Archívy kategórie: Názory a príbehy

Psychologička Lýdia Adamcová: „Problémy detí sú často utajované problémy rodičov“

Lýdia Adamcová pracuje 43 rokov ako psychológ. Okrem štandardnej psychológie má blízko k psychosomatike, zaoberá sa najmä rôznymi ochoreniami detí a žien. Často k nej chodia ženy, ktoré nemôžu otehotnieť alebo také, ktoré zažili stratu dieťaťa. Problémy majú aj muži – napríklad cítia prílišný tlak na rolu živiteľa rodiny alebo majú pocit, že v živote stagnujú.

Lýdia Adamcová sama prežila ťažké chvíle: v päťdesiatke prekonala onkologické ochorenie, a to ju priviedlo k dôležitej metóde: k rodinným konšteláciám. Naučila sa rešpektovať rodinné korene a pamäť nášho tela. Rodičom detí dnes radí už aj online prostredníctvom programu „Výchova v kocke“.

Sú situácie, s ktorými sa pri svojej terapeutickej praxi stretávate najčastejšie?

Najväčším problémom je presvedčenie rodičov, že pri probléme detí treba pracovať hlavne s deťmi. Lenže pracovať treba s rodinou ako celkom. Ak má záhradník choré jablká, nebude riešiť jablko po jablku, ale bude liečiť celý strom.

Použime príklad. Dieťa má poruchy správania, čo to môže vypovedať o rodičovi?

Nič z toho nemusí byť chyba rodiča, lebo životné situácie sa niekedy vyvíjajú nepredvídateľne a dokonca neovplyvniteľne. Všetci si nesieme určité životné skúsenosti, vracajú sa nám v živote témy, ktoré sme nedoriešili, pokračujeme v nich aj keď sú nefunkčné a na naše deti to má svoj vplyv. Problémy detí nie sú vždy len otázkou zlej výchovy, ale skôr nevedomosti rodičov.

Čo sa s tým dá robiť?

Cieľom nie je obviňovať rodiča. Úlohou je ukázať rodičom všetky súvislosti a korene problému, ktoré ich dieťa má. Úlohou rodiča je problém prijať  a začať riešiť. Psychológ tomu vie pomôcť. Ja som najradšej, keď sa rodič stáva mojim partnerom a postupne sa učí  problémy vnímať z nadhľadu ako terapeut, začína myslieť viac psychologicky. Práve rodičia ktorí to pochopili, boli inšpiráciou pre môj projekt Výchova v kocke. Stávajú sa citlivejšími na rôzne témy a vidia, že cesta vedie len cez pochopenie – prečo má dieťa depresiu, prečo sa pocikáva alebo má dokonca diagnostikované onkologické ochorenie. Riešenie, ako z choroby von, potom hľadáme spoločne.

Môžete uviesť nejaký konkrétny príklad?

Naposledy sme robili s rodičmi dieťaťa, ktoré si rezalo ruky. Ani neviem prečo mi napadlo opýtať sa maminky, či to tiež nerobila, keď bola dieťa a ona povedala, že áno. Problémy detí sú často nespracované, utajované problémy rodičov alebo aj ďalších generácií. Najmarkantnejší príklad je povedzme ročné dieťa, ktoré sa v noci budí každých dvadsať minút a kričí. Nemá ešte nič zažité, neprežilo nijaké traumy alebo šoky. Nemá teda ani dôvod na takéto správanie. To je príležitosť na rodinnú terapiu, pozrieť sa na to, čo si dieťatko v sebe nesie, čo je uložené hlboko v jeho podvedomí.

Ako má rodič reagovať,  keď jeho dieťa trpí a má problémy?

Rodičia sa takmer vždy obviňujú, čo nie je správne. Sami často zažili v minulosti niečo podobné a skrátka nevedia z toho vyjsť von a ukončiť to. V akom modeli boli oni vychovávaní, to prenášajú ďalej. Problém je v tom, že si neuvedomujú tento prenos. Dôležité je dekódovať zdedený model výchovy a zmeniť ho. Máme vždy na výber.

Samozrejme, extrémy nie sú dobré. Naposledy som mala prípad, kedy otec pochádzal z veľmi chudobnej rodiny, a kompenzoval to tým, že svojmu synovi kupoval vždy novší a novší bicykel. Chcel mu dopriať to, čo sám nemohol mať, aby syn necítil nedostatok ako kedysi on.

adamcova

Jedným z azda najčastejších problémov v súčasnosti je otázka nefunkčnosti alebo neúplnosti rodín. Ako to ovplyvňuje deti?

To je veľká téma. Dieťa sa narodilo dvom rodičom, dvoch rodičov potrebuje, má ich v sebe. Je to určité zrkadlenie. Ak povedzme otec zmizne, stratí sa zo života, dieťa stráca kus svojej identity, nemá koho zrkadliť. Takáto neúplnosť je pre každé dieťa záťažová. Často prídu rodičia a chcú radu, čo robiť, aby ich deti pri rozvode netrpeli. Ale deti pri rozvode rodičov budú vždy  trpieť. Miera ich záťaže závisí od toho, ako sa rodičia v čase rozchodu a po ňom správajú. Ľudia sa ako partneri môžu rozísť, ale ako rodičia sa nerozídu nikdy.

Pamätám si vysokoškolských rodičov, ktorí na seba veľmi nadávali, obviňovali sa, že on je kriminálnik, ona prostitútka. Povedala som im, aby si predstavili, že ich dcéra bude raz stáť pred oltárom a niekto tam tieto ich urážky vytiahne. Základom je po rozvode sa neponižovať. Napríklad sa hovorí, že ženy vdovy nemajú problémy s deťmi, lebo o mŕtvom otcovi sa hovorí vždy len v dobrom. (smiech)

Čo rodiny, kde otec odišiel a nehlási sa k deťom?

Tu narážame na veľký problém našej spoločnosti, ktorým je deficit mužskej sily alebo mužskej identity. Prišla ku mne mamina so synom, ktorý mal problémy. Utekal z domu, dostal sa do zlej partie, bral drogy… Keď som sa pýtala na otca, matka odpovedala, že sa rozviedli, keď mal syn štyri roky. Priznala sa, že nechcela dovoliť, aby sa syn s otcom stretával a sám otec ani o syna nebojoval. Synovi tak chýbal vzor a to neskôr viedlo k chybným vzorom v jeho správaní. Ak chlapcom chýba otec, často tento vzor hľadajú inde, v inej forme. Preto napríklad vznikajú aj extrémistické skupiny, ktoré priťahujú chlapcov, ktorí nenašli správne mužské vzory. Zaujímavé je, že ešte donedávna súd prideľoval deti hlavne matkám. Dnes tu máme generáciu synov, ktorí vyrástli bez otcov.

