Archívy kategórie: Názory a príbehy

5 rýchlych spôsobov, ako sa zbaviť stresu

Dnes nebudeme hovoriť o meditácii ani joge, ale o veciach, ktoré som odpozerala zo života, inšpirovaného jogou.

Stres sa pomaly stáva etablovanou súčasťou našich životov. Je hlboko implementovaný do nášho vnútra a modifikuje naše správanie a emócie.

Dobre vieme, že stres je prirodzená reakcia tela na určitú náročnú situáciu. Zdravý stres mizne spolu s náročnou situáciou.

Lenže chronický stres je taký, ktorý nemizne, naopak, pretrváva aj po odznení stresového podnetu. Prirodzené stresové reakcie sú tri:   útek, útok, zamrznutie.

Ak na danú situáciu nezareagujeme a nenecháme ju odznieť, stresová reakcia ostáva akoby nestrávená v tele. Dnes je permanentný stres (v práci, v škole, či doma vo vzťahoch) bežný. Stres, ktorý ovplyvňuje náš imunitný systém a celé naše zdravie.

Pozrime sa na 5 jednoduchých trikov, ako sa vyrovnať so stresovou situáciou. Týchto 5 spôsobov kopíruje naše prirodzené pudové správanie a preto sú veľmi efektívne.

  1. Vyplazte jazyk – v joge známe ako pozícia leva: sedíte na zemi a vyplazujete jazyk. Najviac ako viete. Nepatrí to nikomu, robíte to kvôli sebe. (Alebo vás naštval niekto konkrétny a vy mu za chrbtom alebo spoza dverí môžete jazyk vyplaziť aj adresne:) Všimnite si, čo robia deti, keď sa hrajú alebo si robia z niekoho žarty, alebo sa hnevajú – vyplazujú jazyk. Je to zábavná forma ako ukázať, čo sa vo vás odohráva. Že vás niekto naštval, ale chcete mu to odpustiť, nechcete si ten hnev niesť so sebou. lion_poseVyplazenie jazyka je skutočne relaxujúce a prinesie vám presne ten zábavný pocit ako keď ste boli deti a nebrali ste veci príliš vážne. Na druhej strane, vyplazenie jazyka je prejavom odporu, hnevu – prinášate svoju vnútornú negativitu na povrch a demonštrujete ju až do tej chvíle, kým sa stres nepremení na smiech.
  2. Zaspievajte si mantru om – oukej, tak aj toto je z jogy. Mantra om sa považuje za primárny zvuk, prvotnú vibráciu, z ktorej vzniklo všetko ostatné. Táto mantra vás skutočne rozvibruje, zatrasie celým vaším telom aj mozgom. Zavrite oči, zakryte si uši a spustite om tak dlho ako potrebujete. Ide o zvuk, ktorý harmonizuje vašu myseľ, teda upokojuje ju. Nemusíte rozumieť, ako to funguje, ale vyskúšajte to. Om je muzikoterapia v praxi.
  3. Rozbehnite sa. Ide o simuláciu stresovej reakcie – útek. Takže ak cítite neskutočné napätie v tele, je na to jednoduchý liek. Presne tam kde ste a ako ste, rozbehnite sa bez prípravy najviac ako vládzete a bežte najrýchlejšie ako môžete až kým nedokážete polapiť dych. Potom zastaňte, zhlboka vydýchnite a postupne sa upokojte. Verte, že táto základná reakcia dokonalo uvoľní vaše telo.
  4. Choďte naboso. Dnes robíme výskumy na veci, ktoré boli kedysi samozrejmé a v mnohých krajinách ešte stále sú. Ale aj vďaka tomu vieme, že chodenie naboso bare feetneskutočne pomáha nášmu zdraviu, stimuluje imunitný systém a upokojuje nás. Súvisí to s reflexológiou a bodmi na našej nohe, ktoré sú bosou chôdzou prirodzene stimulované. Robte to tak často ako môžete, ale tam kde je to bezpečné a kde hneď neprechladnete.
  5. Dajte si ľadovú sprchu. Opäť niečo celkom logické – simulujúce prirodzené reakcie vášho tela – zamrznutie. Ľadová sprcha je niečo neuveriteľné. Absolútne vás preberie, absolútne vás naštartuje a zároveň schladí vaše telo, kožu, svaly, ktoré stuhnú a zároveň sa prekrvia. Zvýši sa vám tlak a vaše telo sa preberie, uvoľní endorfíny. Vy vyleziete z vane a budete sa cítiť ako nový človek. Áno, chce to trochu odvahy, ale mne najviac pomáha nepremýšľať, pustiť na seba prúd ľadovej vody, kričať, spievať si a zhlboka dýchať.

