Archívy kategórie: Z ciest

Ľudskosť, tlak tradícií a sny o Európe: aj taký je život Indov

Severný útes pri pobreží Arabského mora v indickom mestečku Varkala, v štáte Kerala je lemovaný obchodíkmi väčšinou zbitými z plechu a dreva. Drvivá väčšina z nich predáva to isté – farebné sukne, široké nohavice a blúzky, vyšívané kabelky, zápisníky v koženom obale, náramky na nohu, šperky a k tomu malých Budhov alebo tancujúcich Krišnov.

Varkala je turistická destinácia rovnako pre západniarov ako pre Indov. Kým západniari prichádzajú zväčša od novembra do apríla, Indovia sem mieria v polovici júla. Ich motivácia je odlišná, zúčastňujú sa tradičnej ceremónie Puja, počas ktorej si pripomínajú svojich zosnulých, opätovne sa s nimi lúčia, oslavujú ich. Pripomína to slovenské Dušičky, ale tie indické sú celkom iné – farebné a ceremoniálne.

Na pláži sa počas celého víkendu tvoria skupinky Indov. Uprostred každej z nich sú v horúcom piesku zapichnuté tabule s menami zosnulých a telefónnym číslom guru, ktorý vykonáva rituál Puja. Vyzerá to, že marketing prenikol aj do tradícií. Počas Puje sa pália sviečky a vonné oleje s kokosovými orechmi a samotný kokos sa mieša s banánmi, kvetmi, maslom ghee, sezamovým olejom a inými prímesami a túto zmes na konci každý účastník Puje konzumuje. Guru odriekava vybrané mantry a posypáva obetiny kvetmi a práškom z kurkumy. Muži majú oblečený slávnostný odev, ktorý pozostáva z jednoduchej bielej látky obkrútenej okolo ich bokov. Ženy majú oblečené tie najkrajšie sárí, ktoré sa ligocú pri svetle sviečok. Väčšina žien stojí opodiaľ, kým ich muži vykonávajú rituál.

Pláž vo Varkale je posvätná, a preto je ideálnym miestom pre uskutočnenie Puje. Tradičná Puja sa na pláži vo Varkale koná v lete, v období monzúnov, kedy je kúpanie v mori zakázané pre silné morské prúdy. Puja sa inak organizuje v Indii pri každej príležitosti. Je to indický spôsob, ako požehnať niečomu, na čom nám naozaj záleží.

1.

Varkala je prímorská destinácia, ale v júli sú jej široké pláže prázdne a väčšina obchodíkov zavretá. Tí predavači, ktorí majú otvorené, trávia svojím biznisom celý deň a vyvíjajú značné úsilie, aby vás dostali dnu. Zakaždým, keď idete okolo, sa vám snažia prihovoriť, pýtajú sa, ako sa máte, pozývajú vás do svojho obchodného chrámu. Po pár dňoch vás už poznajú a na konci týždňa ste ako starí známi.

Ak sa prvýkrát necháte prehovoriť a vstúpite dnu, väčšinou to neoľutujete. Neznamená to vždy, že niečo kúpite, veľakrát je to len pozvánka k zaujímavému rozhovoru a k priateľstvu s miestnymi, ktorí vám často poodhalia zo svojho života viac, než by ste čakali.

Čaj s príbehom

Veľkú časť obchodníkov vo Varkale tvoria ľudia zo severu – z Tibetu, Kašmíru. Z miest, kde vznikajú nádherné látky či krásne šperky. Juh Indie jednoducho predáva to, čo sever Indie, Nepál a Tibet vytvorili.

Sean, ktorý má obchodík so šálmi a šatkami pochádza z Himalájí, kde po väčšine roka robí horského sprievodcu. Mladý muž pozná celý príbeh pašmínových a kašmírových šálov a dopodrobna nám ho rozpráva. Vie, ako vznikajú, ako obyvatelia z hôr schádzajú do dedín, aby tam predali koziu srsť, ktorú potom ďalší ľudia čistia, češú, tkajú, perú, farbia. Tak vzniká pašmína, jedna z najjemnejších, najvzácnejších aj najhrejivejších látok vyrobená z podsady himalájskych kôz. Biely pašmínový šál s jemnučkým vzorom Sean predáva za viac ako dvesto dolárov. Sedíme v obchodíku, ktorý mladý muž ešte len zariaďuje a pijeme čaj masala, tak typický pre Indiu – charakterizuje ho korenistá chuť a mlieko. Čaj uvarený miestnymi chutí azda najlepšie. Práve preto, že ako dezert k nemu väčšinou dostanete nejaký príbeh.

Sean nás učí, ako si správne „obliekať“ šál a my ho presviedčame, že by si mal založiť youtube kanál, ktorý by určite dosiahol veľkú sledovanosť. Dnes sa to tak robí, obchodníci sú marketéri a tváre svojich značiek, hovoríme mu. Sean dostal meno po Seanovi Connerym a pri troške snahe nájdete aj podobné črty – šarm a úsmev, ktorý predáva.

20170728_135229

Od prvého dňa trávime v jeho obchodíku so zeleným kobercom hodiny. Sean je rovnako ako ostatní obchodníci vo Varkale poverčivý – nechce nás nechať odísť bez nákupu. „Prvý zákazník prináša šťastie,“ hovorí Sean. Nie je prvý, ani posledný, ktorý vie, že táto obchodnícka formula na západniarov funguje.

Prvý deň uňho sedím štyri hodiny, druhý dve. Na druhý deň sú z nás priatelia. Ja nakupujem a on mi zatiaľ rozpráva o svadbe svojej sestry.

„Kašmír bola významná lokalita, takže svadby sú dodnes na úrovni kráľov,“ hovorí. Aby sa jeho sestra mohla vydať, musí mať veno a predmety v stovkách tisíc rupií. Sean mi ukazuje na fotografii hrubočizný zlatý náhrdelník, ktorý jeho sestra „potrebuje“. Hovorím mu, že automatická práčka alebo kávovar by boli podľa mňa lepším venom, ale tradícia je tradícia. „V rodine som jediný pracujúci muž a mojou povinnosťou je zabezpečiť, aby sestra dostala všetko, čo potrebuje,“ hovorí mladý muž. Ukazuje mi strieborný samovar, riad a ďalšie šperky. V Kašmíre muž aj žena vstupujú do manželstva s veľkým majetkom, dôvodom je aj to, aby obidve strany boli chránené, ak by sa niečo stalo. Žena bez dostačujúceho vena sa ani nevydá. Veľké veno je tradícia, prestíž aj nevyhnutnosť.

Svadba je v Indii obrovská niekoľkodňová udalosť, na ktorú príde niekedy aj tisícka hostí. Seana štve, koľko odpadu počas tejto svadby vznikne. „Na kašmírskej svadbe musia byť desiatky chodov, koláčov, nápojov… ľudia to nevládzu jesť, balia si jedlo do tašiek a zvyšok sa vyhadzuje, hoci rodinu to stojí nemalé peniaze,“ hovorí Sean, ktorý sa vlastnej svadbe vyhol len zázrakom. Asi osud to zariadil, že jeho rodičia sa dozvedeli pravdu o jeho nastávajúcej, ktorú mu predtým oni vybrali. Jeho snúbenica mala v merku iného nápadníka. Svadbu napokon zrušili bez vysvetlenia – ak by sa rodina dievčaťa dozvedela, že sa ich dcéra pred svadbou s niekým stýkala, dievča by prišlo o česť. Rodiny sa po tomto incidente prestali stretávať, ale Seanovi odľahlo. Mohol začať svoj život odznova.