Prečo niektorí muži zlyhávajú ako otcovia?

Stane sa, že otec dobrovoľne odíde a nemá záujem: to signalizuje nezrelosť muža, ktorý uteká pred zodpovednosťou. Mala som rodinu, kde si muž našiel milenku po tom, ako sa im s manželkou narodilo dieťa. Cítil sa dotknutý, že sa mu manželka nevenuje, on sám bol stále veľké dieťa, ukrivdené a nezrelé. Ale sú aj nezrelí muži, ktorí fungujú v rodine. Nedávno som mala rodinu, kde bol problém so synom. Vysvitlo, že otec sa stále zaoberá svojimi nenaplnenými ambíciami:  mal rozbehnutú kariéru cyklistu, ktorú však muel predčasne opustiť. Tam, kde sú určité nenaplnené ambície, kde má muž pocit, že narodením dieťaťa si nemohol naplniť svoje túžby, živí svoje vnútorné dieťa a nedozreje natoľko, aby mohol plnohodnotne vychovávať vlastné dieťa. Veľká téma je postavenie muža vo výchove. Občas počuť od otcov slová typu: „Ja budem vychovávať dieťa, keď bude veľké, budem ho brávať von, hrať s ním futbal,“ atď. Ale keď je dieťa „veľké“, už je na výchovu neskoro.

S nezrelosťou sa ale zrejme stretávate aj u žien.

Samozrejme. Vráťme sa k problému matky, ktorá nechce, aby sa jej deti stretávali s otcom. Otec začal, povedzme, nový život, má novú rodinu a matka nechce dovoliť, aby syn k otcovi chodil. To je nezrelosť matky, ktorá sa cíti ukrivdená a tento pocit krivdy prenáša na dieťa. Samozrejme takéto správanie rodičov má vždy svoje dôsledky v psychike dieťaťa. Mala som tu dievča s depresiami, ktorého matka aj otec si po rozvode založili nové rodiny a dievča ostalo akoby samé. Cítila sa ako „piate koleso na voze“, veľmi osamelá či už v rodine matky alebo otca. Rozchod rodičov  je pre deti bolestný, rodičia by na to mali myslieť, keď bojujú o svoje deti.

adamcova2

Spomínali ste, že problémy v rodinách sa niekedy vlečú cez viacero generácií. Čo tým myslíte?

K tejto téme som sa dostala cez vlastné onkologické ochorenie, kedy som si položila otázku: „Dobre, ja mám 50 rokov a som chorá. Ale prečo majú onkologické ochorenia malé deti? Nefajčili, nestresovali sa, nezažili dramatické momenty. Čo je to, čo začne deštruovať telo?“ Vtedy mi prišla do cesty metóda rodinnej terapie alebo tzv. rodinných konštelácií. Zrazu som bola konfrontovaná s dramatickými, nespracovanými emóciami v rodine mojej maminky, ale aj ocka. Rodinné konštelácie nie sú nejaké šarlatánstvo alebo „ezoterično“. Pracujú s reálnymi príbehmi. Príklad: moja stará mama kedysi skutočne žila, ja dnes vidím jej náhrobný kameň a na ňom tri krížiky detí, ktoré jej zomreli. Strata dieťaťa je veľká bolesť pre každú ženu a ostatné žijúce deti cítia bolesť svojej maminky. Boja sa o ňu a znova prežívajú jej strach a úzkosť. To ich nevyhnutne poznačí. Preto viem aj čo poznačilo v detstve mňa, a to i napriek tomu, že to bolo šťastné detstvo. Problémy, ktoré boli hlbšie nevypovedané, neskôr mohli viesť k mojim zdravotným problémom.

K čomu takáto strata dieťaťa vo všeobecnosti vedie?

Poviem opäť príklad. Prišla ku mne pani, ktorá často bezdôvodne plače. Pýtala som sa na jej maminku. Bola polosirota, keď mala 4 roky, zomrela jej maminka, ostali ešte menšie deti a otec pil. Boli to ťažké situácie. Žena dospela, vydala sa a zomrelo jej prvorodené dievčatko. V jednej osobe táto žena niesla smútok dieťaťa za maminkou a smútok maminky za dieťaťom. Toto sú situácie, ktoré si nesieme. Smútok rodiča cítia už malé deti a bolestivo ho prežívajú. Často to vedie k hlbokým a neodôvodneným depresiám aj u detí.

Ako ich riešite?

Keď ku mne príde depresívne dieťa a dokonca prizná, že by si niekedy najradšej niečo urobilo, tak začíname pracovať s rodičmi. Nie je dôvod robiť s dieťaťom, ktoré povie, že nevie, prečo to tak cíti, len tá myšlienka sa v jeho mysli stále objavuje. Pýtam sa jeho maminy na minulosť a ona napokon prizná, že jej otec sa chcel trikrát obesiť, bol totiž alkoholik. Takéto reálie nemôžeme nevnímať, treba to riešiť. Napríklad rodinnou terapiou, ktorá skúma hlbšie korene, napríklad, prečo bol starý otec alkoholik a prečo mal taký osud, aký mal.

Čo to znamená v praxi?

Nie je to nič záhadné, ide o ukončenie emócií. Štvorročné dievčatko nevie spracovať emóciu svojej matky, ktorá prišla o druhé dieťa. Dieťa “zmrzne”, zostane akoby stuhnuté. Jeho matka musí ísť často ďalej so svojím smútkom, s emóciou, ktorá je potlačená. Spracovanie koreňov znamená, že si táto žena, ktorá prežila traumu svojej matky zo straty dieťaťa, poplače aj za ňu. Na terapii spolu predýchame smútok a uvoľníme ho. Každá emócia skončí a doznie, keď si pripustíme jej existenciu, či už na mentálnej alebo fyzickej úrovni.

A čo keď nevieme nič o svojich rodičoch či starých rodičoch?

