Minule som prešla ulicou v zrýchlenom móde. Nerozhodná a nepozorná som preskakovala z jednej strany cesty na druhú. Nechýbalo veľa a takmer ma zrazil bicykel. Respektíve, aby som bola podľa novinárskej metodológie korektná, bicykel takmer zrazil mňa.
Ulica je divadlo. Život sám o sebe. Keď sa presúvam, často si všímam oprotiidúcich. Spôsob, akým kráčajú, presne kopíruje spôsob, akým sa pozerajú na svet a spôsob, akým žijú. Ich krok a gestikulácia vyjadrujú ich momentálne pocity, postoje, náladu. Celá knižnica príbehov na jednej malej ulici.
V zlej nálade človek cíti ťarchu nebies na svojich pleciach. Pozerá do zeme, je zhrbený, stiahnutý dovnútra, príliš sa neobzerá, plne skúma svoj vnútorný svet a ten vonkajší nemá v jeho myšlienkach miesto. Pamätám si také dni, keď sa mi zdalo, že obloha na mne doslova sedí a tlačí ma do zeme.
V iné dni chodím zase ako páv, vznášam sa ako motýľ a obzerám sa ako kukučka. Mám dobrú náladu, pripadám si ľahučko, sviežo. Obzerám sa okolo, pozerám ľuďom priamo do očí, niekedy sa pousmejem. Za takých okolností vidím veci úplne ináč. Všímam si detaily, ktoré som predtým nevidela. Nový nápis na obchode, zaujímavú reklamu, pani a jej klobúk, dieťa, čo práve vybehlo na cesto a zakričalo niečo zábavné, psa, ktorý skáče po majiteľke.
V tej najlepšej nálade pozerám vysoko dohora. Všímam si naraz priečelia budov, ktoré tam predtým neboli. Mesto má zvedavému človeku vždy čo ponúknuť. V dni, keď si ho nikto nevšíma, trpí. A povedzme si rovno, takých dní je množstvo. Keď si všímam druhých, vidím, ako si nevšímajú. Keď si nevšímam ani ja, tak zase nevidím nič. Oni ja ich, ani oni mňa.
Rozhodla som sa pre experiment. Každý deň si na niekom nájsť niečo zaujímavé a prihovoriť sa mu alebo sa aspoň sama pre seba potešiť z tohto malého detailu. Naposledy som tak oslovila slečnu s nádhernými ryšavými vlasmi. Vlnili sa na čiernom kabáte ako ťahy štetcom na plátne. Mladá dáma s úzkym driekom kráčala ulicou ľahučko ako víla a pred sebou tlačila kočík. „Prepáčte, máte krásne vlasy, musela som vám to povedať,“ hlesla som. Ostala v rozpakoch, zasmiala sa. „Zničené pôrodom, suché…ale ďakujem, červenám sa,“ vraví ona. Ešte sme sa chvíľu bavili, víla sa potom ďalej odvlnila a zmizla kdesi v útrobách mesta.
Jednému človeku som obyčajnou banalitou spravila deň.
Všetci denne kráčame svojimi viac či menej vychodenými chodníčkami. Máme svoje tempo, svoju dynamiku. Spôsob, akým sa nosíme a akým vnímame svet, ovplyvňuje celý náš život a naše okolie. Jediným gestom dokážete zmeniť trajektóriu ktoréhokoľvek človeka. Stará myšlienka, ale platí. Pripomínam si ju najmä vtedy, keď sama márne odháňam chmáry z pliec. Jedným krokom môžete človeku zmeniť deň. A sebe život.
Dávajte preto pozor. Lebo tak ako ja minule, môžete svojím prístupom niekomu skočiť do cesty a on vás zrazí na bicykli. No môžete mu cestu aj uvoľniť, spríjemniť či zmeniť. A tým aj tú svoju.
Dva tipy, ktoré dnes vyskúšate:
- Narovnajte sa a kráčajte hrdo a veselo. Všímajte si čo najvyššie priečelia budov a tváre oprotiidúcich. Hľadajte to zaujímavé, pekné.
- Urobte niečo inak. Usmejte sa na niekoho, povedzte niečo milé. Nič viac netreba.
tvorivo, s čírou radosťou. Namiesto toho, aby ste v tom s láskou a vierou pokračovali, začínate aplikovať logiku. A to nefunguje. Zrazu nachádzate milión argumentov, prečo je táto cesta zlá. Doteraz ste jej verili, pretože to čisté, detské a radostné vo vás malo hlavné slovo. Lenže teraz je to preč. Prestali ste si dôverovať a začínate sa štiepiť na častice. Jedno je isté – musíte to zastaviť skôr než sa premeníte na prach.
ťažšie než odísť. Byť šťastnejší, viac dôverovať. Stačí sa pozrieť na veci, čo robíte a veci, čo by ste chceli robiť. Nepýtať sa, či ste dostatočne dobrý nato, aby ste vyšli von s tým, čo chcete. Ľudia sa dajú ľahko presvedčiť, ak ste presvedčený vy.
perfectlimperfect 