Archívy značky: inšpirácia

India – na ceste za duševným (ne)kľudom

India je rozlohou obrovská krajina, ktorá pozostáva z 29 štátov a najviac ju charakterizujú odlišnosti. Iný bude sever a Himaláje, iný bude juh a more, celkom iný stred. Jednoducho, neexistuje jedna India. Na jednej strane je nádherná, má fascinujúcu prírodu, na druhej strane je plná neporiadku a smetí, o ktoré nikto nedbá. Niekde je bohatá, zaodetá do zlata a drahých látok a inde chudobná ako domčeky v rybárskych dedinách. Je posvätná a zároveň fyzicky prízemná na druhej strane. Ľudská aj nebezpečná. Každá India bude iná v závislosti od toho, prečo do nej prichádzate. Podľa toho si aj  utvoríte na ňu názor. Aké boli moje očakávania a ako sa naplnili?

Aj na Slovensku panuje fáma, že ak chcete učiť jogu, musíte ísť za ňou do Indie. Mňa India nevolala, potrebovali sme čas, aby sme pocítili, že jedna druhú potrebujeme. Trvalo mi tri roky, kým sa toto volanie ozvalo aj vo mne. Tri roky učenia sú čas, kedy človek niečo vie a k tomu získa množstvo otázok a neistôt. Pribúdajú ľudia s ťažkosťami a tak aj zodpovednosť rastie. To bol aj dôvod, prečo som sa rozhodla pre študijný program 200 yoga teacher trainig vo Varkale. Ponúkali spojenie východného prístupu so západným v podobe manželov Inda a Kanaďanky. A ponúkali zameranie na jogu s používaním pomôcok.

India však pre mňa bola aj výzvou, bojovať s mojím strachom a predsudkami o ktorých som ani nevedela, že ich mám. Médiá robia s človekom veľa, viac, než si uvedomujeme. Položte si sami otázku – akú Indiu nám predkladá mediálny svet?

Prečo sa bojíme Indie?

Iste, deje sa tam mnoho zlého, znásilnenia, vraždy, napadnutia, krádeže. Ale tie veci sa dejú aj tu. Napr. ak by bola každá piata žena na Slovensku  naozaj týraná, ako vo všeobecnosti hovoria štatistiky, je to približne pol milióna žien (hrubý odhad). V Indii je to okolo 300 000 nahlásených prípadov ročne. Samozrejme, nenahlásených je viac. Čo som tým len chcela povedať, násilie je aj u nás. Spôsob, akým sa k nemu pristupuje a ako sa o ňom hovorí, je určite iný na Slovensku ako v Indii. Štatisticky môže byť India rovnako nebezpečná. Pocitovo je samozrejme iná. Je to pre nás neznáma zem aj kultúra, takže je náš strach z nej prirodzený. Potrebná je aj opatrnosť a prispôsobenie sa spoločenským požiadavkám.

4.

Samozrejme, India stále podlieha tradičnému rodinnému systému založenému na kastách, s tým spojenými dohodnutými manželstvami a pozíciou ženy, ktorej najvyšším životným cieľom by mala  byť rola manželky a  matky. To všetko sa samozrejme postupne mení, najvýraznejšie v mestách ako Dillí či Mumbai. Na vidieku sa zmeny dejú pomalšie a ženy sú stále predmetom obchodovania medzi rodinami.

Ďalšia okolnosť, ktorá možno spôsobí, že sa nebudete cítiť bezpečne, je fakt, že Indovia vidia v bielych ľuďoch možnosť privyrobenia. Netreba im to mať za zlé, veď od začiatku prichádzali Európania do Indie ako bohatí ľudia, ktorí si z Indie brali, čo sa im páčilo a tak je to dodnes. Veď povedzme si úprimne, cesta do Indie nie je zadarmo a nemôže si ju dovoliť každý. Indovia sa od vás budú snažiť získať nejaké peniaze a verte, že sú to dobrí obchodníci aj špekulanti.