To už je špecifický princíp rodinnej terapie, kde základom je fenomenologický jav, čiže niečo neznáme, čo sa za určitých podmienok prejaví. Väčšinou sa konštelácie robia v skupine, kde si vyberieme zástupcov za reálne osoby zo svojho rodu. Napr. zástupcu starého otca, ktorého sme nepoznali. Zrazu dotyčná osoba, ktorá ho zastupuje, precíti jeho emócie a my máme možnosť ukončiť ich. To je na konšteláciách špecifické. Vidíme, že nejaké veci sa stali, hoci predtým sme o nich nevedeli. Úloha terapeuta je potom citlivo vnímať tieto informácie a podnety a pomôcť ukončiť javy, ktoré prebiehajú vo vnútri skupiny.

Je za tým intuícia psychológa?

Áno, je to skutočná, pravdivá a neprávom zaznávaná intuícia. Určite treba chápať, že metóda rodinnej terapie ide mimo súčasné racionálne myslenie. Nedá sa naštudovať, je pri nej dôležitý cit a intuícia človeka, rovnako ako zažitá skúsenosť. Preto konštelácie môžu robiť aj ľudia, ktorí nie sú vyštudovaní psychológovia.

Pôsobí to trochu ezotericky.

Na mňa stále pôsobí ezotericky celý internet. Ako to môže fungovať? Ako sa môžem spojiť s niekým blízkym na opačnom konci sveta? Je to skrátka podobné ako keď sa spojíme s emočnými zážitkami našich predkov žijúcich tiež v inom priestore a čase.  Treba si uvedomiť, že ide o záznamy, ktoré máme v sebe. Pracujeme s projekciou toho, čo si v sebe nesieme. Môžeme to prirovnať k filmu. V televízii vidíme dnes film, ktorý natočili už dávno. Odborníci vedia ten film prehrať, upravovať ho, strihať a vkladať nové scény. Podobný filmový záznam má aj naše telo o našom živote. To je naša minulosť, prítomnosť, budúcnosť, ale aj budúcnosť našich detí a ich detí.

Foto: http://www.vychovavkocke.sk, Psychovital 2015 copyright

Druhá časť rozhovoru tu.

Reklamy

Aký bol JOGA víkend na Zaježke

Ako len všetci potrebujeme tie dva dni v raji – odpojení od všetkého pozemského a bližšie k sebe…

Zrejme každý to raz za čas potrebuje – mať príležitosť vydýchnuť si a čas nadýchnuť sa. Mať priestor pre nové myšlienky a mať možnosť pozrieť sa na veci inak. V bežnom živote to ide niekedy priťažko – vždy sú tu nejaké povinnosti, plačúce deti, úlohy, čo ležia na stole nedokončené, domácnosť, ktorá čaká, telefón, ktorý zvoní… Je takmer nemožné pred tým všetkým uniknúť. O to dôležitejšie je sčasu na čas to urobiť. Viem, aké je to ťažké, odísť napríklad od malého dieťaťa a nechať ho doma. Nebrať si ho so sebou v myšlienkach. O to viac si vážim, koľkým účastníkom JOGA víkendu sa to podarilo. Aj keď s ľútosťou, predsa sa odhodlali nechať deti doma, dôverovať druhým, že sa o nich postarajú a dovolili si  luxus  venovať sa sebe, mať chvíľu pre seba.

ZJZV-YOGA-2016-web-1031

…uprostred zelených kopcov a lúk, kde počuť len spev vtákov a zvony ovečiek, pochodujúcich húštinami…

A tak sme dva dni boli spolu sami so sebou. Ponárali sme sa hlbšie do jogy a učili sa meditovať. Pre niektorých z nás bolo nesmierne náročné tak veľa fyzicky cvičiť, pre iných bolo ťažšie cvičiť mentálne. (Pre niektorých bolo ťažké oboje:)). Mali sme pred sebou veľa výziev a každý po svojom sme ich zdolali. Mojou výzvou bolo okrem iného aj zvládnuť viesť štrnástich ľudí jeden celý víkend tak, aby mali pocit, že ten čas nebol márny, aby sa viac priblížili hĺbke, aby sa priblížili viac sebe a aby sa vzdialili od starostí, nechali ich za dverami.

ZJZV-YOGA-2016-web-1056

Prostredie, ubytovanie, jedlo, a všetko s tým spojené – farby, zvuky, vône, chute, vášnivý západ slnka a nežný východ, to všetko tomu napomáhalo, a tak sa mi podarilo nechať moje obavy doma. Obavy o tom, aby sa nikomu nič nestalo, aby nikomu nič nechýbalo a všetci boli spokojní. Po príchode na Zaježovú som to všetko pustila a už sa len nechala viesť – prírodou, vnútorným hlasom, pokojom. Bolo to skvelé a myslím, že len párkrát v minulosti sa mi podarilo tak sústredene si oddýchnuť.

Až po rozlúčke s posledným človekom na mňa padla únava – ako signál, že všetku energiu som do poslednej kvapky odovzdala druhým. Verím, že tí čo boli pri tom, to cítili.

Ja im ďakujem.

ZJZV-YOGA-2016-web-1060
Foto: Kudivani photography

5 rýchlych spôsobov, ako sa zbaviť stresu

Dnes nebudeme hovoriť o meditácii ani joge, ale o veciach, ktoré som odpozerala zo života, inšpirovaného jogou.

Stres sa pomaly stáva etablovanou súčasťou našich životov. Je hlboko implementovaný do nášho vnútra a modifikuje naše správanie a emócie.

Dobre vieme, že stres je prirodzená reakcia tela na určitú náročnú situáciu. Zdravý stres mizne spolu s náročnou situáciou.

Lenže chronický stres je taký, ktorý nemizne, naopak, pretrváva aj po odznení stresového podnetu. Prirodzené stresové reakcie sú tri:   útek, útok, zamrznutie.

Ak na danú situáciu nezareagujeme a nenecháme ju odznieť, stresová reakcia ostáva akoby nestrávená v tele. Dnes je permanentný stres (v práci, v škole, či doma vo vzťahoch) bežný. Stres, ktorý ovplyvňuje náš imunitný systém a celé naše zdravie.

Pozrime sa na 5 jednoduchých trikov, ako sa vyrovnať so stresovou situáciou. Týchto 5 spôsobov kopíruje naše prirodzené pudové správanie a preto sú veľmi efektívne.

