciach. Nielen o hraniciach medzi krajinami a štátmi, ale najmä o hraniciach medzi ľuďmi. O balansovaním medzi dobrom a zlom, medzi slobodou a bezpečnosťou, medzi pomocou druhým a osobnou integritou. Koľkokrát sa vám stalo, že sa niekto pokúšal prekročiť vaše hranice? Poznáte ich vôbec?

Hranice sveta

DSC06906Spomeňte si, čo urobila na začiatku Merkela, keď utečenci začali prichádzať do jej krajiny: vítala ich. Prešlo len niekoľko týždňov a začalo sa hovoriť o zneužívaní pomoci, o znížení bezpečnosti, o rizikách, ohrození a o zatváraní hraníc. Dnes sú z utečencov všetci unavení, hoci na začiatku krajiny reagovali rôzne. Nemecko ponúkalo otvorenú náruč, aby splatilo svoj historický a ľudský dlh a aby ukázalo svoju otvorenosť, kým Maďarsko sa zatvorilo hneď, čím ukázalo svoje priority v ochrane seba a „svojich“ ľudí a nerobilo z pomoci druhým žiadnu primárnu morálnu hodnotu, na ktorej by si dnes extra zakladalo.

Merkela je v tomto prípade človek, ktorý má hranice posunuté viac k druhým, čo súvisí s jej minulosťou a minulosťou Nemcov. To sú priority, ktoré stoja na súdržnosti krajín, vďaka čomu azda ešte stále existuje Európska únia, hoci pravdepodobne bez Merkely by sa bola už dávno začala rozpadať.

Maďarsko je konzervatívna krajina, zasiahnutá svojím večným pocitom krivdy a neprávosti, a preto si môže položiť otázku – prečo by sme mali niekomu pomáhať? Kto pomohol nám? Hranice má inde, viac smerom dovnútra, „sebecky“ k tým svojim ľuďom, ktorých „pozná“.

 

Hranice mňa

DSC06764V poslednej dobe často hľadám, kde začínajú a končia moje hranice. Čo je ešte pomoc druhým, ktorá nikomu neškodí a čo už je pomoc na úkor mňa. Čo je ešte ústupok na ceste k zblíženiu a čo je degradácia mojej hrdosti, ktorá nikomu nepomáha. A často sa v tom zmýlim. Zápasím medzi túžbou vyhovieť každému a túžbou držať si odstup a nechať ľudí, nech si zaslúžia moju pomoc. Balansujem a snažím sa nahmatať svoje krehké neviditeľné hranice. S nejakými hranicami som sa narodila. Moja povaha mi predurčila osud človeka, ktorý sa snaží druhým pomáhať niekedy aj na úkor seba. Mojou životnou cestou je nájsť ten vytúžený balans – nebyť zneužívaná druhými, ale pomôcť tým, ktorí to potrebujú.

Je to aj cesta odstraňovania predsudkov, presvedčení a naučeného kresťanstva. Sme národ, ktorý vzišiel z určitých hodnôt a tu je pomoc druhým vysoko cenená. Lenže, aj to má svoje hranice. Ak si chceme uchovať vnútornú integritu, ak nechceme stratiť seba alebo aspoň konštrukt o sebe, musíme si chrániť svoje hranice viac. Ak sme otvorení a ochotní prijať zmenu, aj keď náročnú a bolestivú, no možno prirodzenú, potom musíme ustúpiť a možno sa aj vzdať seba. Aká je naša prirodzená reakcia? Túžime a môžeme ju zmeniť?

Hranice tela

Kým sa dieťa narodí, má jasne dané hranice. Vie, kde začína a kde končí telo. Nič viac nevie, lebo nevidí, ale cíti, kde má svoje hranice a rešpektuje ich. Ten moment, keď sa narodí, je vlastne veľmi stresujúci pre dieťa – zrazu nevie, kde sú jeho hranice, necíti tak silno prítomnosť matky, je stratené a zmätené. Len čo sa dostane do objatia matky, upokojí sa. Celé jeho dospievanie a jeho budúci život bude o postupnom opúšťaní matkinho objatia, hľadaní vlastnej istoty vo svete, hľadaní hraníc a ich aktívnom vytváraním.

