Archívy kategórie: Názory a príbehy

Byť členom Zelenej roty aj v časoch každodennosti alebo moje ekologické predsavzatia

Kedysi som bola členkou Zelenej roty. Bol to krúžok na gymnáziu, v rámci ktorého študenti vo voľnom čase pomáhali s triedením odpadu. Poobede sa schádzali v železnej unimobunke, v ktorej bývalo niekedy aj tridsať stupňov a poctivo triedili rôzne druhy odpadov. Človeku to dávalo dobrý pocit zadosťučinenia, že trochu prispel k vylepšeniu celkového skóre ľudstva. A možno na strednej aj pocit výnimočnosti, ktorá úzko súvisela s prežitím toho tepla, smradu a bordelu.

Na vysokej sme na seba boli pyšní, keď sme vyseparovali fľaše od vína a tie od piva zaniesli do obchodu. Boli sme pyšní, keď sme plastové vrecko odložili a hodili do nádoby na plast. Pýšili sme sa tým, ak sme v obchode vytiahli textilnú tašku namiesto igelitky. Tých vecí, prečo byť pyšný na aktívne preukazovanie úcty životnému prostrediu bolo pár. Bolo dobré o týchto témach aj premýšľať, hovoriť, písať. Bol na to čas a bolo to žiadúce.

Lenže potom sa začal skutočný život. Taký, čo má podobu všednej každodennosti, už akokoľvek krásnej. Ten mladícky zápal pre spravodlivosť a ekológiu sa postupne vytrácal. Možno až dnes som si uvedomila, že človek o životnom prostredí prestal intenzívne rozmýšľať. Že dôležité ekologické témy sa rozmenili na drobné – na hľadanie užitočnej práce, platbu nájomného a pravidelné návštevy na úradoch a u rodičov. Akési vyššie ciele bolo zrazu čoraz ťažšie si dávať, lebo jednoducho neostával čas… Jednoducho: Žijeme, ako vieme a nemáme vždy kapacity premýšľať o tom, či je to správne a či by sa to nedalo aj inak. Napríklad ohľaduplnejšie k prírode.

443377_article_photo_rmjopzs_900x

Dnes som sebakritická a uvedomila som si, čo všetko musím v tomto smere zlepšiť. Začať by som mohla už tento rok. Je január, takže na predsavzatia je programovo ideálny čas. Urobila som si zoznam toho, čo robím a čo by som mala.

  1. Chodím na bicykli do práce. Z práce domov a na jogu. Je to vlastne nepochopiteľné, že celé dni sa presúvame v autách, vysedávame v kancelárii, že radšej napíšeme pohodlne mail než by sme mali vstať a za kolegom zájsť osobne. Je to nepochopiteľné preto, lebo na druhej strane si kupujeme permanentky do fitka, chodíme behať alebo na jogu J (Neberte ma vážne, joga, aj beh sú fajn.) Aj preto chodím na bicykli do práce. (Pokiaľ teda nebývam od práce tri ulice pešo.) Lebo ten pohyb ma ráno prebúdza, lebo čerstvý vzduch ma nakopne, lebo je to ekologické, je to lacné a je to rýchle. Niekedy rýchlejšie, ako ísť po meste autom a vyčkávať v každej zápche. Navyše, je to krásne a radostné. Zo sedla bicykla vidím väčší kus sveta, zapájam viac zmyslov a môžem sa usmievať na zamračených ľudí. A to je krásne. Okrem toho, že je to eko-logické. A je to aj logické, keď nemáte auto. 🙂
  2. Triedim odpad. Za toto som vďačná mojim rodičom, ktorí ma to naučili. Doma sme triedili všetko, takže separovaného odpadu bolo tak veľa, že sme si museli dať vyrobiť špeciálne skrine do chodby, kde sme ten odpad odkladali. Kuka nádobu sme zapĺňali bežným komunálom aj mesiac. Všetko ostatné sa ďalej spracovalo. Robím to dodnes. Zahodiť igelitové vrecko do komunálu mi príde odporné. Už to ani nedokážem urobiť. Jednoducho nemôžem. Ten návyk je samozrejmý ako dýchanie. Ale zvládnuť to môžu aj ľudia, ktorí nemali takých osvietených rodičov. To oni sa môžu stať tými osvietenými, príkladom pre susedov, príkladom pre svoje deti. Nič to nestojí, okrem trošku dlhšieho premýšľania pri odhadzovaní odpadku a nejaké to miesto vyhradeného pre vrecia na triedený zber. Napokon, je jedno, či ešte dnes váhate, zajtra už aj tak budete musieť s triedením začať. Je to otázka času, kým prijaté európske aj slovenské stratégie začnú platiť a vám neostane iné, ako robiť to, čo vám kážu. No nebolo by jednoduchšie začať to robiť už dnes, dobrovoľne a ukázať, že to robíte z vlastnej vôle?
  3. Minimalizujem kozmetiku. Najväčší prelom bol, keď som namiesto sprchového gélu začala používať domácky vyrobené mydlo. Je úžasné. Krásne, voňavé a od výrobcu, ktorého poznám. Nemá žiadny obal, je to čisté prírodné zloženie. Na jeho výrobu nie je použitá žiadna chémia, žiadna chémia neputuje do odtoku, keď sa ním umývam. Ďalšiu kozmetiku minimalizujem postupne. Mám už len jeden krém a jednu vôňu. (Dobre, priznávam, make up ešte mám tiež.) Aj zubná pasta môže byť ekologická. Byť kozmeticky úplný ekologický minimalista, to ma čaká ešte dlhá cesta, ale určite sa to dá. Dnes existuje ekologické všeličo a mnohé z toho vám niekto vyrobí aj na Slovensku. Vy viete, čo to obsahuje, ako to vzniklo a komu ste pomohli rozvíjať sympatický biznis. A to je paráda. Tento bod sa dá aplikovať takmer na všetko. Stále sa máme čo učiť. Takýchto výrobkov pribúda a pevne verím, že aj ďalej bude. Napokon, človeku by nemalo byť jedno, čo si dáva na seba a do seba. A) Je to to, čo ho priamo ovplyvňuje, tak načo si škodiť? B) Načo škodiť prírode, ktorá robí dokonalé veci, načo jej niečo pridávať?
  4. Zhasínam, zatváram, zastavujem to, čo tečie. Aj za toto ďakujem svojim rodičom. To oni ma terorizovali celé roky, aby som zatvárala za sebou dvere, aby nefučalo, aby som zhasínala, keď opúšťam miestnosť a aby som pri sprchovaní zastavila vodu. Boli to hrozné roky, nechcelo sa mi, boli za tým aj hádky. Ale na konci môžem povedať, že som sa naučila niečo užitočné pre život. Minimálne pre úsporu na platbách za energie. Ale aj pre matičku Zem. Takže, áno, je to bolestivá cesta, ale cieľ je v dohľadne.
  5. Používam eko tašky. Som fanúšik gigantickej kabelky, ktorá sa podobá na ruksak. Prečo? Je to praktické a je to praktické. (a vie to byť aj štýlové). Do takejto kabelky napchám aj celkom slušný nákup a nič viac už nepotrebujem. A keď to myslím veľmi vážne, beriem ešte plátenku. Je pekná a cítim sa akoby som žila niekedy v Škandinávii. Aspoň si myslím, že tam ľudia takto chodia.443377_article_photo_internet_900x

Tu samozrejme ešte cítim potenciál. Začať si do obchodu nosiť vlastné vrecúška na zeleninu, ovocie, pečivo… Je to výzva, ale vraj už vymysleli niečo kreatívne, čo si viete objednať. A ešte sa to časom aj rozloží. Tak uvidím.

Je toho samozrejme omnoho viac, čo by som mohla. Svoj vizionársky plán formulujem do týchto bodov:

  1. Oblečenie, ktoré sa nosí, nevyhadzuje. Určite by som mohla nakupovať v second handoch. Mám k nim podvedomý odpor, mám pocit, že tie veci smrdia, a že tam nič okrem ligotavých blúzok z osemdesiatych rokov a riflí veľkosti XXL nenájdem, ale predsa by som to mohla skúsiť. Poznám ľudí, ktorí nakupujú iba tam a vyzerajú… lepšie ako ja. A napokon, nie je to tak dávno, čo som nosila len oblečenie po sesterniciach. Lebo bolo nositeľné a lebo neboli peniaze na lepšie. Volali sme to kolobeh vecí v rodine. 🙂
  2. Nevyhadzovať, opravovať. Nie som žiadny domáci kutil, na to mám predsa frajera. Ale tiež som postupne musela zmeniť postoj z: „Je to pokazené, zahodím to.“ na „Je to pokazené, možno sa to dá nejako opraviť.“ Opäť, je to pôrod. Hlavne dnes, kedy žijeme v dobe, ktorá sa riadi heslom: „Načo sa namáhať, keď si vieš kúpiť nové za päť minút času stráveného na internete?“ Dokonca, keď opraviť je niekedy drahšie ako kúpiť nové (ak váš manžel nie je domáci kutil, ale informatik). Ale áno, aby sme zmenili niečo väčšie, musíme začať malým úsilím a od seba. Veď to poznáte. Čím viac budú ľudia chcieť svoje veci opravovať, tým dostupnejšou sa táto služba stane a bude opäť lacnejšia.
  3. Kupovať menej. Mám panický strach z preplnenej chladničky, z ktorej vypadáva jedlo, v ktorej sa kazí jedlo, lebo bolo príliš vzadu a jednoducho sme naň zabudli. Toto je tiež dedičstvo mojich rodičov, ale tentokrát negatívne. Ak by som bola staršia generácia, môžem povedať, že je to dedičstvo po vojne, kedy ľudia, ktorí ju prežili, mali často panický strach z nedostatku, a keď konečne mali na to a mali čo, snažili sa, aby toho bolo veeeľa. Vždy. Lenže moji rodičia sú podstatne mladšia generácia, a tak za týmto zlým návykom je v skutočnosti niečo iné. Nakupujú, lebo môžu. Lebo na to majú, lebo je všetko dostupné a lebo ich to baví. Je to (zlo)zvyk ako čokoľvek iné. A ako čokoľvek iné sa ho musíme odnaučiť. Aj keď to bolí. Ale áno, naučiť sa nakupovať ekonomicky a ekologicky je nevyhnutné. Jednoducho, nebudeme žiť v blahobyte naveky. A čím skôr to pochopíme a začneme sa podľa toho správať, tým lepšie. A hlavne: vyhadzovať jedlo je hrieeech. Toto mám uložené hlboko vo svojom podvedomí.
  4. Ekologické bývanie. Raz budem veľká a postavím si ekologický dom. Ešte si musím naštudovať, čo to obnáša, ale mám pocit, že by to mohlo byť niečo pre mňa. 🙂

Je toho množstvo, čo by sme mali do budúcna spraviť, ale je lepšie urobiť aspoň niečo málo dnes. A nečakať, keď nám to aj tak nejako nariadia a nám neostane iné, len sa podriadiť. Byť členkou Zelenej roty je aj dnes istá forma prestíže a úžasnej nezávislej zodpovednosti. Možnosť podieľať sa malými vecami na niečom väčšom – na celkovom zlepšení ľudstva, je napokon veľkou príležitosťou pre všetkých. Aj pre tých, čo žijú svoje všedné a prikrátke životy.