Takýchto rýchloviek ako na stres je samozrejme viac, no týchto 5 je rýchlych, jednoduchých, účinných a odkukaných z nášho života. Vyskúšajte a dajte vedieť, čo fungovalo u vás.

Reklamy

Urobiť si pauzu

Od rána do večera. Od večera do rána. Z domu do práce, z práce na nákup, z nákupu po deti a domov. V jednom kole. Bez zastavenia, bez prerušenia, alebo len s krátkym prerušením, ktoré sa volá spánok. Kóma, lepšie povedané. Taký je život, ktorý dnes žijeme.

Čím viac ľudí stretávam, tým viac sa upevňuje moje poznanie, že žijeme uponáhľaný život a času na pauzu je čoraz menej. Kým príde dovolenka, prejde niekedy celý rok. A to je, sakra, dlhá doba.

A pritom by stačilo tak málo. Urobiť si pauzu.

daydreamingNajzrozumiteľnejší záver z prvého týždňa mojej 21-dňovej výzvy je o tom, aké dôležité je urobiť si počas dňa pauzu. Neznamená to bežať na obed s uchom prilepeným na mobile alebo uviaznuť v rozhovore s kolegami o úlohe, ktorá leží na stole, kým obedujete. Pre mňa znamená pauza jediné – nadýchnuť sa. Ak je pauza to ticho medzi dvoma myšlienkami, alebo ticho medzi nádychom a výdychom, tak potom niet lepšieho vysvetlenia.

Schopnosť urobiť si pauzu je o zvyku a chuti robiť si malé rituály. Prejsť sa parkom a pozorovať stromy. Len sa dívať, ako sa kmášu vo vetre, ako z nich padá lístie.

Vyšliapať päť schodov na strechu a tam si po obede posedieť pri kávičke.

Natiahnuť sa v relaxačnej miestnosti na desať minút, pustiť si hudbu a na nič nemyslieť, len byť v tejto chvíli a všetky úlohy, telefóny, plačúce deti (dobre, plačúce deti možno nie) nechať za sebou, za dverami, kdesi na pokožke tváre, nepustiť ich dovnútra.

Joga a meditácia ma naučili urobiť si pauzu. Možno krátku, možno malú, ale zmysluplnú.

Naučili ma, že keď sa práca skončí, treba skončiť aj myšlienky o nej. A niekedy je to skutočne len vďaka tomu, že keď cvičíš jogu, nemyslíš na nič a keď docvičíš, je už príliš neskoro myslieť na to, čo bolo pred jogou.

Urobiť si pauzu je umenie vychutnať si život. A to je umenie, ktoré sa môžeme kedykoľvek naučiť.

Stačí si dať tú správnu výzvu. 🙂

Prvý európsky summit o meditácii a mieri máme za sebou

Kým na Ukrajine sa stále bojuje a v Maďarsku vláda stavia plot proti utečencom, my sa stretávame v Budapešti na European Peace Summit, tak blízko ku všetkým týmto udalostiam a ďaleko od všetkého. Je to prvé podujatie svojho druhu, ktoré v Európe zastrešila organizácia World Peace Initiative Foundation.

12439355_1125203874196346_8102672205623307903_nNázov eventu na prvé počutie síce skôr evokuje nejaké stretnutie štátnych predstaviteľov, mužov v oblekoch a kravatách, ktorí používajú zložité pojmy a odpovedajú na otázky novinárov, ale skutočnosť je celkom iná. Na jednom mieste v European Youth center sa stretáva 111 mladých lídrov z celej Európy i z celého sveta, ktorí hovoria o mieri v celkom iných dimenziách. O mieri, ktorý vychádza z presvedčenia, že dosiahnuť ho je možné len pri práci každého jedinca na svojom vlastnom rozvoji a dosiahnutí úplného vnútorného mieru, ktorý potom, postupne zasahuje bližšie aj širšie okolie. Presvedčenie organizátorov spočíva v tom, že najefektívnejší nástroj na dosiahnutie vnútorného rozvoja a duševných kvalít, ktoré robia neskôr z ľudí lídrov organizácií, komunít, či krajín, je meditácia.