Musíte sa na to pripraviť a rátať s tým. Ale to neznamená, že sa máte báť a automaticky si myslieť, že všetci Indovia sú zlodeji. Verte, že stretnete viac normálnych ľudí, než by ste si vôbec dokázali predstaviť.

Navyše stretnete ľudí, ktorí vám pomôžu, budú ľudskí a priateľskí. Úplne bežné je pozvanie na čaj alebo nečakaná dôvera predavača, ktorý vám povie, že zvyšok môžete zaplatiť aj zajtra, ak dnes nemáte dosť.

Indovia vám toho povedia veľa o sebe, o svojej krajine, kultúre. Ak im budete rozumieť, ak budete chcieť. Je pravdepodobné, že sa stanú vašimi priateľmi, ku ktorým sa budete radi vracať.

5.

Moja skúsenosť bola taká. Napriek strachom z ľudí, z nebezpečenstva som nezažila nič zlé. Nikto ma neokradol ani mi neublíži, pritom v Thajsku ma okradli dvakrát. Samozrejme, v Indii som si dávala väčší pozor, necestovala som sama a obliekala som sa skôr striedmo.

Ďalšia vec, ktorej som sa bála, boli choroby. Priatelia a rodina boli zhrození, keď som povedala, že sa nejdem očkovať. Očkovanie mi pripadalo zbytočné a takým sa aj ukázalo. Jasné, v Indii máte všetky tie príjemné veci ako malária, brušný týfus, dengua, žltačka a iné fajnotky. Ak sa chystáte chodiť po celej Indii, očkovanie stojí za zváženie. Lenže ja som mala ostať na jednom jedinom mieste celý mesiac a z toho miesta nehlásili žiadne ohrozenie aj napriek tomu, že bol práve monzún, obdobie dažďov.

Odchádzala som nabalená repelentmi, dračou krvou, čo je bylinná tinktúra, prírodné antibiotikum, nechýbal vitamín C, protihnačkové záležitosti a iné.

Ako to dopadlo? Moja lekárnička dobre poslúžila všetkým ostatným na kurze. Mňa problémy okrem dvojdňovej slabosti a nádchy obišli.

Nemohla som tomu uveriť.

Vďaka stravovaniu prevažne na jednom mieste a jednoduchej strave pozostávajúcej z ryže, placiek chapati, dhalu zo šošovice, fazule alebo cíceru a varenej zeleniny som celý mesiac vydržala bez tráviaciach problémov. Samozrejme, treba povedať, že aj zásluhou sankha prakshalan, teda očistnej techniky, ktorú sme absolvovali hneď na začiatku. Ide o tzv. čistenie čriev riadenou hnačkou, počas ktorej pijete teplú slanú vodu a cvičíte sériu cvikov. Znie to náročne a obzvlášť zaujímavé je, ak tým začínate svoj mesačný pobyt s úplne neznámymi ľuďmi. Rýchlo sa z rozhovoru o počasí prehupnete do intímnejšej roviny.

Rutina v Indii

Náš režim bol pomerne rutinný – od rána pranayama – dychové cvičenia, ashtanga joga, prednášky o filozofii, anatómii, mantrách, o tom, ako učiť jogu, meditácia.

Ashtanga, ktorú som nikdy naozaj necvičila, sa pre mňa stala výzvou. Telo tak či onak reagovalo na zvýšený telesný výdaj šokom a odmietlo spolupracovať, stuhlo. Trvalo to dva týždne, kým som sa dostala do formy. Hoci stále to nebola forma z domu.

A tak som objavovala svoje limity. K tomu sa najprv ozvalo staré zranenie kolena, potom sa čosi pokazilo na ramene. Neskôr som prechladla. Do toho únava.

Prvé dva týždne boli ťažké. Všetko staré sa vyplavilo, všetko nedoriešené, všetko, čo som si so sebou niesla posledný rok a možno i viac.

