Všetky príspevky od perfectlimperfect

Ako TO prežiť

O období tehotenstva, pôrode a šestonedelí kolujú medzi nami, ženami, ale aj mužmi, kvantá rôznych informácií a mýtov. Obrazy, ktoré nám sú predkladané, sa omnoho viac blížia tým scénam ako zo seriálu Krok za krokom, kde Carol pri pôrode kričí od bolesti, kde jej odtečená plodová voda pripomína skôr oceán, kde nadáva mužovi, ktorý “jej to urobil” a podobne.

Šestonedelie vnímame ako náročné obdobie adaptácie na najzásadnejšiu zmenu v našom živote, ktoré sa spája  hlavne s bolesťou, neschopnosťou, nervozitou, strachom a pod. Jasné, je tam toho všetkého trošku, a niekedy aj dosť, ale toto nie je celá pravda. Veď, spočítajte si, koľko dobrých a pekných príbehov o pôrode, či o tom, čo príde po, ste počuli? Jeden, dva..? Alebo vôbec žiadny?

Každý sme iný a každý môžeme hovoriť len za seba, ale prečo sa nepodeliť o dobrú skúsenosť, ak takú máme? Napokon, deti rodíme už milióny rokov, odkedy Adam s Evou, odkedy Homo sapiens… veď viete čo. 🙂

Aj ja sama som mala obavy z tehotenstva, pôrodu a “toho potom”. Bála som sa, že nebudem vládať, že nebudem môcť robiť to, čo mám rada, že to bude bolestivé a náročné, že pôrod bude ťažký a “to potom” ešte ťažšie.

A skutočnosť?

joga-1001Tehotenstvo bolo super, mala som množstvo energie, sršala som optimizmom a dobrou náladou, robila som takmer všetko ako predtým. Pôrod síce bol dlhý a úmorný, ale zvládla som ho až na malé výnimky s úsmevom a humorom a takmer celkom prirodzene bez tlmičov bolesti.

Teraz sa nachádzam v šestonedelí a poviem vám niečo, čomu by som nikdy predtým neverila – je to fajn. Najlepšie na šestonedelí je, že konečne máte ten malý poklad, ktorý sa deväť mesiacov skrýval vo vašom tele, pri sebe. Už viete, ako vyzerá, vonia, aký je. To všetko naštartuje ďalšiu MEGAdávku hormónov, ktoré spôsobia, že sa cítite zamilovaná, šťastná, v eufórii, nemusíte vlastne ani späť, jesť, nič, len chcete byť pri ňom. 🙂

Jasné, nebudeme si klamať, môže to byť aj inak, môžete byť aj ubolená, v depresii, môže sa stať všeličo. Ale predpokladajme, že vo väčšine prípadov hormóny fungujú správne a vy sa cítite dobre.

Toto všetko sa dá aj pozitívne ovplyvniť. Ako som to robila ja?

V prvom rade som na tom bola veľmi dobre fyzicky už pred otehotnením. Ja cvičím jogu. Čo robíte vy, aby ste sa cítili fajn a mali zdravé telo? Bez zdravého tela pôjde všetko ťažšie, aj otehotnieť, aj tehotenstvo, aj pôrod, aj to ostatné. So zdravým telom je väčšia šanca, že všetko hravo zvládnete, všetky tie zmeny a všetky činnosti dokážete bez väčších problémov robiť tak, ako predtým.

Telo však nie je všetko, aj keď na začiatku všetkého áno. 

Hneď tesne na druhom mieste je duša, psychika, ako chcete.

Pre dobrú psychiku treba ale tiež niečo urobiť. V prvom rade robiť to, čo máte radi, nech je to čokoľvek. Môžete jesť veci, čo vám chutia, naozaj vám to v zdravej miere neublíži, ani dieťatku. Môžete sa socializovať a je veľká šanca, že záujem ľudí o vás sa zvýši a že aj vy budete mať k ľuďom, najmä ženám bližšie. Môžete písať, čítať, prechádzať sa, čokoľvek, čo vám robí radosť. Robte to teraz, lebo neviete, aké dieťa budete mať a či vám potom ostane dostatok priestoru aj pre vás.

Mne veľmi pomáhalo stretávať sa s optimistickými ľuďmi, tých ostatných som eliminovala alebo sa snažila ich negatívne nastavenie čo najviac odrážať.

Veľmi dôležitá je viera, že všetko dobre dopadne. Samozrejme, môže sa niečo stať, ale nemusí. Ak však budete myslieť na to, čo zlé sa môže stať, prežijete tehotenstvo v strese a to úplne zbytočne. Stres má byť reakcia na naozajstný problém, nie na problém, ktorý ešte neexistuje, ale my sme si ho vykonštruovali. Toto fakt dokážeme len my, ľudia.

Buďte jednoducho v pohode a také bude aj všetko, čím si za tie mesiace prejdete. Praktizujte vieru, nech to znamená čokoľvek – náboženstvo, afirmácie, meditácie… Nájdite si svoj štýl.

Jasné, v tehotenstve budete unavená, budú vás bolieť nohy a pod. Tak to využite na oddych, prechádzky, dávajte si dlhé sprchy, kúpeľ, striedajte studenú a teplú vodu, aby vás neboleli nohy. Toto osobne mne veľmi pomohlo. Kúpte si čaje, oleje, masírujte sa (denne bruško a čokoľvek, čo potrebujete a v poslednom štádiu tehotenstva aj hrádzu), dbajte o svoje telo a dušu.

Zapojte aj muža do týchto dôležitých príprav. Rád sa toho zúčastní s vami a bude mať dobrý pocit, že sa stará o vás a vaše dieťatko. Hovorte s ním o tom, čo prežívate. Môj muž si sám iniciatívne všetko naštudoval a potom ma informoval vždy s nejakou aktuálnou informáciu. Tiekla mi krv z nosa ? To je teraz normálne, zlatko… 🙂 Bolo to skvelé.

joga-1007Ak vám to pomáha, naštudujte si informácie, čo vás čaká a vyberajte si to dobré. Skúste skôr knihy a overené stránky, ako diskusné fóra. Choďte na tehotenské kurzy (ideálne inam ako do nemocnice, kde fungujú systémom: pripraviť vás na najhoršie, nie na najlepšie). Ja som bola na teoretickom kurze pre tehotné, aj na kurze hypnopôrodu a veľmi mi to pomohlo. Počas pôrodu som vedela, čo sa so mnou deje a ako mám správne dýchať. Ja viem, hypnopôrod znie prudko ezotericky, ale v skutočnosti je to o prirodzenom pôrode založenom na správnom dýchaní a vizualizáciách – môžem len odporúčať). Stretávajte sa s inými mamičkami čakateľkami. Trávte čas s mužom, užívajte si jeden druhého. Nikdy potom už nebudete mať toľko času na seba. Aj potom to bude nádherné, dokonca nádhernejšie ako keď ste boli dvaja, ale už to bude iné. Choďte kľudne spolu na dovolenku,  v štvrtom mesiaci je to vraj ideálne. My sme vtedy boli na svadobnej ceste a bolo to super! 🙂

Jednoducho, buďte sami sebou, užívajte si, čo sa dá a hľadajte východiská z toho nepríjemného. Dnes existuje recept naozaj na všetko.

A ešte jedna  dôležitá informácia. Vyberajte si informácie, robte si plán, aké to bude a ako to chcete. A nebuďte prekvapená, keď to v skutočnosti bude potom celkom inak. Prijmite to. 🙂 Buďte trpezlivá, lebo všetko sa deje zároveň pomaly aj rýchlo. A všetko má svoj čas. Bude sa vám žiť ľahšie.

Držím vám palce! A keby niečo, napíšte mi, rada sa s vami podelím aj o iné.

Reklamy

Čas čakania – robíme video

ČAS ČAKANIA. Snívania. Plánovania. Zúročovania toho, čo už život priniesol. Zakoreňovania sa. Hľadania rovnováhy a tvorenia novej podoby seba. Užívania si posledných chvíľ, keď človek žije v prvom rade sám pre seba.
Tak tento čas sme využili aj na niečo užitočné pre druhých a pustili sme sa do prípravy VIDEA – Joga pre tehotné.
Autentickejšie tie cviky už nebudú 😀
Mne osobne joga pomáhala prežiť celé tehotenstvo s ľahkosťou a radosťou, rovnako ako mi pomáha prežiť aj celý môj bežný život.
Cvičené telo dobre znáša všetky tie náročné zmeny a radostná duša sa už len viac raduje.  Niečo podobné prajem aj vám, všetkým súčasným, aj budúcim tehuľkám.  Video robíme, ako inak, spoločne s Kudivani Photography. Paliho citlivé videnie dokáže zachytiť skutočnú krásu života a sveta. Ešte raz vďaka.

