Prichádza jeseň, je chladnejšie a dni sú temnejšie. Cítime sa unavení, rýchlejšie strácame energiu, ťahá nás to do postele, pod deku, ku čaju a knihe. Máme chuť ponoriť sa do letných spomienok na fotkách, nasávať atmosféru filmových a knižných príbehov, meditovať pri padajúcom daždi, dýchať les a napájať sa z jeho farieb.

Je to normálne.

Taká je jeseň. Jej dynamika a melanchólia nám diktuje, čo by sme mali urobiť. Oddychovať. Stiahnuť sa do seba. Skryť sa pod oblečenie a dovnútra. Pozapaľovať sviečky v dome, poukladať ovocie do misiek, vyložiť nohy, vnímať, ako sa príroda mení, načúvať jej a byť naďalej jej súčasťou. Kým v lete sme na vrchole síl a máme dostatok energie na čokoľvek, jeseň nás logicky núti spomaliť. Niekedy je to v rámci pracovného života možné, inokedy nie.

Treba si aspoň občas nájsť ten pokojný kút a nechať do seba vstúpiť sentiment. Zahaliť sa do hmly, na chvíľu uniknúť starostiam, večným témam, povinnostiam. Pripraviť sa na zimu, ktorá nemusí byť milosrdná, vytvoriť si v srdci dosť miesta pre veci, ktoré nás budú v nasledujúcim období hriať.

Prechádzkami, rozhovormi, meditáciami, cvičením, a láskou.