Archívy značky: pozitívna psychológia

Päť štádií začiatočníckej jogy – ako sa z ignoranta stáva pokorný cvičenec

Už ste počuli o Kübler-Rossovej teórii reakcie na smútok?

Popretie

Hnev

Vyjednávanie

Zúfalstvo

Prijatie.

S cvičením jogy je to podobné. Najmä „tenkrát poprvé“. Každý človek reaguje v rámci svojej úplne prvej skúsenosti s jogou inak. Ale ak by sme to mali zovšeobecniť…

  1. Na začiatok by som zaradila ešte šok. Toto je joga? Ale veď v časopise písali, že to je ako strečing? Prečo je to také ťažké? Prečo mi to nejde? Na čo je všetko to dýchanie a čudné pozície?
  2. Prvé štádium je popretie. Toto nie je pre mňa. Joge vôbec nerozumiem. Je to len pre ženy. Pre mladé ženy… Je to pre mňa príliš pomalé, príliš pokojné. Ja nie som taká, taký pokojný. Potrebujem dynamiku a poriadne sa spotiť. A čo všetky tie kecy? Čo to znamená dýchať do panvy? Polovici tých slov nerozumiem a druhá polovica znie čudne. Vyzerá to tu ako na nejakom ezoterickom posedení pre slobodné matky. Nejako to pretrpím a pôjdem…
  3. Potom prichádza hnev. Seriem na to. Neznášam jogu. Lektorka stále hovorí, aby som sa ukľudnil, uvoľnil sa. Ale ako, keď visím dole hlavou a bolí ma každá bunka môjho tela? Preboha, čo som nejaký indický guru? 8 hodín sedavého zamestnania ma mení na hromadu olova a myslieť si, že nejaká joga to zmení, je naivné. Seriem na jogu, už sem neprídem. Lektorka je aj tak afektovaná ťava.
  4. Štádium zúfalstvo sa väčšinou nedostaví. Nestihne. Väčšina ľudí po štádiu hnevu už na ďalšiu lekciu nepríde. Nedá tomu šancu, nepočká, nevydrží… Načo, keď je to také nepríjemné a nedáva to žiadny zmysel? A berie mi to čas?

Po hneve prichádza pauza. Sú ľudia, ktorí jogu zaradia na zoznam navždy zavrhnutých vecí spolu s tofu, špenátom a nordic walking-om. Niektorí z nich to časom prehodnotia a jedného dňa sa pod vplyvom životných okolností k joge vrátia. Tí ostatní sa už nikdy k pozícii psa ani len nepriblížia. A budú od nej odhovárať aj najbližších. Aj tých úplne cudzích, s ktorými sa priblížia k téme len náhodou počas čakania na verejné toalety.

Tí, čo sa aj napriek zlým pocitom k joge vrátia, si zaslúžia metal. Nie preto, že by boli výnimočne úžasní, veď joga napokon nie je jediná vec, ktorú jednotlivec v živote môže robiť. Ale preto, že v sebe našli pokoru a prekročili seba. Väčšinou sú za tým ale aj silnejšie dôvody – ozajstný zdravotný problém, snaha dokázať si že to zvládnem, stávka s kamošmi alebo platonická láska k lektorke. J Dôvody nie sú vždy známe. Ide o to, že človeku to napriek určitému diskomfortu dalo niečo potrebné. Čokoľvek potrebné. Možno len poznanie, že existuje aj „taký druh športu“, v ktorom sa nesúťaží. Alebo fascinácia tým, že k uvoľneniu si vystačíme s naším vlastným dychom.

  1. Potom sa dostaví prijatie. Kdesi po tých náročných prvých hodinách, keď nič nedáva zmysel, a keď viac než nad vlastným dychom rozmýšľame nad tým, prečo sme hodinu pred jogou jedli pizzu alebo ako vlastne vyzeráme v zrkadle, keď visíme dole hlavou, všetko prijmeme. Ešte to nemusíme celkom chápať, naše telo spočiatku všetko popiera podobne ako myseľ. Pravda ale je, že joga najprv umožní telu pochopiť (telo sa cíti lepšie, je krásne uvoľnené, natiahnuté, prišlo na nové myšlienky a jeho stav sa zlepšuje) a prostredníctvom zážitku tela sprístupní toto pochopenie aj mysli. A to je paráda. Okrem toho, že sa začíname cítiť lepšie, možno dokonca výborne, a že posúvame vlastné hranice tela a náš zdravotný stav sa zlepšuje, prenikáme do hĺbky akejsi životnej filozofie, ktorú joga popisuje a nesie. Filozofia za jogou je úžasná. Má odpoveď takmer na všetko a učí vás nachádzať odpovede na všetky otázky vo vás. Učí vás balansovať na tenkej hrane života a poznať, čo sa nachádza na jednej aj druhej strane. Dodáva vám tú potrebnú ľahkosť kráčať a silu bojovať. Získavate múdrosť. A to ste pritom na začiatku nenávideli všetko, čo sa dotýkalo jogy vrátane jogamatky. Predovšetkým vrátane lektorky.