Asi nikoho neprekvapí, že v Indii ešte stále fungujú dohodnuté manželstvá. Rodičia hľadajú svojim deťom adekvátneho partnera vzhľadom na kastu, z ktorej pochádzajú. Robia to dohodami, inzerátmi. V čase internetu je napokon ešte ľahšie nájsť vhodného partnera, aj keby pochádzal z druhého konca Indie. Je celkom bežné, že mladí ľudia sú zamilovaní do niekoho iného, ale to nikto nerieši.

Paradoxne, mnohé dohodnuté manželstvá sú napokon šťastné – azda pre to, že majú jasne daný cieľ, priamočiarejšie definované role oboch partnerov a málo priestoru na pochybnosti – čo ak je niekde lepší partner pre mňa? Pri výbere partnera hrá okrem rodičov dôležitú rolu aj numerológ, ktorý vypočítava, či sa k sebe partneri hodia a kedy je vhodný čas na svadbu.

Ak je aj napriek výpočtom manželstvo nešťastné, šanca na rozvod je vo všeobecnosti malá. Podľa Indov sa to trochu mení vo veľkých mestách, menšie mestá a vidiek sú v pohľade na partnerský život a manželstvo stále veľmi konzervatívne. Málokedy uvidíte spolu mladé páry, ktoré ešte nie sú zosobášené. Pravidlá lásky sú v Indii veľmi striktné a na nežnosti pred svadbou môžu mladí ľudia takmer s určitosťou zabudnúť.

Málo pochopená indická tradícia

Indická ajurvédska lekárka Dr. Pramitha hovorí, že mala šťastie. Muža jej vybrali, ale ruka jej rodičov bola evidentne šťastná. Vydala sa mladá a dnes má dvoch synov a vlastnú kliniku. Aj ona nosí vo vlasoch kumkum – červený prášok, ktorým dáva verejne najavo, že je vydatá. Jej príbeh napriek všetkému hovorí, že aj ženy v Indii si pomaly plnia svoje sny a dostávajú čoraz väčší priestor na vlastnú sebarealizáciu. Môžu študovať, šoférovať auto, pracovať. Samozrejme, starostlivosť o rodinu je na prvom mieste. „Vy Európanky máte toľko možností, ako prežiť život a my máme len jednu. Vydať sa a mať rodinu,“ hovorí a smeje sa, že ani naše možnosti nás nerobia šťastnými, inak by do jej ordinácie neprichádzalo toľko ľudí zo západu. India je pre západniarov ako magnet – jedni sa sem prichádzajú liečiť, iní cvičiť jogu a meditovať, ďalší cestovať. Skrátka – robiť všetko inak, východným štýlom.

Ak sa ale spýtate obyčajného človeka na ulici, napr. šoféra rikše, či cvičí jogu a chodí k ajurvédskemu lekárovi, pravdepodobne vás vysmeje alebo sa bude na vás nechápavo pozerať. Aj v súčasnej Indii je joga luxus a dnes skôr zábavka pre západných ľudí, kvôli ktorej do Indie masovo prichádzajú. Pre Indov je to príležitosť pre biznis.

Varkala je jedna z mnohých top destinácií v Kerale pre ajurvédu a jogu. Na každom rohu je ajurvedická klinika či jogové štúdio a zorientovať  sa v širokej ponuke nie jednoduché. Zdá sa, že sa im tu venuje každý.

Ajurvéda, veda o zdraví a chorobách má v Indii za sebou päťtisícročnú históriu. Vychádza zo skúsenosti, za celé roky sa zmenila len málinko. Až posledné roky vyvoláva záujem aj u vedcov. Indická ajurvéda začína určením vášho typu (dóše) podľa niekoľkých oblastí otázok týkajúcich sa vášho vzhľadu, trávenia, správania, tendencií. Určenie typu niekedy pripomína kvíz v ženskom magazíne – akej farby sú vaše vlasy? Pohybujete sa rýchlo? Ste zábudlivá? Čo si najradšej obliekate? Podľa takýchto a podobných otázok lekár zistí váš typ – vata reprezentuje nervový systém (element vzduch), pitta predstavuje metabolizmus (element oheň) či kapha, ktorá zastupuje krvný obeh (elementy zem a voda) a v závislosti od pomeru týchto dóší vo vašom tele popíše váš zdravotný stav a naordinuje vám diétu. Lekár vám okrem toho zvyčajne zmeria tep, skontroluje jazyk a očné bielka. Z prekvapivo malého množstva vstupných informácií vám toho povie prekvapivo veľa.

4.

„Zdravie je v ajurvéde o rovnováhe,“ vysvetľujú mladé lekárky z kliniky Mathruthwam, ktoré sú tu práve na ročnej praxi. Štúdium ajurvédy trvá v Indii osem rokov – päť rokov je klasická medicína a tri roky sa študuje špecializácia pancha karma, čo je najčastejšia prax ajurvédy. „Prvý rok štúdia ajurvédy sa učíme len o dóšach,“ smeje sa jedna z praktikantiek. Určenie dóší je zložité, a preto sa vám môže stať, že dvaja rôzni lekári pri diagnostike určia odlišné typy. Poukazuje to na nepresnosť súvisiacu s premenlivosťou človeka, ale aj povahou samotnej diagnostiky.

Kým teória dóší nenachádza ekvivalent v klasickej medicíne, myšlienku rovnováhy (homeostázy) v tele dobre pozná aj západ. Liečenie nerovnováhy podľa tradičnej ajurvédy začína vnútornou očistou tela a orgánov prostredníctvom rôznych druhov krijí – očisty čriev riadenou hnačkou či bylinkovým klistírom, očisty horného tráviaceho traktu zvracaním, očista nosovej a ústnej dutiny. Praktiky, ktoré pre nás znejú desivo sú pre niektorých Indov bežné. Po očiste nasleduje aplikácia bylinných extraktov, doplnkových výživových prostriedkov a dôležitou praxou, západnými ľuďmi azda najvyhľadávanejšou, sú masáže.

Na ajurvédske liečenie prichádzajú do Indie ľudia z celého sveta. „Ak chce človek prejsť kompletnou pancha karmou, potrebuje štyridsať dní,“ hovorí lekárka. „Je to dlhá doba, preto ajurvedický lekár väčšinou vyberie tú najdôležitejšiu očistu a liečbu, aby pacient nemusel stráviť liečením v Indii taký dlhý čas,“ vysvetľuje. Pacienti sa domov vracajú oddýchnutí a s plnou taškou prírodných liečiv a doplnkov výživy.

Zázračné medicíny alebo riziko?

Indické prírodné liečivá sú zmeskami z množstva bylín. Napr. Chyavanaprasham, obľúbený džem vyrobený z egrešov, ktorý nesmie chýbať v žiadnej domácnosti, obsahuje asi tridsať ingrediencií, prevažne bylín a korenín. Zoznam jeho účinkov je dlhý, ale v prvom rade podporuje  imunitu a vraj udržiava dlhovekosť. Indovia sa za tisícročia stali expertmi na prírodnú liečbu. Zarážajúce je, že praktiky ani liečivá sa od počiatkov príliš nezmenili. Jednoducho, čo funguje, to netreba meniť.

Dr. Pramitha hovorí, že v Indii bolo až donedávna veľmi nízke percento ľudí chorých na rakovinu –najmä zásluhou stravy a doplnkov výživy, ktoré dodnes predpisujú ajurvédski lekári svojim pacientom. Až v poslednej dobe, s čoraz zhoršujúcim sa znečistením ovzdušia, zvyšujúcim sa percentom fajčiarov a vyšším príjmom alkoholu pacientov s rakovinou pribúda.