Telo nechcelo spolupracovať a myseľ ma ničila.

Pomohla návšteva ajurvedického lekára. Prvý mi poskytol masáže a druhý ma naučil niečo o sebe. A o mne. Hovoril zo srdca do srdca – o šťastí, o tom, že človek má mať v živote pevný režim, že sa má v dostatočnej miere venovať aj sebe, mať svoje malé rituály. Aby bol šťastný.

2017-07-23 18.24.36

Ajurvedický lekár predpísal bylinkové liečivá na únavu, nízky tlak, bolesti…

A štvrtý týždeň sa pre mňa začal šťastne. Únava zmizla, vrátila sa radosť a joga ma opäť bavila. Venovala som sa nákupom darov pre blízkych aj ďalekejších, kúpila som si tibetskú misu, urobila skúšky, odučila svoju prvú hodinu jogy v angličtine.

Našla som si blízkych priateľov, nahliadla do duše Indov.

Moja duša sa vyliečila, bolo jej lepšie. Bola som spokojná.

Ale stále som si kládla veľa otázok.

Čo bude po návrate? Budem ďalej učiť jogu a robiť svoju prácu? Aké bude ďalej moje učenie a poslanie?

Odpovede ešte hľadám.

Z Indie som si odniesla min. jedno poznanie – že človek môže byť rovnako nešťastný aj šťastný kdekoľvek. Jeho stav nezávisí od toho, na ktorom mieste sa nachádza, ale či je ochotný na sebe pracovať a učiť sa žiť v prítomnosti. Vážiť si dobré a zlé púšťať do zabudnutia. Dýchať, byť v mieri so sebou. Toto sa môžeme naučiť aj doma. Ak budeme chcieť. Potrebujeme to trénovať ako akýkoľvek iný šport. Znova si opakovať to, čo už vieme.

Každopádne v septembri sa stretneme. A budeme sa môcť rozprávať o čom budete chcieť.

Cestovanie už nie je pre mňa viac len o pamiatkach, plážach, je to cesta za poznaním duše.

Viac o Indii čoskoro.

 

Reklamy

Byť členom Zelenej roty aj v časoch každodennosti alebo moje ekologické predsavzatia

Kedysi som bola členkou Zelenej roty. Bol to krúžok na gymnáziu, v rámci ktorého študenti vo voľnom čase pomáhali s triedením odpadu. Poobede sa schádzali v železnej unimobunke, v ktorej bývalo niekedy aj tridsať stupňov a poctivo triedili rôzne druhy odpadov. Človeku to dávalo dobrý pocit zadosťučinenia, že trochu prispel k vylepšeniu celkového skóre ľudstva. A možno na strednej aj pocit výnimočnosti, ktorá úzko súvisela s prežitím toho tepla, smradu a bordelu.

Na vysokej sme na seba boli pyšní, keď sme vyseparovali fľaše od vína a tie od piva zaniesli do obchodu. Boli sme pyšní, keď sme plastové vrecko odložili a hodili do nádoby na plast. Pýšili sme sa tým, ak sme v obchode vytiahli textilnú tašku namiesto igelitky. Tých vecí, prečo byť pyšný na aktívne preukazovanie úcty životnému prostrediu bolo pár. Bolo dobré o týchto témach aj premýšľať, hovoriť, písať. Bol na to čas a bolo to žiadúce.

Lenže potom sa začal skutočný život. Taký, čo má podobu všednej každodennosti, už akokoľvek krásnej. Ten mladícky zápal pre spravodlivosť a ekológiu sa postupne vytrácal. Možno až dnes som si uvedomila, že človek o životnom prostredí prestal intenzívne rozmýšľať. Že dôležité ekologické témy sa rozmenili na drobné – na hľadanie užitočnej práce, platbu nájomného a pravidelné návštevy na úradoch a u rodičov. Akési vyššie ciele bolo zrazu čoraz ťažšie si dávať, lebo jednoducho neostával čas… Jednoducho: Žijeme, ako vieme a nemáme vždy kapacity premýšľať o tom, či je to správne a či by sa to nedalo aj inak. Napríklad ohľaduplnejšie k prírode.

