Namiesto toho sa vláda všemožne snažila prinavrátiť turizmus do starých koľají. Thajčania sú si vedomí, z čoho ich krajina (okrem iného) žije. Je to história, kultúrne pamiatky, príroda, lacné tovary a služby, ale aj pohodová atmosféra, ktorú bežne v Thajsku cítite na každom kroku. Bolo by smutné o niečo z toho prísť.

Vôľou kráľa je urobiť z vás turistov (aj) proti vašej vôli

Thajčanmi milovaný kráľ Pchúmipchón Adundét urobil v sobotu, 21. mája, v deň júnového slnovratu krok v ústrety turizmu: sprístupnil všetky chrámy turistom zadarmo a podporil šoférov tuk-tukov, aby mohli turistov voziť po celom meste za smiešnu sumu.

Prepracovaný systém spolupráce s predajcami luxusných látok, drahokamov a suvenírov, ktorí šoférom platili za každého privezeného zákazníka isto priniesol svoje ovocie. A ja som bola „lucky“, ako sústavne opakoval šofér môjho tuk-tuku, aj napriek tomu, že som si nekúpila žiadny drahokam vo výhodnej, nezdanenej cene, ani drahý oblek, ktorý mi núkal arogantný Ind v továrni na látky, kam ma môj šofér iniciatívne odviezol.

Zato som videla obrovského stojaceho Budhu, pri ktorého nohách sa krčili thajské ženičky. V tej chvíli na mňa pozeralo 32 metrov čistého zlata, ligotajúceho sa na slnku postaveného za účelom zraziť vás na kolená v nemom úžase. Turisti, ale aj miestni pokladali k enormným prstom Budhu lotosové kvety a všade rozvoniavali vonné tyčinky. V areáli chrámu Wat Intharawihan bola atmosféra pokoja a pohody.

Úder pre šťastie na ťažký gong a následná návšteva Lucky Budhu ma usvedčili v tom, že moje smoliarske dni sa skončili. Stratená batožina sa predsa našla a ukradnuté peniaze boli už tak či tak nenávratne preč. Tak načo sa trápiť? Thajský štýl vyrovnávania sa s problémami sa mi vryl do kože. Akceptovať realitu, vyrovnať sa s utrpením a vidieť skôr to dobré je také budhistické… a byť budhistom v Thajsku je niekedy obzvlášť výhodné.

Priveľa filmového života v Bangkoku

V Bangkoku sme bývali na jednej z najrušnejších ulíc hneď vedľa Khao San Road, kde od večera do rána hučala živá hudba a kde taxikári a šoféri tuk-tukov hučali nepretržite. Z pouličných stánkov sa valila vôňa Pad Thai a neobvykle odvážne oblečené Thajčanky vám strkali nápojové lístky rovno do ruky. Mohli ste sa znakupovať do zbláznenia, ushoppingovať na smrť, alebo len tak sedieť v bare a civieť na život, ktorý sa nemienil zastaviť. V izbe hostela, kde sa úbohý stropný ventilátor snažil zahnať horúčku každej jednej noci, sme zaspávali na smrť unavení životom veľkomesta, v ktorom je všetko ako z filmu.

Bangkok ma naučil jedno – že žiť na ulici vôbec nie je hanba. Obyvatelia hlavného mesta robia mimo svojich domovov všetko – od obchodovania, cez výchovu detí až po spĺňanie si základných potrieb. Thajská masáž na koberčeku pri hlavnej ceste je rovnako v poriadku ako dobre prepečený škorpión na drevenej paličke. A krásna Thajčanka s chlpatými nohami je rovnako bežná ako chlap so sukňou a podprsenkou za pokladňou v  Seven Eleven.

A ešte jedno je v poriadku. Ak ste videli tento film, tak pochopíte, o čom je láska na thajský spôsob. Vyzerá ako starý a pupkatý (v lepšom prípade svalnatý) severan a krehká thajská dáma v ľahkých letných šatách. Frekventovaný obrázok v uliciach Bangkoku, Chiang Mai, i kdekoľvek inde v Thajsku. Nepochopiteľná realita.

Primálo života v Koh Samet

Je možné, že v Bangkoku nachvíľu utrpíte šok z takej heterogénnej vzorky ľudskej civilizácie na niekoľkých metroch štvorcových. Vhodným spôsobom, ako sa z toho dostať, je uniknúť na kúsok zeme, ktorý sa rozpúšťa v slanom morskom roztoku. Človek s časom obmedzeným zase nemá až toľko možností dočiahnuť na pláž v rozumnej vzdialenosti od Bangkoku, preto bol môj výber ostrova

Koh Samet, ktorý je od hlavného mesta asi tri hoďky autobusom a loďou, celkom logický. V júni, kedy sa turisti, zastrašení obdobím dažďov a tento rok navyše aj spomínanými protestmi, radšej Thajsku vyhnú, je vlastne skvelé ocitnúť sa na ktoromkoľvek ostrove. Uprostred týždňa sa turistické kancelárie v Bangkoku mierne pousmejú nad kúpou vášho zájazdu na ostrov, no nemusíte sa báť; spoločne sa nejaká posádka napokon nazbiera. Má to aj svoje výhody – už v autobuse si vyhliadnete perspektívneho spolupútnika a ľahko sa s ním dohodnete. Mne hneď padla do oka pehavá a modrooká Izraelčanka, ku ktorej sa takmer okamžite pridali Belgičan, Turkyňa a Nemec, aby sme tak spoločne obsadili poloprázdny ostrov Koh Samet. Pri iba ôsmich kilometroch pevniny nebolo žiadnou výzvou prejsť ho krížom-krážom, aj keď miestnej polícii, ktorá ma potom viezla naspäť, sa to zdalo neuveriteľné. „Thajčania nikdy nechodia pešo,“ zasmiala sa blonďavá Škótka na pláži Ao Tuptim, ktorá na ostrove žije už trinásť rokov. Okrem tohto poznania mi pomohla dohodnúť sa s policajtmi, a potom sa už len zabávala nad ich potrebou odfotiť sa so mnou.

Koh Samet ma naučil ešte čosi – v skutočnom raji sú belosi atrakciou, čo dokladuje premisu, že prvá Eva nemohla byť beloška. Na druhej strane, raj je pre Evy rajom najväčšmi vtedy, keď všetci ostatní ostanú doma.

Na Koh Samet som našla raj na opustenej pláži Ao Pakarung, kde to vyzeralo presne ako na jednom z tých obrázkov, ktoré som si na začiatku milénia sťahovala do prvého počítača. Nemusím vám dúfam hovoriť, ako vyzerá raj – to viete najlepšie sami. Je tam však ticho a k obedu sa podáva čerstvý, dobre vychladený kokos, ktorým zapíjate západ slnka nad morom.

Takýto raj je navyše mimoriadne lacný. Drahé je len dopracovať sa k nemu. Budhisti by aj na toto mali svoje zdôvodnenie: za všetko môže karma. Preto sa snažte, aby ste mali karmu v poriadku. Azda sa už v tomto živote dočkáte sladko-štipľavej a horúcej odmeny v podobe návštevy Thajska.