Ľudia robia chyby. Platí to od čias Evy, ktorá ako prvá zhrešila v raji. A ak možno zhrešiť v raji, potom možno zhrešiť všade.

Evina chyba však bola fatálna – predurčila kurz vývoja spoločnosti a urobila z nás obyčajných ľudí.  Preto je dnes snaha predstierať, že sme božské bytosti dokonalej podstaty rovnako smiešna ako tvrdenie, že Elvis žije.

Napriek tomu nás spoločnosť učí hanbiť sa za svoje chyby. Väčšinou sa tvárime, že neexistujú. Alebo naopak – príliš sa nimi trápime. Umenie priznať si chybu a vyrovnať sa s ňou je však známkou zrelosti. „Priznanie chýb anuluje skóre a dokazuje, že ste múdrejší než predtým,“ napísal poet Arthur Guitterman. A napísal to dobre.

Chyby sú totiž práve tým, čo nás definuje a čo nás posúva dopredu. Kým úspechy sa chvália samé, máloktorý šéf vie, že chváliť treba aj vo chvíľach zlyhania. Dokonca o čosi viac.

Začína to v škole

Podľa Johna Lehrera je zásadný problém v tom, že v školách sa viac vyzdvihuje prirodzená inteligencia než tvrdá práca. Učíme tak deti nesprávny model a berieme im najefektívnejší spôsob učenia sa – učenie sa z chýb. „Dokým nezažijete ten nepríjemný pocit, že nemáte pravdu, váš mozog nikdy nezmení svoje modely. Než vaše neuróny uspejú, musia sa opakovane zmýliť. Na tejto bolestivej ceste nie sú žiadne skratky,“ cituje Lehrer Dweckovú.  

Problém hodnotenia v škole spočíva v tom, že je príliš plochý. Jednotka a päťka sú iba dve čísla na päťčíselnej stupnici, ktorá má pomenovať nekonečné kombinácie vlastností a schopností – od talentu, úsilia, spolupráce, originálnosti a kreativity. Málokedy dokáže obmedzenosť tohto hodnotenia poukázať na to podstatné.

Tento systém pokračuje v práci. Máloktorý šéf vás pochváli, keď zlyháte. Podľa Dale Carnegieho je však práve to známkou skutočného vodcu.

Šéf je šéf

Keď sa pozriem spätne, mnohých mojich šéfov v minulosti spájali podobné vlastnosti.

Taliansky šéf bol psychopat. S obľubou o sebe hovoril, že je Hitler a často to dokazoval svojim despotickým správaním. V zlyhaniach svojich podriadených sa vyžíval a trestal ich často, rád a verejne. Jediné zlyhania, ktoré nekomentoval, boli jeho vlastné.

Nemecký šéf moje chyby miloval. Vyhľadával ich, bohato komentoval a patrične pranieroval. Vlastnú dôležitosť zdôrazňoval zvýšeným hlasom, mysliac si, že zvyšovanie hlasitosti priamo zvyšuje rešpekt zamestnancov.

Slovenský šéf trpel pravdepodobne stihomanom, že ho chcú všetci oklamať a okradnúť. Neprestajne podozrieval každého, kto mu vošiel do cesty a nestačil sa čudovať, ako ho postupne opúšťajú zamestnanci.

Pravdepodobne žiadny z mojich bývalých šéfov nečítal Carnegieho. Keby áno, vedel by, že dobrý šéf svojich zamestnancov trestať nemusí. Dobrý šéf okolo seba dokáže prirodzene vytvoriť rešpekt postavený na osobnej charizme, skúsenostiach a autorite.

Chyby sa totiž v skutočnosti trestajú samé. Kvalitný človek vie, že zlyhal a cíti poníženie bez toho, aby ho ktokoľvek musel na to upozorniť. „Ľudia si sami uvedomujú svoje chyby a v prípade, že urobia omyl, často svoje správanie okamžite oľutujú. Ak ich nadriadený dokáže na ich chybu poukázať triezvo a s nadhľadom, pomôže im zachovať si tvár, tak že sa dotyčný z chyby dokáže rýchlejšie poučiť, dokáže naďalej pracovať efektívne a prichádzať s novými nápadmi,“ tvrdí Carnegie vo svojej legendárnej knihe.

V prípade zásadných chýb to neplatí a vtedy treba zasiahnuť rázne, ale ideálne v súkromnom rozhovore. Carnegie odporúča šéfom prevziať čiastočnú zodpovednosť za chybu svojho podriadeného. Je to veľké gesto, ktoré dokáže veľké veci – celú komunikáciu poľudšťuje a pomáha tomu, ktorý zlyhal, nájsť opätovné sebavedomie a odvahu začať odznova a lepšie.

Toto moji šéfovia nevedeli. Preto ma často donútili konať v zmysle syndrómu, ktorému Carnegie hovorí: nepovedz to mame, teda jednať tajne a chyby skrývať. Skutočnosťou však je, že skrývanie chýb samotné chyby často znásobuje. Keby sme konali hneď, mohli sme určitým dôsledkom predísť. Človek, ktorý si je však vedomý svojich predošlých zlyhaní, snaží sa chybám vyhnúť. Dostáva sa do stavu permanentného stresu a narobí nakoniec ešte viac chýb.

Ilúzia hodnotenia

Na chyby iných ľudia reagujú dvomi spôsobmi – ak majú daného človeka radi, majú tendenciu jeho chyby ospravedlňovať. Ak ide o človeka s antipatiami, často dochádza k nafúknutiu chýb. To isté platí pre sebahodnotenie.

Pritom chyba je vždy tá istá. Málokedy sa však človeku podarí zaujať neutrálny postoj – chybu pomenovať, vyhodnotiť, napraviť a poučiť sa z nej. Tým to uzavrieť.

Keby sme pripustili, že chyby sú ľudské a dokonca prospešné, mohlo by nás toto poznanie posunúť bližšie k podstate našej ľudskosti.

Keby napokon nedošlo k Evinej chybe, dnes by ste tu neboli ani vy ani ja. Možno by sme žili v raji plnom bytostí, ktoré sa nám ani trochu nepodobajú. A nikdy by sme nemali šancu poučiť sa z vlastnej nedokonalosti a tešiť sa z toho, ako sa pomaly približujeme k dokonalosti.