A tak medzi workshopmi zameranými na sebarozvoj, komunikáciu, riešenia konfliktov, mierovú diskusiu, a ďalšie témy sedíme v tureckom sede a meditujeme.

Človeku zvonka to môže pripadať komické. Pri prvom pohľade ešte nemusíte nájsť spojenie medzi témou svetového mieru a meditáciou. Azda som nejaký budhistický mních?

12923191_1125205030862897_6150480757735667814_n„Pokojná myseľ vytvára kultúru založenú na mieri,“ povedal LP John, ktorý skutočne mníchom je. Žije v Thajsku, no dnes omnoho častejšie cestuje po svete. Na EU peace summite viedol meditácie a vysvetľoval teóriu myslenia, ktorá dokáže posilniť komunity v mierovom ťažení. „Väčšina konfliktov v spoločnosti pochádza z dávnej minulosti,“ hovoria Aya Chebby z Tuniska, mladá žena, ktorá na summite rozprávala, ako sa od blogovania počas Arabskej jari dostala k meditácii, založeniu prvého feministického hnutia The Voice of Women Initiative (VOW Initiative),  a ako sa snažila viesť svoje okolie k mieru. „Veľakrát sa stalo, že sme sa ocitli na mieste, kde išlo o život alebo slobodu. Veľakrát zatkli mojich kamarátov, aj mňa. Silné bolo, keď nás chceli vyhnať z parku a my sme odmietli odísť. Sadli sme si a začali priamo tam meditovať. Pridali sa k nám ďalší,“ hovorila Aya pred divákmi na EU peace summit. Jej príbeh o odvahe a odhodlaní je o to silnejší, lebo ho hovorí žena, ktorá sa chytila iniciatívy a okrem iného využila revolúciu na boj za práva žien a zlepšenie ich životných podmienok. Odvahu jej dodala práve meditácia. Človek podľa nej potrebuje v ťažkých časoch niečo, aby sa nezrútil, keď kvôli vojne prichádza o blízkych, stráca pôdu pod nohami a nemá žiadnu istotu, že na ďalší deň nestratí aj vlastný život.

Na summite sa veľa hovorilo o konfliktoch, veď kam sa pozrieme, sme nimi obklopení. Či už vnútornými, bežnými medziľudskými konfliktmi alebo celospoločenskými konfliktmi, vedúcimi k vojne. To je fakt, ktorý treba prijať, konflikty existujú. „Konflikty vznikajú, keď si myslíme, že niečo chceme, keď sme presvedčení, že niečo musíme mať a to aj na úkor druhých ľudí,“ hovoril Tom Brennan, ktorý pôsobil pri riešení konfliktov v Afrike či na Strednom východe. „Konflikty sú o našom pripútaní a neschopnosti pozrieť sa na problém zo širšej perspektívy.“ Dostala som jasný príklad: Hovorila som o konflikte na Ukrajine raz s Ruskou, potom Ukrajinkou. Každá mala na vec svoj pohľad, ale obe pripustili, že nemusí byť úplný.

IMG_0254Konflikty vo svete asi tak skoro nezmiznú. Meditácia je nástroj, ktorý nám ale pomáha riešiť ich efektívne, s rozvahou, či dokonca im predchádzať. „Meditácia vám vyčistí okuliare a svet sa vám zdá jasnejší. So špinavými okuliarmi, zmätený vnútrom ťažko môžeme vidieť veci krásne čisté a zmysluplné,“ hovoril LP John. Počas summitu sme si vypočuli viacerých spíkrov, ktorí hovorili, čo im priniesla meditácia do života. Či už to bola Dulce Ruby, bývalá modelka, dnes umelkyňa a motivátorka alebo dokonca moja maličkosť; hovorili sme o zdraví, o ceste von z depresie, o zmene pohľadu na svet, ktorý mení život.