Podľa dostupných, zatiaľ skôr povrchných výskumov, majú niektoré ajurvédske liečivá antioxidačné vlastnosti, čím zvyšujú imunitu pacientov a predlžujú vek (môžu byť aj prevenciou pred rakovinou). Na druhej strane boli nájdené liečivá so zvýšeným obsahom železa, arzénu či ortute, čo nahráva skôr skeptikom. Pravdou ostáva, že kým ajurvédu dostatočne nepreverí veda, najsilnejším argumentom za bude aj naďalej hlavne jej tisícročná existencia.

V čom ajurvéda nachádza porozumenie s klasickou medicínou už dnes je myšlienka, že najdôležitejšia zo všetkého je životospráva, najmä strava. „Ste to, čo jete,“ hovoria indickí lekári. Zlá strava podľa nich stojí za väčšinou ochorení. Je jedno, či prichádzate k lekárovi s astmou alebo artritídou, určite sa vás opýta na vašu stravu a pravdepodobne vám odporučí inú v závislosti od vášho typu.

Užiť si príjemnú masáž je pre väčšinu pacientov jednoduchšie ako kompletne zmeniť životný štýl a práve kvôli masážam sa do Indie zväčša vracajú. Okrem iného aj vďaka ľudskejšiemu prístupu. V jednom krátkom výskume venovanom ajurvéde vyšlo najavo, že hlavný prínos ajurvédy spočíva v humánnom prístupe lekárov. Aj tento výskum poukazuje na všeobecný trend – ľudia sú presýtení prístupom a neochotou lekárov a hľadajú niečo iné. Čokoľvek, kdekoľvek, hoci aj v ďalekej Indii.

Rozdiel v prístupe Dr. Pramitha k pacientom je oproti klasickým lekárom na Slovensku markantný. Na prvom stretnutí mi venuje dvojhodinový rozhovor, na druhom hodinový. „Mám množstvo práce, ale cítim, že tento čas je potrebné venovať vám,“ hovorí s jemným úsmevom. Hovorí zo srdca a do srdca. Medzi rečou zájde aj k osobným témam: spomenie ako v mladosti túžila byť ako západné ženy. „Keď som bola dievča, pozerala som na Európanky s úžasom,“ smeje sa. Pochopiteľne časom prijala život, aký je. „Treba si na živote nájsť to, čo máte radi a tomu sa pravidelne venovať. V bežnom dni venujeme 70 % nášho času druhým, preto treba aspoň tých 30 % venovať sebe. Netreba zabúdať ani na spiritualitu a rituály, čo môže znamenať čokoľvek – čítanie z Biblie, odriekanie mantier, modlenie sa alebo prechádzka. Spiritualita je pre každého niečo iné, ale je potrebné to vykonávať pravidelne a s radosťou. Dobre jesť, veľa piť, venovať čas sebe, duchovnu a tomu, čo nás robí šťastnými, sú rady, na ktoré nepotrebujeme lekárov. Lekárov potrebujeme v skutočnosti na to, aby nás o týchto návodoch kvalifikovane a ľudsky presvedčili a to je schopnosť, ktorá slovenským lekárom skôr chýba.

Európsky sen

Vo Varkale je veľmi ťažké byť osamote, keď ste biely. Zvyčajne to trvá päť minút, kým sa k vám niekto pridá. A aj keď nie, cítite na sebe pohľady miestnych. Obzvlášť, ak máte na sebe krátke nohavice alebo tielko.

2.

V polovici júla stretávam po ceste na pláž Deana, ktorý vie, kde je Slovensko. Dokonca ovláda päť fráz po slovensky. „Dobrý deň, ako sa máte, teší ma, že vás spoznávam, ľúbim vás, do skorého videnia…“ Dokáže to povedať nielen po slovensky, ale aj po maďarsky, nemecky či dokonca po baskicky. V roku 2020 sa totiž chystá do Európy a dovtedy sa plánuje naučiť päť fráz z každého jazyka, ktorým sa hovorí v Európe. Už teraz ich vie viac ako šesťdesiat. Kým bežný Európan ani nevie, že na starom kontinente hovoríme takým množstvom rôznorodých jazykov, železničiar Dean túto vedomosť má. Napokon aj India hovorí stovkami jazykov.

Dean ma naučí päť fráz v jazyku hindi. Už o päť minút si pamätám len Namaste/ Ahoj. Po krátkom rozhovore ma Dean poprosí, aby som mu povedala jednu frázu, ktorá by vystihovala Slovensko. Chvíľu premýšľam a napokon poviem: „Slovakia is a small country with big heart, in the heart of Europe.“ Znie to ako klišé slogan, mne samej to prezrádza, aké ťažké je jednou vetou kreatívne definovať vlastnú krajinu. Na Slovensko by bolo treba stovky slov. Rovnako ako na Indiu.

Dean je spokojný, píše si historicky prvú vetu o Slovensku do svojho malého notesa s množstvom podobných viet o iných krajinách, smeje sa a objíma ma. Hovorí, že keď príde do Európy o tri roky, ozve sa mi.

Európa je pre Indov ako sen. Ako vzdialený kontinent, na ktoré je ťažké sa dostať.

Sympatický Aravind, ktorý nám počas posledného dňa v Indii robí sprievodcu, sa chce dostať do Európy na školu. Venuje sa divadlu, v Európe by chcel študovať herectvo. Okrem toho túži byť bližšie k priateľke, žijúcej v Španielsku a ďalej od rodičov, ktorí by ho najradšej už videli ženatého. O tom, že Aravind už niekoľko mesiacov randí s July, jeho rodičia samozrejme netušia. Netušia ani o jeho liberálnych názoroch na sobáš. Ani on, ani July sa zatiaľ brať nechcú.

Nie je vôbec isté, ako tento príbeh dopadne. July hovorí, že postoj k dohodnutým manželstvám sa vo veľkých mestách ako Dillí a Bombaj pomaličky mení, ale zatiaľ nie je prípustné len tak randiť. Je to takmer rovnako nemožné, ako získať víza do Európy. „Na šengenských vízach je super, že keď ich raz získate, môžete cestovať po celej Európe,“ hovorí Aravind, ktorý dúfa, že čoskoro nájde školu, ktorá by ho prijala. Európa v očiach Indov symbolizuje slobodu, ktorú doma nemajú.

Obchodník Latif z Kašmíru, ktorý chcel v Európe rozbehnúť biznis, má podobnú skúsenosť. V Indii už má niekoľko obchodov, v ktorých predáva šperky, šatky a podobne – klasický tovar indických obchodíkov na pobreží Arabského mora. Obchod je dedičstvo po jeho starých rodičoch. Latif spomína, ako sa spolu s priateľom pokúsil získať šengenské víza. Priateľovi sa to podarilo, jemu nie. Nevie prečo. „Asi som im nebol sympatický,“ smeje sa trpko.

Kým naše dvere do Indie sú otvorené, Európa dvere neotvára ľahko. A tak mnohí Indovia o tejto ceste len snívajú. Niektorým sa to napokon podarí, iným nie. Každá krajina v Európe má navyše svoju predstavu o tom, koľko by mal mať Ind prichádzajúci do Európy na účte. Pre Slovensko je to napr. 56 eur na deň, Fíni požadujú 30 eur na deň. Zo Slovenska do Indie je to pre porovnanie 50 eur na deň. Biely človek je v Indii vnímaný automaticky ako bohatý. Znamená to, že ako biely zaplatíte všade viac – je jedno, či ste v obchode alebo v národnom parku. Indovi na Slovensku naopak hrozí, že ho označia za Róma, čo v tomto prípade môže znamenať občan druhej kategórie.