Video sme natáčali v nádhernom prostredí Sadu Janka Kráľa v Bratislave. Výsledok uvidíte čoskoro.

Ako nájsť šťastie?

Môj kamarát hľadal šťastie. Mal rodinu, syna, vlastný, úspešný biznis, auto, byt a nebol šťastný. Často sa ma pýtal, kde možno nájsť šťastie, či je ešte niečo viac, vďaka čomu môžeme prežiť dobrý život.

Odpovedí na to je niekoľko, nájdete ich v múdrych knihách, pošepnú vám ich múdri ľudia. Je fajn si prečítať niekoľko kníh a rozprávať sa s múdrymi ľuďmi. Na konci dňa však potrebujete nájsť vlastný recept, ako byť šťastný.

Veci, ani zážitky neprinesú trvalé šťastie

Možno ste dlho šetrili na auto alebo dovolenku. Pamätáte si ten pocit šťastia, keď sa vám konečne podarilo získať to, čo ste chceli. Užívali ste si to, oslavovali a po čase sa to stalo samozrejmosťou, možno vás to aj začalo nudiť. Receptom na šťastie nie sú predmety ani zážitky, ktorých v dnešnej dobe dostatku a nadbytku, môžete mať koľko chcete. Šťastie spočíva vo vďačnosti za veci, ktoré máte vo svojom živote. Stačí si uvedomiť, že mať auto, byt a zdravé deti nie je samozrejmosť. Ak sa naučíte každý deň poďakovať za to, čo máte, vyhrali ste. Vďačnosť znamená šťastie. V skutočnosti nám toho netreba veľa – mať kde bývať, čo jesť… Minimalizmus je mantrou súčasnosti. Orientácia na veci a zážitky v skutočnosti nezabezpečí trvalé šťastie, len šťastie dočasné, ktoré vás bude nútiť vyhľadávať stále viac zážitkov a ďalšie veci. Hovorme teda viac o tom, čo máme, než o tom, čo nám chýba.

O dobré vzťahy sa treba pričiniť

E&I-03-1009Šťastie, to sú dobré vzťahy – s rodinou, priateľmi, známymi alebo len okoloidúcimi, ktorých stretávate v meste. Nie je to ľahké a chce to veľa úsilia, ako aj kus remesla. V knihe Mimo řádu píše Malcolm Gladwell (dobré priezvisko, že?) o obyvateľoch mestečka Roseto, ktorí nepoznali srdcovo-cievne ochorenia. Keď vedci skúmali prečo, prišli na to, že obyvatelia majú medzi sebou veľmi dobré vzťahy – často sa stretávajú, zastavujú sa na ulici, komunikujú medzi sebou, námestie je plné ľudí a družných rozhovorov. Netreba na to zvláštne schopnosti, aby človek prišiel na to, že samota ubíja a niekedy aj zabíja. Nepotrebujeme masu priateľov, ale stačí pár, s ktorými máme naozaj blízky, živý vzťah. Samozrejme, to vyžaduje náš čas, energiu, nápady a odvahu – nečakajte, že zavolá ten druhý, zavolajte vy.

Práca, ktorú milujete

Náš život sa nerovná práca, ale je fakt, že takmer všetci 90-roční s ktorými som hovorila, potvrdili, že recept na dlhý a šťastný život je práca – taká, čo človeka naplňuje a baví, alebo mu zabezpečuje aspoň pocit užitočnosti. Pokiaľ neviete, čo vás baví, veľa skúšajte a prídete minimálne na to, čo vás nebaví. Potom je to už len krôčik k tomu, čo vás baví. Jasné, chce to odvahu riskovať neúspech alebo zmeniť zaužívané pracovné koľaje, ktoré nás síce netešia, ale aspoň ich poznáme a vieme, čo od nich čakať. Ak sa neviete rozhodnúť, či sa vám oplatí riskovať zmenou práce, položte si otázku, či si viete predstaviť, že by vám bolo ešte horšie a boli ste ešte nešťastnejší. Možno prídete na to, že vám nie je až tak zle, že je to len vašou tendenciou hľadať vo všetkom to zlé, čo vás neteší. Ak nechcete zmeniť prácu, je na čase prijať situáciu takú, aká je. Napíšte si, čo je na vašej práci pozitívne, čo je dobré na vašich kolegoch, šéfovi. Určite nájdete aspoň päť bodov. Tie si potom zaveste na monitor a každý deň si ich prečítajte. Bude sa vám do roboty vstávať ľahšie. Napokon, do roboty chodíme, aby sme zarobili peniaze. Pokojne aj to môže byť dôvod, prečo sa budete tešiť z vašej práce. Napokon, každý pracovný deň má svoj koniec a potom prichádza voľný čas, ktorý môžete venovať tomu, čo vás baví naozaj. A ak budete dostatočne snívať, možno sa presnívate aj k práci, ktorá vás bude baviť.

Niečo medzi nebom a zemou, niečo navyše

E&I-04-1024Väčšine ľuďom nestačí, že majú čo jesť, kde bývať a majú prácu, ktorá im prináša peniažky. Potrebujeme ešte niečo navyše, ten duchovný pokrm. Pre niekoho je to náboženstvo a praktizovanie viery, pre iného joga alebo čítanie filozofických textov, alebo len filozofovanie o spoločnosti a politike. Nech je to čokoľvek, nájdite to niečo navyše! Neviete, čo to je? Hľadajte to. Nikdy nebolo ľahšie nájsť recept na vlastný duchovný rast ako dnes – internet je plný ponúk na rôzne kurzy a je jedno, či to bude numerológia, maľovanie, pohybová terapia, konštelácie, jazykové kurzy… Skúšajte a určite nájdete to pravé pre seba. Takto som ja našla jogu a meditáciu a vy môžete nájsť niečo celkom iné, čo vám pri pravidelnom opakovaní zaručí pocit šťastia. Každý deň, ak je to možné, venujte pár minút tomu, čo vás baví a teší a čo milujete. Váš život nadobudne rozmer, ktorý vám dovtedy mohol chýbať. A čo je úžasné, na kurzoch môžete stretnúť zaujímavých, podobne rozmýšľajúcich ľudí, ktorí vás obohatia ešte viac. Pre človeka je tak dôležitá komunita, ako aj duchovný život. Nepodceňujte to.

Majte plán

V živote som toľkokrát snívala, už od najmenšieho detstva. Faktom je, že mnohé sny sa postupne splnili. Dnes viem, že má zmysel snívať a volám to skôr plánovanie. Je dobré mať v živote plán, čo by ste chceli robiť po škole, čím by ste sa chceli živiť, ako by mal vyzerať váš dom a vaše miesto pre život, aké budú vaše deti, čo budete robiť na staré kolená… Čím viac vám bude jasné, čo chcete, tým väčšia je šanca, že sa to splní. Navyše, keď si človek urobí jasný plán, omnoho ľahšie sa rozhoduje, čomu sa bude v živote venovať a čomu nie. Ja si svoj plán robím každý rok, no zároveň mám dlhodobý plán toho, čo chcem, čo chcem raz… Je krásne snívať a rovnako krásne sledovať, ako sa sny plnia.

Dá sa byť šťastný nepretržite?

Ten kamarát mi jedného dňa napísal – konečne som to našiel, prišiel som na to, čo ma urobí šťastným!! Skvelé, tešila som sa s ním. Čoskoro však prišiel aj na to, že nič netrvá večne. Ani spokojnosť a viera, že sme našli zmysel života. Život je o hľadaní harmónie, nie o jej trvalom nájdení. Život a svet nás každý deň vykoľaja z našej dráhy a našou úlohou je vrátiť sa späť na našu hlavnú cestu. Ak už máme k dispozícii recept, ako na to, ide to ľahšie. Preto je našou úlohou nájsť recept vnútorného šťastia a ten je napokon vždy individuálny.