Jana Vaculčiaková: Náš život má cykly rovnako ako príroda

V prvej časti rozhovoru s Jankou Vaculčiakovou sme hovorili o menopauze – období kráľovnej, čarodejky. Na množstvo otázok žien vedia odpovedať samotné ženy. Umožňujú to stretnutia žien: generácií, ale aj individualít, ktoré si vedia veľa odovzdať. Na akom základe sa ženy môžu stretávať?

Organizuješ veľa stretnutí so ženami. To môže zvonka vyzerať dosť strašidelne. (smiech)

Asi to tak aj vyzerá (smiech). Stretávam sa s tým, že ženy, ktoré prídu, povedia, že aj dva roky predtým rozmýšľali, či prísť. V tejto spoločnosti sme sa dosť izolovali a separovali do rodín, prestali sme sa stretávať so širšou skupinou žien, v ktorej je veľa podnetov pre život. Počas stretnutí, ktoré vediem, sa stretne povedzme desať žien, ktoré si rozprávajú, ako žili, čomu sa venujú, čím žijú, čo im pomohlo, majú kopec kontaktov, tipy, každá robí niečo zaujímavé… To je veľmi silný zdroj, lebo môžu od seba veľa načerpať. Nehovoriac o tom, že keď sa ženy učia, aké je to starať sa o seba, zaujímať sa o seba, v skupine to ide omnoho rýchlejšie.

Myslíš si, že nám chýba schopnosť spontánne sa stretávať?

Niekedy vnímam, že ženy majú z toho strach. Zase je to dôsledkom toho, ako sme boli vychovávané; k súťaživosti, k vzájomnému konkurovaniu, k tomu ako byť lepšie, krajšie, šikovnejšie než tie ostatné. Na ženských stretnutiach je to o spolupráci, vzájomnom pochopení, vypočutí. Mám skúsenosť, že keď žena do tej skupiny príde a niečo na ňu urobí dojem, prípadne sa v jej živote niečo začne meniť, príde aj druhý, tretí raz…

Máš dve dcéry. Ako ony vnímajú tvoju prácu?

Veľmi sa tešia. Práve ony ma priviedli k ženským témam. Ako vchádzali do puberty, mali prvú menštruáciu, všetko som prežívala s nimi. Začala som si viac všímať, čo to znamená byť ženou, čo to je ten ženský princíp. K hlbšiemu skúmaniu ženských tém ma priviedli rôzne problémy mojich dcér. Napr. staršia dcéra mala panický strach z menštruácie, plakala, nechcela to a odmietala, až si dokázala menštruáciu vyblokovať do takej miery, že ju mala raz za polroka. A mňa to viedlo skúmať, odkiaľ to má a ako to urobiť, aby prijala svoju ženskosť. Začala som ju brávať na rôzne ženské stretnutia. Menštruácia sa jej upravila po druhej, tretej skupine a teraz je rada, že je žena, môžem povedať, že je veľmi ženská. Byť medzi ženami znamená aj liečiť sa. Tým, že sa stretne ženská energia v rôznych kvalitách, má silu liečiť.

Mladšia dcéra tieto témy naopak dlho odmietala. Viedla som ju, aby si trochu pozorovala menštruačný cyklus, keďže má dosť fyzicky náročnú prácu. Keďže polovica cyklu je v aktivite a druhá skôr v pasivite a oddychu, jej menštruačný cyklus jej dosť prekážal. Snažila sa ísť cez hranice tela a telo dosť protestovalo. Potom ale začala tieto veci pozorovať a podľa toho si aj trochu korigovať svoj program, vytvorila pre svoje telo väčší priestor, aby nemusela ísť cez jeho hranice a telo to ocenilo. Aj ona mi pred rokom povedala, že je to super a že jej to pomohlo.

14883550_1324768497556827_2990884741687285604_o

Teraz všetky tri spolupracujete…

Áno, máme spolu semináre. Robili sme cyklus stretnutí na Zaježovej o tom, ako ženy tvoria svoj život a teraz máme posledný diel o tom, ako ženy ukončujú veci, aby mohli zase začať niečo nové. Je to pre mňa ako matku veľmi zaujímavé, lebo sme vlastne vytvorili generačný tím a tým, že sme dosť podobné a vlastne každá robí niečo iné (staršia je novinárka a cestuje po svete a mladšia je herečka a robí veľa s telom), vlastne celkom pekne to do seba zapadá. Tie programy boli pre ženy veľmi zaujímavé. Na prvom stretnutí nás bolo asi dvadsaťštyri a ja som si vôbec neuvedomovala, čo môže koncept mamy a dcéry priniesť. Bolo to silné pre niektoré ženy, ktoré nám hovorili, ako prvýkrát zažili to, ako môže mama s dcérami robiť niečo s absolútnym rešpektom a v súlade. Množstvo z nich to nezažilo.

Takže na ďalšie stretnutie prišli mamy aj s dcérami?

Áno. To si veľmi vážim, že vždy keď príde dcéra s mamou, kvalita ich vzťahu sa mení. Väčšinou privádza na stretnutie dcéra mamu, dcéry sú aktívnejšie, ale vždy sa tam odohrá niečo, čo ten vzťah uvoľní. Získa krajšiu formu. Dokonca sa mi stalo, že jedna pani ma požiadala, či urobím celej rodine žien prednášku. Prišli tam viaceré mamy s dcérami a to bola sila: povedali si rôzne veci, poplakali si. Je to skrátka príležitosť na niečo, čo nám v bežnom živote nejde alebo na to nemáme čas. Mama a dcéra sú tím. Samozrejme aj mama so synom, ale teraz hovorím o dcérach, lebo sama mám dcéry. Jasné, tento vzťah prináša aj rôzne problémy, najmä keď dcéra opúšťa mamu.

Keď ťa človek počúva, nemá pocit, že prežívaš nejakú menopauzu, depresiu alebo čo.

(smiech) Nemám depresiu. Jednoducho tým, že robím so ženskými témami, pristupujem ku všetkému ako k dobrodružstvu. Keď aj niečo prežívam, je to pre mňa neskôr téma do skupiny. Študijný materiál. Navyše, žena, ktorá vstupuje do menopauzy, má za sebou veľkú časť svojho života a nesie so sebou múdrosť a hodnotu. Zažila som rôzne rituály alebo oslavy menopauzy, kedy žena skutočne tieto pocity precítila.

Na začiatku si vravela, že menopauza je obdobím zavŕšenia života, kedy sa niečo končí. S tým súvisí aj určitý smútok, ktorému sa asi nedá celkom vyhnúť.

Vnímam to ako prechodové obdobie. Prechádzame z detstva do obdobia panny, potom do vzťahov, do obdobia milenky, sexuality, potom do materstva, všetko sú to prechodové obdobia, kedy sa mení náš život – to, čo sme robili predtým, robíme zrazu inak. Veľmi často sa stretávam s tým, že žena sa bojí prechodu do ďalšieho obdobia. Aj do materstva. Čím dlhšie žijem v období panny, teda bez detí a čím dlhšie si to užívam, som spokojná v práci, darí sa mi, tým menej sa mi chce prejsť do materstva. Mám obavy, čo to prinesie, čo všetko budem musieť zvládnuť. Môže sa objaviť strach, ktorý blokuje proces prechodu. A menopauza je podobný proces, akurát sa musíme vzdať viacerých vecí, ktoré nám doteraz dávali zmysel. Potrebujeme pustiť deti, nájsť nejakú novú kvalitu života, vzťahov atď. Takže je to zaujímavé obdobie. A je tam aj smútok. Pamätám si, keď moje dcéry odišli, jedna na strednej, druhá na vysokej a my s manželom sme ostali vo vzťahu sami. Vzťah sa nám nepodarilo naštartovať, takže sme skončili v rodičovských rolách. Pre mňa bola vtedy silnou témou moja radosť. Pri svojich deťoch som zažívala každý deň veľa radosti, lenže spolu s nimi mi všetka odišla. Zrazu som si kládla otázku, čo mi môže prinášať radosť, ak nie moje deti, ktoré sú preč? Vnútorne niečo chýbalo a potrebovala som to prázdne miesto niečím zaplniť. Veľa som si poplakala. Ženám hovorím, že plač je darom, je to voda, ktorá nás môže prečistiť, pomôže nám vyplaviť, čo potrebujeme. Netreba sa báť plaču.

14884427_1324768560890154_3863032355855302042_o

Menopauza je obdobie, kedy sa život preklápa do druhej časti, tej finálnej. Premýšľaš v súvislosti s tým aj nad smrťou?

Je to zaujímavá téma – prechod k smrti. (smiech) Naozaj som sa v tomto období mala množstvo veľmi silných snov o smrti, kde som sa so smrťou stretla. Za prijatím smrti je duchovný rozmer, je to možnosť spojiť sa so ženskou spiritualitou, niečo, čo v období aktivity nepoznáme, lebo riešime príliš veľa vecí. V staršom veku vzniká priestor začať sa zaoberať tým, ako vnímam smrť, ako vnímam intuíciu, či je tam vôbec…atď. Sú to nové témy, nová kvalita života. Môžem sa viac kontaktovať so svojím emocionálnym životom, pozrieť sa na svoje emócie, na svoje strachy, hnev a začať sa zamýšľať nad tým, ako pracujem so svojimi emóciami, ako ich prejavujem.

Z toho mi vychádza, že sebapoznanie a úprimnosť k sebe sú základom, z ktorého všetko vychádza.

Veľmi rada používam prírodný koncept. Teraz je jeseň, živé umiera, odchádza všetko, čo bolo krásne, farebné, vchádzame do tej hĺbky, ničoty, zániku. Ale keď sa pozrieme okolo seba, vidíme, že predsalen niečo ešte bude, nejaký nový život, pozrieme sa na zem, kde nachádzame rôzne semienka, žalude… Symboly toho, že ešte bude nejaký začiatok. Príroda nám ukazuje, že aj my prechádzame týmito cyklami, a tak ako každé ročné obdobie, tak aj každé obdobie nášho života má určitú logiku.

Veríš, že tam, kde sa všetko končí, sa aj všetko začína?

To  sa nám deje každý deň. Kdesi vystúpime, žijeme, vstávame z postele a večer si zase líhame, ideme do neistoty snenia, do nevedomia. A ráno znova. Pre mňa je fascinujúce, že sme súčasťou cyklov. Cyklus mesiaca je cyklus našich vaječníkov. Ak si to dokážem uvedomiť, vnímam rytmus bytia, a keď sa spájam s cyklami života, spájam sa s niečím väčším, čo ma presahuje. Čo sa týka života po smrti, je za tým množstvo teórií a každý si môže vybrať, čo mu vyhovuje, čo mu v živote pomôže. Ja si spájam smrť s duchovným rozmerom. Moja teta mala nedávno mozgovú príhodu, po ktorej padla do kómy. Keď sme ju boli v nemocnici pozrieť, bola napojená na prístroje, ešte žila, ale ja som cítila, že tam už nie je, že to, čo vidíme, je už len telo. Lekárka povedala, že nás nevníma, a že prístroje pomáhajú jej telu dožiť. O dva dni na to zomrela. Takže náš život má aj inú kvalitu ako je naše telo, to hmatateľné. Stále sme v cykloch. Tak ako večer zaspávame, tak raz zaspíme naveky. A nebudeme vedieť, čo sa deje.