Summit trval dokopy štyri dni a bol intenzívny, no omnoho dôležitejšie je to, čo si jeho účastníci odnesú domov. Niečo užitočné pre seba, niečo užitočné pre organizáciu, v ktorej pracujú, niečo užitočné pre komunitu, v ktorej žijú a niečo užitočné pre svet. Spoločná online meditácia ukončila vo štvrtok, 7. apríla celý summit. Pre mňa ostáva jeho najdôležitejším odkazom práve myšlienka meditácie a jej schopnosti rozširovať našu perspektívu. Meditácia zmieruje naše konflikty a my sme potom efektívnejší v živote aj v riadení organizácií či projektov. Svet okolo nás funguje zrozumiteľnejšie a riešenia sa objavujú skôr.

Viac fotiek z podujatia od Ion Svet tu: klik

6 záväzkov pre rok 2016

Predstavte si, že každý rok by ste dostali šancu začať odznova. Mohli by ste si vytvoriť celkom nové plány, stretnúť nových ľudí a zažiť úplne nové veci. Predstavte si, že každý rok by ste sa mohli stať novým človekom. Páčilo by sa vám to?

A teraz sa na to pozrime prakticky – takú šancu nám dáva každý deň. Nový rok je odlišný jedine v tom, že uzatvárame a otvárame dlhšie obdobie než len jeden deň. Rok je doba, počas ktorej sa môžu udiať reálne zmeny. Novoročné predsavzatia si dávame každý rok, málokedy sa nám ich podarí splniť. Prečo?

Často ide o veci, ktoré nechceme naozaj. Snívame o človeku, ktorým by sme chceli byť, ale nevnímame svoju podstatu. Nechceme niečo, čím sa môžeme naozaj stať. Upíname sa na niečo, čo je pre nás len snivou ideou, no nemá reálny základ v našom vnútri. Život nám dáva šancu pracovať s tým, čo máme. Vycítiť to, kým sme a kým sa môžeme stať.

Ja som si pre svoj budúci rok dala nasledujúce záväzky. Možno inšpirujú aj vás.

  1. pomáhať: keď pomáham druhým, nemyslím na seba
  2. meditovať: keď meditujem, nemyslím, SOM
  3. milovať: keď milujem, nemyslím, tvorím budúcnosť
  4. tvoriť: keď tvorím, nemyslím, transformujem seba a svet
  5. cvičiť: keď cvičím, nemyslím, milujem svoje telo
  6. smiať sa: keď sa smejem, nemyslím, milujem svoj život

Týchto šesť vecí je návodom pre mňa. Váš návod môže byť iný. Čo vás najviac vystihuje? Čím by ste sa chceli stať v roku 2016? Ako to urobíte?

Prajem vám aby ste v roku 2016 našli pokoj, lebo len v pokoji sa rodia tie správne odpovede. Spôsob, akým ten pokoj nájdete, je váš osobný recept. Nech vám chutí hľadanie.

Zimný slnovrat ako návrat svetla do našich životov

Veľmi ma oslovila myšlienka osláv zimného slnovratu. 21. alebo tento rok 22. december by naši predkovia nazvali aj kračúňom – dňom, kedy sa rok prelomí napoly a v pomyselnom kruhu prechádzame z konca na začiatok. Končí sa obdobie tmy spojené s dlhými nocami a vracia sa obdobie svetla. Dni sa budú čoraz viac predlžovať a do našich životov zavíta opäť slnko, jar a o niečo viac radosti.

1236366_748132041987884_8129779902120266052_nNaši predkovia toto obdobie vo veľkom oslavovali, vnímali návrat slnečnejších dní ako novú nádej do ich života – rituál začiatku bol pre nich symbolom bohatstva, radosti, plodnosti. Tradíciu potom nahradili kresťanské zvyky, ktoré zimný slnovrat premenili na Vianoce. Myšlienka Vianoc je podobná – je zrodením svetla, božstva do ľudskej podoby, ktoré prináša nádej a radosť do nášho žitia. Príchod Ježiša značí koniec jedného obdobia a začiatok nového veku. Symbolika je teda veľmi podobná.