Premeňte sa na mačku

Či už máte radi mačky alebo nie, sú to zvieratá, od ktorých sa môžeme veľa naučiť. A joga sa nimi inšpirovala viac než dosť.

Pevná a pružná chrbtica a celé telo, pazúriky, ktoré okamžite reagujú, zviera, ktoré prežije aj pád z niekoľko metrovej výšky.

Mačka je fascinujúce zviera a popísalo sa o nej viac než dosť. Prečo o nej píšem práve teraz?

Pretože joga nás učí byť mačkou.

joga1Človekom s pevnou a pružnou chrbticou, ktorá sa vie rovnako dobre ohnúť, keď sa treba vyhnúť prekážkam, ale dokáže byť aj vystretá a hrdá, keď potrebujeme ukázať svetu, kto sme. Všimnite si, že o mačke sa hovorí, že je to hrdé zviera.

Je za tým inteligencia, aj životná skúsenosť – mačka vie, odkiaľ prišla, aká je jej úloha na tomto svete, je si vedomá svojich schopností a nepozná strach – ak ho aj zažíva, vie ako reagovať. Aj mačací útek vyzerá ako jasne premyslená akcia.

Mačka má neuveriteľné telo – svalnaté, šľachovité, pružné, zároveň pevné… Všimli ste si niekedy, že mačka stále cvičí? Nie náhodou sa jedna z najzákladnejších pozícií volá práve po nej.

Mačka počas celého dňa naťahuje svoj chrbát, pazúriky, labky, je stále v pohybe. Tvrdo spí, ale ako náhle vstane, začína svoj deň rozcvičkou.

Jej telo je dokonale pružné a presne reaguje na podnety. Pri páde dokáže natoľko odľahčiť svoje telo a stlmiť dopad, že sa nezláme, úder pokojne prejde jej telom a nechá ju nepoškodenú.

Toto všetko sa môžeme od mačky naučiť.

Byť pevný a zároveň pružne reagovať. Byť si vedomý svojej pozície v potravinovom reťazci, ale vedieť aj bez hanby utiecť, keď treba. Ohnúť chrbticu vtedy, keď treba, ale mať sebavedomie, ktoré nás povedie životom dopredu. Všimnite si, ako vystreto stoja ľudia, ktorí pôsobia sebavedomo. Len čo vstúpia do miestnosti, každý si ich všimne. Nemusia nič hovoriť, stačí, že prejdú miestnosťou a už každý hovorí o nich.

Stačí byť ako mačka a neustále cvičiť, posilovať, byť v pohode a vedieť hlboko oddychovať. Rozdeliť si deň na fázy oddychu a akcie a všetko robiť naplno, tak ako to robí mačka.

Čo tak začať tým, že si dnes zacvičíte túto pozíciu? Možno lepšie pochopíte, prečo o tom toľko hovorím. 🙂

Na záver už mi len ostáva pripomenúť vám obraz rozmaznanej mačky, ktorá žije v byte. Aj medzi mačkami sú dnes tučné, vykŕmené, lenivé tvory, ktoré navyše trápia rôzne choroby. A to je presne to, čo s nami robí pohodlie a prepych.

JOGA na rovnováhu

Jeseň je charakteristická zmenami počasia, výkyvmi nálad. Niečo, čo človek pozná celý rok. 🙂
Nasledujúca séria cvikov, ktorú si môžete doma zacvičiť kedykoľvek počas celého roka je zameraná na vyrovnávanie nálad, hormonálnych výkyvov alebo jednoducho vyladenie psychickej nepohody.
Aj keď natáčanie videa bolo náročné a výsledok azda nedokonalý, povedali sme si, že presne taký je život – dokonalo nedokonalý.
Prajeme vám príjemné cvičenie. 🙂

Viac videí a informácií: http://www.perfectlimperfect.com
Vyrobil: Pavel Kudiváni 2017

Načo bojovať o podstatu Vianoc?

 

Je to neuveriteľné, ale ešte aj v prípade Vianoc sa ľudia hádajú, čo bolo skôr. Boli skôr Slovania a zimný slnovrat alebo malý Ježiško v jasličkách?

Naše posledné jogové stretnutie v tomto roku poskytlo skvelé podnety na rozmýšľanie o tomto sviatočnom období, období Vianoc a konci roka.

Ak hovoríme o Vianociach, hovoríme hlavne o symbolike, ktorú toto obdobie so sebou nesie. Samozrejme, kresťania a Židia sa môžu ohradiť, že ide aj o históriu a je dobré učiť sa a premýšľať aj o nej, lenže pre väčšinu ľudí je dôležitá najmä symbolika, dôvod, prečo vôbec oslavujeme Vianoce dodnes.

Boj medzi slavianofilmi a kresťanmi je preceňovaný. Ak sa zamýšľame nad Vianocami ako holisti, možno inšpirovaní čiastočne aj jogovou filozofiou, tak nachádzame porozumenie aj voči slavianofilom aj voči kresťanom.

Pre slavianofilov sú Vianoce v skutočnosti zimný slnovrat, tzv. kračúň, kedy sa skracuje noc, teda temné obdobie a  do života ľudí sa opäť pomaličky vracia svetlo. S tým je spojená nádej, že zima sa čoskoro skončí a jar je blízko a to je rozhodne dôvod na oslavu.

Slnko je vo všeobecnosti symbolom života, hojnosti, hostiny.

Pre kresťanov sú Vianoce v prvom rade o narodení Ježiša, o príchode Mesiáša, ktorého nám poslal Boh, aby vykúpil naše hriechy. Ježiš je svetlo, ktoré prichádza po dobe temna do našich životov, vracia nám nádej na lepšie časy a to je rozhodne dôvod na oslavy.

Aj kresťania, aj Slovania svojím spôsobom uznávajú tú istú  symboliku – niekto alebo niečo (Boh Slnka alebo Mesiáš) prichádzajú, niečo staré sa končí a prichádza nový začiatok.

Rodí sa nové a staré umiera.

Symbolika nekonečného kruhu známa aj z východných kultúr. Začiatok je vždy aj koniec a naopak.

Každý nový rok nám jednoducho dáva možnosť ukončiť a uzavrieť v sebe staré rany, ukončiť to, čo nás ťaží, čo už „zomrelo“… zároveň nám dáva možnosť začať odznova, odznova začať počítať svoje dni.

Symbolika vskutku nádherná a pochopiteľná pre každého bez ohľadu na to, aké náboženstvo vyznávate.

Ak vám k dosiahnutiu harmónie, naplnenia a pokory lepšie slúži symbol dieťaťa, ktoré je vždy dôkazom, že život pokračuje a teda všetko je v poriadku, fajn. Ak vám stačí symbolika svetla, Slnka, ktoré samo o sebe je symbolom, tiež fajn. Možno si tak ako ja, vyberiete symbol kruhu, uzavretého, nikdy neukončeného kruhu. Preto si volím skôr jogínsku filozofiu, ktorá verí v cykly a vie, že máme žiť v prítomnosti. Každý okamih je nový začiatok, kedy sa všetko mení. Jogíni veria, že ak sme naozaj prítomní, všetko prijímame celkom prirodzene a zázrak sa pre nás rodí každý deň. Jogíni nevidia v smrti ten hrozný zánik, len premenu niečoho starého na niečo nové. Kruh je skutočne nekonečný.

Takto zrazu chápeme, že malé Vianoce môžeme mať každý jeden deň, každý jeden okamih. Nám ostatným, ktorí nemáme čas na prežívanie prítomnosti, dávajú šancu tieto sviatky. Sviatky svetla, radosti a pokoja. Sviatky, kedy môžeme oľutovať, odčiniť  a odpustiť si naše hriechy a začať odznova. A to celkom bez pomoci niekoho iného, celkom sami.

Pekné, nie? 🙂

 

Milí priatelia,

zastavte sa na chvíľu,

nadýchnite sa vôní, ochutnajte chute,

privrite oči, pohladkajte, čo je vám milé

a radujte sa z malých okamihov.

Prajem vám krásne a najmä pokojné sviatky!