FOTO: Archív J. Vaculčiakovej

Menopauza? Najkrajšie obdobie života.

Menopauza. To hrozné slovo, ktoré radšej ani nevysloviť nahlas. Prináša problémy, choroby, zmeny, na ktoré často nie sme vôbec pripravené. Ako to prežiť? V čom hľadať útechu? Čaká nás vôbec niečo pozitívne? Odpoveď vám možno prinesie prvá časť rozhovoru s Jankou Vaculčiakovou, ktorá vedie ženské stretnutia, a ktorá skúma tému menopauzy: teoreticky aj prakticky.

Starnutie či menopauzu často prirovnávame k jeseni života. V skutočnosti málokedy vieme, čo si za tým vlastne predstaviť. Čo to tá jeseň života u ženy je?

Je to celé neuchopiteľné. Naša spoločnosť nemá veľmi koncept pre ženu vo veku okolo päťdesiatky. V pracovnom živote už nemá veľa možností, firmy ju nechcú a ona sama je zmätená z toho, že množstvo vecí, ktoré doteraz robila, robiť už nemôže. Telo má zrazu úplne iný režim, preladí sa na celkom inú kvalitu, keďže je pod vplyvom hormonálneho elixíru. Žena potrebuje viac oddychovať, mať viac pokoja, aj keď je emocionálne veľmi v disharmónii a vlastne nevie, čo sa deje. Sama som si tým tento mesiac prešla a nepovedala by som, že budem takéto niečo prežívať. Je to neuchopiteľné najmä kvôli tomu, že ženy samotné o tom nehovoria. Ženské témy málo komunikujeme: menštruáciu aj menopauzu. A toto je obdobie, kedy ženy prežívajú strach, že už nebudú ženami, že sa zníži ich hodnota. Bohužiaľ, spoločnosť takú informáciu vysiela a žena je v chaose: čo mám teraz robiť? To, čo som žila, už nemôžem robiť, ale čo ďalej?

Nemôžeme ale povedať, že všetky ženy prežívajú toto obdobie rovnako.

Nie, je to individuálne, každá žena prežíva menopauzu inak. Má svoj proces, intenzitu, svoje problémy v tom období. Napriek tomu mám skúsenosť, že keď sa ženy o tom rozprávajú, pomáha im to, vidia, že sa im dejú podobné veci, aj keď každej trošku inak. A tým, že sa o tom rozprávajú, sa vlastne uisťujú, že sú v poriadku. Je to skrátka stav a pre mňa je zaujímavé to, že množstvo vecí, ktoré som predtým žila, napríklad množstvo aktivity, ktorú som vykonávala, bolo veľmi ťažké pustiť a prejsť jednoducho do plynutia života. Aktivita je možnosť ísť za životom, tvoriť ho a nutnosť spomaliť, niektoré veci pustiť, viac oddychovať a ísť k sebe, je zrazu niečo neuchopiteľné. Nikto ženy neučil ísť k sebe, učia ich byť tu pre iných. A keď sa zrazu niet pre koho obetovať a žena sa môže konečne začať starať sama o seba, zrazu nevie ako.

Existuje nejaký univerzálny kľúč, čo by mali ženy v tomto období robiť?

Nie. (smiech) Celý život nemá kľúč, nemá návod. Každý krok, ktorý robíme, robíme do neznáma a v každom tom kroku máme možnosť vytvárať niečo nové alebo ďalej žiť podľa toho, čo poznáme.

S menopauzou sa najčastejšie spájajú rôzne zdravotné problémy. Keď som nedávno kúpila časopis o zdraví špeciálne venovaný menopauze, písalo sa v ňom len o chorobách. Sú nevyhnutnou súčasťou menopauzy?

Fakt je, že stav v tele sa mení, to cítim aj ja. Pokiaľ žena začne rešpektovať ten proces a viac vnímať svoje telo, upraví si napríklad stravu, začne sa hýbať, začne sa venovať veciam, ktoré má rada, ktoré jej dávajú zmysel, a na ktoré doteraz nemala čas, tie choroby nevyhnutne nemusia prísť. Mám pocit, že choroby prichádzajú vtedy, keď žena stráda, keď neprichádza to, čo by malo, keď sa nedokáže o seba starať, lebo to nikdy nerobila…

To je ťažké. Ako začať robiť veci, ktoré sme nikdy nerobili? Napríklad dvadsať rokov sme nešportovali, nejedli zdravo, ako to zrazu začať robiť?

Musíme sa to učiť podobne ako cudzí jazyk. Začnem od nuly a postupne naberám zručnosti, rozvíjam schopnosti, až jedného dňa zistím, že sa dokážem postarať o seba, venovať sa sebe, hovoriť so svojím telom a počúvať ho, a tiež nachádzam ľudí, ktorí sú v podobnom životnom období a vedia sa podeliť o svoju skúsenosť. Veľmi sa mi osvedčili ženské stretnutia, kde si ženy navzájom odovzdávajú skúsenosti a rozprávajú sa o tom, čo robia rady. Pre ženy sa v období menopauzy otvára nová príležitosť skúmať svoje schopnosti, svoj talent a začať robiť veci, ktoré nikdy nerobili, lebo na to nebol čas.

To znie vlastne úžasne.

Je to úžasné. (smiech) Starostlivosť o seba vlastne môže byť veľmi zábavné obdobie života. Vždy hovorím, že čo žena robí pre seba, robí vlastne aj pre druhých. Ak robím veci, ktoré mi prinášajú uspokojenie, radosť, tieto pocity prinášam aj do svojej rodiny, najbližším.

Ako sa na obdobie našej menopauzy pozerajú naši najbližší, naši partneri, naše deti?

Partneri môžu byť veľmi zmätení, ide o silne emocionálne obdobie, kedy žena nevie uchopiť svoje emócie, svoje prežívanie. Veľa vecí, ktoré sa dejú v jej tele, sú nové, ja sama poviem, že mňa celkom vyľakali. Nikdy doteraz som nič podobné nezažila. Ženy majú problém to komunikovať. V literatúre sa tieto stavy rôzne popisujú ako určité zdravotné problémy, ale pritom sú úplne normálne. Ja sama som nedávno prešla rôznymi vyšetreniami, ktoré ukázali, že som celkom v poriadku, no pritom som mala niekoľko dní úplne nefunkčné telo. Nemohla som spávať, jesť, a pritom lekárska veda povedala, že som celkom v poriadku. Začali sa mi otvárať témy, ktoré som potrebovala uvoľniť. Rôzne programy, ktoré som potrebovala pustiť, napríklad byť za dokonalú, všetko perfektne zvládnuť apod. Boli to signály, aby som pouvoľňovala niektoré návyky, ktoré sa už ďalej nedajú udržovať. Jednoducho telo už takú mieru aktivity nezvláda a treba to prijať.

15056227_1335967283103615_590926968476068640_n

Je za tým aj obava, že už nebudem v živote užitočná, aktívna?

Tá užitočnosť sa dá nájsť, ale má úplne novú podobu. A že nebudem aktívna? No, nebudem. Ale môžem byť prijímajúca, prejavovať záujem o druhých, byť podporná a počúvať, môžem odovzdávať svoju múdrosť a skúsenosti. Sú to veci, ktoré sa z našej spoločnosti čiastočne vytratili, tu sa očakáva aktivita, ženské kvality akoby neboli dosť. Láska, pozornosť, záujem…

Otočme to. Ako môžu byť partneri a deti nápomocní pre ženu v tomto období?

Z môjho pohľadu je dobré, keď žena uchopí tento proces a pochopí toto obdobie. Bez toho väčšinou partneri nevedia, čo sa s ňou deje a sú zmätení. Kvalita vzťahov sa mení, rodičia vystupujú z role otec a mama a akoby sa potrebovali vrátiť do partnerského vzťahu. Lenže veľakrát rodičia nežili partnerstvom, len rodičovstvom, takže teraz si musia hľadať nové impulzy, podnety, aby sa to partnerstvo znova začalo a nadobudlo novú kvalitu. Často sa stáva, že sa partneri rozchádzajú, lebo túto zmenu nezvládnu a muži majú niekedy tendenciu hľadať si mladšie ženy. Na druhej strane, ak to žena aspoň trochu uchopí a vie to komunikovať, môže vytvoriť príležitosť pre svojho partnera byť pre ňu oporou. Veľakrát stačí, že partner je s ňou alebo ju uzemní, postará sa o ňu, keď potrebuje. A deti, to isté. Veľakrát nevedia, čo sa deje, majú obavy o svoje mamy. Ak dokážem odkomunikovať, čo sa deje a určitým spôsobom upokojiť svoje okolie, že ide len o dočasný stav, prípadne požiadať o pomoc, ak niečo potrebujem, mám skúsenosť, že aj deti toto obdobie zvládnu.

Ako prežívajú prechod muži?

Muži majú skôr tendenciu aktivitu si udržať, ale stretávam sa s tým, že muži idú cez svoje hranice, že chcú byť aktívni ako v tridsiatke. Menopauza je obdobie kráľov a kráľovien. U nás tento archetyp nepoznáme, lebo tu nemáme kráľov, ale keď si predstavíme takého múdreho kráľa, ktorý sedí na tróne, má nejakú krajinu, ktorú vybudoval, toto obdobie je tým, kedy sa má múdro starať o to, čo si vytvoril. A kráľovná má sedieť pri ňom a pomáhať mu. To je ideálna rovina, ale bežne v realite býva, že sa bojíme vystúpiť z rolí mamy a otca, z aktivity, v ktorej sme boli, lebo naša práca, aj spoločnosť si to stále vyžaduje… Odvšadiaľ prichádza informácia, že máme podávať výkony, lebo na nich je založená naša hodnota. A tým pádom na možnosť múdro zhodnocovať prežité nám neostáva čas.

Ako hovoríš, aktivita sa od nás naďalej očakáva, na druhej strane, telo nám dáva signál, že by sme mali poľaviť. Ako sa s tým vysporiadať?

Je to tak, pokiaľ žena z aktivity nedokáže postupne upúšťať, telo vyšle signál a žena začne mať vážne problémy. Keď pracujem so ženskými obdobiami, tak každé z nich má v sebe kvalitu určitého živlu. Tie aktívne živly sú oheň a vietor. Oheň je materstvo, kedy horím pre všetkých, je to obdobie aktivity. Obdobie kráľovnej je voda, plynutie. Mám silu, ale dopredu sa posúvam iným spôsobom. Obmývam, dostanem sa tam, kde potrebujem, ale už v tom nie je tá dynamika. Voda má svoju hĺbku a my dokážeme zájsť v emóciách veľmi hlboko. Ak máme toho na dne veľa, čo treba uvoľniť, rôzne záťaže, strachy, traumy, zranenia, zlyhania, obdobie menopauzy slúži na to pustiť to, pouvoľňovať. Keď to zase prirovnám k tej jeseni, jeseň púšťa všetko staré, všetky listy, príroda sa čistí. V našom živote je to veľmi podobné.

Ako máme púšťať veci?

Sú na to rôzne spôsoby. Dôležité je dostať do vedomia, čo sa deje, pomenovať to. Zistiť, či to potrebujem. Pokiaľ to už nepotrebujem, poďakovať za to , pustiť to. Sú rôzne techniky na uvoľnenie tela. Vždy je dobré zamyslieť sa nad tým, že vždy keď niečo uvoľňujem, je to určitá energia, ktorú strácam a je dobré nahradiť ju niečím novým. Napríklad hnev môžem nahradiť schopnosťou určiť si hranice.