Indická pohostinnosť

O Slovákoch sa hovorí, že sú pohostinní, ale doma sa vám sotva stane, že vám v obchode niekto ponúkne čaj. Indovia nie sú len skvelí obchodníci, to, čo ich tak veľmi odlišuje od nás, je práve ich pohostinnosť a ľudskosť. „Keď vidím pri ceste stáť človeka, ktorý má evidentný problém, opýtam sa ho, či nepotrebuje pomoc. July by povedala, že ak potrebuje pomoc, tak o ňu požiada. Taký je rozdiel medzi Indmi a Európanmi,“ hovorí Aravind s úsmevom. Do istej miery má pravdu. Ak ste v Indii v obchode a zistíte, že nemáte dosť peňazí, predavač vám s úplnou samozrejmosťou povie, že to nevadí, zvyšok donesiete zajtra. Získa si tak nielen vašu náklonnosť, ale urobí si z vás aj verného klienta. Táto vlastnosť vás možno prekvapí. Obyčajná ľudskosť, na ktorú nie ste zvyknutí. O Indii totiž väčšinou počúvame ako o krajine, kde vám hrozia krádeže, vraždy alebo znásilnenia. Menej sa hovorí o ľudskej stránke tejto krajiny, ktorá je v domácich stále hlboko zakorenená.

India je obrovská krajina a najviac ju charakterizujú odlišnosti. Iný bude sever a Himaláje, iný bude juh a more, celkom iný stred. Jednoducho, neexistuje jedna India. Na jednej strane je nádherná, má fascinujúcu prírodu, na druhej strane je plná neporiadku a smetí, o ktoré nikto nedbá. Niekde je bohatá, zaodetá do zlata a drahých látok a inde chudobná ako domčeky v rybárskych dedinách. Je posvätná a zároveň fyzicky prízemná na druhej strane. Ľudská aj nebezpečná.

5.

Posledný júlový deň je aj mojím posledným dňom v Indii. Hneď ráno nás šokuje správa, že cez noc zavraždili člena indickej vládnej strany. Strana je pravicovo orientovaná a v Indii má silnú rastúcu pozíciu. Proti nej stojí stále aktívna komunistická strana CPI. Aravind, ktorý nás ten deň sprevádza, hovorí, že štát Kerala bol vôbec prvý na svete, v ktorom legálnou cestou vyhrala voľby komunistická strana. Stalo sa to v roku 1957 ako logická reakcia na získanie nezávislosti v krajine tak poznačenej sociálnymi rozdielmi a kastami. Komunistická strana si svoju pozíciu udržala dodnes, za uplynulé desaťročia sa jej podarilo viacero reforiem, ktorých výsledkom je najvyššia gramotnosť spomedzi krajín Indie či vysoká priemerná dĺžka života. Ľavicové krídlo je v krajine dodnes veľmi aktívne a verejne otvára témy od rasizmu, cez práva zamestnancov až po rovnosť pohlaví.

Proti nemu stoja pravicové strany BJP a RSS, z tej druhej pochádza aj zavraždený 34-ročný Rashtriya Swayamsewak Sangh. Prvé podozrenie logicky padá na ľavú stranu. Sme znepokojení a nevieme, čo si myslieť. „Nie je to prvýkrát, čo sa v Indii vraždí pre politiku,“ hovorí Aravind. To nás zrovna neupokojí. V Kerale sa od roku 2000 vraždilo pre politiku až 172-krát, čo vrhá na tento pomerne vyspelý indický štát zlé svetlo.

Situácia sa v nadväznosti na tragickú udalosť iba skomplikuje. Ráno po objavení mŕtveho tela vládna strana vyhlási v krajine špeciálny stav – všetky obchody a služby sú od šiestej ráno do šiestej večer zatvorené. Prechádzame neobvykle prázdnymi ulicami. Zavreté sú aj benzínové pumpy, takže riešime núdzový stav – kde natankovať. Kým v menšom meste pred nami pracovník pumpy uteká, v Trivandrum – v hlavnom meste štátu Kerala nachádzame otvorenú pumpu a tankujeme. Aravind sa dohovára s miestnymi a konečne sa mu uľaví  – vie, že nás bezpečne dopraví na letisko.

Okolo šiestej večer hlavné mesto južného štátu ožíva akoby sa nič nebolo stalo. Ulice sa plnia ľuďmi, živým ruchom, v parku okolo veľkej sochy morskej víly sedia rodiny na tráve, deti váľajú sudy dole kopcom, v bare na pláži si miestni dávajú večeru a drinky. Akoby miestni boli na podobné udalosti už zvyknutí.

2017-07-23 18.30.35

India sa so mnou lúči gýčovým ružovým západom Slnka, ktoré zase zapadá o niečo skôr ako doma. Letisko je dobre strážené policajtmi a vojakmi, ktorí ma bez letenky nechcú pustiť ani do letiskovej haly napriek tomu, že je takmer polnoc. Márne ich prehováram, hrám to na nahnevanú Európanku. Ostávajú slušní, jeden z policajtov sa so mnou snaží nadviazať priateľský rozhovor, no nepoľavuje. Nakoniec po niekoľkých hodinách strávených na letisku nad ránom odlietam. Pokojná, unavená, s plnou taškou liekov, šatiek a šperkov. S piatimi frázami v hindčine, ktoré si nepamätám a plným notesom poznámok. Ab se milkar bahut kushi ooee/ Tešilo ma, že som vás spoznala.

Článok vyšiel v Denníku N 26.10.2017.

Reklamy

India – na ceste za duševným (ne)kľudom

India je rozlohou obrovská krajina, ktorá pozostáva z 29 štátov a najviac ju charakterizujú odlišnosti. Iný bude sever a Himaláje, iný bude juh a more, celkom iný stred. Jednoducho, neexistuje jedna India. Na jednej strane je nádherná, má fascinujúcu prírodu, na druhej strane je plná neporiadku a smetí, o ktoré nikto nedbá. Niekde je bohatá, zaodetá do zlata a drahých látok a inde chudobná ako domčeky v rybárskych dedinách. Je posvätná a zároveň fyzicky prízemná na druhej strane. Ľudská aj nebezpečná. Každá India bude iná v závislosti od toho, prečo do nej prichádzate. Podľa toho si aj  utvoríte na ňu názor. Aké boli moje očakávania a ako sa naplnili?

Aj na Slovensku panuje fáma, že ak chcete učiť jogu, musíte ísť za ňou do Indie. Mňa India nevolala, potrebovali sme čas, aby sme pocítili, že jedna druhú potrebujeme. Trvalo mi tri roky, kým sa toto volanie ozvalo aj vo mne. Tri roky učenia sú čas, kedy človek niečo vie a k tomu získa množstvo otázok a neistôt. Pribúdajú ľudia s ťažkosťami a tak aj zodpovednosť rastie. To bol aj dôvod, prečo som sa rozhodla pre študijný program 200 yoga teacher trainig vo Varkale. Ponúkali spojenie východného prístupu so západným v podobe manželov Inda a Kanaďanky. A ponúkali zameranie na jogu s používaním pomôcok.

India však pre mňa bola aj výzvou, bojovať s mojím strachom a predsudkami o ktorých som ani nevedela, že ich mám. Médiá robia s človekom veľa, viac, než si uvedomujeme. Položte si sami otázku – akú Indiu nám predkladá mediálny svet?

Prečo sa bojíme Indie?

