Ako len všetci potrebujeme tie dva dni v raji – odpojení od všetkého pozemského a bližšie k sebe…

Zrejme každý to raz za čas potrebuje – mať príležitosť vydýchnuť si a čas nadýchnuť sa. Mať priestor pre nové myšlienky a mať možnosť pozrieť sa na veci inak. V bežnom živote to ide niekedy priťažko – vždy sú tu nejaké povinnosti, plačúce deti, úlohy, čo ležia na stole nedokončené, domácnosť, ktorá čaká, telefón, ktorý zvoní… Je takmer nemožné pred tým všetkým uniknúť. O to dôležitejšie je sčasu na čas to urobiť. Viem, aké je to ťažké, odísť napríklad od malého dieťaťa a nechať ho doma. Nebrať si ho so sebou v myšlienkach. O to viac si vážim, koľkým účastníkom JOGA víkendu sa to podarilo. Aj keď s ľútosťou, predsa sa odhodlali nechať deti doma, dôverovať druhým, že sa o nich postarajú a dovolili si  luxus  venovať sa sebe, mať chvíľu pre seba.

…uprostred zelených kopcov a lúk, kde počuť len spev vtákov a zvony ovečiek, pochodujúcich húštinami…

A tak sme dva dni boli spolu sami so sebou. Ponárali sme sa hlbšie do jogy a učili sa meditovať. Pre niektorých z nás bolo nesmierne náročné tak veľa fyzicky cvičiť, pre iných bolo ťažšie cvičiť mentálne. (Pre niektorých bolo ťažké oboje:)). Mali sme pred sebou veľa výziev a každý po svojom sme ich zdolali. Mojou výzvou bolo okrem iného aj zvládnuť viesť štrnástich ľudí jeden celý víkend tak, aby mali pocit, že ten čas nebol márny, aby sa viac priblížili hĺbke, aby sa priblížili viac sebe a aby sa vzdialili od starostí, nechali ich za dverami.

Prostredie, ubytovanie, jedlo, a všetko s tým spojené – farby, zvuky, vône, chute, vášnivý západ slnka a nežný východ, to všetko tomu napomáhalo, a tak sa mi podarilo nechať moje obavy doma. Obavy o tom, aby sa nikomu nič nestalo, aby nikomu nič nechýbalo a všetci boli spokojní. Po príchode na Zaježovú som to všetko pustila a už sa len nechala viesť – prírodou, vnútorným hlasom, pokojom. Bolo to skvelé a myslím, že len párkrát v minulosti sa mi podarilo tak sústredene si oddýchnuť.

Až po rozlúčke s posledným človekom na mňa padla únava – ako signál, že všetku energiu som do poslednej kvapky odovzdala druhým. Verím, že tí čo boli pri tom, to cítili.

Ja im ďakujem.