15068462_1335969543103389_4052310812865916013_o

Ak hovoríme o archetypoch, okrem kráľovnej sa s menopauzou spája aj čarodejka. O čo ide?

Čarodejka je u nás podobne neznámym archetypom. Pre nás sú to ženy, ktoré boli upálené. Ja ju však vnímam skôr pozitívne ako ženu, ktorá si vie vyčarovať život v novej kvalite. Pre mňa je to žena spojená s prírodou, s jej poznaním. Je to prírodný archetyp. Ale samozrejme, každý archetyp má dve stránky, tu je tou druhou archetyp zlej čarodejnice, ktorá je nespokojná so sebou, so svojím životom. To je tá, čo lieta dookola na metle. (smiech)

Zaoberala si sa niekedy tým, ako ženy prežívali menopauzu v minulosti? V stredoveku, renesancii, novoveku?

Nemôžem povedať, že by som sa predtým zaoberala menopauzou vedome. Všetko poznám až keď to prežijem. Pred štyrmi rokmi som si kúpila lekársku knihu s veľkým titulkom: Menopauza. Listovala som si tým a bola som zúfalá, lebo na každej strane bola nejaká diagnóza. Tak som knihu asi v polovici zavrela a vravím si, veď menopauza musí byť aj pekné obdobie. Keď si zoberieme, že ak budeme mať šťastie, máme pred sebou ešte tridsať rokov života. Pripustiť si, že to bude len o chorobách, tak nemáme dôvod ďalej žiť. Poznám veľmi veľa žien, ktoré svoj život počas menopauzy naštartovali nanovo. Z vlastne skúsenosti môžem povedať, že menopauza je asi najkrajšie obdobie. Samozrejme, materstvo bolo nádherné, ale menopauza je najkrajšie obdobie v súvislosti s mnou samou ako osobou. Dokázala som do tohto obdobia dať všetky veci, po ktorých som kedysi túžila a nemala príležitosť sa im venovať, lebo nebol čas alebo ma v tom nepodporili rodičia. Ja som si v hlave prešla celým svojím životom a hľadala som všetko, čo som kedysi mala rada a nemohla to robiť. Teraz mám možnosť tieto veci robiť.

Môžeš byť aj konkrétna?

Napríklad som ako dieťa chcela veľmi tancovať a moja mamina ma presviedčala, že to je blbosť, že na to nemám vlohy, takže som netancovala. Keď som mala okolo dvadsiatky, tak som chvíľu tancovala, potom som rýchlo otehotnela a už som nemala čas. Keď deti dospievali, začala som sa o tanec zaujímať a organizovať kurzy orientálneho tanca. Potom som sa dostala k spontánnemu tancu, ten mi je najbližší a v rámci neho vytváram vlastné cvičenia na sebaspoznanie. Je to spôsob, ako spoznať a vnímať svoje telo. Ukázať telu a sebe, že sa môžem prejaviť presne ako potrebujem. Začala som študovať tanečno-pohybovú teóriu v Olomouci, takže mám pár rokov štúdia pred sebou.

Potom som napríklad túžila cestovať a prišlo to až teraz, keď deti vyrástli, začali samé cestovať a ja som sa pridala. Alebo otázka pracovného prostredia. Celý život som robila veci pre to, aby som pracovala, zarábala peniaze. V 47-ich rokoch som si dovolila luxus začať robiť veci, ktoré mám rada. Hľadala som, čo ma láka, čo ma baví, čo by som mohla robiť. A zistila som, že by som chcela robiť so ženami. Tak som začala organizovať skupiny, stretnutia, prednášky a to ma vedie aj dnes. Dokázala som si za tri roky vytvoriť vlastné pracovné prostredie. Viem porovnať, aké je to sedieť osem hodín v práci, ktorá ma nebaví a kde trpím a aké to je robiť to, čo ma baví, čo ma teší a napĺňa.

Foto: archív Jany Vaculčiakovej

II. časť rozhovoru tu.

Dalajláma a tlmočníčka, ktorá nepočula

Boli sme na Dalajlámovi. V obrovskej hale sa tento svätý muž počas dvoch hodín prihováral približne dvom tisícom ľudí. Ľuďom s otvorenými ušami a srdcami.

Tento muž hovoril presne to, čo by ste od Dalajlámu čakali. Slová ako láska, súcit, pomoc, pochopenie, prijatie zazneli presne toľkokrát koľko by ste od Dalajlámu čakali. Jeho reč  bola pokojná a umiernená. Miestami humorná, lebo taký je tibetský pápež. Bol by to úžasný zážitok, presne taký, aký si väčšina ľudí vysnívala. Až na jednu vec. Tlmočníčku.

DSC09179.JPGKým Dalajláma hovoril celý ten čas dokonalo pokojne, konzistentne, hoci občas tichšie a menej zrozumiteľne (čo vás pri jeho veku osemdesiatjeden rokov zase až tak neprekvapí), a prítomné bolo v jeho výklade obe – obsah aj forma, jeho tlmočníčka predviedla presný opak. Namiesto pokojného prekladu prinášala do sály vystresovaný výklad, namiesto konzistentného zdelenia sa táto žena strácala v súvislostiach, vetách a slovách prerušovaných dlhým „ee“, ktoré prichádzalo ako jingel takmer po každom slove. Kvalitný obsah sa strácal v zle vystrúhanej forme. Duchaplné a presne mierené myšlienky svätého muža zanikali v dlhom “ee” tejto nešťastnej ženy.

Nedalo si nevšimnúť tento paradox. Ženy sa jednoducho božský pokoj svätého muža ani len nedotkol, napriek tomu, že sedela pri ňom najbližšie zo všetkých. Kým on sa snažil dôsledne odovzdať toto vážne posolstvo, pritom bol svojou pozornosťou plne prítomný v sále plnej ľudí a živo reagoval na to, čo sa dialo v sále, viedol interakciu a popritom vtipkoval, žena bola hlboko ponorená do svojich rozháraných myšlienok a nadľudského úsilia pokúsiť sa presne zrkadliť to, čo svätý muž úplne prirodzene formuloval. Nebola v sále, nevnímala energiu ľudí pod ňou ani láskavosť muža vedľa nej a nebola sama so sebou, ani prítomná tam, kde práve sedela. Ten paradox bol neuveriteľný, no najlepšie nám ukázal, akými môžeme byť a akými občas bývame. Lebo ako povedal Dalajláma, aj on je len obyčajný človek a každý môže byť vo svojej podstate ako on.

Taký človek sa však musí naučiť byť prítomný, byť s druhými a zároveň byť v sebe, vo svojom strede. Ostať pokorný, no silný, byť milujúci a zvedavý. Každý môže byť vo svojej podstate svätým človekom a mal by sa o to snažiť. Každý môže byť šťastný a vytvárať mier aj v týchto chaotických časoch. O tom bolo napokon celé Dalajlámove posolstvo. Len žena, ktorá ho mala preložiť, si ho vlastne vôbec nevypočula. Škoda.

Čo nás učia 90-roční (a starší)

Posledný rok chodíme gratulovať staručkým obyvateľom Zvolena. Tým, ktorí mali viac šťastia a dožili sa vysokého veku v pomernom zdraví. Tým, ktorí majú o stretnutie záujem.

Recept na šťastný život

Tieto stretnutia ma inšpirovali a začala som čriepky z nich zbierať ako malé návody na šťastný a dlhý život. Príbeh každého starúšika či starenky je iný, ale v nasledujúcich troch bodoch sa zhodujú.

  1. Sú to ľudia pevnej vôle a silnej mysle

Pre každého z nás je v živote pripravená určitá dávka utrpenia. Pre niekoho je to smrť dieťaťa, pre všetkých je to smrť rodičov, priateľov a iných blízkych, môžu to však byť aj iné veci – zdravotné problémy, spoločenské vylúčenie a pod. Mnohé z príbehov sa tisíc ráz opakujú, rozdiel je v jedinom – každý svojmu utrpeniu čelí inak. Všetci, ktorým sme boli gratulovať nad utrpením zvíťazili – prežili ho. Vystihuje to veta 85-ročného pána, ktorý prežil smrť svojho dieťaťa a povedal nám: V živote každého človeka sú tiene, treba sa však zameriavať na tie svetlé chvíľky a život brať s ľahkosťou. Väčšina ľudí, ktorých sme navštívili sa na nás usmievali. Úprimne, zo srdca, od ucha k uchu a aj keď ich úsmev skrýval často mnohé zranenia.

Naposledy to bol 90-ročný pán, ktorého sme navštívili v domove dôchodcov, a keď sme sa ho opýtali na jeho recept na život, ukázal na obrázok na stene. Tam v rámiku stálo: Najväčšie šťastie v živote človeka spočíva v schopnosti usmievať sa aj keď sa ti chce plakať.

  1. Životný optimizmus a sila

Pochopila som, že životný optimizmus je hlavná esencia života. Znamená to, že sa nevzdáte, aj keď vám naložia na plecia všetku tiarchu sveta, a keď nešťastie odíde, dokážete sa nad ním pousmiať. Nič jednoduché, čo vám poviem. Asi najlepšie to ilustruje stretnutie so 101-ročným pátrom Akvinasom, ktorý si za svoj život pochopiteľne zažil mnohé – vrátane väzenia, skrývania sa, spoločenského vylúčenia a samoty. Dnes sa napriek tomu usmieva, a keď rozpráva o tom, ako vo väzení slúžil omše pre väzňov, ktorí išli na smrť, človeka z toho mrazí. Nikdy sa nevzdal svojej viery a svojho optimizmu. A ten ho zachránil pred smrťou a úpadkom. Dnes je to starý muž, útly ako vážka, oči mu žiari ako svätému. Nepreháňam – je to spoločná črta mnohých takto starých ľudí. Vyzerajú ako priesvitní, boží ľudia. Napokon Boh ich musí mať naozaj rád, keď ich tak dlho necháva na svete. 🙂 To, čo chcete mať, to máte, hovorieva sa. Ak chcete mať v živote šťastie, musíte byť najprv šťastní, nejde to naopak. Toto nás učia 90-roční.

12923360_989470811136368_3214829409199311316_n

  1. Vzťah k práci a druhým ľuďom

Takmer najčastejšou odpoveďou ľudí na otázku, čo je základom dlhého a šťastného života, bolo práca. Možno je to naozaj tým, že vzťah staršej generácii k práci bol iný ako je dnes, a že spoločnosť si kedysi na poctivosti a oddanosti práci zakladala viac. Ktovie. Fakt je, že v práci aj dnes trávime väčšinu života, a ak je tento čas sprevádzaný nešťastím a nespokojnosťou, sme z toho rovnako chorí aj dnes. Pritom nejde o to, čo robíme, ale ako to robíme. Ale aby sme nezneli ako z návodov na osobný rozvoj, dajme jeden príklad. Už spomínaný páter Akvinas, ktorý nikdy neopustil svoju prácu – modliť sa a pomáhať druhým a žil touto prácou celým svojím srdcom. Alebo ďalšia krásna 101-ročná babička, ktorá okrem toho, že vychovala 5 detí, bola aj učiteľku slovenčiny. Ešte dnes odrecituje Detvana, ktorého som ja zabudla už v ôsmej triede. Ešte dnes opravuje redaktorky v televízii, ktoré sa slovenčinu ešte nenaučili. Svoju prácu milovala, robila ju s láskou ako väčšina starúšikov, ktorí sú pyšní na to, čo v živote a v práci dosiahli. Neboli to vždy tí dôležití, úspešní ľudia, ale svoju prácu robili oddane a s láskou. A to ich životu dalo zmysel.