  1. Vyplazte jazyk – v joge známe ako pozícia leva: sedíte na zemi a vyplazujete jazyk. Najviac ako viete. Nepatrí to nikomu, robíte to kvôli sebe. (Alebo vás naštval niekto konkrétny a vy mu za chrbtom alebo spoza dverí môžete jazyk vyplaziť aj adresne:) Všimnite si, čo robia deti, keď sa hrajú alebo si robia z niekoho žarty, alebo sa hnevajú – vyplazujú jazyk. Je to zábavná forma ako ukázať, čo sa vo vás odohráva. Že vás niekto naštval, ale chcete mu to odpustiť, nechcete si ten hnev niesť so sebou. lion_poseVyplazenie jazyka je skutočne relaxujúce a prinesie vám presne ten zábavný pocit ako keď ste boli deti a nebrali ste veci príliš vážne. Na druhej strane, vyplazenie jazyka je prejavom odporu, hnevu – prinášate svoju vnútornú negativitu na povrch a demonštrujete ju až do tej chvíle, kým sa stres nepremení na smiech.
  2. Zaspievajte si mantru om – oukej, tak aj toto je z jogy. Mantra om sa považuje za primárny zvuk, prvotnú vibráciu, z ktorej vzniklo všetko ostatné. Táto mantra vás skutočne rozvibruje, zatrasie celým vaším telom aj mozgom. Zavrite oči, zakryte si uši a spustite om tak dlho ako potrebujete. Ide o zvuk, ktorý harmonizuje vašu myseľ, teda upokojuje ju. Nemusíte rozumieť, ako to funguje, ale vyskúšajte to. Om je muzikoterapia v praxi.
  3. Rozbehnite sa. Ide o simuláciu stresovej reakcie – útek. Takže ak cítite neskutočné napätie v tele, je na to jednoduchý liek. Presne tam kde ste a ako ste, rozbehnite sa bez prípravy najviac ako vládzete a bežte najrýchlejšie ako môžete až kým nedokážete polapiť dych. Potom zastaňte, zhlboka vydýchnite a postupne sa upokojte. Verte, že táto základná reakcia dokonalo uvoľní vaše telo.
  4. Choďte naboso. Dnes robíme výskumy na veci, ktoré boli kedysi samozrejmé a v mnohých krajinách ešte stále sú. Ale aj vďaka tomu vieme, že chodenie naboso bare feetneskutočne pomáha nášmu zdraviu, stimuluje imunitný systém a upokojuje nás. Súvisí to s reflexológiou a bodmi na našej nohe, ktoré sú bosou chôdzou prirodzene stimulované. Robte to tak často ako môžete, ale tam kde je to bezpečné a kde hneď neprechladnete.
  5. Dajte si ľadovú sprchu. Opäť niečo celkom logické – simulujúce prirodzené reakcie vášho tela – zamrznutie. Ľadová sprcha je niečo neuveriteľné. Absolútne vás preberie, absolútne vás naštartuje a zároveň schladí vaše telo, kožu, svaly, ktoré stuhnú a zároveň sa prekrvia. Zvýši sa vám tlak a vaše telo sa preberie, uvoľní endorfíny. Vy vyleziete z vane a budete sa cítiť ako nový človek. Áno, chce to trochu odvahy, ale mne najviac pomáha nepremýšľať, pustiť na seba prúd ľadovej vody, kričať, spievať si a zhlboka dýchať.

Takýchto rýchloviek ako na stres je samozrejme viac, no týchto 5 je rýchlych, jednoduchých, účinných a odkukaných z nášho života. Vyskúšajte a dajte vedieť, čo fungovalo u vás.

Urobiť si pauzu

Od rána do večera. Od večera do rána. Z domu do práce, z práce na nákup, z nákupu po deti a domov. V jednom kole. Bez zastavenia, bez prerušenia, alebo len s krátkym prerušením, ktoré sa volá spánok. Kóma, lepšie povedané. Taký je život, ktorý dnes žijeme.

Čím viac ľudí stretávam, tým viac sa upevňuje moje poznanie, že žijeme uponáhľaný život a času na pauzu je čoraz menej. Kým príde dovolenka, prejde niekedy celý rok. A to je, sakra, dlhá doba.

A pritom by stačilo tak málo. Urobiť si pauzu.

daydreamingNajzrozumiteľnejší záver z prvého týždňa mojej 21-dňovej výzvy je o tom, aké dôležité je urobiť si počas dňa pauzu. Neznamená to bežať na obed s uchom prilepeným na mobile alebo uviaznuť v rozhovore s kolegami o úlohe, ktorá leží na stole, kým obedujete. Pre mňa znamená pauza jediné – nadýchnuť sa. Ak je pauza to ticho medzi dvoma myšlienkami, alebo ticho medzi nádychom a výdychom, tak potom niet lepšieho vysvetlenia.

Schopnosť urobiť si pauzu je o zvyku a chuti robiť si malé rituály. Prejsť sa parkom a pozorovať stromy. Len sa dívať, ako sa kmášu vo vetre, ako z nich padá lístie.

Vyšliapať päť schodov na strechu a tam si po obede posedieť pri kávičke.

Natiahnuť sa v relaxačnej miestnosti na desať minút, pustiť si hudbu a na nič nemyslieť, len byť v tejto chvíli a všetky úlohy, telefóny, plačúce deti (dobre, plačúce deti možno nie) nechať za sebou, za dverami, kdesi na pokožke tváre, nepustiť ich dovnútra.

Joga a meditácia ma naučili urobiť si pauzu. Možno krátku, možno malú, ale zmysluplnú.

Naučili ma, že keď sa práca skončí, treba skončiť aj myšlienky o nej. A niekedy je to skutočne len vďaka tomu, že keď cvičíš jogu, nemyslíš na nič a keď docvičíš, je už príliš neskoro myslieť na to, čo bolo pred jogou.

Urobiť si pauzu je umenie vychutnať si život. A to je umenie, ktoré sa môžeme kedykoľvek naučiť.

Stačí si dať tú správnu výzvu. 🙂

Prvý európsky summit o meditácii a mieri máme za sebou

Kým na Ukrajine sa stále bojuje a v Maďarsku vláda stavia plot proti utečencom, my sa stretávame v Budapešti na European Peace Summit, tak blízko ku všetkým týmto udalostiam a ďaleko od všetkého. Je to prvé podujatie svojho druhu, ktoré v Európe zastrešila organizácia World Peace Initiative Foundation.

