Archívy značky: cestovanie

Čo ma naučili cesty

Cestovanie je neuveriteľné v objeme poznatkov, ktoré sa môžete naučiť. Múdrosti, ktoré zlepšia každý váš deň.

  1. Každá situácia má svoje riešenie. Najprv ale musíte chcieť

Prvá a najdôležitejšia vec, ktorú som sa naučila na cestách je fakt, že aj z tej najprekérnejšej situácie sa dá nájsť východisko. Jediné, čo nefunguje je, ak si sadnete na kameň a s hlavou v dlaniach sa predčasne vzdáte. Človek na ceste je odovzdaný svojmu osudu a svojej viere. Aj keď som rukou zlodejov prišla o všetky peniaze, aj keď som stratila batožinu alebo sa stratila v neznámej krajine, vždy existovalo riešenie ako z toho von. To, ako rýchlo som ho našla, záviselo vždy od toho, ako som sa k veci postavila. Či čelom- aktívne, alebo bokom – tak aby som na problém videla len z jednej strany a sklonila pred ním hlavu.

  1. Dobrí ľudia žijú všade. Rovnako tak aj zlí

Druhá múdrosť úzko súvisí s prvou. Akí ste, takých ľudí budete stretávať. Kamkoľvek však idete, nájdete tam presne tie isté dve skupiny ľudí – ľudí dobrých, vždy ochotných vám pomôcť a ľudí zlých, ktorí vám pomôcť nechcú alebo vám dokonca chcú ublížiť. Netreba si robiť ilúzie, nie všetci, ktorých stretnete, sú vaši priatelia. Ale prevažná väčšina ľudí sa nimi rada stane. Človek na ceste nikdy nie je sám. Len ak naozaj chce. Inak vždy stretne presne takých ľudí, akých potrebuje. Nesmie sa ich hanbiť osloviť a poprosiť o pomoc. Väčšine ľudí lichotí, keď ich o to požiadate. Ak ste milí a vďační a je to z vás cítiť, nemáte sa čoho báť. Potom sa treba spoľahnúť na intuíciu a skúsenosti – kto vám chce pomôcť naozaj a kto vás chce zneužiť, zistíte potom pomerne rýchlo. Sama vždy spomínam na jednu vetu, ktorú nám povedal chlapík na Sicílii. „Na Sicílii vám vždy niekto pomôže.“ Stretli sme ho v sobotu večer, keď venčil psa. Práve sme zistili, že z dedinky, v ktorej sme ostali, nám v nedeľu ráno nepôjde žiaden autobus na letisko. Ranné lietadlo sme nemali šancu stihnúť. Tento muž nám na seba nechal kontakt a nielenže nás ráno odviezol, ešte ten večer nás pozval na večeru, drink a do rána sa nám venoval.

P1250152

  1. Nikdy nie je tak zle aby nemohlo byť horšie. Ale ani tak dobre, aby nemohlo byť lepšie

Aj keď som si myslela, že už nič horšie sa nemôže stať – keď ma okradli v Bangkoku alebo keď sme sa stratili v Ríme, vždy sa napokon ukázalo, že nešťastie je nekonečné. V Bangkoku ma okradli aj druhý krát a zobrali mi úplne všetko a v Ríme sme sa stratili opäť. Vždy však napokon existovalo riešenie. Niekedy to trvalo dlhšie, ako sme dúfali, ale cesta von z toho napokon viedla. Kým sa človek nepoučí zo svojho nešťastia, bude sa neustále opakovať. Často je za tým chybný prístup.

  1. Spoznávať sa dá iba s otvorenou hlavou

Ak cestujete plní predsudkov, môžete rovno prestať cestovať. Ak máte dopredu pevné presvedčenie o určitých veciach, javoch, národoch, kultúrach, verte tomu, že nič na svete ho nezmení. Nie je nič horšie ako cestovať a nič sa pri tom nenaučiť. Poznávacie zájazdy nie sú o tom, že si idete overiť, čo už viete, ale že sa idete naučiť niečo, čo ste doteraz netušili. Znamená to, že kamkoľvek pôjdete, budete mať otvorené oči, otvorenú hlavu, srdce a veľa otázok. Len vtedy má poznávanie zmysel.