Postava Ježiša nám symbolicky ukazuje svetlo ukryté v človeku, lenže ako sa píše v článku, ktorý ma silne inšpiroval, mnohí ľudia dodnes nepochopili tento odkaz – že v každom z nás je niečo dokonalé, božské a radostné. Aj dnes zle interpretujeme túto ideu – upli sme sa na ceremónie a rituály a zabudli sme na podstatu – aké je dôležité objaviť svetlo v sebe, inšpirovať sa nastupujúcim slnkom a rozdávať radosť na všetky strany.

12369139_1937842703108338_5237747734242312570_nVyužiť prichádzajúce obdobie ako šancu na nový začiatok, obdobie temna nechať za sebou, lebo za nami tak či tak už je, to je možnosť pre nás všetkých.

Možno práve preto je tradícia zimného slnovratu priamočiarejšia a zrozumiteľnejšia vo svojej symbolike – končia sa dlhé noci, je čas oslavovať, radovať sa a priniesť do svojho života novú, slnečnú energiu. Starý rok ponechať minulosti a využiť príležitosť zobrať nový rok pevne do svojich rúk a prežiť ho podľa svojich predstáv.

Email o strachu

Ahoj.

Tak veľmi Ti túžim napísať o bariérach. O tých, o ktorých teraz toľko premýšľam. O bariérach, ktoré si staviame, lebo sa bojíme. Čím je náš strach väčší, tým väčšie sú bariéry, tým vyššie ploty. A naopak- čím vyššie ploty, tým krátkozrakejší sme. Tým bojazlivejšími sa stávame. Tým opustenejšími.

Zdá sa to nekonečné.

Dnes premýšľam hlavne o bariérach, ktoré si budujem sama. O ľuďoch, ku ktorým sa bojím pristúpiť, lebo sú iní ako ja. Vyzerajú inak, správajú sa inak.

Môj obranný systém ma núti od nich bočiť. Považuje ich za nebezpečných.

Pritom by som im tak veľmi chcela povedať, že mi spôsobujú strach, ale nedokážem to. Už len vysloviť to by ma na moment oslobodilo.

Nie sú to racionálne veci.

Viem, že mnohí tí ľudia sú fajn, vlastne mnohí z nich majú určite zaujímavé životné príbehy a mohli by byť mojimi potenciálnymi priateľmi. Možno sa boja rovnakých vecí ako ja, možno sa dokonca boja mňa. Možno majú radi podobné knihy, hudbu, často chodia na koncerty a dokážu sa podobne rozčúliť nad nespravodlivosťou. Možno by sme našli množstvo spoločných tém a dokázali sa pri nich rozprávať pri jednom poháriku až do rána.

Ale bojím sa ich opýtať, či by so mnou šli.

Strach z neznámeho, z nesúhlasu, neporozumenia a odmietnutia je stále tu. Neviem sa toho zbaviť.

No napokon tieto bariéry aj tak najviac trápia mňa. Aspoň tým som si istá. Ostávam v tom osamelá a prestávam byť slobodná.

Tak veľmi chcem byť slobodným človekom. Pristúpiť ku komukoľvek bez strachu, nebáť sa hovoriť alebo aj mlčať. Povedať pravdu. Byť tou pravdou. Nech sa stane čokoľvek.

Túžim nájsť ten pokoj, ktorý je odpoveďou na všetko. Prijať ten strach a pochopiť, ako veľmi ma klame. A nechať ho odísť v pokoji. Možnože čas to dokáže.

Ty sa zatiaľ maj dobre a neboj. Všetko dobre dopadne. 🙂

Najväčší problém ľudstva alebo Kto sa bojí, nech nejde do mesta

Ak by sa vás niekto opýtal, čo je najväčším problémom ľudstva, čo by ste mu povedali? Možno by ste spomenuli choroby, vojnové konflikty, chudobu, ničenie životného prostredia, rozpadnuté rodiny a nešťastie ľudí. Áno, to všetko je problém, ktorý má však jediný základ.

A tým je neschopnosť komunikovať.

Ako ľudia máme veľkú výhodu – môžeme sa rozprávať. Aj zvieratá, rastliny spolu navzájom komunikujú a majú na to naozaj prepracované, často omnoho lepšie fungujúce systémy.