S láskou k ľuďom je to podobné. Vyzerá to, že šomroši, mračouni a tyrani umierajú skôr. Nikoho takého sme v takom vysokom veku už nestretli. Aj tak každý vieme, že zlo človeka ničí a láska jeho život rozvíja. Väčšina ľudí, ktorých sme navštívili, mala stále dobré vzťahy so svojimi rodinnými príslušníkmi, mnohí aj so svojimi priateľmi, ak ešte nejakí ostali. Mnohí z oslávencov spomínali výborný kolektív v práci, s ktorým sú v kontakte dodnes, výborné vzťahy s deťmi, vnúčatami, pravnúčatami alebo aspoň výborný vzťah s partnerom.

Najkrajšia vec, akú som zrejme za všetky tie stretnutia videla, boli dvaja manželia, on 90-nik, jej ťahalo tiež na 90-ku. Ešte vždy bývali spolu, starali sa sami o seba, pestovali si a boli sebestační. Vraj sa takmer nehádali a žili veľmi zdravo. Druhá najkrajšia vec bola spomínaná 101-ročná babička, o ktorú sa stále starali jej 3 dcéry. Všetky ostali žiť v tom istom meste (v podstate všetkých 5 detí) a všetky stáli pri nej a striedali sa v starostlivosti o ňu. Bolo to dojemné. Človek by napokon nemal žiť sám a nemal by ani umrieť sám. Je jedno, či mu tak potrebné spoločenstvo nakoniec vytvorí rodina, priatelia alebo komunita, v ktorej žije, ale jednoznačne nesmie ostať pasívny pri vytváraní a udržovaní vzťahov. Ak je niekto sám, tak zvyčajne preto, že sa tak sám rozhodol. Inak sú tu kluby dôchodcov, spevokoly, kresťanské združenia, turistické kluby a mnohé iné. A možností zapojiť sa do života v meste je viac než dosť.

Aby sme mohli ostať tak dlho živý, musíme jednoducho žiť. Ak chceme nad životom vyhrať alebo aspoň remízovať, musíme byť rovnako silný partner ako život. A život sa aj po každej katastrofe nejako zariadi – aj keby sa stalo čokoľvek.

Spomínané príbehy ľudí nájdete vo Zvolenských novinách.

O hraniciach

Posledné mesiace sú o hraniciach. Nielen o hraniciach medzi krajinami a štátmi, ale najmä o hraniciach medzi ľuďmi. O balansovaním medzi dobrom a zlom, medzi slobodou a bezpečnosťou, medzi pomocou druhým a osobnou integritou. Koľkokrát sa vám stalo, že sa niekto pokúšal prekročiť vaše hranice? Poznáte ich vôbec?

Hranice sveta

Spomeňte si, čo urobila na začiatku Merkela, keď utečenci začali prichádzať do jej krajiny: vítala ich. Prešlo len niekoľko týždňov a začalo sa hovoriť o zneužívaní pomoci, o znížení bezpečnosti, o rizikách, ohrození a o zatváraní hraníc. Dnes sú z utečencov všetci unavení, hoci na začiatku krajiny reagovali rôzne. Nemecko ponúkalo otvorenú náruč, aby splatilo svoj historický a ľudský dlh a aby ukázalo svoju otvorenosť, kým Maďarsko sa zatvorilo hneď, čím ukázalo svoje priority v ochrane seba a „svojich“ ľudí a nerobilo z pomoci druhým žiadnu primárnu morálnu hodnotu, na ktorej by si dnes extra zakladalo.

Merkela je v tomto prípade človek, ktorý má hranice posunuté viac k druhým, čo súvisí s jej minulosťou a minulosťou Nemcov. To sú priority, ktoré stoja na súdržnosti krajín, vďaka čomu azda ešte stále existuje Európska únia, hoci pravdepodobne bez Merkely by sa bola už dávno začala rozpadať.

Maďarsko je konzervatívna krajina, zasiahnutá svojím večným pocitom krivdy a neprávosti, a preto si môže položiť otázku – prečo by sme mali niekomu pomáhať? Kto pomohol nám? Hranice má inde, viac smerom dovnútra, „sebecky“ k tým svojim ľuďom, ktorých „pozná“.

Egyptian border guards (R) observe from a watch tower as their Israeli counterparts supervise the construction of a border fence along Israel's border with Egypt near the Red Sea resort town of Eilat on February 15, 2012. Far from the uproar of Cairo's Tahrir Square, Israel has been doubling its efforts to erect a giant, impenetrable security barrier along its 240-kilometre (150-mile) border with the Egyptian Sinai. AFP PHOTO/AHMAD GHARABLI        (Photo credit should read AHMAD GHARABLI/AFP/GettyImages)

Hranice mňa

V poslednej dobe často hľadám, kde začínajú a končia moje hranice. Čo je ešte pomoc druhým, ktorá nikomu neškodí a čo už je pomoc na úkor mňa. Čo je ešte ústupok na ceste k zblíženiu a čo je degradácia mojej hrdosti, ktorá nikomu nepomáha. A často sa v tom zmýlim. Zápasím medzi túžbou vyhovieť každému a túžbou držať si odstup a nechať ľudí, nech si zaslúžia moju pomoc. Balansujem a snažím sa nahmatať svoje krehké neviditeľné hranice. S nejakými hranicami som sa narodila. Moja povaha mi predurčila osud človeka, ktorý sa snaží druhým pomáhať niekedy aj na úkor seba. Mojou životnou cestou je nájsť ten vytúžený balans – nebyť zneužívaná druhými, ale pomôcť tým, ktorí to potrebujú.

Je to aj cesta odstraňovania predsudkov, presvedčení a naučeného kresťanstva. Sme národ, ktorý vzišiel z určitých hodnôt a tu je pomoc druhým vysoko cenená. Lenže, aj to má svoje hranice. Ak si chceme uchovať vnútornú integritu, ak nechceme stratiť seba alebo aspoň konštrukt o sebe, musíme si chrániť svoje hranice viac. Ak sme otvorení a ochotní prijať zmenu, aj keď náročnú a bolestivú, no možno prirodzenú, potom musíme ustúpiť a možno sa aj vzdať seba. Aká je naša prirodzená reakcia? Túžime a môžeme ju zmeniť?

Hranice tela

Kým sa dieťa narodí, má jasne dané hranice. Vie, kde začína a kde končí telo. Nič viac nevie, lebo nevidí, ale cíti, kde má svoje hranice a rešpektuje ich. Ten moment, keď sa narodí, je vlastne veľmi stresujúci pre dieťa – zrazu nevie, kde sú jeho hranice, necíti tak silno prítomnosť matky, je stratené a zmätené. Len čo sa dostane do objatia matky, upokojí sa. Celé jeho dospievanie a jeho budúci život bude o postupnom opúšťaní matkinho objatia, hľadaní vlastnej istoty vo svete, hľadaní hraníc a ich aktívnom vytváraním.

man huging himself

Niekto bude v tomto živote človek slobodný, otvorený, no vystavený rizikám, ktoré taký život prináša – že vám niekto alebo niečo ublíži. Niekto iný bude človekom s pevnými hranicami a silným pocitom ohrozenia, ktoré nemusí mať svoj základ v realite. Takýto človek si ťažšie pripustí k sebe iného, no bude viac chránený pred prípadnými zraneniami. Možno ale menej zažije, menej sa naučí, urobí menej chýb, menej odvážnych krokov a prežije pokojnejší život. Každý z nás prišiel na tento svet s nejakými hranicami danými – hranicami krajiny, domova, sociálneho zaradenia, hranicami hodnôt a správania. Počas života sa tieto hranice pod vplyvom udalostí menia, tak ako sa posúvajú hranice vo svete. Tým, že sme v pohybe, neustále hľadáme balans. Dôležité je svoje hranice poznať, rozumieť im, citlivo ich vnímať a zistiť, či nám umožňujú prirodzene sa rozvíjať bez toho, aby sme strácali to, čo je pre nás najdôležitejšou hodnotou.

Ak sa vám to nedarí, neznepokojujte sa. Pozrite sa von, na svet, na to, aký zmätok a chaos aktuálne zavládol a mnohé krajiny nevedia presne, čo od súčasnosti čakajú, kam smerujú. Nemám rada fatálne vyhlásenia, že tento chaos neveští nič dobré alebo že dobré už bolo. Chaos je napokon vždy len doba dočasná, lebo niečo staré zaniká a niečo nové sa rodí. Je to bolestivé a bude to bolestivé, tak ako pocit človeka, ktorý nevie, kým je a čo od života čaká. Ale aj preňho, aj pre svet je niečo pripravené, je to zmena, ktorá sa už deje a my sa z nej potrebujeme poučiť, potrebujeme ju prežiť a zažiť.

Ak sa pýtate, či to napokon môže vieš k uzavretiu hraníc, k stiahnutiu sa dovnútra, tak áno, môže. Všetko to sa deje z nejakej príčiny. Napríklad z tej, ktorú vidí psychologička Lýdia Adamcová – ľudia budú menej cestovať a zarábať a začnú sa venovať viac sebe, svojej rodine, dôležitejším veciam. Ktovie?

 

Lýdia Adamcová: „Našou úlohou je v prvom rade zachovať život, a to aj život nášho rodu.“

Rodinné konštelácie idú hlbšie do našej rodovej minulosti. Skúmame korene našich problémov aj modelov správania. Ako spolu súvisia emócie, správanie, choroby a dedičnosť, hovorí Mgr. Lýdia Adamcová, psychologička a autorka Výchovy kocke v druhej časti rozhovoru.

Už 43 rokov sa venujete psychológii. Ešte vás dokáže niečo prekvapiť?

Prekvapenia zažívam každý deň. Každý problém, každý príbeh a situácia, s ktorými človek za mnou príde, sú jedinečné. Sama som niekedy prekvapená možnosťami, ktoré nám ukáže práve hlbší pohľad do minulosti pacienta. Tam nachádzame  príbehy, emočné traumy, ktoré zažívali naši predkovia.

Sú aj psychoterapeutické smery, ktoré minulosť nepovažujú za dôležitú. Ale ona tu je, je v našich génoch a ak ju odignorujeme, riešenie prenecháme našim deťom. Naše príbehy nie sú izolované, aj ony majú svoju kontinuitu a svoju históriu.

Psychológia sa dnes zaoberá viac tým, čo vieme, čo poznáme alebo tým, čo ešte celkom nechápeme a nevieme pomenovať?

Psychológia má rôzne metódy, ktoré pomáhajú človeku dopracovať sa k určitému poznaniu, má rôzne metódy na spracovanie určitých problémov a medzi ne patria aj hlbinné metódy. Najlepšie je vždy tieto metódy kombinovať: precítiť a uvoľniť nepoznané emócie a mať aj racionálny vhľad. Napr. vo výchove vždy poviem rodičom: precíťte si, akú výchovu ste zažili vy a uvedomte si, akú výchovu by ste chceli. Tam nájdete pochopenie toho, čo potrebuje vaše dieťa. Ak som napr. ako dieťa potrebovala viac pozornosti a porozumenia od otca alebo maminky, tak sa to budem snažiť zabezpečiť svojmu dieťaťu. Ono to tiež potrebuje.

adamcova

Aké metódy z psychológie využívate vy?