Ale o tom je život. Ak zvládneme to ťažké a odporné, čo nám je proti srsti, získame tým múdrosť, o ktorej sme netušili, že je a ktorá prichádza až po pokornom popretí seba.A k tomu aj istú životnú ľahkosť.

Reklamy

6 záväzkov pre rok 2016

Predstavte si, že každý rok by ste dostali šancu začať odznova. Mohli by ste si vytvoriť celkom nové plány, stretnúť nových ľudí a zažiť úplne nové veci. Predstavte si, že každý rok by ste sa mohli stať novým človekom. Páčilo by sa vám to?

A teraz sa na to pozrime prakticky – takú šancu nám dáva každý deň. Nový rok je odlišný jedine v tom, že uzatvárame a otvárame dlhšie obdobie než len jeden deň. Rok je doba, počas ktorej sa môžu udiať reálne zmeny. Novoročné predsavzatia si dávame každý rok, málokedy sa nám ich podarí splniť. Prečo?

Často ide o veci, ktoré nechceme naozaj. Snívame o človeku, ktorým by sme chceli byť, ale nevnímame svoju podstatu. Nechceme niečo, čím sa môžeme naozaj stať. Upíname sa na niečo, čo je pre nás len snivou ideou, no nemá reálny základ v našom vnútri. Život nám dáva šancu pracovať s tým, čo máme. Vycítiť to, kým sme a kým sa môžeme stať.

Ja som si pre svoj budúci rok dala nasledujúce záväzky. Možno inšpirujú aj vás.

  1. pomáhať: keď pomáham druhým, nemyslím na seba
  2. meditovať: keď meditujem, nemyslím, SOM
  3. milovať: keď milujem, nemyslím, tvorím budúcnosť
  4. tvoriť: keď tvorím, nemyslím, transformujem seba a svet
  5. cvičiť: keď cvičím, nemyslím, milujem svoje telo
  6. smiať sa: keď sa smejem, nemyslím, milujem svoj život

Týchto šesť vecí je návodom pre mňa. Váš návod môže byť iný. Čo vás najviac vystihuje? Čím by ste sa chceli stať v roku 2016? Ako to urobíte?

Prajem vám aby ste v roku 2016 našli pokoj, lebo len v pokoji sa rodia tie správne odpovede. Spôsob, akým ten pokoj nájdete, je váš osobný recept. Nech vám chutí hľadanie.

Z obete sa môže stať bojovník. Značka: kedykoľvek

Predstavte si, že máte na nose špinavé okuliare, o ktorých neviete. Nosíte ich väčšinu dňa a predstava, že svet je škaredý a špinavý, je pre vás úplne normálna.

Keď vám niekto povie, že je to ináč, že svet má svoje krásy a v skutočnosti nie je fľakatý, uveríte mu?

Sotva. Jediná možnosť, ako sa na svet pozrieť inak, je umyť si tieto okuliare. Najprv však musíte pochopiť a pripustiť, že ich vôbec máte.

„To ako sa pozeráte na svet, je vaša voľba. Môžete to urobiť ako obeť alebo ako udatný bojovník. Musíte sa rozhodnúť, či chcete byť aktívni alebo pasívni,“ hovorí výrok novinárky Merle Shain. Nikdy som ju nestretla, ale súhlasím s ňou.

Ak by nebolo iných dôvodov, byť aktívnym je zdravšie. Aktivita znamená pohyb a schopnosť reagovať na podnety operatívne. Robí človeka mobilným a fit. Ostať aktívnym a pozitívnym je vo všetkých smeroch lepšie, výskumy hovoria, že optimisti sa viac dožívajú, ľahšie sa vyrovnávajú so stresom, rýchlejšie sa liečia a majú lepšie vzťahy.

Život je voľba

 „Nebojte sa vziať život do vlastných rúk,“ povedal naposledy prezident Andrej Kiska, keď rečnil pred Zvolenčanmi v krajskej knižnici. Jasné, znie to ako klišé, povie si pesimista, ktorý ešte nepochopil koncept šťastného a kvalitného života založeného na zodpovednosti za vlastný život.