68015_1650642272960_3503957_n

  1. Neexistuje zlé počasie. Len zlá príprava

Každý správny turista vie, že zlé počasie neexistuje. Príroda a svet je zaujímavý rovnako v daždi ako počas slnečného dňa. Jasné, dva týždne nepretržitého dažďa počas dvoch týždňov vašej dovolenky v Chorvátsku vás najprv naštvú, ale je vaša chyba, že ste cestovali dopredu presvedčení o tom, ako bude vaša dovolenka vyzerať. Je dobré vedieť, že ešte stále existuje niečo, čo má navrch – a to príroda. Takže okrem toho, že neexistuje zlé počasie, stále existuje zlé oblečenie a zlá fantázia. Aj v upršanom Chorvátsku je množstvo vecí, ktoré sa dajú vyskúšať. Najmä ak máte pršiplášť.

  1. Najkrajšie miesta sú tie, o ktorých vedia len miestni

Počas cesty Sicíliou sme využívali couchsurfing. Vďaka tomu sme vybočili z klasických turistických trás a spoznali neuveriteľné veci. Len miestni nám mohli ukázať malé jazierka, horúce pramene, tajné pláže, domáce vinice, múzeá, o ktorých sa v bedekroch nepíše a reštaurácie, ktoré by sme inak nemali šancu nájsť. Dodnes som vďačná za tie pohľady, ktoré mi poskytli miestni. Aj za slová, názvy a pojmy, ktoré nás naučili.

  1. Nie je dôležité kam, ale s kým

Jednu z najdôležitejších vecí, ktoré som sa naučila, bola táto. Niet väčšieho pekla ako byť na nádhernom mieste s niekým, s kým neviete vydržať. Nikdy nezabudnem na úžasný road trip, ktorý sa úžasným zdal len vo chvíli, kým sme ho plánovali. Len čo sme vyrazili na cesty, začali sa prvé problémy a neskončili do konca. Aj to malo ale svoj význam. Ukázalo sa, že nie vždy sú ľudia takí, akí sa zdajú, kým s nimi sedíte pri pive. Skúste sa s niekým vydať na dvojtýždňový trip, byť s ním nonstop v aute, v hoteli, stane, … Potom zistíte, akí priatelia naozaj ste. A preto je jedno z najdôležitejších poučení toto – dobre si vyberajte ľudí, ktorí vás sprevádzajú na ceste, aby ste kvôli nim nezmeškali to krásne, ktoré môžete vidieť.

  1. Život je nádherný. Vždy

 Je jedno, kde ste a čo robíte. Či sedíte na Námestí pri fontáne di Trevi a jete zmrzlinu alebo sa práve šplháte na kopec v Slovenskom raji. Možno sa potulujete ulicami Palerma, kde vás naháňajú malé „Cigánčence“ alebo sa strácate v parkoch Dublinu a sledujete dôchodcov, ako hrajú šach. Možno vás práve okradli, možno ste unavení a máte pocit, že ste už videli všetko. Svet vás nikdy nemôže unaviť dlhšie ako na chvíľu. Je vždy nádherný. Keď sa vám všetko zdá zlé, nefunkčné, šedivé, znamená to len jedno –  potrebujete nádych a oddych. To je všetko.

Reklamy

Thajsko – Okradnú vás a ešte sa budete usmievať

„Thajsko bola jediná krajina, kde ľudia na príchod vojakov reagovali pozitívne. Nosili im kvety a fotili sa s nimi, niekto na Twitteri dokonca napísal: Tí vojaci sú takí zlatíí..“ hovoril mních LP Pasura na jednej z jeho prednášok v Mooktawan sanctuary. Ťažko uveriť, že popisoval tú istú situáciu, o ktorej naše média hovorili dosť vážne. Je pravda, že protesty v Thajsku boli a priniesli aj svoje obete, ale keď som prišla do Thajska začiatkom júna 2014, nebolo po nich ani stopy. Panika môjho okolia bola teda zbytočná. 