 

Ľudskosť, tlak tradícií a sny o Európe: aj taký je život Indov

Severný útes pri pobreží Arabského mora v indickom mestečku Varkala, v štáte Kerala je lemovaný obchodíkmi väčšinou zbitými z plechu a dreva. Drvivá väčšina z nich predáva to isté – farebné sukne, široké nohavice a blúzky, vyšívané kabelky, zápisníky v koženom obale, náramky na nohu, šperky a k tomu malých Budhov alebo tancujúcich Krišnov.

Varkala je turistická destinácia rovnako pre západniarov ako pre Indov. Kým západniari prichádzajú zväčša od novembra do apríla, Indovia sem mieria v polovici júla. Ich motivácia je odlišná, zúčastňujú sa tradičnej ceremónie Puja, počas ktorej si pripomínajú svojich zosnulých, opätovne sa s nimi lúčia, oslavujú ich. Pripomína to slovenské Dušičky, ale tie indické sú celkom iné – farebné a ceremoniálne.

Na pláži sa počas celého víkendu tvoria skupinky Indov. Uprostred každej z nich sú v horúcom piesku zapichnuté tabule s menami zosnulých a telefónnym číslom guru, ktorý vykonáva rituál Puja. Vyzerá to, že marketing prenikol aj do tradícií. Počas Puje sa pália sviečky a vonné oleje s kokosovými orechmi a samotný kokos sa mieša s banánmi, kvetmi, maslom ghee, sezamovým olejom a inými prímesami a túto zmes na konci každý účastník Puje konzumuje. Guru odriekava vybrané mantry a posypáva obetiny kvetmi a práškom z kurkumy. Muži majú oblečený slávnostný odev, ktorý pozostáva z jednoduchej bielej látky obkrútenej okolo ich bokov. Ženy majú oblečené tie najkrajšie sárí, ktoré sa ligocú pri svetle sviečok. Väčšina žien stojí opodiaľ, kým ich muži vykonávajú rituál.

Pláž vo Varkale je posvätná, a preto je ideálnym miestom pre uskutočnenie Puje. Tradičná Puja sa na pláži vo Varkale koná v lete, v období monzúnov, kedy je kúpanie v mori zakázané pre silné morské prúdy. Puja sa inak organizuje v Indii pri každej príležitosti. Je to indický spôsob, ako požehnať niečomu, na čom nám naozaj záleží.

1.

Varkala je prímorská destinácia, ale v júli sú jej široké pláže prázdne a väčšina obchodíkov zavretá. Tí predavači, ktorí majú otvorené, trávia svojím biznisom celý deň a vyvíjajú značné úsilie, aby vás dostali dnu. Zakaždým, keď idete okolo, sa vám snažia prihovoriť, pýtajú sa, ako sa máte, pozývajú vás do svojho obchodného chrámu. Po pár dňoch vás už poznajú a na konci týždňa ste ako starí známi.

Ak sa prvýkrát necháte prehovoriť a vstúpite dnu, väčšinou to neoľutujete. Neznamená to vždy, že niečo kúpite, veľakrát je to len pozvánka k zaujímavému rozhovoru a k priateľstvu s miestnymi, ktorí vám často poodhalia zo svojho života viac, než by ste čakali.

Čaj s príbehom

Veľkú časť obchodníkov vo Varkale tvoria ľudia zo severu – z Tibetu, Kašmíru. Z miest, kde vznikajú nádherné látky či krásne šperky. Juh Indie jednoducho predáva to, čo sever Indie, Nepál a Tibet vytvorili.

Sean, ktorý má obchodík so šálmi a šatkami pochádza z Himalájí, kde po väčšine roka robí horského sprievodcu. Mladý muž pozná celý príbeh pašmínových a kašmírových šálov a dopodrobna nám ho rozpráva. Vie, ako vznikajú, ako obyvatelia z hôr schádzajú do dedín, aby tam predali koziu srsť, ktorú potom ďalší ľudia čistia, češú, tkajú, perú, farbia. Tak vzniká pašmína, jedna z najjemnejších, najvzácnejších aj najhrejivejších látok vyrobená z podsady himalájskych kôz. Biely pašmínový šál s jemnučkým vzorom Sean predáva za viac ako dvesto dolárov. Sedíme v obchodíku, ktorý mladý muž ešte len zariaďuje a pijeme čaj masala, tak typický pre Indiu – charakterizuje ho korenistá chuť a mlieko. Čaj uvarený miestnymi chutí azda najlepšie. Práve preto, že ako dezert k nemu väčšinou dostanete nejaký príbeh.

Sean nás učí, ako si správne „obliekať“ šál a my ho presviedčame, že by si mal založiť youtube kanál, ktorý by určite dosiahol veľkú sledovanosť. Dnes sa to tak robí, obchodníci sú marketéri a tváre svojich značiek, hovoríme mu. Sean dostal meno po Seanovi Connerym a pri troške snahe nájdete aj podobné črty – šarm a úsmev, ktorý predáva.

20170728_135229

Od prvého dňa trávime v jeho obchodíku so zeleným kobercom hodiny. Sean je rovnako ako ostatní obchodníci vo Varkale poverčivý – nechce nás nechať odísť bez nákupu. „Prvý zákazník prináša šťastie,“ hovorí Sean. Nie je prvý, ani posledný, ktorý vie, že táto obchodnícka formula na západniarov funguje.

Prvý deň uňho sedím štyri hodiny, druhý dve. Na druhý deň sú z nás priatelia. Ja nakupujem a on mi zatiaľ rozpráva o svadbe svojej sestry.

„Kašmír bola významná lokalita, takže svadby sú dodnes na úrovni kráľov,“ hovorí. Aby sa jeho sestra mohla vydať, musí mať veno a predmety v stovkách tisíc rupií. Sean mi ukazuje na fotografii hrubočizný zlatý náhrdelník, ktorý jeho sestra „potrebuje“. Hovorím mu, že automatická práčka alebo kávovar by boli podľa mňa lepším venom, ale tradícia je tradícia. „V rodine som jediný pracujúci muž a mojou povinnosťou je zabezpečiť, aby sestra dostala všetko, čo potrebuje,“ hovorí mladý muž. Ukazuje mi strieborný samovar, riad a ďalšie šperky. V Kašmíre muž aj žena vstupujú do manželstva s veľkým majetkom, dôvodom je aj to, aby obidve strany boli chránené, ak by sa niečo stalo. Žena bez dostačujúceho vena sa ani nevydá. Veľké veno je tradícia, prestíž aj nevyhnutnosť.

Svadba je v Indii obrovská niekoľkodňová udalosť, na ktorú príde niekedy aj tisícka hostí. Seana štve, koľko odpadu počas tejto svadby vznikne. „Na kašmírskej svadbe musia byť desiatky chodov, koláčov, nápojov… ľudia to nevládzu jesť, balia si jedlo do tašiek a zvyšok sa vyhadzuje, hoci rodinu to stojí nemalé peniaze,“ hovorí Sean, ktorý sa vlastnej svadbe vyhol len zázrakom. Asi osud to zariadil, že jeho rodičia sa dozvedeli pravdu o jeho nastávajúcej, ktorú mu predtým oni vybrali. Jeho snúbenica mala v merku iného nápadníka. Svadbu napokon zrušili bez vysvetlenia – ak by sa rodina dievčaťa dozvedela, že sa ich dcéra pred svadbou s niekým stýkala, dievča by prišlo o česť. Rodiny sa po tomto incidente prestali stretávať, ale Seanovi odľahlo. Mohol začať svoj život odznova.

Asi nikoho neprekvapí, že v Indii ešte stále fungujú dohodnuté manželstvá. Rodičia hľadajú svojim deťom adekvátneho partnera vzhľadom na kastu, z ktorej pochádzajú. Robia to dohodami, inzerátmi. V čase internetu je napokon ešte ľahšie nájsť vhodného partnera, aj keby pochádzal z druhého konca Indie. Je celkom bežné, že mladí ľudia sú zamilovaní do niekoho iného, ale to nikto nerieši.

Paradoxne, mnohé dohodnuté manželstvá sú napokon šťastné – azda pre to, že majú jasne daný cieľ, priamočiarejšie definované role oboch partnerov a málo priestoru na pochybnosti – čo ak je niekde lepší partner pre mňa? Pri výbere partnera hrá okrem rodičov dôležitú rolu aj numerológ, ktorý vypočítava, či sa k sebe partneri hodia a kedy je vhodný čas na svadbu.