443377_article_photo_rmjopzs_900x

Dnes som sebakritická a uvedomila som si, čo všetko musím v tomto smere zlepšiť. Začať by som mohla už tento rok. Je január, takže na predsavzatia je programovo ideálny čas. Urobila som si zoznam toho, čo robím a čo by som mala.

  1. Chodím na bicykli do práce. Z práce domov a na jogu. Je to vlastne nepochopiteľné, že celé dni sa presúvame v autách, vysedávame v kancelárii, že radšej napíšeme pohodlne mail než by sme mali vstať a za kolegom zájsť osobne. Je to nepochopiteľné preto, lebo na druhej strane si kupujeme permanentky do fitka, chodíme behať alebo na jogu J (Neberte ma vážne, joga, aj beh sú fajn.) Aj preto chodím na bicykli do práce. (Pokiaľ teda nebývam od práce tri ulice pešo.) Lebo ten pohyb ma ráno prebúdza, lebo čerstvý vzduch ma nakopne, lebo je to ekologické, je to lacné a je to rýchle. Niekedy rýchlejšie, ako ísť po meste autom a vyčkávať v každej zápche. Navyše, je to krásne a radostné. Zo sedla bicykla vidím väčší kus sveta, zapájam viac zmyslov a môžem sa usmievať na zamračených ľudí. A to je krásne. Okrem toho, že je to eko-logické. A je to aj logické, keď nemáte auto. 🙂
  2. Triedim odpad. Za toto som vďačná mojim rodičom, ktorí ma to naučili. Doma sme triedili všetko, takže separovaného odpadu bolo tak veľa, že sme si museli dať vyrobiť špeciálne skrine do chodby, kde sme ten odpad odkladali. Kuka nádobu sme zapĺňali bežným komunálom aj mesiac. Všetko ostatné sa ďalej spracovalo. Robím to dodnes. Zahodiť igelitové vrecko do komunálu mi príde odporné. Už to ani nedokážem urobiť. Jednoducho nemôžem. Ten návyk je samozrejmý ako dýchanie. Ale zvládnuť to môžu aj ľudia, ktorí nemali takých osvietených rodičov. To oni sa môžu stať tými osvietenými, príkladom pre susedov, príkladom pre svoje deti. Nič to nestojí, okrem trošku dlhšieho premýšľania pri odhadzovaní odpadku a nejaké to miesto vyhradeného pre vrecia na triedený zber. Napokon, je jedno, či ešte dnes váhate, zajtra už aj tak budete musieť s triedením začať. Je to otázka času, kým prijaté európske aj slovenské stratégie začnú platiť a vám neostane iné, ako robiť to, čo vám kážu. No nebolo by jednoduchšie začať to robiť už dnes, dobrovoľne a ukázať, že to robíte z vlastnej vôle?
  3. Minimalizujem kozmetiku. Najväčší prelom bol, keď som namiesto sprchového gélu začala používať domácky vyrobené mydlo. Je úžasné. Krásne, voňavé a od výrobcu, ktorého poznám. Nemá žiadny obal, je to čisté prírodné zloženie. Na jeho výrobu nie je použitá žiadna chémia, žiadna chémia neputuje do odtoku, keď sa ním umývam. Ďalšiu kozmetiku minimalizujem postupne. Mám už len jeden krém a jednu vôňu. (Dobre, priznávam, make up ešte mám tiež.) Aj zubná pasta môže byť ekologická. Byť kozmeticky úplný ekologický minimalista, to ma čaká ešte dlhá cesta, ale určite sa to dá. Dnes existuje ekologické všeličo a mnohé z toho vám niekto vyrobí aj na Slovensku. Vy viete, čo to obsahuje, ako to vzniklo a komu ste pomohli rozvíjať sympatický biznis. A to je paráda. Tento bod sa dá aplikovať takmer na všetko. Stále sa máme čo učiť. Takýchto výrobkov pribúda a pevne verím, že aj ďalej bude. Napokon, človeku by nemalo byť jedno, čo si dáva na seba a do seba. A) Je to to, čo ho priamo ovplyvňuje, tak načo si škodiť? B) Načo škodiť prírode, ktorá robí dokonalé veci, načo jej niečo pridávať?
  4. Zhasínam, zatváram, zastavujem to, čo tečie. Aj za toto ďakujem svojim rodičom. To oni ma terorizovali celé roky, aby som zatvárala za sebou dvere, aby nefučalo, aby som zhasínala, keď opúšťam miestnosť a aby som pri sprchovaní zastavila vodu. Boli to hrozné roky, nechcelo sa mi, boli za tým aj hádky. Ale na konci môžem povedať, že som sa naučila niečo užitočné pre život. Minimálne pre úsporu na platbách za energie. Ale aj pre matičku Zem. Takže, áno, je to bolestivá cesta, ale cieľ je v dohľadne.
  5. Používam eko tašky. Som fanúšik gigantickej kabelky, ktorá sa podobá na ruksak. Prečo? Je to praktické a je to praktické. (a vie to byť aj štýlové). Do takejto kabelky napchám aj celkom slušný nákup a nič viac už nepotrebujem. A keď to myslím veľmi vážne, beriem ešte plátenku. Je pekná a cítim sa akoby som žila niekedy v Škandinávii. Aspoň si myslím, že tam ľudia takto chodia.443377_article_photo_internet_900x