Psychológia má dnes množstvo smerov a špecializácií. Ja som bohužiaľ bola už v dôchodkovom veku, keď aj na Slovensko prišli niektoré novšie hlbinné metódy. Moje vlastné ťažkosti, moje onkologické ochorenie a moja dyslexia ma nasmerovali k ďalším dvom metódam. Je to metóda rodinných konštelácií a metóda One brain, ktorá sa špecializuje práve na poruchy učenia, na ich príčiny ale aj dôsledky. One brain ma ako metóda veľmi oslovila, predovšetkým tým, že je  dostupná  pre každého. Bolo obdobie, kedy som ju aj učila.

O čo ide?

Je to dnes už dostupná metóda a presadzuje sa postoj: One brain do každej rodiny. Sú krajiny, kde sa podobné metódy učia aj na vysokých školách. Zámerom autorov One brain  bola jej dostupnosť. Paradoxne, keď som s ňou začínala, musela som sa zbaviť všetkých svojich akademických vedomostí. Vo One brain je kľúčové niečo celkom iné, ako naučené vedomosti, a to múdrosť vášho tela a rešpekt k jednote tela a duše. Iba vaše telo vie o všetkých vašich problémoch: kedy a ako problém vznikol a čo sa ním zablokovalo – môžu to byť základne signály ako je skrat očí, skrat uší, to signalizuje, že niečo nechcelo byť videné či počuté. Potom môžu byť blokované svalové obvody, postihnuté niektoré orgány, alebo vytvorené systémy presvedčenia, napríklad  „som hlúpy“.

Ako to funguje v praxi?

Vo One brain vždy ideme do určitého veku, v ktorom problém vznikol, tam ho spracujeme, predýchame, zmeníme. Prišla za mnou pani, ktorá mala astmu a lekári jej doporučovali psychoterapiu. Dopočula sa o One brain a chcela túto metódu vyskúšať. Bolo to veľmi pekné, lebo prvá emócia, ktorú jej telo identifikovalo na barometri, bola pomstychtivosť dusená vovnútri. Rázne to odmietla, že ona taká nie je. Vrátili sme sa do veku jej dvanástich rokov, kedy žila so starými rodičmi. Zrazu si spomenula na zážitok  zo školy, kedy sa jej jedna spolužiačka vysmievala. Uvedomila si, že v sebe odvtedy dusila veľa emócií, hlavne hnev. Ten sme predýchali. Spýtala som sa jej, čo by jej najradšej bola urobila. Odpovedala, že by tú dievčinu bola najradšej nakopala do zadku. Tak som jej povedala, nech to urobí.

Meníme záznam vo svojej hlave a tým aj svoje pocity. V hlave si môžeme „prerobiť“ celé detstvo. Čiže vo One brain ideme do určitého veku, predýchame vzniknuté emócie, vytvoríme nový vzorec správania, s ktorým sa vraciame do prítomnosti. Cestou sa ešte zastavujeme vo vekoch, kde sa podobná téma opakovala. V rámci výcviku som pracovala s jedným mladým mužom, bol úzkostlivý, mal rôzne zdravotné problémy, ale aj problém s presadením sa, sebadôverou. V detstve sme museli spracovať ponižujúci vzťah otca, na škole to bol učiteľ telocviku a na vojenskej službe to bol veliteľ, ktorý mu dal zabrať – jeho problémom boli autority.

Ľudské telo má uloženú každú sekundu nášho života. Meniť svoje zážitky detstva je preto dlhodobejší proces, preto doporučujem naučiť sa s metódou pracovať. Môžete pomáhať sebe, svojim deťom, partnerovi. Mnohí vďaka metóde pochopili svoju cestu a zmenili ju.

Vezmime si príklad. Moje telo má problém. Ako mi povie, kde ho lokalizovať?

Využíva sa tzv. svalový test, ktorý je daný rozdielom svalového napätia. Tam, kde je všetko v poriadku je normálne svalové napätie a tam, kde je stres, sval oslabne. Aj v bežnom živote sa nám pri strese „podlomia kolená“. Svalové napätie využíva aj psychológia pri nácviku autogénnom tréningu a iných relaxácií. Mala som napríklad klientku, ktorá sa bála šoférovať. Jej telo opakovane signalizovalo, že nemá strach zo šoférovania, ale ona tvrdila opak. Vracali sme sa do jej detstva a prišli sme k situácii, keď uviazla vo výťahu. Pochopili sme, že mala problém s uzavretými priestormi, hoci nešlo priamo o auto.

Vy sama ste si prešli vážnym onkologickým ochorením, z ktorého ste sa vyliečili. Dnes pomáhate pacientom s podobným problémom. Aká je vaša skúsenosť?

Ja mám svoju životnú skúsenosť a aj svoju cestu. Netvrdím, že je to 100-percentná cesta, ako riešiť onkologické ochorenia. Mňa stresovalo napr. chodiť neustále na kontroly a čakať. Snažila som sa tento čas čakania vyplniť zmysluplnou prácou zameranou na hľadanie súvislostí môjho ochorenia a tu bola pre mňa kľúčová metóda rodinných konštelácií, ktorá sledovala stresy ešte ďalej ako len v rámci môjho života. Zrazu som sa stretla s veľkým množstvom potlačených emócií. A tie nevznikli naraz. Myslím si, že sa dá predchádzať mnohým ochoreniam, ale od raného detského veku. Spoločným princípom pre všetky ochorenia je včasné reagovanie a prevencia. V rodinných konšteláciách sa hovorí, že tam, kde sú prítomné rôzne somatické ochorenia, ide o stres starý najmenej tri generácie. Musí sa tri generácie opakovať záťaž žalúdka alebo pľúc, teda emócie spojené s trávením, či dýchaním. Potom prepukne onkologické alebo iné chronické ochorenie. Tieto dispozície sa môžu začať prejavovať už v detskom veku a tu by sa  mali aj začať riešiť. Napríklad časté sú problémy s kakaním u detí, čo sa môže odôvodniť pasívnymi črievkami. S tým treba niečo robiť, nie čakať do štyridsiatky, kedy môže už dospelému človeku prepuknúť niečo vážnejšie. To je prevencia – spracovať emócie. Nenechajme ich len tak, dúfajúc, že dieťa z problémov vyrastie. To je aj biochémia – pocity sú spojené s produkciou biochemických látok, ktoré menia prostredie v tele. O tom práve hovorím aj v cykle Výchova v kocke.

dieta

Dá sa pri takom vážnom ochorení vždy nájsť cesta von?

Netvrdím, že vždy sa dá pomôcť, bohužiaľ aj ku mne prišli klienti s onkologickým ochorením a zomreli – už sme nestihli spracovať všetko potrebné. Jednoznačne však treba riešiť veci skôr. Netvrdím, že rodinné konštelácie sú stopercentným riešením onkologických ochorení, ale je to forma hľadania odpovedí na otázky. Nájsť si  hrčku na prsníku je príležitosťou pochopiť problém, ktorý sa s tým spája: problém ženskosti. Nedávno ma veľmi oslovila informácia, že na Slovensku je jedným z najčastejších onkologických ochorení rakovina hrubého čreva. Celý tráviaci trakt je spojený s emóciou hnevu. Vezmite si, koľko hnevu je v našej spoločnosti. Len také voľby – kto s kým, ako… Pozrite sa, ako ľahko sa necháme vtiahnuť do takýchto spoločenských, nepríjemných situácií, odhliadnuc od toho, koľko hnevu si ešte nesieme v sebe. Potom napríklad ochorenia prostaty sú tiež veľmi frekventované, hovoria o mužskej sile. Ako sme už spomínali, mužská sila sa nám niekde stráca alebo sa prejavuje v určitých extrémnych podobách. Keď sa stráca ženská sila, vedie to napríklad k rakovine prsníkov alebo problémom so ženskými orgánmi. Na to sa viažu mnohé problémy s otehotnením.

Čo radíte ženám, ktoré nevedia otehotnieť?

Často ženy, ktoré nemôžu otehotnieť, sú ženy, ktoré sú veľmi racionálne, niekedy až vyslovene mužské typy. Nemusí to byť vždy ten prípad, ale je to časté. Niekedy je to vplyv spoločenského tlaku – samy ešte nie sú na dieťa vnútorne naladené, ale prichádzajú do veku, kedy sa to od nich očakáva. Problém s otehotnením je veľká téma. Často pracujem so ženami veľmi intuitívne. Niekedy stačí, že začneme pracovať so ženskou energiou a cesta k dieťaťu sa zrazu otvorí sama. Pamätám si na mladú ženu, ktorá nemohla otehotnieť. Ona však nemala ukončené väzby na svoje pôvodné rodinné prostredie a bola stále dieťaťom, ktoré sa bálo ísť samé do sveta. Vydala sa za  partnera a fixovala sa na neho, bola to pre ňu náhrada  za jej pôvodnú rodinu a ona tak naďalej zostala dieťaťom.

Určitú úlohu tu zohráva aj otázka hodnôt, priorít, vnútorného „kalkulovania“. Najskôr si zabezpečím postavenie, bývanie, a potom príde na rad dieťa… a ono neprichádza.

Vždy si treba položiť otázku, či je na prvom mieste pre ženu práca alebo rodina. Nehovorím, že žena, ktorá má dieťa, nemôže pracovať. Samozrejme môže, ale musí vedieť, že rodina je to najdôležitejšie v živote. A toto by mala rešpektovať aj spoločnosť a umožniť ženám pracovať  kratšiu dobu. Ako hovorím v prvom videu Výchovy v kocke; v prvom rade je našou úlohou zachovať život..  Zachovanie života má prioritu pred všetkým ostatným.

To sa bude niektorým ťažko počúvať.

(Smiech) Asi áno. No mnohé depresie klientov sú často spojené s pocitom, že nezabezpečili pokračovanie rodu. To platí aj u mužov. Muž môže veľa zarábať, môže cestovať a baviť sa, ale niekde vo vnútri musí vedieť, že rodina má prioritu. Ženská  aj mužská energia majú jasnú úlohu.

muz

Teraz sa veľa hovorí o ženskej, mužskej energii… Nie je to trochu ezoterické?

Ezoterické je to vzhľadom k dobe, akú žijeme. Ja som sa k ženským témam dostala cez problémy detí. Neustále sme s rodičmi riešili, čo robiť, aby boli deti zdravé, šťastné, aby sa zbavili problémov v škole a doma… Ale postupne som začala chápať, že zbytočne budem pracovať s deťmi, keď najdôležitejšia vo vzťahu je matka. Rodina je archetypálny priestor ženy. Žena – matka, domov, rodinný krb a oheň. Žena je nositeľkou  tejto rodinnej energie – ona tvorí domov  a  muž ho chráni  zvonku. Preto za kľúčovú v rodinnom svete považujem ženu a atmosféru domova, ktorú vytvára. Ženy ku mne často chodia zakomplexované, nešťastné, lebo muž im vyčíta, ako vychovali deti.. Lenže v prvom rade žena musí pracovať na svojom sebavedomí, na svojej sebahodnote, musí si uvedomiť, že je rovnocenná, rovnako dôležitá ako muž, a že má v rodine veľkú úlohu. Mnohé ženy mi potvrdili, že ako sme začali pracovať na ich rozvoji, doma sa začala meniť atmosféra. Domov tvoria všetci, ale žena hrá hlavnú úlohu, tam je kráľovnou ona. Rodina je jedna veľká firma, ktorú už celé veky vedie a manažuje žena.