Ak je aj napriek výpočtom manželstvo nešťastné, šanca na rozvod je vo všeobecnosti malá. Podľa Indov sa to trochu mení vo veľkých mestách, menšie mestá a vidiek sú v pohľade na partnerský život a manželstvo stále veľmi konzervatívne. Málokedy uvidíte spolu mladé páry, ktoré ešte nie sú zosobášené. Pravidlá lásky sú v Indii veľmi striktné a na nežnosti pred svadbou môžu mladí ľudia takmer s určitosťou zabudnúť.

Málo pochopená indická tradícia

Indická ajurvédska lekárka Dr. Pramitha hovorí, že mala šťastie. Muža jej vybrali, ale ruka jej rodičov bola evidentne šťastná. Vydala sa mladá a dnes má dvoch synov a vlastnú kliniku. Aj ona nosí vo vlasoch kumkum – červený prášok, ktorým dáva verejne najavo, že je vydatá. Jej príbeh napriek všetkému hovorí, že aj ženy v Indii si pomaly plnia svoje sny a dostávajú čoraz väčší priestor na vlastnú sebarealizáciu. Môžu študovať, šoférovať auto, pracovať. Samozrejme, starostlivosť o rodinu je na prvom mieste. „Vy Európanky máte toľko možností, ako prežiť život a my máme len jednu. Vydať sa a mať rodinu,“ hovorí a smeje sa, že ani naše možnosti nás nerobia šťastnými, inak by do jej ordinácie neprichádzalo toľko ľudí zo západu. India je pre západniarov ako magnet – jedni sa sem prichádzajú liečiť, iní cvičiť jogu a meditovať, ďalší cestovať. Skrátka – robiť všetko inak, východným štýlom.

Ak sa ale spýtate obyčajného človeka na ulici, napr. šoféra rikše, či cvičí jogu a chodí k ajurvédskemu lekárovi, pravdepodobne vás vysmeje alebo sa bude na vás nechápavo pozerať. Aj v súčasnej Indii je joga luxus a dnes skôr zábavka pre západných ľudí, kvôli ktorej do Indie masovo prichádzajú. Pre Indov je to príležitosť pre biznis.

Varkala je jedna z mnohých top destinácií v Kerale pre ajurvédu a jogu. Na každom rohu je ajurvedická klinika či jogové štúdio a zorientovať  sa v širokej ponuke nie jednoduché. Zdá sa, že sa im tu venuje každý.

Ajurvéda, veda o zdraví a chorobách má v Indii za sebou päťtisícročnú históriu. Vychádza zo skúsenosti, za celé roky sa zmenila len málinko. Až posledné roky vyvoláva záujem aj u vedcov. Indická ajurvéda začína určením vášho typu (dóše) podľa niekoľkých oblastí otázok týkajúcich sa vášho vzhľadu, trávenia, správania, tendencií. Určenie typu niekedy pripomína kvíz v ženskom magazíne – akej farby sú vaše vlasy? Pohybujete sa rýchlo? Ste zábudlivá? Čo si najradšej obliekate? Podľa takýchto a podobných otázok lekár zistí váš typ – vata reprezentuje nervový systém (element vzduch), pitta predstavuje metabolizmus (element oheň) či kapha, ktorá zastupuje krvný obeh (elementy zem a voda) a v závislosti od pomeru týchto dóší vo vašom tele popíše váš zdravotný stav a naordinuje vám diétu. Lekár vám okrem toho zvyčajne zmeria tep, skontroluje jazyk a očné bielka. Z prekvapivo malého množstva vstupných informácií vám toho povie prekvapivo veľa.

4.

„Zdravie je v ajurvéde o rovnováhe,“ vysvetľujú mladé lekárky z kliniky Mathruthwam, ktoré sú tu práve na ročnej praxi. Štúdium ajurvédy trvá v Indii osem rokov – päť rokov je klasická medicína a tri roky sa študuje špecializácia pancha karma, čo je najčastejšia prax ajurvédy. „Prvý rok štúdia ajurvédy sa učíme len o dóšach,“ smeje sa jedna z praktikantiek. Určenie dóší je zložité, a preto sa vám môže stať, že dvaja rôzni lekári pri diagnostike určia odlišné typy. Poukazuje to na nepresnosť súvisiacu s premenlivosťou človeka, ale aj povahou samotnej diagnostiky.

Kým teória dóší nenachádza ekvivalent v klasickej medicíne, myšlienku rovnováhy (homeostázy) v tele dobre pozná aj západ. Liečenie nerovnováhy podľa tradičnej ajurvédy začína vnútornou očistou tela a orgánov prostredníctvom rôznych druhov krijí – očisty čriev riadenou hnačkou či bylinkovým klistírom, očisty horného tráviaceho traktu zvracaním, očista nosovej a ústnej dutiny. Praktiky, ktoré pre nás znejú desivo sú pre niektorých Indov bežné. Po očiste nasleduje aplikácia bylinných extraktov, doplnkových výživových prostriedkov a dôležitou praxou, západnými ľuďmi azda najvyhľadávanejšou, sú masáže.

Na ajurvédske liečenie prichádzajú do Indie ľudia z celého sveta. „Ak chce človek prejsť kompletnou pancha karmou, potrebuje štyridsať dní,“ hovorí lekárka. „Je to dlhá doba, preto ajurvedický lekár väčšinou vyberie tú najdôležitejšiu očistu a liečbu, aby pacient nemusel stráviť liečením v Indii taký dlhý čas,“ vysvetľuje. Pacienti sa domov vracajú oddýchnutí a s plnou taškou prírodných liečiv a doplnkov výživy.

Zázračné medicíny alebo riziko?

Indické prírodné liečivá sú zmeskami z množstva bylín. Napr. Chyavanaprasham, obľúbený džem vyrobený z egrešov, ktorý nesmie chýbať v žiadnej domácnosti, obsahuje asi tridsať ingrediencií, prevažne bylín a korenín. Zoznam jeho účinkov je dlhý, ale v prvom rade podporuje  imunitu a vraj udržiava dlhovekosť. Indovia sa za tisícročia stali expertmi na prírodnú liečbu. Zarážajúce je, že praktiky ani liečivá sa od počiatkov príliš nezmenili. Jednoducho, čo funguje, to netreba meniť.

Dr. Pramitha hovorí, že v Indii bolo až donedávna veľmi nízke percento ľudí chorých na rakovinu –najmä zásluhou stravy a doplnkov výživy, ktoré dodnes predpisujú ajurvédski lekári svojim pacientom. Až v poslednej dobe, s čoraz zhoršujúcim sa znečistením ovzdušia, zvyšujúcim sa percentom fajčiarov a vyšším príjmom alkoholu pacientov s rakovinou pribúda.

Podľa dostupných, zatiaľ skôr povrchných výskumov, majú niektoré ajurvédske liečivá antioxidačné vlastnosti, čím zvyšujú imunitu pacientov a predlžujú vek (môžu byť aj prevenciou pred rakovinou). Na druhej strane boli nájdené liečivá so zvýšeným obsahom železa, arzénu či ortute, čo nahráva skôr skeptikom. Pravdou ostáva, že kým ajurvédu dostatočne nepreverí veda, najsilnejším argumentom za bude aj naďalej hlavne jej tisícročná existencia.

V čom ajurvéda nachádza porozumenie s klasickou medicínou už dnes je myšlienka, že najdôležitejšia zo všetkého je životospráva, najmä strava. „Ste to, čo jete,“ hovoria indickí lekári. Zlá strava podľa nich stojí za väčšinou ochorení. Je jedno, či prichádzate k lekárovi s astmou alebo artritídou, určite sa vás opýta na vašu stravu a pravdepodobne vám odporučí inú v závislosti od vášho typu.

Užiť si príjemnú masáž je pre väčšinu pacientov jednoduchšie ako kompletne zmeniť životný štýl a práve kvôli masážam sa do Indie zväčša vracajú. Okrem iného aj vďaka ľudskejšiemu prístupu. V jednom krátkom výskume venovanom ajurvéde vyšlo najavo, že hlavný prínos ajurvédy spočíva v humánnom prístupe lekárov. Aj tento výskum poukazuje na všeobecný trend – ľudia sú presýtení prístupom a neochotou lekárov a hľadajú niečo iné. Čokoľvek, kdekoľvek, hoci aj v ďalekej Indii.