12439355_1125203874196346_8102672205623307903_nNázov eventu na prvé počutie síce skôr evokuje nejaké stretnutie štátnych predstaviteľov, mužov v oblekoch a kravatách, ktorí používajú zložité pojmy a odpovedajú na otázky novinárov, ale skutočnosť je celkom iná. Na jednom mieste v European Youth center sa stretáva 111 mladých lídrov z celej Európy i z celého sveta, ktorí hovoria o mieri v celkom iných dimenziách. O mieri, ktorý vychádza z presvedčenia, že dosiahnuť ho je možné len pri práci každého jedinca na svojom vlastnom rozvoji a dosiahnutí úplného vnútorného mieru, ktorý potom, postupne zasahuje bližšie aj širšie okolie. Presvedčenie organizátorov spočíva v tom, že najefektívnejší nástroj na dosiahnutie vnútorného rozvoja a duševných kvalít, ktoré robia neskôr z ľudí lídrov organizácií, komunít, či krajín, je meditácia.

A tak medzi workshopmi zameranými na sebarozvoj, komunikáciu, riešenia konfliktov, mierovú diskusiu, a ďalšie témy sedíme v tureckom sede a meditujeme.

Človeku zvonka to môže pripadať komické. Pri prvom pohľade ešte nemusíte nájsť spojenie medzi témou svetového mieru a meditáciou. Azda som nejaký budhistický mních?

12923191_1125205030862897_6150480757735667814_n„Pokojná myseľ vytvára kultúru založenú na mieri,“ povedal LP John, ktorý skutočne mníchom je. Žije v Thajsku, no dnes omnoho častejšie cestuje po svete. Na EU peace summite viedol meditácie a vysvetľoval teóriu myslenia, ktorá dokáže posilniť komunity v mierovom ťažení. „Väčšina konfliktov v spoločnosti pochádza z dávnej minulosti,“ hovoria Aya Chebby z Tuniska, mladá žena, ktorá na summite rozprávala, ako sa od blogovania počas Arabskej jari dostala k meditácii, založeniu prvého feministického hnutia The Voice of Women Initiative (VOW Initiative),  a ako sa snažila viesť svoje okolie k mieru. „Veľakrát sa stalo, že sme sa ocitli na mieste, kde išlo o život alebo slobodu. Veľakrát zatkli mojich kamarátov, aj mňa. Silné bolo, keď nás chceli vyhnať z parku a my sme odmietli odísť. Sadli sme si a začali priamo tam meditovať. Pridali sa k nám ďalší,“ hovorila Aya pred divákmi na EU peace summit. Jej príbeh o odvahe a odhodlaní je o to silnejší, lebo ho hovorí žena, ktorá sa chytila iniciatívy a okrem iného využila revolúciu na boj za práva žien a zlepšenie ich životných podmienok. Odvahu jej dodala práve meditácia. Človek podľa nej potrebuje v ťažkých časoch niečo, aby sa nezrútil, keď kvôli vojne prichádza o blízkych, stráca pôdu pod nohami a nemá žiadnu istotu, že na ďalší deň nestratí aj vlastný život.

Na summite sa veľa hovorilo o konfliktoch, veď kam sa pozrieme, sme nimi obklopení. Či už vnútornými, bežnými medziľudskými konfliktmi alebo celospoločenskými konfliktmi, vedúcimi k vojne. To je fakt, ktorý treba prijať, konflikty existujú. „Konflikty vznikajú, keď si myslíme, že niečo chceme, keď sme presvedčení, že niečo musíme mať a to aj na úkor druhých ľudí,“ hovoril Tom Brennan, ktorý pôsobil pri riešení konfliktov v Afrike či na Strednom východe. „Konflikty sú o našom pripútaní a neschopnosti pozrieť sa na problém zo širšej perspektívy.“ Dostala som jasný príklad: Hovorila som o konflikte na Ukrajine raz s Ruskou, potom Ukrajinkou. Každá mala na vec svoj pohľad, ale obe pripustili, že nemusí byť úplný.

IMG_0254Konflikty vo svete asi tak skoro nezmiznú. Meditácia je nástroj, ktorý nám ale pomáha riešiť ich efektívne, s rozvahou, či dokonca im predchádzať. „Meditácia vám vyčistí okuliare a svet sa vám zdá jasnejší. So špinavými okuliarmi, zmätený vnútrom ťažko môžeme vidieť veci krásne čisté a zmysluplné,“ hovoril LP John. Počas summitu sme si vypočuli viacerých spíkrov, ktorí hovorili, čo im priniesla meditácia do života. Či už to bola Dulce Ruby, bývalá modelka, dnes umelkyňa a motivátorka alebo dokonca moja maličkosť; hovorili sme o zdraví, o ceste von z depresie, o zmene pohľadu na svet, ktorý mení život.

Summit trval dokopy štyri dni a bol intenzívny, no omnoho dôležitejšie je to, čo si jeho účastníci odnesú domov. Niečo užitočné pre seba, niečo užitočné pre organizáciu, v ktorej pracujú, niečo užitočné pre komunitu, v ktorej žijú a niečo užitočné pre svet. Spoločná online meditácia ukončila vo štvrtok, 7. apríla celý summit. Pre mňa ostáva jeho najdôležitejším odkazom práve myšlienka meditácie a jej schopnosti rozširovať našu perspektívu. Meditácia zmieruje naše konflikty a my sme potom efektívnejší v živote aj v riadení organizácií či projektov. Svet okolo nás funguje zrozumiteľnejšie a riešenia sa objavujú skôr.

Viac fotiek z podujatia od Ion Svet tu: klik

6 záväzkov pre rok 2016

Predstavte si, že každý rok by ste dostali šancu začať odznova. Mohli by ste si vytvoriť celkom nové plány, stretnúť nových ľudí a zažiť úplne nové veci. Predstavte si, že každý rok by ste sa mohli stať novým človekom. Páčilo by sa vám to?

A teraz sa na to pozrime prakticky – takú šancu nám dáva každý deň. Nový rok je odlišný jedine v tom, že uzatvárame a otvárame dlhšie obdobie než len jeden deň. Rok je doba, počas ktorej sa môžu udiať reálne zmeny. Novoročné predsavzatia si dávame každý rok, málokedy sa nám ich podarí splniť. Prečo?

Často ide o veci, ktoré nechceme naozaj. Snívame o človeku, ktorým by sme chceli byť, ale nevnímame svoju podstatu. Nechceme niečo, čím sa môžeme naozaj stať. Upíname sa na niečo, čo je pre nás len snivou ideou, no nemá reálny základ v našom vnútri. Život nám dáva šancu pracovať s tým, čo máme. Vycítiť to, kým sme a kým sa môžeme stať.

Ja som si pre svoj budúci rok dala nasledujúce záväzky. Možno inšpirujú aj vás.