Foto: www.vychovavkocke.sk

Prvá časť rozhovoru tu.

 

Psychologička Lýdia Adamcová: „Problémy detí sú často utajované problémy rodičov“

43 rokov pracuje Lýdia Adamcová ako psychológ. Má blízko k psychosomatike, ktorá sa zaoberá rôznymi ochoreniami detí, tiež žien, ktoré napríklad nemôžu otehotnieť, alebo ktoré zažili stratu dieťaťa a mužov, ktorí cítia prílišný tlak na ich rolu živiteľa rodiny alebo majú pocit, že sa krútia a stoja na jednom mieste. Lýdia Adamcová prežila v päťdesiatke vlastné onkologické ochorenie, a to ju priviedlo k rodinným konšteláciám. Naučila sa rešpektovať rodinné korene a pamäť nášho tela. Rodičom detí radí dnes už aj online, prostredníctvom programu „Výchova v kocke“.

Sú situácie, s ktorými sa pri svojej terapeutickej praxi stretávate najčastejšie?

Najväčším problémom je presvedčenie rodičov, že pri probléme detí treba pracovať hlavne s deťmi. Lenže pracovať treba s rodinou ako celkom. Ak má záhradník choré jablká, nebude riešiť jablko po jablku, ale bude liečiť celý strom.

Použime príklad. Dieťa má poruchy správania, čo to môže vypovedať o rodičovi?

Nič z toho nemusí byť chyba rodiča, lebo životné situácie sa niekedy vyvíjajú nepredvídateľne a dokonca neovplyvniteľne. Všetci si nesieme určité životné skúsenosti, vracajú sa nám v živote témy, ktoré sme nedoriešili, pokračujeme v nich aj keď sú nefunkčné a na naše deti to má svoj vplyv. Problémy detí nie sú vždy len otázkou zlej výchovy, ale skôr nevedomosti rodičov.

Cieľom nie je obviňovať rodiča. Úlohou je ukázať rodičom všetky súvislosti a korene problému, ktoré ich dieťa má. Úlohou rodiča je problém prijať  a začať riešiť. Psychológ tomu vie pomôcť. Ja som najradšej, keď sa rodič stáva mojim partnerom a postupne sa učí  problémy vnímať z nadhľadu ako terapeut, začína myslieť viac psychologicky. Práve rodičia ktorí to pochopili, boli inšpiráciou pre môj projekt Výchova v kocke. Stávajú sa citlivejšími na rôzne témy a vidia, že cesta vedie len cez pochopenie – prečo má dieťa depresiu, prečo sa pocikáva alebo má dokonca diagnostikované onkologické ochorenie. Riešenie, ako z choroby von, už hľadáme dlhšie.

Môžete uviesť nejaký konkrétny príklad?

Naposledy sme robili s rodičmi dieťaťa, ktoré si rezalo ruky. Ani neviem prečo mi napadlo opýtať sa maminky, či to tiež nerobila, keď bola dieťa a ona povedala, že áno. Problémy detí sú často nespracované, utajované problémy rodičov alebo aj ďalších generácií. Najmarkantnejší príklad je povedzme ročné dieťa, ktoré sa v noci budí každých dvadsať minút a kričí. Nemá ešte nič zažité, neprežilo nijaké traumy alebo šoky. Nemá teda ani dôvod na takéto správanie. To je príležitosť na rodinnú terapiu, pozrieť sa na to, čo si dieťatko v sebe nesie, čo je uložené hlboko v jeho podvedomí.

Ako má rodič reagovať,  keď jeho dieťa trpí a má problémy?

Rodičia sa takmer vždy obviňujú, čo nie je správne. Sami často zažili v minulosti niečo podobné a skrátka nevedia z toho vyjsť von a ukončiť to. V akom modeli boli oni vychovávaní, to prenášajú ďalej. Problém je v tom, že si neuvedomujú tento prenos. Dôležité je dekódovať zdedený model výchovy a zmeniť ho. Máme vždy na výber.

Samozrejme, extrémy nie sú dobré. Naposledy som mala prípad, kedy otec pochádzal z veľmi chudobnej rodiny, a kompenzoval to tým, že svojmu synovi kupoval vždy novší a novší bicykel. Chcel mu dopriať, to čo sám neohol mať, aby syn necítil nedostatok ako kedysi on.

adamcova

Jedným z azda najčastejších problémov v súčasnosti je otázka nefunkčnosti alebo neúplnosti rodín. Ako to ovplyvňuje deti?

To je veľká téma. Dieťa sa narodilo dvom rodičom, dvoch rodičov potrebuje, má ich v sebe. Je to určité zrkadlenie. Ak povedzme otec zmizne, stratí sa zo života, dieťa stráca kus svojej identity, nemá koho zrkadliť. Takáto neúplnosť je pre každé dieťa záťažová. Často prídu rodičia a chcú radu, čo robiť, aby ich deti pri rozvode netrpeli. Ale deti pri rozvode rodičov budú vždy  trpieť. Miera ich záťaže závisí od toho, ako sa rodičia v čase rozchodu a po ňom správajú. Ľudia sa ako partneri môžu rozísť, ale ako rodičia sa nerozídu nikdy.

Pamätám si vysokoškolských rodičov, ktorí na seba veľmi nadávali, obviňovali sa, že on je kriminálnik, ona prostitútka. Povedala som im, aby si predstavili, že ich dcéra bude raz stáť pred oltárom a niekto tam tieto ich urážky vytiahne. Základom je ani po rozvode sa neponižovať. Napríklad sa hovorí, že ženy vdovy nemajú problémy s deťmi, lebo o mŕtvom otcovi sa hovorí vždy len v dobrom. (smiech)

Čo rodiny, kde otec odišiel a nehlási sa k deťom?

Tu narážame na veľký problém našej spoločnosti, ktorým je deficit mužskej sily alebo mužskej identity. Prišla ku mne mamina so synom, ktorý mal problémy. Utekal z domu, dostal sa do zlej partie, bral drogy… Keď som sa pýtala na otca, matka odpovedala, že sa rozviedli, keď mal syn štyri roky. Priznala sa, že nechcela dovoliť, aby sa syn s otcom stretával a sám otec ani o syna nebojoval. Chýbal mu však ako vzor a to viedlo neskôr k chybným vzorom v jeho správaní. Ak chlapcom chýba otec, často tento vzor hľadajú inde, v inej forme. Preto napríklad vznikajú aj extrémistické skupiny, ktoré priťahujú chlapcov, ktorí nenašli správne mužské vzory. Zaujímavé je, že ešte donedávna súd prideľoval deti hlavne matkám. Dnes tu máme generáciu synov, ktorí vyrástli bez otcov.

Prečo niektorí muži zlyhávajú ako otcovia?

Stane sa, že otec dobrovoľne odíde a nemá záujem: to signalizuje nezrelosť muža, ktorý uteká pred zodpovednosťou. Mala som rodinu, kde si muž našiel milenku po tom, ako sa im narodilo dieťa. Cítil sa dotknutý, že sa mu manželka nevenuje, on sám bol stále veľké dieťa, ukrivdené a nezrelé. Ale sú aj nezrelí muži, ktorí fungujú v rodine. Nedávno som mala rodinu, kde bol problém so synom. Vysvitlo, že otec sa stále zaoberá svojimi nenaplnenými ambíciami:  mal rozbehnutú kariéru cyklistu, ktorú však nenaplnil. Tam, kde sú určité nenaplnené ambície, kde má muž pocit, že narodením dieťaťa si nemohol naplniť svoje túžby, živí svoje vnútorné dieťa a nedozreje natoľko, aby mohol plnohodnotne vychovávať vlastné dieťa. Veľká téma je postavenie muža vo výchove. Občas počuť od otcov slová typu: „ja budem vychovávať dieťa, keď bude veľké, budem ho brávať von, hrať s ním futbal,“ atď. Ale keď je dieťa „veľké“, už je na výchovu neskoro.

S nezrelosťou sa ale zrejme stretávate aj u žien.

Samozrejme. Vráťme sa k problému matky, ktorá nechce, aby sa jej deti stretávali s otcom. Otec začal, povedzme, nový život, má novú rodinu a matka nechce dovoliť, aby syn k otcovi chodil. To je nezrelosť matky, ktorá sa cíti ukrivdená a vlastný pocit krivdy prenáša na dieťa. Samozrejme takéto správanie rodičov má vždy svoje dôsledky v psychike dieťaťa. Mala som tu dievča s depresiami, ktorého matka aj otec si po rozvode založili nové rodiny a dievča ostalo akoby samé. Cítila sa ako „piate koleso na voze“, veľmi osamelá či už v rodine matky alebo otca. Rozchod rodičov  je pre deti bolestný, rodičia by na to mali myslieť, keď bojujú o svoje deti.

adamcova2

Spomínali ste, že problémy v rodinách sa niekedy vlečú cez viacero generácií. Čo tým myslíte?

K tejto téme som sa dostala cez vlastné onkologické ochorenie, kedy som si položila otázku: „Dobre, ja mám 50 rokov a som chorá. Ale prečo majú onkologické ochorenia malé deti? Nefajčili, nestresovali sa, nezažili dramatické momenty. Čo je to, čo začne deštruovať telo?“ Vtedy mi prišla do cesty metóda rodinnej terapie alebo tzv. rodinných konštelácií. Zrazu som bola konfrontovaná s dramatickými, nespracovanými emóciami v rodine mojej maminky, ale aj ocka. Rodinné konštelácie nie sú nejaké šarlatánstvo alebo „ezoterično“. Pracujú s reálnymi príbehmi. Príklad: moja stará mama kedysi skutočne žila, ja dnes vidím jej náhrobný kameň a na ňom tri krížiky detí, ktoré jej zomreli. Strata dieťaťa je veľká bolesť pre každú ženu a ostatné žijúce deti cítia bolesť svojej maminky. Boja sa o ňu a znova prežívajú jej strach a úzkosť. To ich nevyhnutne poznačí. Preto viem aj čo poznačilo v detstve mňa, a to i napriek tomu, že to bolo šťastné detstvo. Problémy, ktoré boli hlbšie nevypovedané, neskôr mohli viesť k mojim zdravotným problémom.

K čomu takáto strata dieťaťa vo všeobecnosti vedie?

Poviem opäť príklad. Prišla ku mne pani, ktorá často bezdôvodne plače. Pýtala som sa na jej maminku. Bola polosirota, keď mala 4 roky zomrela jej maminka, ostali ešte menšie deti a otec pil. Boli to ťažké situácie. Žena dospela, vydala sa a zomrelo jej prvorodené dievčatko. V jednej osobe táto žena niesla smútok dieťaťa za maminkou a smútok maminky za dieťaťom. Toto sú situácie, ktoré si nesieme. Smútok rodiča cítia už malé deti a bolestivo ho prežívajú. Často to vedie k hlbokým a neodôvodneným depresiám aj u detí.