Rozdiel v prístupe Dr. Pramitha k pacientom je oproti klasickým lekárom na Slovensku markantný. Na prvom stretnutí mi venuje dvojhodinový rozhovor, na druhom hodinový. „Mám množstvo práce, ale cítim, že tento čas je potrebné venovať vám,“ hovorí s jemným úsmevom. Hovorí zo srdca a do srdca. Medzi rečou zájde aj k osobným témam: spomenie ako v mladosti túžila byť ako západné ženy. „Keď som bola dievča, pozerala som na Európanky s úžasom,“ smeje sa. Pochopiteľne časom prijala život, aký je. „Treba si na živote nájsť to, čo máte radi a tomu sa pravidelne venovať. V bežnom dni venujeme 70 % nášho času druhým, preto treba aspoň tých 30 % venovať sebe. Netreba zabúdať ani na spiritualitu a rituály, čo môže znamenať čokoľvek – čítanie z Biblie, odriekanie mantier, modlenie sa alebo prechádzka. Spiritualita je pre každého niečo iné, ale je potrebné to vykonávať pravidelne a s radosťou. Dobre jesť, veľa piť, venovať čas sebe, duchovnu a tomu, čo nás robí šťastnými, sú rady, na ktoré nepotrebujeme lekárov. Lekárov potrebujeme v skutočnosti na to, aby nás o týchto návodoch kvalifikovane a ľudsky presvedčili a to je schopnosť, ktorá slovenským lekárom skôr chýba.

Európsky sen

Vo Varkale je veľmi ťažké byť osamote, keď ste biely. Zvyčajne to trvá päť minút, kým sa k vám niekto pridá. A aj keď nie, cítite na sebe pohľady miestnych. Obzvlášť, ak máte na sebe krátke nohavice alebo tielko.

2.

V polovici júla stretávam po ceste na pláž Deana, ktorý vie, kde je Slovensko. Dokonca ovláda päť fráz po slovensky. „Dobrý deň, ako sa máte, teší ma, že vás spoznávam, ľúbim vás, do skorého videnia…“ Dokáže to povedať nielen po slovensky, ale aj po maďarsky, nemecky či dokonca po baskicky. V roku 2020 sa totiž chystá do Európy a dovtedy sa plánuje naučiť päť fráz z každého jazyka, ktorým sa hovorí v Európe. Už teraz ich vie viac ako šesťdesiat. Kým bežný Európan ani nevie, že na starom kontinente hovoríme takým množstvom rôznorodých jazykov, železničiar Dean túto vedomosť má. Napokon aj India hovorí stovkami jazykov.

Dean ma naučí päť fráz v jazyku hindi. Už o päť minút si pamätám len Namaste/ Ahoj. Po krátkom rozhovore ma Dean poprosí, aby som mu povedala jednu frázu, ktorá by vystihovala Slovensko. Chvíľu premýšľam a napokon poviem: „Slovakia is a small country with big heart, in the heart of Europe.“ Znie to ako klišé slogan, mne samej to prezrádza, aké ťažké je jednou vetou kreatívne definovať vlastnú krajinu. Na Slovensko by bolo treba stovky slov. Rovnako ako na Indiu.

Dean je spokojný, píše si historicky prvú vetu o Slovensku do svojho malého notesa s množstvom podobných viet o iných krajinách, smeje sa a objíma ma. Hovorí, že keď príde do Európy o tri roky, ozve sa mi.

Európa je pre Indov ako sen. Ako vzdialený kontinent, na ktoré je ťažké sa dostať.

Sympatický Aravind, ktorý nám počas posledného dňa v Indii robí sprievodcu, sa chce dostať do Európy na školu. Venuje sa divadlu, v Európe by chcel študovať herectvo. Okrem toho túži byť bližšie k priateľke, žijúcej v Španielsku a ďalej od rodičov, ktorí by ho najradšej už videli ženatého. O tom, že Aravind už niekoľko mesiacov randí s July, jeho rodičia samozrejme netušia. Netušia ani o jeho liberálnych názoroch na sobáš. Ani on, ani July sa zatiaľ brať nechcú.

Nie je vôbec isté, ako tento príbeh dopadne. July hovorí, že postoj k dohodnutým manželstvám sa vo veľkých mestách ako Dillí a Bombaj pomaličky mení, ale zatiaľ nie je prípustné len tak randiť. Je to takmer rovnako nemožné, ako získať víza do Európy. „Na šengenských vízach je super, že keď ich raz získate, môžete cestovať po celej Európe,“ hovorí Aravind, ktorý dúfa, že čoskoro nájde školu, ktorá by ho prijala. Európa v očiach Indov symbolizuje slobodu, ktorú doma nemajú.

Obchodník Latif z Kašmíru, ktorý chcel v Európe rozbehnúť biznis, má podobnú skúsenosť. V Indii už má niekoľko obchodov, v ktorých predáva šperky, šatky a podobne – klasický tovar indických obchodíkov na pobreží Arabského mora. Obchod je dedičstvo po jeho starých rodičoch. Latif spomína, ako sa spolu s priateľom pokúsil získať šengenské víza. Priateľovi sa to podarilo, jemu nie. Nevie prečo. „Asi som im nebol sympatický,“ smeje sa trpko.

Kým naše dvere do Indie sú otvorené, Európa dvere neotvára ľahko. A tak mnohí Indovia o tejto ceste len snívajú. Niektorým sa to napokon podarí, iným nie. Každá krajina v Európe má navyše svoju predstavu o tom, koľko by mal mať Ind prichádzajúci do Európy na účte. Pre Slovensko je to napr. 56 eur na deň, Fíni požadujú 30 eur na deň. Zo Slovenska do Indie je to pre porovnanie 50 eur na deň. Biely človek je v Indii vnímaný automaticky ako bohatý. Znamená to, že ako biely zaplatíte všade viac – je jedno, či ste v obchode alebo v národnom parku. Indovi na Slovensku naopak hrozí, že ho označia za Róma, čo v tomto prípade môže znamenať občan druhej kategórie.

Indická pohostinnosť

O Slovákoch sa hovorí, že sú pohostinní, ale doma sa vám sotva stane, že vám v obchode niekto ponúkne čaj. Indovia nie sú len skvelí obchodníci, to, čo ich tak veľmi odlišuje od nás, je práve ich pohostinnosť a ľudskosť. „Keď vidím pri ceste stáť človeka, ktorý má evidentný problém, opýtam sa ho, či nepotrebuje pomoc. July by povedala, že ak potrebuje pomoc, tak o ňu požiada. Taký je rozdiel medzi Indmi a Európanmi,“ hovorí Aravind s úsmevom. Do istej miery má pravdu. Ak ste v Indii v obchode a zistíte, že nemáte dosť peňazí, predavač vám s úplnou samozrejmosťou povie, že to nevadí, zvyšok donesiete zajtra. Získa si tak nielen vašu náklonnosť, ale urobí si z vás aj verného klienta. Táto vlastnosť vás možno prekvapí. Obyčajná ľudskosť, na ktorú nie ste zvyknutí. O Indii totiž väčšinou počúvame ako o krajine, kde vám hrozia krádeže, vraždy alebo znásilnenia. Menej sa hovorí o ľudskej stránke tejto krajiny, ktorá je v domácich stále hlboko zakorenená.

India je obrovská krajina a najviac ju charakterizujú odlišnosti. Iný bude sever a Himaláje, iný bude juh a more, celkom iný stred. Jednoducho, neexistuje jedna India. Na jednej strane je nádherná, má fascinujúcu prírodu, na druhej strane je plná neporiadku a smetí, o ktoré nikto nedbá. Niekde je bohatá, zaodetá do zlata a drahých látok a inde chudobná ako domčeky v rybárskych dedinách. Je posvätná a zároveň fyzicky prízemná na druhej strane. Ľudská aj nebezpečná.

5.