DSC06952

Niekto bude v tomto živote človek slobodný, otvorený, no vystavený rizikám, ktoré taký život prináša – že vám niekto alebo niečo ublíži. Niekto iný bude človekom s pevnými hranicami a silným pocitom ohrozenia, ktoré nemusí mať svoj základ v realite. Takýto človek si ťažšie pripustí k sebe iného, no bude viac chránený pred prípadnými zraneniami. Možno ale menej zažije, menej sa naučí, urobí menej chýb, menej odvážnych krokov a prežije pokojnejší život. Každý z nás prišiel na tento svet s nejakými hranicami danými – hranicami krajiny, domova, sociálneho zaradenia, hranicami hodnôt a správania. Počas života sa tieto hranice pod vplyvom udalostí menia, tak ako sa posúvajú hranice vo svete. Tým, že sme v pohybe, neustále hľadáme balans. Dôležité je svoje hranice poznať, rozumieť im, citlivo ich vnímať a zistiť, či nám umožňujú prirodzene sa rozvíjať bez toho, aby sme strácali to, čo je pre nás najdôležitejšou hodnotou.

Ak sa vám to nedarí, neznepokojujte sa. Pozrite sa von, na svet, na to, aký zmätok a chaos aktuálne zavládol a mnohé krajiny nevedia presne, čo od súčasnosti čakajú, kam smerujú. Nemám rada fatálne vyhlásenia, že tento chaos neveští nič dobré alebo že dobré už bolo. Chaos je napokon vždy len doba dočasná, lebo niečo staré zaniká a niečo nové sa rodí. Je to bolestivé a bude to bolestivé, tak ako pocit človeka, ktorý nevie, kým je a čo od života čaká. Ale aj preňho, aj pre svet je niečo pripravené, je to zmena, ktorá sa už deje a my sa z nej potrebujeme poučiť, potrebujeme ju prežiť a zažiť.

Ak sa pýtate, či to napokon môže vieš k uzavretiu hraníc, k stiahnutiu sa dovnútra, tak áno, môže. Všetko to sa deje z nejakej príčiny. Napríklad z tej, ktorú vidí psychologička Lýdia Adamcová – ľudia budú menej cestovať a zarábať a začnú sa venovať viac sebe, svojej rodine, dôležitejším veciam. Ktovie?

 

Meditácia tekutosti

Keď občas zavládne v živote človeka pocit, že veci nejdú tak ako by mali, že sa nič nedeje podľa plánu alebo len cesta trochu odbočila mimo trasu, existuje jeden možný spôsob, ako sa pozrieť na danú situáciu. Pozrieť sa na život ako na vodu.

Vodu, ktorá je neustále v pohybe, dokonca aj voda v jazere sa pod vplyvom vetra vlní, vytvára kruhy. Odniekiaľ niekam smeruje alebo aspoň krúži dookola. Voda sa neustále mení, no aj napriek vždy inému skupenstvu je to stále tá istá voda.

Voda je sama o sebe bez chuti, bez zápachu je priesvitná, ale všetko dokonale odráža, všetko sa na nej zrkadlí.

Voda je metaforou, ktorá má nekonečné možnosti výkladu.

Preto, ak nás niečo trápi, niečo sa nám nedarí, alebo nás o tom len chce presvedčiť naša myseľ, môžeme si spomenúť na vodu. Precítiť vodu v sebe, vnímať jej pohyb, prúdenie, tekutosť. Nechať sa unášať s prúdom a stať sa jeho súčasťou. Lebo prúd vody prekoná vždy každú prekážku, aj keď niekedy to trvá roky.

Spomeňte si, čo voda dokázala za stáročia urobiť s pohoriami, s jaskyňami. Aj človek môže dokázať to isté, ak vníma svoju tekutosť. Je poddajný udalostiam, ktoré ho nesú životom, no nakoniec on formuje svoj život. Dôsledne, pomaly, s istotou.

O tom je meditácia tekutosti. Zavrieť oči a byť voda…

Raz som mala krásnu meditáciu – videla som samú seba, ako ma v bielych šatách unáša rieka. A ja som len šla, šla s prúdom. Čistá, nevinná, dôverujúca a pokojná.

A ešte niečo o tekutosti pohybu: k tomu postačí toto video, ktoré ma ešte stále fascinuje aj odrádza zároveň.