Ak by sa vás niekto opýtal, čo je najväčším problémom ľudstva, čo by ste mu povedali? Možno by ste spomenuli choroby, vojnové konflikty, chudobu, ničenie životného prostredia, rozpadnuté rodiny a nešťastie ľudí. Áno, to všetko je problém, ktorý má však jediný základ.

A tým je neschopnosť komunikovať.

Ako ľudia máme veľkú výhodu – môžeme sa rozprávať. Aj zvieratá, rastliny spolu navzájom komunikujú a majú na to naozaj prepracované, často omnoho lepšie fungujúce systémy.

My ľudia však máme reč, jazyk a písmo. Zložitý systém zvukových, písomných kódov a gest, ktorý vznikol, aby nám uľahčil existovanie na tejto planéte. A čo sa deje, keď ho začnete skutočne používať? Zistíte, že nefunguje. Namiesto rozhovorov tu máme hádky, konflikty a výčitky. Namiesto počúvania sa bijeme o to, kto čo povie. Namiesto argumentov využívame manipuláciu a citové vydieranie. A namiesto pochopenia sa nevieme a nedokážeme pochopiť.

Problém začína doma

Nemusíte ani čítať diskusie na internete, či sledovať záznam politických dialógov pri nedeľnom obede. Stačí sa nenápadne vkradnúť do ktorejkoľvek domácnosti a vypočuť si dvoch ľudí, ktorí spolu dennodenne žijú. Muža a ženu.

Dve najbližšie bytosti, ktoré poznajú každý jeden krok toho druhého a vedia do detailov, ako a kedy spí, čo má a nemá rád a čo ho trápi i teší.

Dve bytosti, ktoré by si mali rozumieť najlepšie, a pritom si niekedy nerozumejú vôbec. Jasné, že Zem, Mars, Venuša, veď to poznáte,.. ale aj tieto planéty sú súčasťou jedného vesmíru, ktorý navzájom komunikuje a pôsobí na seba. Podobne ako náš svet.

Muž a žena musia vynakladať veľa úsilia, aby pochopili odlišnosti toho druhého a dokázali s nimi pracovať. V konečnom dôsledku sú však rovnakí a nie je dôvod, aby si nerozumeli. Komunikácia by im mala slúžiť nato, aby si pomohli. Často je to naopak – z rozhovorov sú hádky, namiesto počúvania a podpory je tu ponižovanie a kritika, niekedy výsmech. Skúste sa niekedy započúvať, ako sa rozpráva vaša mama s otcom alebo sa pozrite na rozhovory so svojím partnerom.

Vyzerajú takto?

-Aký si mal dnes deň?

-Únavný.

-Mal si toho veľa, však? Ale teraz sme konečne doma, oddýchneme si. Spravím nám jesť a môžeme sa porozprávať, čo sa stalo.

-Jasné. Treba ti s niečím pomôcť?

Alebo vyzerajú nejako takto?

-Aký si mal dnes deň?

-Otrasný.

-Prečo?

-Naštval ma šéf len čo som prišiel do práce a celý deň bol nanič. Teraz som sa chcel konečne najesť a vidím, že si zase nič nevarila.

-Zlatko, bola som v práci rovnako ako ty, ako som mohla variť? Teraz som sa vrátila a som  unavená. Mohol si navariť tiež.

-Na domáce práce si tu predsa ty. Keby si sa viac starala o rodinu ako o prácu, tak by to vyzeralo inak…

Myslím, že pokračovať netreba.

Komunikácia má dve podoby – môže byť spoluprácou dvoch bytostí alebo demonštrovaním sily a súbojom ega.

Počúvate sa?

Podľa Dala Carnegieho, ktorý napísal chronicky známu knihu Ako si získať priateľov a pôsobiť na ľudí je základom komunikácie schopnosť počúvať a zaujímať sa o toho druhého. „Ak sa budete naozaj zaujímať o ostatných, za dva mesiace získate viac priateľov ako za dva mesiace strávené úsilím, aby sa ľudia zaujímali o vás,“ hovorí Dale. Ak chcete, aby boli ľudia vašimi priateľmi, musíte ich počúvať. Skúmať, čo chcú, čo ich trápi, čo potrebujú. A dokázať oceniť to dobré v nich. A aj keď možno nepotrebujete byť s každým priateľ, stále sa potrebujete s každým dohodnúť.

Intenzívna skúsenosť mojich posledných dní hovorí, že je to práve naopak. Každý si žijeme vo svojej bubline. V tejto bubline sme si istí svojimi názormi a prijímame len tie názory, ktoré sú zhodné s našimi. Nevedieme dialógy, ale monológy. Preto tu máme všetky tie konšpirácie, konflikty, preto celá kauza s referendom.

Zarážajúce je, že v náboženstve ktoré učí milovať svojho blížneho a dokonca svojho nepriateľa, dochádza k situáciám, kedy sa jednotlivé skupiny navzájom osočujú a dohadujú sa o svojich pravdách. Nikto nikoho nepočúva a v hluku zaniká akákoľvek možnosť dosiahnuť kompromis.

Bubliny, v ktorých žijeme, a konšpirácie, ktorým veríme, sú podľa Ondrušeka dôsledkom našich strachov a neistôt. Kto sa bojí, nech nejde do lesa, hovorí sa. Dnes by som to opravila – kto sa bojí, nech ide do lesa, ale nejde do mesta. V lese je ticho, nikoho netreba počúvať a chápať. V lese môžete hulákať na stromy a tešiť sa, ako krásne mlčia. V meste je naopak množstvo ľudí, s ktorými sa treba konfrontovať. A tí vás niekedy vypočuť nechcú alebo nevedia.

Konflikt je zlyhanou komunikáciou

Dobrá komunikácia nie je ľahká a nevzniká sama. Inak by sme tu nemali školy, ktoré to učia, resp. sa snažia.

Najlepším miestom, kde sa  môžete naučiť komunikovať je totiž reálny svet. To je tam vonku, za oknom, kde je kopec ľudí, ktorým nerozumiete a ktorých sa bojíte.

Bojíte sa, lebo im nerozumiete. A nerozumiete im preto, lebo sa bojíte zistiť, akí sú a prečo sú takí.

Sama som sa dlho bála ľudí. Niekedy som sa im dokonca snažila vyhnúť, len aby som s nimi nemusela hovoriť. Vtipné boli situácie na základnej škole, keď som pred niekým kráčala dva kroky a tvárila sa, že nevidím. J Aj dnes sa stále bojím ľudí. Bojím sa, čo mi povedia alebo ešte horšie – čo mi nepovedia. Bojím sa, že ma obvinia z niečoho, čo som urobila alebo neurobila. Bojím sa, že ma nepochopia a neocenia môj dobrý úmysel.

Každý deň však na tom pracujem. Nielen na druhých, ale aj na sebe. Snažím sa vyjsť zo svojej bubliny a vypočuť si ľudí. Pozrieť sa im do očí a čítať v ich myšlienkach ako v knihe. Skúmať príčiny, pre ktoré reagujú tak, ako reagujú a nesúdiť ich.

Ľudia, to sú hotové romány! Keď ich tak začnete vnímať, veľa sa naučíte nielen o nich, ale hlavne o sebe. A možno časom zistíte, že namiesto hádok zrazu vediete dialóg a namiesto bojov máte mier. S vašimi partnermi doma, v práci, všade. Ľudia vás budú mať radi, lebo ste začali mať radi vy ich.

 Uverejnené na blogu Denníka N.