Posledný júlový deň je aj mojím posledným dňom v Indii. Hneď ráno nás šokuje správa, že cez noc zavraždili člena indickej vládnej strany. Strana je pravicovo orientovaná a v Indii má silnú rastúcu pozíciu. Proti nej stojí stále aktívna komunistická strana CPI. Aravind, ktorý nás ten deň sprevádza, hovorí, že štát Kerala bol vôbec prvý na svete, v ktorom legálnou cestou vyhrala voľby komunistická strana. Stalo sa to v roku 1957 ako logická reakcia na získanie nezávislosti v krajine tak poznačenej sociálnymi rozdielmi a kastami. Komunistická strana si svoju pozíciu udržala dodnes, za uplynulé desaťročia sa jej podarilo viacero reforiem, ktorých výsledkom je najvyššia gramotnosť spomedzi krajín Indie či vysoká priemerná dĺžka života. Ľavicové krídlo je v krajine dodnes veľmi aktívne a verejne otvára témy od rasizmu, cez práva zamestnancov až po rovnosť pohlaví.

Proti nemu stoja pravicové strany BJP a RSS, z tej druhej pochádza aj zavraždený 34-ročný Rashtriya Swayamsewak Sangh. Prvé podozrenie logicky padá na ľavú stranu. Sme znepokojení a nevieme, čo si myslieť. „Nie je to prvýkrát, čo sa v Indii vraždí pre politiku,“ hovorí Aravind. To nás zrovna neupokojí. V Kerale sa od roku 2000 vraždilo pre politiku až 172-krát, čo vrhá na tento pomerne vyspelý indický štát zlé svetlo.

Situácia sa v nadväznosti na tragickú udalosť iba skomplikuje. Ráno po objavení mŕtveho tela vládna strana vyhlási v krajine špeciálny stav – všetky obchody a služby sú od šiestej ráno do šiestej večer zatvorené. Prechádzame neobvykle prázdnymi ulicami. Zavreté sú aj benzínové pumpy, takže riešime núdzový stav – kde natankovať. Kým v menšom meste pred nami pracovník pumpy uteká, v Trivandrum – v hlavnom meste štátu Kerala nachádzame otvorenú pumpu a tankujeme. Aravind sa dohovára s miestnymi a konečne sa mu uľaví  – vie, že nás bezpečne dopraví na letisko.

Okolo šiestej večer hlavné mesto južného štátu ožíva akoby sa nič nebolo stalo. Ulice sa plnia ľuďmi, živým ruchom, v parku okolo veľkej sochy morskej víly sedia rodiny na tráve, deti váľajú sudy dole kopcom, v bare na pláži si miestni dávajú večeru a drinky. Akoby miestni boli na podobné udalosti už zvyknutí.

2017-07-23 18.30.35

India sa so mnou lúči gýčovým ružovým západom Slnka, ktoré zase zapadá o niečo skôr ako doma. Letisko je dobre strážené policajtmi a vojakmi, ktorí ma bez letenky nechcú pustiť ani do letiskovej haly napriek tomu, že je takmer polnoc. Márne ich prehováram, hrám to na nahnevanú Európanku. Ostávajú slušní, jeden z policajtov sa so mnou snaží nadviazať priateľský rozhovor, no nepoľavuje. Nakoniec po niekoľkých hodinách strávených na letisku nad ránom odlietam. Pokojná, unavená, s plnou taškou liekov, šatiek a šperkov. S piatimi frázami v hindčine, ktoré si nepamätám a plným notesom poznámok. Ab se milkar bahut kushi ooee/ Tešilo ma, že som vás spoznala.

Článok vyšiel v Denníku N 26.10.2017.

Byť tým, čím som

Posledné dni boli náročné. Veľa vecí mi zobralo vietor z plachiet a moje pľúca boli priveľmi vyčerpané na to, aby som rozfúkala mračná a rozhýbala vlastný koráb.

V takých chvíľach nemáte chuť na nič. Už vôbec nie sa postaviť pred ľudí a niečo s nimi zdieľať.

Napriek tomu som sa musela večer premôcť a postaviť sa pred svojich žiakov. Urobiť všetko preto, aby zabudli na svoje starosti a nie naopak spôsobiť to, aby videli ešte aj tie moje.

Ťažká úloha.

Potom sa stal zázrak. Vlastne nie zázrak, obyčajná vec. Stáva sa to vlastne zakaždým.

V momente, keď začnem viesť hodinu jogy, prestávať sa rozplývať. Som človek tu a teraz, ja, na tomto mieste a v tomto čase. Zrazu nepremýšľam nad včerajškom, ako ma vytočili v práci, nemyslím na svoje smútky ani momenty pochybení. Nemusím sa na nič hrať, ani pretvarovať. Nemám strach, že niečo pokazím. Som len tu a robím to, čo milujem. Som tým, čím som.

Sebou.

Každej sekunde venujem len jedno slovo a nie stovky myšlienok. Tichou miestnosťou sa ozýva jasný hlas a nie šum zmätených úvah a plánov. Medzery medzi slovami sú vyplnené nádychmi a výdychmi. Každú chvíľu si niečo uvedomím, raz ako sa mi pri dychu dvíha hrudník, raz ako sa vonku na stromoch hojdajú listy alebo ako sa odráža mesiac v plnom splne v oknách. Vidím svojich žiakov ako pokojne preciťujú svoj dych, svoju existenciu, ako vnímajú svoje telo, ako ich myšlienky pokojne tlejú ako oheň v kozube alebo naopak ako sa nevedia prestať mrviť a niečím sa trápiť.

Sledujem sviečky, ako sa mihajú a menia svetlo okolo seba. Každej sekunde patrí len jedna myšlienka. Myšlienka, ktorá sa týka výlučne prítomnosti. A toho, čo sa práve deje.

A som vďačná za to, čo je. Že som. Že sme.

Nikto mi tú chvíľu nemôže zobrať, ja ju môžem darovať sebe.

A keď pomaličky rozhýbeme svoje telá, vidím ako sa lenivosť a nepokoj mení na súlad a harmóniu. Ľudia sa dajú naladiť ako nástroje. Na začiatku rozladení, každý hrá v inej tónine a na konci znejú ako jedna harmónia, ich energia sa príjemne vlní v priestore a keď človek počúva, môže cítiť jemné vibrovanie.

Znie to ako scifi.

Možno.

Ja v tom nachádzam silu. Silu, ktorá sa skrýva v človeku, ktorý preciťuje každý okamih, každú stotinu sekundy. Ktorého energia plynie jednosmerne a napĺňa priestor.

Vtedy viem, že skutočne všetko je možné, ako o tom hovoria knihy a osvietení alebo aj blázni, ktorým máme tendenciu neveriť.

Človek všetko môže, čo si zaumieni. Keď naplní každý okamih sebou a svoj život bytím.

Potom sa hodina skončí. Veľa sa toho udialo. Ale vlastne nie viac ako inokedy.

Ľudia sa rozutekajú domov a v miestnosti ostáva ticho, dopité poháre a časom aj tma… túžba môcť v tomto stave spočinúť.

Určite je to možné. Osvietení aj blázni to už vedia. A vy to môžete vedieť tiež.

Ďakujem za možnosť byť tým, čím som.

 

India – na ceste za duševným (ne)kľudom

India je rozlohou obrovská krajina, ktorá pozostáva z 29 štátov a najviac ju charakterizujú odlišnosti. Iný bude sever a Himaláje, iný bude juh a more, celkom iný stred. Jednoducho, neexistuje jedna India. Na jednej strane je nádherná, má fascinujúcu prírodu, na druhej strane je plná neporiadku a smetí, o ktoré nikto nedbá. Niekde je bohatá, zaodetá do zlata a drahých látok a inde chudobná ako domčeky v rybárskych dedinách. Je posvätná a zároveň fyzicky prízemná na druhej strane. Ľudská aj nebezpečná. Každá India bude iná v závislosti od toho, prečo do nej prichádzate. Podľa toho si aj  utvoríte na ňu názor. Aké boli moje očakávania a ako sa naplnili?

Aj na Slovensku panuje fáma, že ak chcete učiť jogu, musíte ísť za ňou do Indie. Mňa India nevolala, potrebovali sme čas, aby sme pocítili, že jedna druhú potrebujeme. Trvalo mi tri roky, kým sa toto volanie ozvalo aj vo mne. Tri roky učenia sú čas, kedy človek niečo vie a k tomu získa množstvo otázok a neistôt. Pribúdajú ľudia s ťažkosťami a tak aj zodpovednosť rastie. To bol aj dôvod, prečo som sa rozhodla pre študijný program 200 yoga teacher trainig vo Varkale. Ponúkali spojenie východného prístupu so západným v podobe manželov Inda a Kanaďanky. A ponúkali zameranie na jogu s používaním pomôcok.

