Ahoj.

Tak veľmi Ti túžim napísať o bariérach. O tých, o ktorých teraz toľko premýšľam. O bariérach, ktoré si staviame, lebo sa bojíme. Čím je náš strach väčší, tým väčšie sú bariéry, tým vyššie ploty. A naopak- čím vyššie ploty, tým krátkozrakejší sme. Tým bojazlivejšími sa stávame. Tým opustenejšími.

Zdá sa to nekonečné.

Dnes premýšľam hlavne o bariérach, ktoré si budujem sama. O ľuďoch, ku ktorým sa bojím pristúpiť, lebo sú iní ako ja. Vyzerajú inak, správajú sa inak.

Môj obranný systém ma núti od nich bočiť. Považuje ich za nebezpečných.

Pritom by som im tak veľmi chcela povedať, že mi spôsobujú strach, ale nedokážem to. Už len vysloviť to by ma na moment oslobodilo.

Nie sú to racionálne veci.

Viem, že mnohí tí ľudia sú fajn, vlastne mnohí z nich majú určite zaujímavé životné príbehy a mohli by byť mojimi potenciálnymi priateľmi. Možno sa boja rovnakých vecí ako ja, možno sa dokonca boja mňa. Možno majú radi podobné knihy, hudbu, často chodia na koncerty a dokážu sa podobne rozčúliť nad nespravodlivosťou. Možno by sme našli množstvo spoločných tém a dokázali sa pri nich rozprávať pri jednom poháriku až do rána.

Ale bojím sa ich opýtať, či by so mnou šli.

Strach z neznámeho, z nesúhlasu, neporozumenia a odmietnutia je stále tu. Neviem sa toho zbaviť.

No napokon tieto bariéry aj tak najviac trápia mňa. Aspoň tým som si istá. Ostávam v tom osamelá a prestávam byť slobodná.

Tak veľmi chcem byť slobodným človekom. Pristúpiť ku komukoľvek bez strachu, nebáť sa hovoriť alebo aj mlčať. Povedať pravdu. Byť tou pravdou. Nech sa stane čokoľvek.

Túžim nájsť ten pokoj, ktorý je odpoveďou na všetko. Prijať ten strach a pochopiť, ako veľmi ma klame. A nechať ho odísť v pokoji. Možnože čas to dokáže.

Ty sa zatiaľ maj dobre a neboj. Všetko dobre dopadne. 🙂