Namiesto toho sa vláda všemožne snažila prinavrátiť turizmus do starých koľají. Thajčania sú si vedomí, z čoho ich krajina (okrem iného) žije. Je to história, kultúrne pamiatky, príroda, lacné tovary a služby, ale aj pohodová atmosféra, ktorú bežne v Thajsku cítite na každom kroku. Bolo by smutné o niečo z toho prísť.

Vôľou kráľa je urobiť z vás turistov (aj) proti vašej vôli

Thajčanmi milovaný kráľ Pchúmipchón Adundét urobil v sobotu, 21. mája, v deň júnového slnovratu krok v ústrety turizmu: sprístupnil všetky chrámy turistom zadarmo a podporil šoférov tuk-tukov, aby mohli turistov voziť po celom meste za smiešnu sumu.

Prepracovaný systém spolupráce s predajcami luxusných látok, drahokamov a suvenírov, ktorí šoférom platili za každého privezeného zákazníka isto priniesol svoje ovocie. A ja som bola „lucky“, ako sústavne opakoval šofér môjho tuk-tuku, aj napriek tomu, že som si nekúpila žiadny drahokam vo výhodnej, nezdanenej cene, ani drahý oblek, ktorý mi núkal arogantný Ind v továrni na látky, kam ma môj šofér iniciatívne odviezol.

Zato som videla obrovského stojaceho Budhu, pri ktorého nohách sa krčili thajské ženičky. V tej chvíli na mňa pozeralo 32 metrov čistého zlata, ligotajúceho sa na slnku postaveného za účelom zraziť vás na kolená v nemom úžase. Turisti, ale aj miestni pokladali k enormným prstom Budhu lotosové kvety a všade rozvoniavali vonné tyčinky. V areáli chrámu Wat Intharawihan bola atmosféra pokoja a pohody.

Úder pre šťastie na ťažký gong a následná návšteva Lucky Budhu ma usvedčili v tom, že moje smoliarske dni sa skončili. Stratená batožina sa predsa našla a ukradnuté peniaze boli už tak či tak nenávratne preč. Tak načo sa trápiť? Thajský štýl vyrovnávania sa s problémami sa mi vryl do kože. Akceptovať realitu, vyrovnať sa s utrpením a vidieť skôr to dobré je také budhistické… a byť budhistom v Thajsku je niekedy obzvlášť výhodné.

Priveľa filmového života v Bangkoku

V Bangkoku sme bývali na jednej z najrušnejších ulíc hneď vedľa Khao San Road, kde od večera do rána hučala živá hudba a kde taxikári a šoféri tuk-tukov hučali nepretržite. Z pouličných stánkov sa valila vôňa Pad Thai a neobvykle odvážne oblečené Thajčanky vám strkali nápojové lístky rovno do ruky. Mohli ste sa znakupovať do zbláznenia, ushoppingovať na smrť, alebo len tak sedieť v bare a civieť na život, ktorý sa nemienil zastaviť. V izbe hostela, kde sa úbohý stropný ventilátor snažil zahnať horúčku každej jednej noci, sme zaspávali na smrť unavení životom veľkomesta, v ktorom je všetko ako z filmu.

Bangkok ma naučil jedno – že žiť na ulici vôbec nie je hanba. Obyvatelia hlavného mesta robia mimo svojich domovov všetko – od obchodovania, cez výchovu detí až po spĺňanie si základných potrieb. Thajská masáž na koberčeku pri hlavnej ceste je rovnako v poriadku ako dobre prepečený škorpión na drevenej paličke. A krásna Thajčanka s chlpatými nohami je rovnako bežná ako chlap so sukňou a podprsenkou za pokladňou v  Seven Eleven.