  1. pomáhať: keď pomáham druhým, nemyslím na seba
  2. meditovať: keď meditujem, nemyslím, SOM
  3. milovať: keď milujem, nemyslím, tvorím budúcnosť
  4. tvoriť: keď tvorím, nemyslím, transformujem seba a svet
  5. cvičiť: keď cvičím, nemyslím, milujem svoje telo
  6. smiať sa: keď sa smejem, nemyslím, milujem svoj život

Týchto šesť vecí je návodom pre mňa. Váš návod môže byť iný. Čo vás najviac vystihuje? Čím by ste sa chceli stať v roku 2016? Ako to urobíte?

Prajem vám aby ste v roku 2016 našli pokoj, lebo len v pokoji sa rodia tie správne odpovede. Spôsob, akým ten pokoj nájdete, je váš osobný recept. Nech vám chutí hľadanie.

Zimný slnovrat ako návrat svetla do našich životov

Veľmi ma oslovila myšlienka osláv zimného slnovratu. 21. alebo tento rok 22. december by naši predkovia nazvali aj kračúňom – dňom, kedy sa rok prelomí napoly a v pomyselnom kruhu prechádzame z konca na začiatok. Končí sa obdobie tmy spojené s dlhými nocami a vracia sa obdobie svetla. Dni sa budú čoraz viac predlžovať a do našich životov zavíta opäť slnko, jar a o niečo viac radosti.

1236366_748132041987884_8129779902120266052_nNaši predkovia toto obdobie vo veľkom oslavovali, vnímali návrat slnečnejších dní ako novú nádej do ich života – rituál začiatku bol pre nich symbolom bohatstva, radosti, plodnosti. Tradíciu potom nahradili kresťanské zvyky, ktoré zimný slnovrat premenili na Vianoce. Myšlienka Vianoc je podobná – je zrodením svetla, božstva do ľudskej podoby, ktoré prináša nádej a radosť do nášho žitia. Príchod Ježiša značí koniec jedného obdobia a začiatok nového veku. Symbolika je teda veľmi podobná.

Postava Ježiša nám symbolicky ukazuje svetlo ukryté v človeku, lenže ako sa píše v článku, ktorý ma silne inšpiroval, mnohí ľudia dodnes nepochopili tento odkaz – že v každom z nás je niečo dokonalé, božské a radostné. Aj dnes zle interpretujeme túto ideu – upli sme sa na ceremónie a rituály a zabudli sme na podstatu – aké je dôležité objaviť svetlo v sebe, inšpirovať sa nastupujúcim slnkom a rozdávať radosť na všetky strany.

12369139_1937842703108338_5237747734242312570_nVyužiť prichádzajúce obdobie ako šancu na nový začiatok, obdobie temna nechať za sebou, lebo za nami tak či tak už je, to je možnosť pre nás všetkých.

Možno práve preto je tradícia zimného slnovratu priamočiarejšia a zrozumiteľnejšia vo svojej symbolike – končia sa dlhé noci, je čas oslavovať, radovať sa a priniesť do svojho života novú, slnečnú energiu. Starý rok ponechať minulosti a využiť príležitosť zobrať nový rok pevne do svojich rúk a prežiť ho podľa svojich predstáv.

Email o strachu

Ahoj.

Tak veľmi Ti túžim napísať o bariérach. O tých, o ktorých teraz toľko premýšľam. O bariérach, ktoré si staviame, lebo sa bojíme. Čím je náš strach väčší, tým väčšie sú bariéry, tým vyššie ploty. A naopak- čím vyššie ploty, tým krátkozrakejší sme. Tým bojazlivejšími sa stávame. Tým opustenejšími.

Zdá sa to nekonečné.

Dnes premýšľam hlavne o bariérach, ktoré si budujem sama. O ľuďoch, ku ktorým sa bojím pristúpiť, lebo sú iní ako ja. Vyzerajú inak, správajú sa inak.

Môj obranný systém ma núti od nich bočiť. Považuje ich za nebezpečných.

Pritom by som im tak veľmi chcela povedať, že mi spôsobujú strach, ale nedokážem to. Už len vysloviť to by ma na moment oslobodilo.

Nie sú to racionálne veci.

Viem, že mnohí tí ľudia sú fajn, vlastne mnohí z nich majú určite zaujímavé životné príbehy a mohli by byť mojimi potenciálnymi priateľmi. Možno sa boja rovnakých vecí ako ja, možno sa dokonca boja mňa. Možno majú radi podobné knihy, hudbu, často chodia na koncerty a dokážu sa podobne rozčúliť nad nespravodlivosťou. Možno by sme našli množstvo spoločných tém a dokázali sa pri nich rozprávať pri jednom poháriku až do rána.

Ale bojím sa ich opýtať, či by so mnou šli.

Strach z neznámeho, z nesúhlasu, neporozumenia a odmietnutia je stále tu. Neviem sa toho zbaviť.

No napokon tieto bariéry aj tak najviac trápia mňa. Aspoň tým som si istá. Ostávam v tom osamelá a prestávam byť slobodná.

Tak veľmi chcem byť slobodným človekom. Pristúpiť ku komukoľvek bez strachu, nebáť sa hovoriť alebo aj mlčať. Povedať pravdu. Byť tou pravdou. Nech sa stane čokoľvek.

Túžim nájsť ten pokoj, ktorý je odpoveďou na všetko. Prijať ten strach a pochopiť, ako veľmi ma klame. A nechať ho odísť v pokoji. Možnože čas to dokáže.

Ty sa zatiaľ maj dobre a neboj. Všetko dobre dopadne. 🙂

Najväčší problém ľudstva alebo Kto sa bojí, nech nejde do mesta

Ak by sa vás niekto opýtal, čo je najväčším problémom ľudstva, čo by ste mu povedali? Možno by ste spomenuli choroby, vojnové konflikty, chudobu, ničenie životného prostredia, rozpadnuté rodiny a nešťastie ľudí. Áno, to všetko je problém, ktorý má však jediný základ.

A tým je neschopnosť komunikovať.

Ako ľudia máme veľkú výhodu – môžeme sa rozprávať. Aj zvieratá, rastliny spolu navzájom komunikujú a majú na to naozaj prepracované, často omnoho lepšie fungujúce systémy.

My ľudia však máme reč, jazyk a písmo. Zložitý systém zvukových, písomných kódov a gest, ktorý vznikol, aby nám uľahčil existovanie na tejto planéte. A čo sa deje, keď ho začnete skutočne používať? Zistíte, že nefunguje. Namiesto rozhovorov tu máme hádky, konflikty a výčitky. Namiesto počúvania sa bijeme o to, kto čo povie. Namiesto argumentov využívame manipuláciu a citové vydieranie. A namiesto pochopenia sa nevieme a nedokážeme pochopiť.