Iste, deje sa tam mnoho zlého, znásilnenia, vraždy, napadnutia, krádeže. Ale tie veci sa dejú aj tu. Napr. ak by bola každá piata žena na Slovensku  naozaj týraná, ako vo všeobecnosti hovoria štatistiky, je to približne pol milióna žien (hrubý odhad). V Indii je to okolo 300 000 nahlásených prípadov ročne. Samozrejme, nenahlásených je viac. Čo som tým len chcela povedať, násilie je aj u nás. Spôsob, akým sa k nemu pristupuje a ako sa o ňom hovorí, je určite iný na Slovensku ako v Indii. Štatisticky môže byť India rovnako nebezpečná. Pocitovo je samozrejme iná. Je to pre nás neznáma zem aj kultúra, takže je náš strach z nej prirodzený. Potrebná je aj opatrnosť a prispôsobenie sa spoločenským požiadavkám.

4.

Samozrejme, India stále podlieha tradičnému rodinnému systému založenému na kastách, s tým spojenými dohodnutými manželstvami a pozíciou ženy, ktorej najvyšším životným cieľom by mala  byť rola manželky a  matky. To všetko sa samozrejme postupne mení, najvýraznejšie v mestách ako Dillí či Mumbai. Na vidieku sa zmeny dejú pomalšie a ženy sú stále predmetom obchodovania medzi rodinami.

Ďalšia okolnosť, ktorá možno spôsobí, že sa nebudete cítiť bezpečne, je fakt, že Indovia vidia v bielych ľuďoch možnosť privyrobenia. Netreba im to mať za zlé, veď od začiatku prichádzali Európania do Indie ako bohatí ľudia, ktorí si z Indie brali, čo sa im páčilo a tak je to dodnes. Veď povedzme si úprimne, cesta do Indie nie je zadarmo a nemôže si ju dovoliť každý. Indovia sa od vás budú snažiť získať nejaké peniaze a verte, že sú to dobrí obchodníci aj špekulanti.

Musíte sa na to pripraviť a rátať s tým. Ale to neznamená, že sa máte báť a automaticky si myslieť, že všetci Indovia sú zlodeji. Verte, že stretnete viac normálnych ľudí, než by ste si vôbec dokázali predstaviť.

Navyše stretnete ľudí, ktorí vám pomôžu, budú ľudskí a priateľskí. Úplne bežné je pozvanie na čaj alebo nečakaná dôvera predavača, ktorý vám povie, že zvyšok môžete zaplatiť aj zajtra, ak dnes nemáte dosť.

Indovia vám toho povedia veľa o sebe, o svojej krajine, kultúre. Ak im budete rozumieť, ak budete chcieť. Je pravdepodobné, že sa stanú vašimi priateľmi, ku ktorým sa budete radi vracať.

5.

Moja skúsenosť bola taká. Napriek strachom z ľudí, z nebezpečenstva som nezažila nič zlé. Nikto ma neokradol ani mi neublíži, pritom v Thajsku ma okradli dvakrát. Samozrejme, v Indii som si dávala väčší pozor, necestovala som sama a obliekala som sa skôr striedmo.

Ďalšia vec, ktorej som sa bála, boli choroby. Priatelia a rodina boli zhrození, keď som povedala, že sa nejdem očkovať. Očkovanie mi pripadalo zbytočné a takým sa aj ukázalo. Jasné, v Indii máte všetky tie príjemné veci ako malária, brušný týfus, dengua, žltačka a iné fajnotky. Ak sa chystáte chodiť po celej Indii, očkovanie stojí za zváženie. Lenže ja som mala ostať na jednom jedinom mieste celý mesiac a z toho miesta nehlásili žiadne ohrozenie aj napriek tomu, že bol práve monzún, obdobie dažďov.

Odchádzala som nabalená repelentmi, dračou krvou, čo je bylinná tinktúra, prírodné antibiotikum, nechýbal vitamín C, protihnačkové záležitosti a iné.

Ako to dopadlo? Moja lekárnička dobre poslúžila všetkým ostatným na kurze. Mňa problémy okrem dvojdňovej slabosti a nádchy obišli.

Nemohla som tomu uveriť.

Vďaka stravovaniu prevažne na jednom mieste a jednoduchej strave pozostávajúcej z ryže, placiek chapati, dhalu zo šošovice, fazule alebo cíceru a varenej zeleniny som celý mesiac vydržala bez tráviaciach problémov. Samozrejme, treba povedať, že aj zásluhou sankha prakshalan, teda očistnej techniky, ktorú sme absolvovali hneď na začiatku. Ide o tzv. čistenie čriev riadenou hnačkou, počas ktorej pijete teplú slanú vodu a cvičíte sériu cvikov. Znie to náročne a obzvlášť zaujímavé je, ak tým začínate svoj mesačný pobyt s úplne neznámymi ľuďmi. Rýchlo sa z rozhovoru o počasí prehupnete do intímnejšej roviny.

Rutina v Indii

Náš režim bol pomerne rutinný – od rána pranayama – dychové cvičenia, ashtanga joga, prednášky o filozofii, anatómii, mantrách, o tom, ako učiť jogu, meditácia.

Ashtanga, ktorú som nikdy naozaj necvičila, sa pre mňa stala výzvou. Telo tak či onak reagovalo na zvýšený telesný výdaj šokom a odmietlo spolupracovať, stuhlo. Trvalo to dva týždne, kým som sa dostala do formy. Hoci stále to nebola forma z domu.

A tak som objavovala svoje limity. K tomu sa najprv ozvalo staré zranenie kolena, potom sa čosi pokazilo na ramene. Neskôr som prechladla. Do toho únava.

Prvé dva týždne boli ťažké. Všetko staré sa vyplavilo, všetko nedoriešené, všetko, čo som si so sebou niesla posledný rok a možno i viac.

Telo nechcelo spolupracovať a myseľ ma ničila.

Pomohla návšteva ajurvedického lekára. Prvý mi poskytol masáže a druhý ma naučil niečo o sebe. A o mne. Hovoril zo srdca do srdca – o šťastí, o tom, že človek má mať v živote pevný režim, že sa má v dostatočnej miere venovať aj sebe, mať svoje malé rituály. Aby bol šťastný.

2017-07-23 18.24.36

Ajurvedický lekár predpísal bylinkové liečivá na únavu, nízky tlak, bolesti…

A štvrtý týždeň sa pre mňa začal šťastne. Únava zmizla, vrátila sa radosť a joga ma opäť bavila. Venovala som sa nákupom darov pre blízkych aj ďalekejších, kúpila som si tibetskú misu, urobila skúšky, odučila svoju prvú hodinu jogy v angličtine.

Našla som si blízkych priateľov, nahliadla do duše Indov.

Moja duša sa vyliečila, bolo jej lepšie. Bola som spokojná.

Ale stále som si kládla veľa otázok.

Čo bude po návrate? Budem ďalej učiť jogu a robiť svoju prácu? Aké bude ďalej moje učenie a poslanie?

Odpovede ešte hľadám.

Z Indie som si odniesla min. jedno poznanie – že človek môže byť rovnako nešťastný aj šťastný kdekoľvek. Jeho stav nezávisí od toho, na ktorom mieste sa nachádza, ale či je ochotný na sebe pracovať a učiť sa žiť v prítomnosti. Vážiť si dobré a zlé púšťať do zabudnutia. Dýchať, byť v mieri so sebou. Toto sa môžeme naučiť aj doma. Ak budeme chcieť. Potrebujeme to trénovať ako akýkoľvek iný šport. Znova si opakovať to, čo už vieme.

Každopádne v septembri sa stretneme. A budeme sa môcť rozprávať o čom budete chcieť.