India však pre mňa bola aj výzvou, bojovať s mojím strachom a predsudkami o ktorých som ani nevedela, že ich mám. Médiá robia s človekom veľa, viac, než si uvedomujeme. Položte si sami otázku – akú Indiu nám predkladá mediálny svet?

Prečo sa bojíme Indie?

Iste, deje sa tam mnoho zlého, znásilnenia, vraždy, napadnutia, krádeže. Ale tie veci sa dejú aj tu. Napr. ak by bola každá piata žena na Slovensku  naozaj týraná, ako vo všeobecnosti hovoria štatistiky, je to približne pol milióna žien (hrubý odhad). V Indii je to okolo 300 000 nahlásených prípadov ročne. Samozrejme, nenahlásených je viac. Čo som tým len chcela povedať, násilie je aj u nás. Spôsob, akým sa k nemu pristupuje a ako sa o ňom hovorí, je určite iný na Slovensku ako v Indii. Štatisticky môže byť India rovnako nebezpečná. Pocitovo je samozrejme iná. Je to pre nás neznáma zem aj kultúra, takže je náš strach z nej prirodzený. Potrebná je aj opatrnosť a prispôsobenie sa spoločenským požiadavkám.

4.

Samozrejme, India stále podlieha tradičnému rodinnému systému založenému na kastách, s tým spojenými dohodnutými manželstvami a pozíciou ženy, ktorej najvyšším životným cieľom by mala  byť rola manželky a  matky. To všetko sa samozrejme postupne mení, najvýraznejšie v mestách ako Dillí či Mumbai. Na vidieku sa zmeny dejú pomalšie a ženy sú stále predmetom obchodovania medzi rodinami.

Ďalšia okolnosť, ktorá možno spôsobí, že sa nebudete cítiť bezpečne, je fakt, že Indovia vidia v bielych ľuďoch možnosť privyrobenia. Netreba im to mať za zlé, veď od začiatku prichádzali Európania do Indie ako bohatí ľudia, ktorí si z Indie brali, čo sa im páčilo a tak je to dodnes. Veď povedzme si úprimne, cesta do Indie nie je zadarmo a nemôže si ju dovoliť každý. Indovia sa od vás budú snažiť získať nejaké peniaze a verte, že sú to dobrí obchodníci aj špekulanti.

Musíte sa na to pripraviť a rátať s tým. Ale to neznamená, že sa máte báť a automaticky si myslieť, že všetci Indovia sú zlodeji. Verte, že stretnete viac normálnych ľudí, než by ste si vôbec dokázali predstaviť.

Navyše stretnete ľudí, ktorí vám pomôžu, budú ľudskí a priateľskí. Úplne bežné je pozvanie na čaj alebo nečakaná dôvera predavača, ktorý vám povie, že zvyšok môžete zaplatiť aj zajtra, ak dnes nemáte dosť.

Indovia vám toho povedia veľa o sebe, o svojej krajine, kultúre. Ak im budete rozumieť, ak budete chcieť. Je pravdepodobné, že sa stanú vašimi priateľmi, ku ktorým sa budete radi vracať.

5.

Moja skúsenosť bola taká. Napriek strachom z ľudí, z nebezpečenstva som nezažila nič zlé. Nikto ma neokradol ani mi neublíži, pritom v Thajsku ma okradli dvakrát. Samozrejme, v Indii som si dávala väčší pozor, necestovala som sama a obliekala som sa skôr striedmo.

Ďalšia vec, ktorej som sa bála, boli choroby. Priatelia a rodina boli zhrození, keď som povedala, že sa nejdem očkovať. Očkovanie mi pripadalo zbytočné a takým sa aj ukázalo. Jasné, v Indii máte všetky tie príjemné veci ako malária, brušný týfus, dengua, žltačka a iné fajnotky. Ak sa chystáte chodiť po celej Indii, očkovanie stojí za zváženie. Lenže ja som mala ostať na jednom jedinom mieste celý mesiac a z toho miesta nehlásili žiadne ohrozenie aj napriek tomu, že bol práve monzún, obdobie dažďov.

Odchádzala som nabalená repelentmi, dračou krvou, čo je bylinná tinktúra, prírodné antibiotikum, nechýbal vitamín C, protihnačkové záležitosti a iné.

Ako to dopadlo? Moja lekárnička dobre poslúžila všetkým ostatným na kurze. Mňa problémy okrem dvojdňovej slabosti a nádchy obišli.

Nemohla som tomu uveriť.

Vďaka stravovaniu prevažne na jednom mieste a jednoduchej strave pozostávajúcej z ryže, placiek chapati, dhalu zo šošovice, fazule alebo cíceru a varenej zeleniny som celý mesiac vydržala bez tráviaciach problémov. Samozrejme, treba povedať, že aj zásluhou sankha prakshalan, teda očistnej techniky, ktorú sme absolvovali hneď na začiatku. Ide o tzv. čistenie čriev riadenou hnačkou, počas ktorej pijete teplú slanú vodu a cvičíte sériu cvikov. Znie to náročne a obzvlášť zaujímavé je, ak tým začínate svoj mesačný pobyt s úplne neznámymi ľuďmi. Rýchlo sa z rozhovoru o počasí prehupnete do intímnejšej roviny.

Rutina v Indii

Náš režim bol pomerne rutinný – od rána pranayama – dychové cvičenia, ashtanga joga, prednášky o filozofii, anatómii, mantrách, o tom, ako učiť jogu, meditácia.

Ashtanga, ktorú som nikdy naozaj necvičila, sa pre mňa stala výzvou. Telo tak či onak reagovalo na zvýšený telesný výdaj šokom a odmietlo spolupracovať, stuhlo. Trvalo to dva týždne, kým som sa dostala do formy. Hoci stále to nebola forma z domu.

A tak som objavovala svoje limity. K tomu sa najprv ozvalo staré zranenie kolena, potom sa čosi pokazilo na ramene. Neskôr som prechladla. Do toho únava.

Prvé dva týždne boli ťažké. Všetko staré sa vyplavilo, všetko nedoriešené, všetko, čo som si so sebou niesla posledný rok a možno i viac.

Telo nechcelo spolupracovať a myseľ ma ničila.

Pomohla návšteva ajurvedického lekára. Prvý mi poskytol masáže a druhý ma naučil niečo o sebe. A o mne. Hovoril zo srdca do srdca – o šťastí, o tom, že človek má mať v živote pevný režim, že sa má v dostatočnej miere venovať aj sebe, mať svoje malé rituály. Aby bol šťastný.

2017-07-23 18.24.36

Ajurvedický lekár predpísal bylinkové liečivá na únavu, nízky tlak, bolesti…

A štvrtý týždeň sa pre mňa začal šťastne. Únava zmizla, vrátila sa radosť a joga ma opäť bavila. Venovala som sa nákupom darov pre blízkych aj ďalekejších, kúpila som si tibetskú misu, urobila skúšky, odučila svoju prvú hodinu jogy v angličtine.

Našla som si blízkych priateľov, nahliadla do duše Indov.

Moja duša sa vyliečila, bolo jej lepšie. Bola som spokojná.

Ale stále som si kládla veľa otázok.

Čo bude po návrate? Budem ďalej učiť jogu a robiť svoju prácu? Aké bude ďalej moje učenie a poslanie?

Odpovede ešte hľadám.

Z Indie som si odniesla min. jedno poznanie – že človek môže byť rovnako nešťastný aj šťastný kdekoľvek. Jeho stav nezávisí od toho, na ktorom mieste sa nachádza, ale či je ochotný na sebe pracovať a učiť sa žiť v prítomnosti. Vážiť si dobré a zlé púšťať do zabudnutia. Dýchať, byť v mieri so sebou. Toto sa môžeme naučiť aj doma. Ak budeme chcieť. Potrebujeme to trénovať ako akýkoľvek iný šport. Znova si opakovať to, čo už vieme.

Každopádne v septembri sa stretneme. A budeme sa môcť rozprávať o čom budete chcieť.

Cestovanie už nie je pre mňa viac len o pamiatkach, plážach, je to cesta za poznaním duše.

Viac o Indii čoskoro.