Posledné dni boli náročné. Veľa vecí mi zobralo vietor z plachiet a moje pľúca boli priveľmi vyčerpané na to, aby som rozfúkala mračná a rozhýbala vlastný koráb.

V takých chvíľach nemáte chuť na nič. Už vôbec nie sa postaviť pred ľudí a niečo s nimi zdieľať.

Napriek tomu som sa musela večer premôcť a postaviť sa pred svojich žiakov. Urobiť všetko preto, aby zabudli na svoje starosti a nie naopak spôsobiť to, aby videli ešte aj tie moje.

Ťažká úloha.

Potom sa stal zázrak. Vlastne nie zázrak, obyčajná vec. Stáva sa to vlastne zakaždým.

V momente, keď začnem viesť hodinu jogy, prestávať sa rozplývať. Som človek tu a teraz, ja, na tomto mieste a v tomto čase. Zrazu nepremýšľam nad včerajškom, ako ma vytočili v práci, nemyslím na svoje smútky ani momenty pochybení. Nemusím sa na nič hrať, ani pretvarovať. Nemám strach, že niečo pokazím. Som len tu a robím to, čo milujem. Som tým, čím som.

Sebou.

Každej sekunde venujem len jedno slovo a nie stovky myšlienok. Tichou miestnosťou sa ozýva jasný hlas a nie šum zmätených úvah a plánov. Medzery medzi slovami sú vyplnené nádychmi a výdychmi. Každú chvíľu si niečo uvedomím, raz ako sa mi pri dychu dvíha hrudník, raz ako sa vonku na stromoch hojdajú listy alebo ako sa odráža mesiac v plnom splne v oknách. Vidím svojich žiakov ako pokojne preciťujú svoj dych, svoju existenciu, ako vnímajú svoje telo, ako ich myšlienky pokojne tlejú ako oheň v kozube alebo naopak ako sa nevedia prestať mrviť a niečím sa trápiť.

Sledujem sviečky, ako sa mihajú a menia svetlo okolo seba. Každej sekunde patrí len jedna myšlienka. Myšlienka, ktorá sa týka výlučne prítomnosti. A toho, čo sa práve deje.

A som vďačná za to, čo je. Že som. Že sme.

Nikto mi tú chvíľu nemôže zobrať, ja ju môžem darovať sebe.

A keď pomaličky rozhýbeme svoje telá, vidím ako sa lenivosť a nepokoj mení na súlad a harmóniu. Ľudia sa dajú naladiť ako nástroje. Na začiatku rozladení, každý hrá v inej tónine a na konci znejú ako jedna harmónia, ich energia sa príjemne vlní v priestore a keď človek počúva, môže cítiť jemné vibrovanie.

Znie to ako scifi.

Možno.

Ja v tom nachádzam silu. Silu, ktorá sa skrýva v človeku, ktorý preciťuje každý okamih, každú stotinu sekundy. Ktorého energia plynie jednosmerne a napĺňa priestor.

Vtedy viem, že skutočne všetko je možné, ako o tom hovoria knihy a osvietení alebo aj blázni, ktorým máme tendenciu neveriť.

Človek všetko môže, čo si zaumieni. Keď naplní každý okamih sebou a svoj život bytím.

Potom sa hodina skončí. Veľa sa toho udialo. Ale vlastne nie viac ako inokedy.

Ľudia sa rozutekajú domov a v miestnosti ostáva ticho, dopité poháre a časom aj tma… túžba môcť v tomto stave spočinúť.

Určite je to možné. Osvietení aj blázni to už vedia. A vy to môžete vedieť tiež.

Ďakujem za možnosť byť tým, čím som.