To, čo často znie ako prázdne slová uväznené v bublinách je v skutočnosti práve koncept silných stránok človeka. Podľa Selingmana, zakladateľa pozitívnej psychológie, existuje šesť esenciálnych silných stránok:  múdrosť a poznanie, odvaha, humánnosť, spravodlivosť, ukáznenosť a transcendencia.

Je to principiálna odvaha byť človekom v tom najširšom zmysle, dokázať sa realizovať na najvyššej úrovni svojho ja a maximálne naplniť svoj potenciál.

Pozitívna psychológia je pomerne nový smer, ktorý v súčasnosti  výrazne hýbe svetom. Ako sa píše v príspevku prohuman, pozitívna psychológia je v podstate preventívnou psychológiou. Učí nás, že silné stránky človeka mu umožňujú zvládať život ľahšie a predchádzať tak mnohým duševným, ale aj fyzickým poruchám. Aj v prípade rakoviny – ľudia trpiaci depresiami, a tým pádom pasívnym prístupom k životu ochorejú na nádor dvakrát častejšie ako optimisti.

Môže to byť váš prípad

Otázka vždy znie, kým chcete byť. Chcete byť obeťou alebo bojovníkom? Možno ste ešte dnes obeťou, ale zajtra môžete byť bojovníkom. Dôležité je priznať si, že to záleží hlavne od vás. Pochopiť, že špinavé okuliare síce môžu byť niečím, s čím sa narodíte, ale vôbec s nimi nemusíte umrieť.

Dajú sa kedykoľvek umyť alebo ešte lepšie, zložiť.

Ako?

Vôbec nie jednoducho.

Je to každodenná práca na sebe samom a kvalite svojho ja. Je to nácvik silných stránok, precvičovanie, premáhanie sa, spytovanie a kontrola.

Je to schopnosť nájsť seba uprostred chaosu. Utíšiť sa. Meditovať, rozjímať. Zároveň sa neustále učiť, vzdelávať sa a kooperovať s ostatnými inšpiratívnymi a silnými ľuďmi.

Keď sa okuliare očistia

Nikdy nezabudnem, aké to bolo, keď sa moje okuliare vyčistili. Tá vďačnosť, krása, šťastie a láska, apropo základné hodnoty v živote človeka, úplne naplnili moje vnútro a presiakli všetko, čím som sa zaoberala. Môj pohľad na život sa zmenil. Začala som premýšľať inak.

Odvtedy viem, že to kedykoľvek dokážem urobiť znova. Zmeniť svoje myslenie. Otázka ale znie: budem naozaj chcieť na tom denne pracovať?

Pravda o chybách

Ľudia robia chyby. Platí to od čias Evy, ktorá ako prvá zhrešila v raji. A ak možno zhrešiť v raji, potom možno zhrešiť všade.

Evina chyba však bola fatálna – predurčila kurz vývoja spoločnosti a urobila z nás obyčajných ľudí.  Preto je dnes snaha predstierať, že sme božské bytosti dokonalej podstaty rovnako smiešna ako tvrdenie, že Elvis žije.

Napriek tomu nás spoločnosť učí hanbiť sa za svoje chyby. Väčšinou sa tvárime, že neexistujú. Alebo naopak – príliš sa nimi trápime. Umenie priznať si chybu a vyrovnať sa s ňou je však známkou zrelosti. „Priznanie chýb anuluje skóre a dokazuje, že ste múdrejší než predtým,“ napísal poet Arthur Guitterman. A napísal to dobre.

Chyby sú totiž práve tým, čo nás definuje a čo nás posúva dopredu. Kým úspechy sa chvália samé, máloktorý šéf vie, že chváliť treba aj vo chvíľach zlyhania. Dokonca o čosi viac.

Začína to v škole

Podľa Johna Lehrera je zásadný problém v tom, že v školách sa viac vyzdvihuje prirodzená inteligencia než tvrdá práca. Učíme tak deti nesprávny model a berieme im najefektívnejší spôsob učenia sa – učenie sa z chýb. „Dokým nezažijete ten nepríjemný pocit, že nemáte pravdu, váš mozog nikdy nezmení svoje modely. Než vaše neuróny uspejú, musia sa opakovane zmýliť. Na tejto bolestivej ceste nie sú žiadne skratky,“ cituje Lehrer Dweckovú.  1376

Problém hodnotenia v škole spočíva v tom, že je príliš plochý. Jednotka a päťka sú iba dve čísla na päťčíselnej stupnici, ktorá má pomenovať nekonečné kombinácie vlastností a schopností – od talentu, úsilia, spolupráce, originálnosti a kreativity. Málokedy dokáže obmedzenosť tohto hodnotenia poukázať na to podstatné.