Tu samozrejme ešte cítim potenciál. Začať si do obchodu nosiť vlastné vrecúška na zeleninu, ovocie, pečivo… Je to výzva, ale vraj už vymysleli niečo kreatívne, čo si viete objednať. A ešte sa to časom aj rozloží. Tak uvidím.

Je toho samozrejme omnoho viac, čo by som mohla. Svoj vizionársky plán formulujem do týchto bodov:

  1. Oblečenie, ktoré sa nosí, nevyhadzuje. Určite by som mohla nakupovať v second handoch. Mám k nim podvedomý odpor, mám pocit, že tie veci smrdia, a že tam nič okrem ligotavých blúzok z osemdesiatych rokov a riflí veľkosti XXL nenájdem, ale predsa by som to mohla skúsiť. Poznám ľudí, ktorí nakupujú iba tam a vyzerajú… lepšie ako ja. A napokon, nie je to tak dávno, čo som nosila len oblečenie po sesterniciach. Lebo bolo nositeľné a lebo neboli peniaze na lepšie. Volali sme to kolobeh vecí v rodine. 🙂
  2. Nevyhadzovať, opravovať. Nie som žiadny domáci kutil, na to mám predsa frajera. Ale tiež som postupne musela zmeniť postoj z: „Je to pokazené, zahodím to.“ na „Je to pokazené, možno sa to dá nejako opraviť.“ Opäť, je to pôrod. Hlavne dnes, kedy žijeme v dobe, ktorá sa riadi heslom: „Načo sa namáhať, keď si vieš kúpiť nové za päť minút času stráveného na internete?“ Dokonca, keď opraviť je niekedy drahšie ako kúpiť nové (ak váš manžel nie je domáci kutil, ale informatik). Ale áno, aby sme zmenili niečo väčšie, musíme začať malým úsilím a od seba. Veď to poznáte. Čím viac budú ľudia chcieť svoje veci opravovať, tým dostupnejšou sa táto služba stane a bude opäť lacnejšia.
  3. Kupovať menej. Mám panický strach z preplnenej chladničky, z ktorej vypadáva jedlo, v ktorej sa kazí jedlo, lebo bolo príliš vzadu a jednoducho sme naň zabudli. Toto je tiež dedičstvo mojich rodičov, ale tentokrát negatívne. Ak by som bola staršia generácia, môžem povedať, že je to dedičstvo po vojne, kedy ľudia, ktorí ju prežili, mali často panický strach z nedostatku, a keď konečne mali na to a mali čo, snažili sa, aby toho bolo veeeľa. Vždy. Lenže moji rodičia sú podstatne mladšia generácia, a tak za týmto zlým návykom je v skutočnosti niečo iné. Nakupujú, lebo môžu. Lebo na to majú, lebo je všetko dostupné a lebo ich to baví. Je to (zlo)zvyk ako čokoľvek iné. A ako čokoľvek iné sa ho musíme odnaučiť. Aj keď to bolí. Ale áno, naučiť sa nakupovať ekonomicky a ekologicky je nevyhnutné. Jednoducho, nebudeme žiť v blahobyte naveky. A čím skôr to pochopíme a začneme sa podľa toho správať, tým lepšie. A hlavne: vyhadzovať jedlo je hrieeech. Toto mám uložené hlboko vo svojom podvedomí.
  4. Ekologické bývanie. Raz budem veľká a postavím si ekologický dom. Ešte si musím naštudovať, čo to obnáša, ale mám pocit, že by to mohlo byť niečo pre mňa. 🙂