Ako ich riešite?

 Keď ku mne príde depresívne dieťa a dokonca prizná, že by si niekedy najradšej niečo urobilo, tak začíname pracovať s rodičmi. Nie je dôvod robiť s dieťaťom, ktoré povie, že nevie, prečo to tak cíti, len tá myšlienka sa v jeho mysli stále objavuje. Pýtam sa jeho maminy na minulosť a ona napokon prizná, že jej otec sa chcel trikrát obesiť, bol totiž alkoholik. Takéto reálie nemôžeme nevnímať, treba to riešiť. Napríklad rodinnou terapiou, ktorá skúma hlbšie korene napríklad, prečo bol starý otec alkoholik a prečo mal taký osud, aký mal.

Čo to znamená v praxi?

Nie je to nič záhadné, ide o ukončenie emócií. Štvorročné dievčatko nevie spracovať emóciu svojej matky, ktorá prišla o druhé dieťa. Dieťa zmrzne, zostane akoby stuhnuté. Jeho matka musí ísť často ďalej so svojím smútkom, s emóciou, ktorá je potlačená. Spracovanie koreňov znamená, že si táto žena, ktorá prežila traumu svojej matky zo straty dieťaťa, poplače aj za ňu. Na terapii spolu predýchame smútok a uvoľníme ho. Každá emócia skončí a doznie, keď si pripustíme jej existenciu, či už na mentálnej alebo fyzickej úrovni.

A čo keď nevieme nič o svojich rodičoch či starých rodičoch?

To už je špecifický princíp rodinnej terapie, kde základom je fenomenologický jav, čiže niečo neznáme, čo sa za určitých podmienok prejaví. Väčšinou sa konštelácie robia v skupine, kde si vyberieme zástupcov za reálne osoby zo svojho rodu. Napr. zástupcu starého otca, ktorého sme nepoznali. Zrazu dotyčná osoba, ktorá ho zastupuje, precíti jeho emócie a my máme možnosť ukončiť ich. To je na konšteláciách špecifické. Vidíme, že nejaké veci sa stali, hoci predtým sme o nich nevedeli. Úloha terapeuta je potom citlivo vnímať tieto informácie a podnety a pomôcť ukončiť javy, ktoré prebiehajú vo vnútri skupiny.

Je za tým intuícia psychológa?

Áno, je to skutočná, pravdivá a neprávom zaznávaná intuícia. Určite treba chápať, že metóda rodinnej terapie ide mimo súčasné racionálne myslenie. Nedá sa naštudovať, je pri nej dôležitý cit a intuícia človeka, rovnako ako zažitá skúsenosť. Preto konštelácie môžu robiť aj ľudia, ktorí nie sú vyštudovaní psychológovia.

Pôsobí to trochu ezotericky.

Na mňa stále pôsobí ezotericky celý internet. Ako to môže fungovať?  Ako sa môžem spojiť s niekým blízkym na opačnom konci sveta? Je to skrátka podobné ako keď sa spojíme s  emočnými zážitkami našich predkov žijúcich tiež v inom priestore a čase.  Treba si uvedomiť, že ide o záznamy, ktoré máme v sebe. Pracujeme s projekciou toho, čo si v sebe nesieme. Môžeme to prirovnať k filmu. V televízii vidíme dnes film, ktorý natočili už dávno. Odborníci vedia ten film prehrať, upravovať ho, strihať a vkladať nové scény. Podobný filmový záznam, má aj naše telo o našom živote. To je naša minulosť, prítomnosť, budúcnosť, ale aj budúcnosť našich detí a ich detí.

Foto: http://www.vychovavkocke.sk, Psychovital 2015 copyright

Druhá časť rozhovoru tu.

Aký bol JOGA víkend na Zaježke

Ako len všetci potrebujeme tie dva dni v raji – odpojení od všetkého pozemského a bližšie k sebe…

Zrejme každý to raz za čas potrebuje – mať príležitosť vydýchnuť si a čas nadýchnuť sa. Mať priestor pre nové myšlienky a mať možnosť pozrieť sa na veci inak. V bežnom živote to ide niekedy priťažko – vždy sú tu nejaké povinnosti, plačúce deti, úlohy, čo ležia na stole nedokončené, domácnosť, ktorá čaká, telefón, ktorý zvoní… Je takmer nemožné pred tým všetkým uniknúť. O to dôležitejšie je sčasu na čas to urobiť. Viem, aké je to ťažké, odísť napríklad od malého dieťaťa a nechať ho doma. Nebrať si ho so sebou v myšlienkach. O to viac si vážim, koľkým účastníkom JOGA víkendu sa to podarilo. Aj keď s ľútosťou, predsa sa odhodlali nechať deti doma, dôverovať druhým, že sa o nich postarajú a dovolili si  luxus  venovať sa sebe, mať chvíľu pre seba.

ZJZV-YOGA-2016-web-1031

…uprostred zelených kopcov a lúk, kde počuť len spev vtákov a zvony ovečiek, pochodujúcich húštinami…

A tak sme dva dni boli spolu sami so sebou. Ponárali sme sa hlbšie do jogy a učili sa meditovať. Pre niektorých z nás bolo nesmierne náročné tak veľa fyzicky cvičiť, pre iných bolo ťažšie cvičiť mentálne. (Pre niektorých bolo ťažké oboje:)). Mali sme pred sebou veľa výziev a každý po svojom sme ich zdolali. Mojou výzvou bolo okrem iného aj zvládnuť viesť štrnástich ľudí jeden celý víkend tak, aby mali pocit, že ten čas nebol márny, aby sa viac priblížili hĺbke, aby sa priblížili viac sebe a aby sa vzdialili od starostí, nechali ich za dverami.

ZJZV-YOGA-2016-web-1056

Prostredie, ubytovanie, jedlo, a všetko s tým spojené – farby, zvuky, vône, chute, vášnivý západ slnka a nežný východ, to všetko tomu napomáhalo, a tak sa mi podarilo nechať moje obavy doma. Obavy o tom, aby sa nikomu nič nestalo, aby nikomu nič nechýbalo a všetci boli spokojní. Po príchode na Zaježovú som to všetko pustila a už sa len nechala viesť – prírodou, vnútorným hlasom, pokojom. Bolo to skvelé a myslím, že len párkrát v minulosti sa mi podarilo tak sústredene si oddýchnuť.

Až po rozlúčke s posledným človekom na mňa padla únava – ako signál, že všetku energiu som do poslednej kvapky odovzdala druhým. Verím, že tí čo boli pri tom, to cítili.

Ja im ďakujem.

ZJZV-YOGA-2016-web-1060
Foto: Kudivani photography

5 rýchlych spôsobov, ako sa zbaviť stresu

Dnes nebudeme hovoriť o meditácii ani joge, ale o veciach, ktoré som odpozerala zo života, inšpirovaného jogou.

Stres sa pomaly stáva etablovanou súčasťou našich životov. Je hlboko implementovaný do nášho vnútra a modifikuje naše správanie a emócie.

Dobre vieme, že stres je prirodzená reakcia tela na určitú náročnú situáciu. Zdravý stres mizne spolu s náročnou situáciou.

Lenže chronický stres je taký, ktorý nemizne, naopak, pretrváva aj po odznení stresového podnetu. Prirodzené stresové reakcie sú tri:   útek, útok, zamrznutie.

Ak na danú situáciu nezareagujeme a nenecháme ju odznieť, stresová reakcia ostáva akoby nestrávená v tele. Dnes je permanentný stres (v práci, v škole, či doma vo vzťahoch) bežný. Stres, ktorý ovplyvňuje náš imunitný systém a celé naše zdravie.

Pozrime sa na 5 jednoduchých trikov, ako sa vyrovnať so stresovou situáciou. Týchto 5 spôsobov kopíruje naše prirodzené pudové správanie a preto sú veľmi efektívne.

  1. Vyplazte jazyk – v joge známe ako pozícia leva: sedíte na zemi a vyplazujete jazyk. Najviac ako viete. Nepatrí to nikomu, robíte to kvôli sebe. (Alebo vás naštval niekto konkrétny a vy mu za chrbtom alebo spoza dverí môžete jazyk vyplaziť aj adresne:) Všimnite si, čo robia deti, keď sa hrajú alebo si robia z niekoho žarty, alebo sa hnevajú – vyplazujú jazyk. Je to zábavná forma ako ukázať, čo sa vo vás odohráva. Že vás niekto naštval, ale chcete mu to odpustiť, nechcete si ten hnev niesť so sebou. lion_poseVyplazenie jazyka je skutočne relaxujúce a prinesie vám presne ten zábavný pocit ako keď ste boli deti a nebrali ste veci príliš vážne. Na druhej strane, vyplazenie jazyka je prejavom odporu, hnevu – prinášate svoju vnútornú negativitu na povrch a demonštrujete ju až do tej chvíle, kým sa stres nepremení na smiech.
  2. Zaspievajte si mantru om – oukej, tak aj toto je z jogy. Mantra om sa považuje za primárny zvuk, prvotnú vibráciu, z ktorej vzniklo všetko ostatné. Táto mantra vás skutočne rozvibruje, zatrasie celým vaším telom aj mozgom. Zavrite oči, zakryte si uši a spustite om tak dlho ako potrebujete. Ide o zvuk, ktorý harmonizuje vašu myseľ, teda upokojuje ju. Nemusíte rozumieť, ako to funguje, ale vyskúšajte to. Om je muzikoterapia v praxi.
  3. Rozbehnite sa. Ide o simuláciu stresovej reakcie – útek. Takže ak cítite neskutočné napätie v tele, je na to jednoduchý liek. Presne tam kde ste a ako ste, rozbehnite sa bez prípravy najviac ako vládzete a bežte najrýchlejšie ako môžete až kým nedokážete polapiť dych. Potom zastaňte, zhlboka vydýchnite a postupne sa upokojte. Verte, že táto základná reakcia dokonalo uvoľní vaše telo.
  4. Choďte naboso. Dnes robíme výskumy na veci, ktoré boli kedysi samozrejmé a v mnohých krajinách ešte stále sú. Ale aj vďaka tomu vieme, že chodenie naboso bare feetneskutočne pomáha nášmu zdraviu, stimuluje imunitný systém a upokojuje nás. Súvisí to s reflexológiou a bodmi na našej nohe, ktoré sú bosou chôdzou prirodzene stimulované. Robte to tak často ako môžete, ale tam kde je to bezpečné a kde hneď neprechladnete.
  5. Dajte si ľadovú sprchu. Opäť niečo celkom logické – simulujúce prirodzené reakcie vášho tela – zamrznutie. Ľadová sprcha je niečo neuveriteľné. Absolútne vás preberie, absolútne vás naštartuje a zároveň schladí vaše telo, kožu, svaly, ktoré stuhnú a zároveň sa prekrvia. Zvýši sa vám tlak a vaše telo sa preberie, uvoľní endorfíny. Vy vyleziete z vane a budete sa cítiť ako nový človek. Áno, chce to trochu odvahy, ale mne najviac pomáha nepremýšľať, pustiť na seba prúd ľadovej vody, kričať, spievať si a zhlboka dýchať.

Takýchto rýchloviek ako na stres je samozrejme viac, no týchto 5 je rýchlych, jednoduchých, účinných a odkukaných z nášho života. Vyskúšajte a dajte vedieť, čo fungovalo u vás.