Cestovanie už nie je pre mňa viac len o pamiatkach, plážach, je to cesta za poznaním duše.

Viac o Indii čoskoro.

 

Prvý európsky summit o meditácii a mieri máme za sebou

Kým na Ukrajine sa stále bojuje a v Maďarsku vláda stavia plot proti utečencom, my sa stretávame v Budapešti na European Peace Summit, tak blízko ku všetkým týmto udalostiam a ďaleko od všetkého. Je to prvé podujatie svojho druhu, ktoré v Európe zastrešila organizácia World Peace Initiative Foundation.

12439355_1125203874196346_8102672205623307903_nNázov eventu na prvé počutie síce skôr evokuje nejaké stretnutie štátnych predstaviteľov, mužov v oblekoch a kravatách, ktorí používajú zložité pojmy a odpovedajú na otázky novinárov, ale skutočnosť je celkom iná. Na jednom mieste v European Youth center sa stretáva 111 mladých lídrov z celej Európy i z celého sveta, ktorí hovoria o mieri v celkom iných dimenziách. O mieri, ktorý vychádza z presvedčenia, že dosiahnuť ho je možné len pri práci každého jedinca na svojom vlastnom rozvoji a dosiahnutí úplného vnútorného mieru, ktorý potom, postupne zasahuje bližšie aj širšie okolie. Presvedčenie organizátorov spočíva v tom, že najefektívnejší nástroj na dosiahnutie vnútorného rozvoja a duševných kvalít, ktoré robia neskôr z ľudí lídrov organizácií, komunít, či krajín, je meditácia.

A tak medzi workshopmi zameranými na sebarozvoj, komunikáciu, riešenia konfliktov, mierovú diskusiu, a ďalšie témy sedíme v tureckom sede a meditujeme.

Človeku zvonka to môže pripadať komické. Pri prvom pohľade ešte nemusíte nájsť spojenie medzi témou svetového mieru a meditáciou. Azda som nejaký budhistický mních?

12923191_1125205030862897_6150480757735667814_n„Pokojná myseľ vytvára kultúru založenú na mieri,“ povedal LP John, ktorý skutočne mníchom je. Žije v Thajsku, no dnes omnoho častejšie cestuje po svete. Na EU peace summite viedol meditácie a vysvetľoval teóriu myslenia, ktorá dokáže posilniť komunity v mierovom ťažení. „Väčšina konfliktov v spoločnosti pochádza z dávnej minulosti,“ hovoria Aya Chebby z Tuniska, mladá žena, ktorá na summite rozprávala, ako sa od blogovania počas Arabskej jari dostala k meditácii, založeniu prvého feministického hnutia The Voice of Women Initiative (VOW Initiative),  a ako sa snažila viesť svoje okolie k mieru. „Veľakrát sa stalo, že sme sa ocitli na mieste, kde išlo o život alebo slobodu. Veľakrát zatkli mojich kamarátov, aj mňa. Silné bolo, keď nás chceli vyhnať z parku a my sme odmietli odísť. Sadli sme si a začali priamo tam meditovať. Pridali sa k nám ďalší,“ hovorila Aya pred divákmi na EU peace summit. Jej príbeh o odvahe a odhodlaní je o to silnejší, lebo ho hovorí žena, ktorá sa chytila iniciatívy a okrem iného využila revolúciu na boj za práva žien a zlepšenie ich životných podmienok. Odvahu jej dodala práve meditácia. Človek podľa nej potrebuje v ťažkých časoch niečo, aby sa nezrútil, keď kvôli vojne prichádza o blízkych, stráca pôdu pod nohami a nemá žiadnu istotu, že na ďalší deň nestratí aj vlastný život.

Na summite sa veľa hovorilo o konfliktoch, veď kam sa pozrieme, sme nimi obklopení. Či už vnútornými, bežnými medziľudskými konfliktmi alebo celospoločenskými konfliktmi, vedúcimi k vojne. To je fakt, ktorý treba prijať, konflikty existujú. „Konflikty vznikajú, keď si myslíme, že niečo chceme, keď sme presvedčení, že niečo musíme mať a to aj na úkor druhých ľudí,“ hovoril Tom Brennan, ktorý pôsobil pri riešení konfliktov v Afrike či na Strednom východe. „Konflikty sú o našom pripútaní a neschopnosti pozrieť sa na problém zo širšej perspektívy.“ Dostala som jasný príklad: Hovorila som o konflikte na Ukrajine raz s Ruskou, potom Ukrajinkou. Každá mala na vec svoj pohľad, ale obe pripustili, že nemusí byť úplný.

IMG_0254Konflikty vo svete asi tak skoro nezmiznú. Meditácia je nástroj, ktorý nám ale pomáha riešiť ich efektívne, s rozvahou, či dokonca im predchádzať. „Meditácia vám vyčistí okuliare a svet sa vám zdá jasnejší. So špinavými okuliarmi, zmätený vnútrom ťažko môžeme vidieť veci krásne čisté a zmysluplné,“ hovoril LP John. Počas summitu sme si vypočuli viacerých spíkrov, ktorí hovorili, čo im priniesla meditácia do života. Či už to bola Dulce Ruby, bývalá modelka, dnes umelkyňa a motivátorka alebo dokonca moja maličkosť; hovorili sme o zdraví, o ceste von z depresie, o zmene pohľadu na svet, ktorý mení život.

Summit trval dokopy štyri dni a bol intenzívny, no omnoho dôležitejšie je to, čo si jeho účastníci odnesú domov. Niečo užitočné pre seba, niečo užitočné pre organizáciu, v ktorej pracujú, niečo užitočné pre komunitu, v ktorej žijú a niečo užitočné pre svet. Spoločná online meditácia ukončila vo štvrtok, 7. apríla celý summit. Pre mňa ostáva jeho najdôležitejším odkazom práve myšlienka meditácie a jej schopnosti rozširovať našu perspektívu. Meditácia zmieruje naše konflikty a my sme potom efektívnejší v živote aj v riadení organizácií či projektov. Svet okolo nás funguje zrozumiteľnejšie a riešenia sa objavujú skôr.

Viac fotiek z podujatia od Ion Svet tu: klik

Čo ma naučili cesty

Cestovanie je neuveriteľné v objeme poznatkov, ktoré sa môžete naučiť. Múdrosti, ktoré zlepšia každý váš deň.

  1. Každá situácia má svoje riešenie. Najprv ale musíte chcieť

Prvá a najdôležitejšia vec, ktorú som sa naučila na cestách je fakt, že aj z tej najprekérnejšej situácie sa dá nájsť východisko. Jediné, čo nefunguje je, ak si sadnete na kameň a s hlavou v dlaniach sa predčasne vzdáte. Človek na ceste je odovzdaný svojmu osudu a svojej viere. Aj keď som rukou zlodejov prišla o všetky peniaze, aj keď som stratila batožinu alebo sa stratila v neznámej krajine, vždy existovalo riešenie ako z toho von. To, ako rýchlo som ho našla, záviselo vždy od toho, ako som sa k veci postavila. Či čelom- aktívne, alebo bokom – tak aby som na problém videla len z jednej strany a sklonila pred ním hlavu.