Problém začína doma

Nemusíte ani čítať diskusie na internete, či sledovať záznam politických dialógov pri nedeľnom obede. Stačí sa nenápadne vkradnúť do ktorejkoľvek domácnosti a vypočuť si dvoch ľudí, ktorí spolu dennodenne žijú. Muža a ženu.

Dve najbližšie bytosti, ktoré poznajú každý jeden krok toho druhého a vedia do detailov, ako a kedy spí, čo má a nemá rád a čo ho trápi i teší.

Dve bytosti, ktoré by si mali rozumieť najlepšie, a pritom si niekedy nerozumejú vôbec. Jasné, že Zem, Mars, Venuša, veď to poznáte,.. ale aj tieto planéty sú súčasťou jedného vesmíru, ktorý navzájom komunikuje a pôsobí na seba. Podobne ako náš svet.

Muž a žena musia vynakladať veľa úsilia, aby pochopili odlišnosti toho druhého a dokázali s nimi pracovať. V konečnom dôsledku sú však rovnakí a nie je dôvod, aby si nerozumeli. Komunikácia by im mala slúžiť nato, aby si pomohli. Často je to naopak – z rozhovorov sú hádky, namiesto počúvania a podpory je tu ponižovanie a kritika, niekedy výsmech. Skúste sa niekedy započúvať, ako sa rozpráva vaša mama s otcom alebo sa pozrite na rozhovory so svojím partnerom.

Vyzerajú takto?

-Aký si mal dnes deň?

-Únavný.

-Mal si toho veľa, však? Ale teraz sme konečne doma, oddýchneme si. Spravím nám jesť a môžeme sa porozprávať, čo sa stalo.

-Jasné. Treba ti s niečím pomôcť?

Alebo vyzerajú nejako takto?

-Aký si mal dnes deň?

-Otrasný.

-Prečo?

-Naštval ma šéf len čo som prišiel do práce a celý deň bol nanič. Teraz som sa chcel konečne najesť a vidím, že si zase nič nevarila.

-Zlatko, bola som v práci rovnako ako ty, ako som mohla variť? Teraz som sa vrátila a som  unavená. Mohol si navariť tiež.

-Na domáce práce si tu predsa ty. Keby si sa viac starala o rodinu ako o prácu, tak by to vyzeralo inak…

Myslím, že pokračovať netreba.

Komunikácia má dve podoby – môže byť spoluprácou dvoch bytostí alebo demonštrovaním sily a súbojom ega.

Počúvate sa?

Podľa Dala Carnegieho, ktorý napísal chronicky známu knihu Ako si získať priateľov a pôsobiť na ľudí je základom komunikácie schopnosť počúvať a zaujímať sa o toho druhého. „Ak sa budete naozaj zaujímať o ostatných, za dva mesiace získate viac priateľov ako za dva mesiace strávené úsilím, aby sa ľudia zaujímali o vás,“ hovorí Dale. Ak chcete, aby boli ľudia vašimi priateľmi, musíte ich počúvať. Skúmať, čo chcú, čo ich trápi, čo potrebujú. A dokázať oceniť to dobré v nich. A aj keď možno nepotrebujete byť s každým priateľ, stále sa potrebujete s každým dohodnúť.

DSC06919Intenzívna skúsenosť mojich posledných dní hovorí, že je to práve naopak. Každý si žijeme vo svojej bubline. V tejto bubline sme si istí svojimi názormi a prijímame len tie názory, ktoré sú zhodné s našimi. Nevedieme dialógy, ale monológy. Preto tu máme všetky tie konšpirácie, konflikty, preto celá kauza s referendom.

Zarážajúce je, že v náboženstve ktoré učí milovať svojho blížneho a dokonca svojho nepriateľa, dochádza k situáciám, kedy sa jednotlivé skupiny navzájom osočujú a dohadujú sa o svojich pravdách. Nikto nikoho nepočúva a v hluku zaniká akákoľvek možnosť dosiahnuť kompromis.

Bubliny, v ktorých žijeme, a konšpirácie, ktorým veríme, sú podľa Ondrušeka dôsledkom našich strachov a neistôt. Kto sa bojí, nech nejde do lesa, hovorí sa. Dnes by som to opravila – kto sa bojí, nech ide do lesa, ale nejde do mesta. V lese je ticho, nikoho netreba počúvať a chápať. V lese môžete hulákať na stromy a tešiť sa, ako krásne mlčia. V meste je naopak množstvo ľudí, s ktorými sa treba konfrontovať. A tí vás niekedy vypočuť nechcú alebo nevedia.

Konflikt je zlyhanou komunikáciou

Dobrá komunikácia nie je ľahká a nevzniká sama. Inak by sme tu nemali školy, ktoré to učia, resp. sa snažia.

Najlepším miestom, kde sa  môžete naučiť komunikovať je totiž reálny svet. To je tam vonku, za oknom, kde je kopec ľudí, ktorým nerozumiete a ktorých sa bojíte.

Bojíte sa, lebo im nerozumiete. A nerozumiete im preto, lebo sa bojíte zistiť, akí sú a prečo sú takí.

Sama som sa dlho bála ľudí. Niekedy som sa im dokonca snažila vyhnúť, len aby som s nimi nemusela hovoriť. Vtipné boli situácie na základnej škole, keď som pred niekým kráčala dva kroky a tvárila sa, že nevidím. J Aj dnes sa stále bojím ľudí. Bojím sa, čo mi povedia alebo ešte horšie – čo mi nepovedia. Bojím sa, že ma obvinia z niečoho, čo som urobila alebo neurobila. Bojím sa, že ma nepochopia a neocenia môj dobrý úmysel.

Každý deň však na tom pracujem. Nielen na druhých, ale aj na sebe. Snažím sa vyjsť zo svojej bubliny a vypočuť si ľudí. Pozrieť sa im do očí a čítať v ich myšlienkach ako v knihe. Skúmať príčiny, pre ktoré reagujú tak, ako reagujú a nesúdiť ich.

Ľudia, to sú hotové romány! Keď ich tak začnete vnímať, veľa sa naučíte nielen o nich, ale hlavne o sebe. A možno časom zistíte, že namiesto hádok zrazu vediete dialóg a namiesto bojov máte mier. S vašimi partnermi doma, v práci, všade. Ľudia vás budú mať radi, lebo ste začali mať radi vy ich.