Je toho množstvo, čo by sme mali do budúcna spraviť, ale je lepšie urobiť aspoň niečo málo dnes. A nečakať, keď nám to aj tak nejako nariadia a nám neostane iné, len sa podriadiť. Byť členkou Zelenej roty je aj dnes istá forma prestíže a úžasnej nezávislej zodpovednosti. Možnosť podieľať sa malými vecami na niečom väčšom – na celkovom zlepšení ľudstva, je napokon veľkou príležitosťou pre všetkých. Aj pre tých, čo žijú svoje všedné a prikrátke životy.

Jeseň je tu

Prichádza jeseň, je chladnejšie a dni sú temnejšie. Cítime sa unavení, rýchlejšie strácame energiu, ťahá nás to do postele, pod deku, ku čaju a knihe. Máme chuť ponoriť sa do letných spomienok na fotkách, nasávať atmosféru filmových a knižných príbehov, meditovať pri padajúcom daždi, dýchať les a napájať sa z jeho farieb.

Je to normálne.

P12003721

Taká je jeseň. Jej dynamika a melanchólia nám diktuje, čo by sme mali urobiť. Oddychovať. Stiahnuť sa do seba. Skryť sa pod oblečenie a dovnútra. Pozapaľovať sviečky v dome, poukladať ovocie do misiek, vyložiť nohy, vnímať, ako sa príroda mení, načúvať jej a byť naďalej jej súčasťou. Kým v lete sme na vrchole síl a máme dostatok energie na čokoľvek, jeseň nás logicky núti spomaliť. Niekedy je to v rámci pracovného života možné, inokedy nie.

Treba si aspoň občas nájsť ten pokojný kút a nechať do seba vstúpiť sentiment. Zahaliť sa do hmly, na chvíľu uniknúť starostiam, večným témam, povinnostiam. Pripraviť sa na zimu, ktorá nemusí byť milosrdná, vytvoriť si v srdci dosť miesta pre veci, ktoré nás budú v nasledujúcim období hriať.

P12003691

Prechádzkami, rozhovormi, meditáciami, cvičením, a láskou.

Z obete sa môže stať bojovník. Značka: kedykoľvek

Predstavte si, že máte na nose špinavé okuliare, o ktorých neviete. Nosíte ich väčšinu dňa a predstava, že svet je škaredý a špinavý, je pre vás úplne normálna.

Keď vám niekto povie, že je to ináč, že svet má svoje krásy a v skutočnosti nie je fľakatý, uveríte mu?