  1. Dobrí ľudia žijú všade. Rovnako tak aj zlí

Druhá múdrosť úzko súvisí s prvou. Akí ste, takých ľudí budete stretávať. Kamkoľvek však idete, nájdete tam presne tie isté dve skupiny ľudí – ľudí dobrých, vždy ochotných vám pomôcť a ľudí zlých, ktorí vám pomôcť nechcú alebo vám dokonca chcú ublížiť. Netreba si robiť ilúzie, nie všetci, ktorých stretnete, sú vaši priatelia. Ale prevažná väčšina ľudí sa nimi rada stane. Človek na ceste nikdy nie je sám. Len ak naozaj chce. Inak vždy stretne presne takých ľudí, akých potrebuje. Nesmie sa ich hanbiť osloviť a poprosiť o pomoc. Väčšine ľudí lichotí, keď ich o to požiadate. Ak ste milí a vďační a je to z vás cítiť, nemáte sa čoho báť. Potom sa treba spoľahnúť na intuíciu a skúsenosti – kto vám chce pomôcť naozaj a kto vás chce zneužiť, zistíte potom pomerne rýchlo. Sama vždy spomínam na jednu vetu, ktorú nám povedal chlapík na Sicílii. „Na Sicílii vám vždy niekto pomôže.“ Stretli sme ho v sobotu večer, keď venčil psa. Práve sme zistili, že z dedinky, v ktorej sme ostali, nám v nedeľu ráno nepôjde žiaden autobus na letisko. Ranné lietadlo sme nemali šancu stihnúť. Tento muž nám na seba nechal kontakt a nielenže nás ráno odviezol, ešte ten večer nás pozval na večeru, drink a do rána sa nám venoval.

P1250152

  1. Nikdy nie je tak zle aby nemohlo byť horšie. Ale ani tak dobre, aby nemohlo byť lepšie

Aj keď som si myslela, že už nič horšie sa nemôže stať – keď ma okradli v Bangkoku alebo keď sme sa stratili v Ríme, vždy sa napokon ukázalo, že nešťastie je nekonečné. V Bangkoku ma okradli aj druhý krát a zobrali mi úplne všetko a v Ríme sme sa stratili opäť. Vždy však napokon existovalo riešenie. Niekedy to trvalo dlhšie, ako sme dúfali, ale cesta von z toho napokon viedla. Kým sa človek nepoučí zo svojho nešťastia, bude sa neustále opakovať. Často je za tým chybný prístup.

  1. Spoznávať sa dá iba s otvorenou hlavou

Ak cestujete plní predsudkov, môžete rovno prestať cestovať. Ak máte dopredu pevné presvedčenie o určitých veciach, javoch, národoch, kultúrach, verte tomu, že nič na svete ho nezmení. Nie je nič horšie ako cestovať a nič sa pri tom nenaučiť. Poznávacie zájazdy nie sú o tom, že si idete overiť, čo už viete, ale že sa idete naučiť niečo, čo ste doteraz netušili. Znamená to, že kamkoľvek pôjdete, budete mať otvorené oči, otvorenú hlavu, srdce a veľa otázok. Len vtedy má poznávanie zmysel.

68015_1650642272960_3503957_n

  1. Neexistuje zlé počasie. Len zlá príprava

Každý správny turista vie, že zlé počasie neexistuje. Príroda a svet je zaujímavý rovnako v daždi ako počas slnečného dňa. Jasné, dva týždne nepretržitého dažďa počas dvoch týždňov vašej dovolenky v Chorvátsku vás najprv naštvú, ale je vaša chyba, že ste cestovali dopredu presvedčení o tom, ako bude vaša dovolenka vyzerať. Je dobré vedieť, že ešte stále existuje niečo, čo má navrch – a to príroda. Takže okrem toho, že neexistuje zlé počasie, stále existuje zlé oblečenie a zlá fantázia. Aj v upršanom Chorvátsku je množstvo vecí, ktoré sa dajú vyskúšať. Najmä ak máte pršiplášť.

  1. Najkrajšie miesta sú tie, o ktorých vedia len miestni

Počas cesty Sicíliou sme využívali couchsurfing. Vďaka tomu sme vybočili z klasických turistických trás a spoznali neuveriteľné veci. Len miestni nám mohli ukázať malé jazierka, horúce pramene, tajné pláže, domáce vinice, múzeá, o ktorých sa v bedekroch nepíše a reštaurácie, ktoré by sme inak nemali šancu nájsť. Dodnes som vďačná za tie pohľady, ktoré mi poskytli miestni. Aj za slová, názvy a pojmy, ktoré nás naučili.

  1. Nie je dôležité kam, ale s kým

Jednu z najdôležitejších vecí, ktoré som sa naučila, bola táto. Niet väčšieho pekla ako byť na nádhernom mieste s niekým, s kým neviete vydržať. Nikdy nezabudnem na úžasný road trip, ktorý sa úžasným zdal len vo chvíli, kým sme ho plánovali. Len čo sme vyrazili na cesty, začali sa prvé problémy a neskončili do konca. Aj to malo ale svoj význam. Ukázalo sa, že nie vždy sú ľudia takí, akí sa zdajú, kým s nimi sedíte pri pive. Skúste sa s niekým vydať na dvojtýždňový trip, byť s ním nonstop v aute, v hoteli, stane, … Potom zistíte, akí priatelia naozaj ste. A preto je jedno z najdôležitejších poučení toto – dobre si vyberajte ľudí, ktorí vás sprevádzajú na ceste, aby ste kvôli nim nezmeškali to krásne, ktoré môžete vidieť.

  1. Život je nádherný. Vždy

 Je jedno, kde ste a čo robíte. Či sedíte na Námestí pri fontáne di Trevi a jete zmrzlinu alebo sa práve šplháte na kopec v Slovenskom raji. Možno sa potulujete ulicami Palerma, kde vás naháňajú malé „Cigánčence“ alebo sa strácate v parkoch Dublinu a sledujete dôchodcov, ako hrajú šach. Možno vás práve okradli, možno ste unavení a máte pocit, že ste už videli všetko. Svet vás nikdy nemôže unaviť dlhšie ako na chvíľu. Je vždy nádherný. Keď sa vám všetko zdá zlé, nefunkčné, šedivé, znamená to len jedno –  potrebujete nádych a oddych. To je všetko.

Thajsko – Okradnú vás a ešte sa budete usmievať

„Thajsko bola jediná krajina, kde ľudia na príchod vojakov reagovali pozitívne. Nosili im kvety a fotili sa s nimi, niekto na Twitteri dokonca napísal: Tí vojaci sú takí zlatíí..“ hovoril mních LP Pasura na jednej z jeho prednášok v Mooktawan sanctuary. Ťažko uveriť, že popisoval tú istú situáciu, o ktorej naše média hovorili dosť vážne. Je pravda, že protesty v Thajsku boli a priniesli aj svoje obete, ale keď som prišla do Thajska začiatkom júna 2014, nebolo po nich ani stopy. Panika môjho okolia bola teda zbytočná. 

Namiesto toho sa vláda všemožne snažila prinavrátiť turizmus do starých koľají. Thajčania sú si vedomí, z čoho ich krajina (okrem iného) žije. Je to história, kultúrne pamiatky, príroda, lacné tovary a služby, ale aj pohodová atmosféra, ktorú bežne v Thajsku cítite na každom kroku. Bolo by smutné o niečo z toho prísť.

Vôľou kráľa je urobiť z vás turistov (aj) proti vašej vôli

Thajčanmi milovaný kráľ Pchúmipchón Adundét urobil v sobotu, 21. mája, v deň júnového slnovratu krok v ústrety turizmu: sprístupnil všetky chrámy turistom zadarmo a podporil šoférov tuk-tukov, aby mohli turistov voziť po celom meste za smiešnu sumu.