A ešte jedno je v poriadku. Ak ste videli tento film, tak pochopíte, o čom je láska na thajský spôsob. Vyzerá ako starý a pupkatý (v lepšom prípade svalnatý) severan a krehká thajská dáma v ľahkých letných šatách. Frekventovaný obrázok v uliciach Bangkoku, Chiang Mai, i kdekoľvek inde v Thajsku. Nepochopiteľná realita.

Primálo života v Koh Samet

Je možné, že v Bangkoku nachvíľu utrpíte šok z takej heterogénnej vzorky ľudskej civilizácie na niekoľkých metroch štvorcových. Vhodným spôsobom, ako sa z toho dostať, je uniknúť na kúsok zeme, ktorý sa rozpúšťa v slanom morskom roztoku. Človek s časom obmedzeným zase nemá až toľko možností dočiahnuť na pláž v rozumnej vzdialenosti od Bangkoku, preto bol môj výber ostrova

Koh Samet, ktorý je od hlavného mesta asi tri hoďky autobusom a loďou, celkom logický. V júni, kedy sa turisti, zastrašení obdobím dažďov a tento rok navyše aj spomínanými protestmi, radšej Thajsku vyhnú, je vlastne skvelé ocitnúť sa na ktoromkoľvek ostrove. Uprostred týždňa sa turistické kancelárie v Bangkoku mierne pousmejú nad kúpou vášho zájazdu na ostrov, no nemusíte sa báť; spoločne sa nejaká posádka napokon nazbiera. Má to aj svoje výhody – už v autobuse si vyhliadnete perspektívneho spolupútnika a ľahko sa s ním dohodnete. Mne hneď padla do oka pehavá a modrooká Izraelčanka, ku ktorej sa takmer okamžite pridali Belgičan, Turkyňa a Nemec, aby sme tak spoločne obsadili poloprázdny ostrov Koh Samet. Pri iba ôsmich kilometroch pevniny nebolo žiadnou výzvou prejsť ho krížom-krážom, aj keď miestnej polícii, ktorá ma potom viezla naspäť, sa to zdalo neuveriteľné. „Thajčania nikdy nechodia pešo,“ zasmiala sa blonďavá Škótka na pláži Ao Tuptim, ktorá na ostrove žije už trinásť rokov. Okrem tohto poznania mi pomohla dohodnúť sa s policajtmi, a potom sa už len zabávala nad ich potrebou odfotiť sa so mnou.

Koh Samet ma naučil ešte čosi – v skutočnom raji sú belosi atrakciou, čo dokladuje premisu, že prvá Eva nemohla byť beloška. Na druhej strane, raj je pre Evy rajom najväčšmi vtedy, keď všetci ostatní ostanú doma.

Na Koh Samet som našla raj na opustenej pláži Ao Pakarung, kde to vyzeralo presne ako na jednom z tých obrázkov, ktoré som si na začiatku milénia sťahovala do prvého počítača. Nemusím vám dúfam hovoriť, ako vyzerá raj – to viete najlepšie sami. Je tam však ticho a k obedu sa podáva čerstvý, dobre vychladený kokos, ktorým zapíjate západ slnka nad morom.

Takýto raj je navyše mimoriadne lacný. Drahé je len dopracovať sa k nemu. Budhisti by aj na toto mali svoje zdôvodnenie: za všetko môže karma. Preto sa snažte, aby ste mali karmu v poriadku. Azda sa už v tomto živote dočkáte sladko-štipľavej a horúcej odmeny v podobe návštevy Thajska.

Aká budúcnosť nás čaká

Je dobré uvedomiť si, (čo som pochopila na cestách), že v súčasnosti existuje len málo obmedzení. Obzvlášť, ak ste mladí a pochádzate z relatívne slobodnej krajiny, máte nekonečno možností.