Tento systém pokračuje v práci. Máloktorý šéf vás pochváli, keď zlyháte. Podľa Dale Carnegieho je však práve to známkou skutočného vodcu.

Šéf je šéf

Keď sa pozriem spätne, mnohých mojich šéfov v minulosti spájali podobné vlastnosti.

Taliansky šéf bol psychopat. S obľubou o sebe hovoril, že je Hitler a často to dokazoval svojim despotickým správaním. V zlyhaniach svojich podriadených sa vyžíval a trestal ich často, rád a verejne. Jediné zlyhania, ktoré nekomentoval, boli jeho vlastné.

Nemecký šéf moje chyby miloval. Vyhľadával ich, bohato komentoval a patrične pranieroval. Vlastnú dôležitosť zdôrazňoval zvýšeným hlasom, mysliac si, že zvyšovanie hlasitosti priamo zvyšuje rešpekt zamestnancov.

Slovenský šéf trpel pravdepodobne stihomanom, že ho chcú všetci oklamať a okradnúť. Neprestajne podozrieval každého, kto mu vošiel do cesty a nestačil sa čudovať, ako ho postupne opúšťajú zamestnanci.

Pravdepodobne žiadny z mojich bývalých šéfov nečítal Carnegieho. Keby áno, vedel by, že dobrý šéf svojich zamestnancov trestať nemusí. Dobrý šéf okolo seba dokáže prirodzene vytvoriť rešpekt postavený na osobnej charizme, skúsenostiach a autorite.

Chyby sa totiž v skutočnosti trestajú samé. Kvalitný človek vie, že zlyhal a cíti poníženie bez toho, aby ho ktokoľvek musel na to upozorniť. „Ľudia si sami uvedomujú svoje chyby a v prípade, že urobia omyl, často svoje správanie okamžite oľutujú. Ak ich nadriadený dokáže na ich chybu poukázať triezvo a s nadhľadom, pomôže im zachovať si tvár, tak že sa dotyčný z chyby dokáže rýchlejšie poučiť, dokáže naďalej pracovať efektívne a prichádzať s novými nápadmi,“ tvrdí Carnegie vo svojej legendárnej knihe.

V prípade zásadných chýb to neplatí a vtedy treba zasiahnuť rázne, ale ideálne v súkromnom rozhovore. Carnegie odporúča šéfom prevziať čiastočnú zodpovednosť za chybu svojho podriadeného. Je to veľké gesto, ktoré dokáže veľké veci – celú komunikáciu poľudšťuje a pomáha tomu, ktorý zlyhal, nájsť opätovné sebavedomie a odvahu začať odznova a lepšie.1278

Toto moji šéfovia nevedeli. Preto ma často donútili konať v zmysle syndrómu, ktorému Carnegie hovorí: nepovedz to mame, teda jednať tajne a chyby skrývať. Skutočnosťou však je, že skrývanie chýb samotné chyby často znásobuje. Keby sme konali hneď, mohli sme určitým dôsledkom predísť. Človek, ktorý si je však vedomý svojich predošlých zlyhaní, snaží sa chybám vyhnúť. Dostáva sa do stavu permanentného stresu a narobí nakoniec ešte viac chýb.

Ilúzia hodnotenia

Na chyby iných ľudia reagujú dvomi spôsobmi – ak majú daného človeka radi, majú tendenciu jeho chyby ospravedlňovať. Ak ide o človeka s antipatiami, často dochádza k nafúknutiu chýb. To isté platí pre sebahodnotenie.

Pritom chyba je vždy tá istá. Málokedy sa však človeku podarí zaujať neutrálny postoj – chybu pomenovať, vyhodnotiť, napraviť a poučiť sa z nej. Tým to uzavrieť.

Keby sme pripustili, že chyby sú ľudské a dokonca prospešné, mohlo by nás toto poznanie posunúť bližšie k podstate našej ľudskosti.

Keby napokon nedošlo k Evinej chybe, dnes by ste tu neboli ani vy ani ja. Možno by sme žili v raji plnom bytostí, ktoré sa nám ani trochu nepodobajú. A nikdy by sme nemali šancu poučiť sa z vlastnej nedokonalosti a tešiť sa z toho, ako sa pomaly približujeme k dokonalosti.