Sotva. Jediná možnosť, ako sa na svet pozrieť inak, je umyť si tieto okuliare. Najprv však musíte pochopiť a pripustiť, že ich vôbec máte.

„To ako sa pozeráte na svet, je vaša voľba. Môžete to urobiť ako obeť alebo ako udatný bojovník. Musíte sa rozhodnúť, či chcete byť aktívni alebo pasívni,“ hovorí výrok novinárky Merle Shain. Nikdy som ju nestretla, ale súhlasím s ňou.

Ak by nebolo iných dôvodov, byť aktívnym je zdravšie. Aktivita znamená pohyb a schopnosť reagovať na podnety operatívne. Robí človeka mobilným a fit. Ostať aktívnym a pozitívnym je vo všetkých smeroch lepšie, výskumy hovoria, že optimisti sa viac dožívajú, ľahšie sa vyrovnávajú so stresom, rýchlejšie sa liečia a majú lepšie vzťahy.

Život je voľba

 „Nebojte sa vziať život do vlastných rúk,“ povedal naposledy prezident Andrej Kiska, keď rečnil pred Zvolenčanmi v krajskej knižnici. Jasné, znie to ako klišé, povie si pesimista, ktorý ešte nepochopil koncept šťastného a kvalitného života založeného na zodpovednosti za vlastný život.

To, čo často znie ako prázdne slová uväznené v bublinách je v skutočnosti práve koncept silných stránok človeka. Podľa Selingmana, zakladateľa pozitívnej psychológie, existuje šesť esenciálnych silných stránok:  múdrosť a poznanie, odvaha, humánnosť, spravodlivosť, ukáznenosť a transcendencia.

Je to principiálna odvaha byť človekom v tom najširšom zmysle, dokázať sa realizovať na najvyššej úrovni svojho ja a maximálne naplniť svoj potenciál.

Pozitívna psychológia je pomerne nový smer, ktorý v súčasnosti  výrazne hýbe svetom. Ako sa píše v príspevku prohuman, pozitívna psychológia je v podstate preventívnou psychológiou. Učí nás, že silné stránky človeka mu umožňujú zvládať život ľahšie a predchádzať tak mnohým duševným, ale aj fyzickým poruchám. Aj v prípade rakoviny – ľudia trpiaci depresiami, a tým pádom pasívnym prístupom k životu ochorejú na nádor dvakrát častejšie ako optimisti.

Môže to byť váš prípad

Otázka vždy znie, kým chcete byť. Chcete byť obeťou alebo bojovníkom? Možno ste ešte dnes obeťou, ale zajtra môžete byť bojovníkom. Dôležité je priznať si, že to záleží hlavne od vás. Pochopiť, že špinavé okuliare síce môžu byť niečím, s čím sa narodíte, ale vôbec s nimi nemusíte umrieť.

Dajú sa kedykoľvek umyť alebo ešte lepšie, zložiť.

Ako?

Vôbec nie jednoducho.

Je to každodenná práca na sebe samom a kvalite svojho ja. Je to nácvik silných stránok, precvičovanie, premáhanie sa, spytovanie a kontrola.

Je to schopnosť nájsť seba uprostred chaosu. Utíšiť sa. Meditovať, rozjímať. Zároveň sa neustále učiť, vzdelávať sa a kooperovať s ostatnými inšpiratívnymi a silnými ľuďmi.

Keď sa okuliare očistia

Nikdy nezabudnem, aké to bolo, keď sa moje okuliare vyčistili. Tá vďačnosť, krása, šťastie a láska, apropo základné hodnoty v živote človeka, úplne naplnili moje vnútro a presiakli všetko, čím som sa zaoberala. Môj pohľad na život sa zmenil. Začala som premýšľať inak.

Odvtedy viem, že to kedykoľvek dokážem urobiť znova. Zmeniť svoje myslenie. Otázka ale znie: budem naozaj chcieť na tom denne pracovať?