 Uverejnené na blogu Denníka N.

Pravda o chybách

Ľudia robia chyby. Platí to od čias Evy, ktorá ako prvá zhrešila v raji. A ak možno zhrešiť v raji, potom možno zhrešiť všade.

Evina chyba však bola fatálna – predurčila kurz vývoja spoločnosti a urobila z nás obyčajných ľudí.  Preto je dnes snaha predstierať, že sme božské bytosti dokonalej podstaty rovnako smiešna ako tvrdenie, že Elvis žije.

Napriek tomu nás spoločnosť učí hanbiť sa za svoje chyby. Väčšinou sa tvárime, že neexistujú. Alebo naopak – príliš sa nimi trápime. Umenie priznať si chybu a vyrovnať sa s ňou je však známkou zrelosti. „Priznanie chýb anuluje skóre a dokazuje, že ste múdrejší než predtým,“ napísal poet Arthur Guitterman. A napísal to dobre.

Chyby sú totiž práve tým, čo nás definuje a čo nás posúva dopredu. Kým úspechy sa chvália samé, máloktorý šéf vie, že chváliť treba aj vo chvíľach zlyhania. Dokonca o čosi viac.

Začína to v škole

Podľa Johna Lehrera je zásadný problém v tom, že v školách sa viac vyzdvihuje prirodzená inteligencia než tvrdá práca. Učíme tak deti nesprávny model a berieme im najefektívnejší spôsob učenia sa – učenie sa z chýb. „Dokým nezažijete ten nepríjemný pocit, že nemáte pravdu, váš mozog nikdy nezmení svoje modely. Než vaše neuróny uspejú, musia sa opakovane zmýliť. Na tejto bolestivej ceste nie sú žiadne skratky,“ cituje Lehrer Dweckovú.  1376

Problém hodnotenia v škole spočíva v tom, že je príliš plochý. Jednotka a päťka sú iba dve čísla na päťčíselnej stupnici, ktorá má pomenovať nekonečné kombinácie vlastností a schopností – od talentu, úsilia, spolupráce, originálnosti a kreativity. Málokedy dokáže obmedzenosť tohto hodnotenia poukázať na to podstatné.

Tento systém pokračuje v práci. Máloktorý šéf vás pochváli, keď zlyháte. Podľa Dale Carnegieho je však práve to známkou skutočného vodcu.

Šéf je šéf

Keď sa pozriem spätne, mnohých mojich šéfov v minulosti spájali podobné vlastnosti.

Taliansky šéf bol psychopat. S obľubou o sebe hovoril, že je Hitler a často to dokazoval svojim despotickým správaním. V zlyhaniach svojich podriadených sa vyžíval a trestal ich často, rád a verejne. Jediné zlyhania, ktoré nekomentoval, boli jeho vlastné.

Nemecký šéf moje chyby miloval. Vyhľadával ich, bohato komentoval a patrične pranieroval. Vlastnú dôležitosť zdôrazňoval zvýšeným hlasom, mysliac si, že zvyšovanie hlasitosti priamo zvyšuje rešpekt zamestnancov.

Slovenský šéf trpel pravdepodobne stihomanom, že ho chcú všetci oklamať a okradnúť. Neprestajne podozrieval každého, kto mu vošiel do cesty a nestačil sa čudovať, ako ho postupne opúšťajú zamestnanci.

Pravdepodobne žiadny z mojich bývalých šéfov nečítal Carnegieho. Keby áno, vedel by, že dobrý šéf svojich zamestnancov trestať nemusí. Dobrý šéf okolo seba dokáže prirodzene vytvoriť rešpekt postavený na osobnej charizme, skúsenostiach a autorite.

Chyby sa totiž v skutočnosti trestajú samé. Kvalitný človek vie, že zlyhal a cíti poníženie bez toho, aby ho ktokoľvek musel na to upozorniť. „Ľudia si sami uvedomujú svoje chyby a v prípade, že urobia omyl, často svoje správanie okamžite oľutujú. Ak ich nadriadený dokáže na ich chybu poukázať triezvo a s nadhľadom, pomôže im zachovať si tvár, tak že sa dotyčný z chyby dokáže rýchlejšie poučiť, dokáže naďalej pracovať efektívne a prichádzať s novými nápadmi,“ tvrdí Carnegie vo svojej legendárnej knihe.

V prípade zásadných chýb to neplatí a vtedy treba zasiahnuť rázne, ale ideálne v súkromnom rozhovore. Carnegie odporúča šéfom prevziať čiastočnú zodpovednosť za chybu svojho podriadeného. Je to veľké gesto, ktoré dokáže veľké veci – celú komunikáciu poľudšťuje a pomáha tomu, ktorý zlyhal, nájsť opätovné sebavedomie a odvahu začať odznova a lepšie.1278

Toto moji šéfovia nevedeli. Preto ma často donútili konať v zmysle syndrómu, ktorému Carnegie hovorí: nepovedz to mame, teda jednať tajne a chyby skrývať. Skutočnosťou však je, že skrývanie chýb samotné chyby často znásobuje. Keby sme konali hneď, mohli sme určitým dôsledkom predísť. Človek, ktorý si je však vedomý svojich predošlých zlyhaní, snaží sa chybám vyhnúť. Dostáva sa do stavu permanentného stresu a narobí nakoniec ešte viac chýb.

Ilúzia hodnotenia

Na chyby iných ľudia reagujú dvomi spôsobmi – ak majú daného človeka radi, majú tendenciu jeho chyby ospravedlňovať. Ak ide o človeka s antipatiami, často dochádza k nafúknutiu chýb. To isté platí pre sebahodnotenie.

Pritom chyba je vždy tá istá. Málokedy sa však človeku podarí zaujať neutrálny postoj – chybu pomenovať, vyhodnotiť, napraviť a poučiť sa z nej. Tým to uzavrieť.

Keby sme pripustili, že chyby sú ľudské a dokonca prospešné, mohlo by nás toto poznanie posunúť bližšie k podstate našej ľudskosti.

Keby napokon nedošlo k Evinej chybe, dnes by ste tu neboli ani vy ani ja. Možno by sme žili v raji plnom bytostí, ktoré sa nám ani trochu nepodobajú. A nikdy by sme nemali šancu poučiť sa z vlastnej nedokonalosti a tešiť sa z toho, ako sa pomaly približujeme k dokonalosti.