Nehovorím len o všetkých tých mládežníckych výmenách, Erasmusoch, dobrovoľníckych príležitostiach, ktoré vám umožňujú ísť kdekoľvek.  Sledujúc tie správne stránky skôr či neskôr nájdete ponuku, ktorú hľadáte, či už je to účasť na filmovom festivale v Kosove alebo tréning na NGO pozíciu v Macedónsku. Väčšina týchto príležitostí je takmer zadarmo – účastník zaplatí max. 30 % cestovných nákladov. Viete si predstaviť, čo na to povedia vaši rodičia (obzvlášť ak ste z bývalého východného bloku ako ja)?            Nie je to fér.

jasnáNuž, nie je.  Na druhej strane, nie všetko je dnes ružové. Napríklad neistota, v ktorej žijeme. Ako povedal môj známy, väčšina mladých je dnes stratená. V prítomnosti a obzvlášť v budúcnosti. Nepretržite je v nás prítomný konflikt – mám ísť s prúdom, ktorý mi diktuje čo, kde a ako robiť, alebo sa odrezať od lán, ktoré ma viažu k daným mantinelom a opustiť ich? Nuž, nasledujúci fakt bude asi ťažké priznať – je to na vás.

Zbaviť sa strachu

Zvykla som byť nesmelé dieťa. Nesmelá byť sama sebou, nesmelá skúšať nové veci, robiť, čo ma baví. Dospievajúc človek tieto strachy postupne stráca, ale stále. Strach je môj najväčší nepriateľ. Otázka však znie: je to strach môj alebo strach mojej rodiny, predkov, spoločnosti, v ktorej žijem?

Počas pobytu v Thajsku som stretla množstvo ľudí bez plánu, bez jasnej budúcnosti, dalo by sa povedať. Mnohí sa vracali zo svojich ciest, po mesiacoch, týždňoch, rokoch na cestách smerovali domov, trochu s obavami, čo ich čaká. Ale kto tuší, čo ho čaká?

Stretla som chalana, volajme ho Diego, ktorý bol advokátom v Argentíne: zabezpečená budúcnosť, pekná priateľka, nič, čím by sa musel špeciálne trápiť. Lenže v istom okamihu svojho života si položil túto otázku: je to to, čo chcem? Odpoveďou bol odchod do Austrálie, kde žil, pracoval, cestoval, následne odišiel cvičiť jógu do Indie, potom mu ponúkli pracovať v thajskej organizácii, ktorá učí mladých po celom svete meditovať. Skrátka nasledoval svoj “vnútorný hlas”, nepremýšľal priveľa, šiel s prúdom. Tak sme sa stretli. Mali ste ho vidieť – slobodný, otvorený čomukoľvek, spokojný sám so sebou, žiaril ako hviezda. Spôsob, akým rozprával a správal sa bol nekompromisne priamy. Žiadny strach, váhanie, len čistá viera. V život samotný, v budúcnosť, nech prinesie čokoľvek. Často naňho myslím.

Opustiť svoj pohodlný domov

Pritom nie je nevyhnutné opustiť domov, prácu, rodinu a priateľov, aby ste zmenili svoj život. Môžete začať robiť niečo inak tu, doma. Zostať je niekedy need more green 1ťažšie než odísť.  Byť šťastnejší, viac dôverovať. Stačí sa pozrieť na veci, čo robíte a veci, čo by ste chceli robiť. Nepýtať sa, či ste dostatočne dobrý nato, aby ste vyšli von s tým, čo chcete. Ľudia sa dajú ľahko presvedčiť, ak ste presvedčený vy.

Opustite svoje staré zvyky, svoj komfortný domov. Domovina je bezpečné miesto, to všetci vieme, ale tiež príliš riskantné – dokáže vás ľahko premeniť na starého, ufrfľaného, lenivého tatka. Hovorím to sama sebe každý deň. Niekedy to funguje, inokedy nie. Minimálne ma to núti premýšľať a premýšľanie môže byť prvý krok. Len netreba premýšľať priveľa. 🙂