Prepracovaný systém spolupráce s predajcami luxusných látok, drahokamov a suvenírov, ktorí šoférom platili za každého privezeného zákazníka isto priniesol svoje ovocie. A ja som bola „lucky“, ako sústavne opakoval šofér môjho tuk-tuku, aj napriek tomu, že som si nekúpila žiadny drahokam vo výhodnej, nezdanenej cene, ani drahý oblek, ktorý mi núkal arogantný Ind v továrni na látky, kam ma môj šofér iniciatívne odviezol.

Zato som videla obrovského stojaceho Budhu, pri ktorého nohách sa krčili thajské ženičky. V tej chvíli na mňa pozeralo 32 metrov čistého zlata, ligotajúceho sa na slnku postaveného za účelom zraziť vás na kolená v nemom úžase. Turisti, ale aj miestni pokladali k enormným prstom Budhu lotosové kvety a všade rozvoniavali vonné tyčinky. V areáli chrámu Wat Intharawihan bola atmosféra pokoja a pohody.

Úder pre šťastie na ťažký gong a následná návšteva Lucky Budhu ma usvedčili v tom, že moje smoliarske dni sa skončili. Stratená batožina sa predsa našla a ukradnuté peniaze boli už tak či tak nenávratne preč. Tak načo sa trápiť? Thajský štýl vyrovnávania sa s problémami sa mi vryl do kože. Akceptovať realitu, vyrovnať sa s utrpením a vidieť skôr to dobré je také budhistické… a byť budhistom v Thajsku je niekedy obzvlášť výhodné.

Priveľa filmového života v Bangkoku

V Bangkoku sme bývali na jednej z najrušnejších ulíc hneď vedľa Khao San Road, kde od večera do rána hučala živá hudba a kde taxikári a šoféri tuk-tukov hučali nepretržite. Z pouličných stánkov sa valila vôňa Pad Thai a neobvykle odvážne oblečené Thajčanky vám strkali nápojové lístky rovno do ruky. Mohli ste sa znakupovať do zbláznenia, ushoppingovať na smrť, alebo len tak sedieť v bare a civieť na život, ktorý sa nemienil zastaviť. V izbe hostela, kde sa úbohý stropný ventilátor snažil zahnať horúčku každej jednej noci, sme zaspávali na smrť unavení životom veľkomesta, v ktorom je všetko ako z filmu.

Bangkok ma naučil jedno – že žiť na ulici vôbec nie je hanba. Obyvatelia hlavného mesta robia mimo svojich domovov všetko – od obchodovania, cez výchovu detí až po spĺňanie si základných potrieb. Thajská masáž na koberčeku pri hlavnej ceste je rovnako v poriadku ako dobre prepečený škorpión na drevenej paličke. A krásna Thajčanka s chlpatými nohami je rovnako bežná ako chlap so sukňou a podprsenkou za pokladňou v  Seven Eleven.

A ešte jedno je v poriadku. Ak ste videli tento film, tak pochopíte, o čom je láska na thajský spôsob. Vyzerá ako starý a pupkatý (v lepšom prípade svalnatý) severan a krehká thajská dáma v ľahkých letných šatách. Frekventovaný obrázok v uliciach Bangkoku, Chiang Mai, i kdekoľvek inde v Thajsku. Nepochopiteľná realita.

Primálo života v Koh Samet

Je možné, že v Bangkoku nachvíľu utrpíte šok z takej heterogénnej vzorky ľudskej civilizácie na niekoľkých metroch štvorcových. Vhodným spôsobom, ako sa z toho dostať, je uniknúť na kúsok zeme, ktorý sa rozpúšťa v slanom morskom roztoku. Človek s časom obmedzeným zase nemá až toľko možností dočiahnuť na pláž v rozumnej vzdialenosti od Bangkoku, preto bol môj výber ostrova

Koh Samet, ktorý je od hlavného mesta asi tri hoďky autobusom a loďou, celkom logický. V júni, kedy sa turisti, zastrašení obdobím dažďov a tento rok navyše aj spomínanými protestmi, radšej Thajsku vyhnú, je vlastne skvelé ocitnúť sa na ktoromkoľvek ostrove. Uprostred týždňa sa turistické kancelárie v Bangkoku mierne pousmejú nad kúpou vášho zájazdu na ostrov, no nemusíte sa báť; spoločne sa nejaká posádka napokon nazbiera. Má to aj svoje výhody – už v autobuse si vyhliadnete perspektívneho spolupútnika a ľahko sa s ním dohodnete. Mne hneď padla do oka pehavá a modrooká Izraelčanka, ku ktorej sa takmer okamžite pridali Belgičan, Turkyňa a Nemec, aby sme tak spoločne obsadili poloprázdny ostrov Koh Samet. Pri iba ôsmich kilometroch pevniny nebolo žiadnou výzvou prejsť ho krížom-krážom, aj keď miestnej polícii, ktorá ma potom viezla naspäť, sa to zdalo neuveriteľné. „Thajčania nikdy nechodia pešo,“ zasmiala sa blonďavá Škótka na pláži Ao Tuptim, ktorá na ostrove žije už trinásť rokov. Okrem tohto poznania mi pomohla dohodnúť sa s policajtmi, a potom sa už len zabávala nad ich potrebou odfotiť sa so mnou.

Koh Samet ma naučil ešte čosi – v skutočnom raji sú belosi atrakciou, čo dokladuje premisu, že prvá Eva nemohla byť beloška. Na druhej strane, raj je pre Evy rajom najväčšmi vtedy, keď všetci ostatní ostanú doma.

Na Koh Samet som našla raj na opustenej pláži Ao Pakarung, kde to vyzeralo presne ako na jednom z tých obrázkov, ktoré som si na začiatku milénia sťahovala do prvého počítača. Nemusím vám dúfam hovoriť, ako vyzerá raj – to viete najlepšie sami. Je tam však ticho a k obedu sa podáva čerstvý, dobre vychladený kokos, ktorým zapíjate západ slnka nad morom.

Takýto raj je navyše mimoriadne lacný. Drahé je len dopracovať sa k nemu. Budhisti by aj na toto mali svoje zdôvodnenie: za všetko môže karma. Preto sa snažte, aby ste mali karmu v poriadku. Azda sa už v tomto živote dočkáte sladko-štipľavej a horúcej odmeny v podobe návštevy Thajska.

Keď autobus v lete mešká

Minulý víkend som cestovala do malej dedinky na juhozápade Slovenska navštíviť priateľa v skautskom tábore. Musela som trikrát zmeniť autobus a nejako som sa zasekla v Zlatých Moravciach na dve hodiny. Nemilé prekvapenie sa napokon zmenilo na pôsobivú výpravu do 13 a pol tisícového mesta.

P1340936 P1340937 P1340939 P1340951 P1340953 P1340955

 

Autobus č. 13 trinásteho júla je očividne zlé znamenie. Predstiera, že čoskoro vyštartuje, ale šoféri pofajčievajú a bavia sa o deťoch, kým ja zbytočne čakám.                  Čas spomalil. Len Marek stále ľúbi Alenku.

 

 

 

Takže sa vpletiem do ulíc a tam objavím tento nádherný platan.

 

A odvážne dievčatá, ktoré sa hrdo nosia mestom, vychutnávajúc si zmrzlinu.

 

 

Starší podivín sa ma pýta, či som turistka. -Čo tu robíte? vyzvedá. -Zabíjam čas, odpovedám. -Ak chcete zabiť čas, hore je folklórna akcia. -Toľko času nemám, hovorím mu nekompromisne.

A pozrite, kde som skončila. 🙂

Folklórna skupina Kolovrátok vystupuje pod obrovskou vŕbou. 

 

 

Komunistická strana stále žije.

 

 

 

Starček sa pristavuje pri obchode s časom.

 

 

 

 

Zastavili by ste sa tiež?