My ľudia však máme reč, jazyk a písmo. Zložitý systém zvukových, písomných kódov a gest, ktorý vznikol, aby nám uľahčil existovanie na tejto planéte. A čo sa deje, keď ho začnete skutočne používať? Zistíte, že nefunguje. Namiesto rozhovorov tu máme hádky, konflikty a výčitky. Namiesto počúvania sa bijeme o to, kto čo povie. Namiesto argumentov využívame manipuláciu a citové vydieranie. A namiesto pochopenia sa nevieme a nedokážeme pochopiť.

Problém začína doma

Nemusíte ani čítať diskusie na internete, či sledovať záznam politických dialógov pri nedeľnom obede. Stačí sa nenápadne vkradnúť do ktorejkoľvek domácnosti a vypočuť si dvoch ľudí, ktorí spolu dennodenne žijú. Muža a ženu.

Dve najbližšie bytosti, ktoré poznajú každý jeden krok toho druhého a vedia do detailov, ako a kedy spí, čo má a nemá rád a čo ho trápi i teší.

Dve bytosti, ktoré by si mali rozumieť najlepšie, a pritom si niekedy nerozumejú vôbec. Jasné, že Zem, Mars, Venuša, veď to poznáte,.. ale aj tieto planéty sú súčasťou jedného vesmíru, ktorý navzájom komunikuje a pôsobí na seba. Podobne ako náš svet.

Muž a žena musia vynakladať veľa úsilia, aby pochopili odlišnosti toho druhého a dokázali s nimi pracovať. V konečnom dôsledku sú však rovnakí a nie je dôvod, aby si nerozumeli. Komunikácia by im mala slúžiť nato, aby si pomohli. Často je to naopak – z rozhovorov sú hádky, namiesto počúvania a podpory je tu ponižovanie a kritika, niekedy výsmech. Skúste sa niekedy započúvať, ako sa rozpráva vaša mama s otcom alebo sa pozrite na rozhovory so svojím partnerom.

Vyzerajú takto?

-Aký si mal dnes deň?

-Únavný.

-Mal si toho veľa, však? Ale teraz sme konečne doma, oddýchneme si. Spravím nám jesť a môžeme sa porozprávať, čo sa stalo.

-Jasné. Treba ti s niečím pomôcť?

Alebo vyzerajú nejako takto?

-Aký si mal dnes deň?

-Otrasný.

-Prečo?

-Naštval ma šéf len čo som prišiel do práce a celý deň bol nanič. Teraz som sa chcel konečne najesť a vidím, že si zase nič nevarila.

-Zlatko, bola som v práci rovnako ako ty, ako som mohla variť? Teraz som sa vrátila a som  unavená. Mohol si navariť tiež.

-Na domáce práce si tu predsa ty. Keby si sa viac starala o rodinu ako o prácu, tak by to vyzeralo inak…

Myslím, že pokračovať netreba.

Komunikácia má dve podoby – môže byť spoluprácou dvoch bytostí alebo demonštrovaním sily a súbojom ega.

Počúvate sa?

Podľa Dala Carnegieho, ktorý napísal chronicky známu knihu Ako si získať priateľov a pôsobiť na ľudí je základom komunikácie schopnosť počúvať a zaujímať sa o toho druhého. „Ak sa budete naozaj zaujímať o ostatných, za dva mesiace získate viac priateľov ako za dva mesiace strávené úsilím, aby sa ľudia zaujímali o vás,“ hovorí Dale. Ak chcete, aby boli ľudia vašimi priateľmi, musíte ich počúvať. Skúmať, čo chcú, čo ich trápi, čo potrebujú. A dokázať oceniť to dobré v nich. A aj keď možno nepotrebujete byť s každým priateľ, stále sa potrebujete s každým dohodnúť.

DSC06919Intenzívna skúsenosť mojich posledných dní hovorí, že je to práve naopak. Každý si žijeme vo svojej bubline. V tejto bubline sme si istí svojimi názormi a prijímame len tie názory, ktoré sú zhodné s našimi. Nevedieme dialógy, ale monológy. Preto tu máme všetky tie konšpirácie, konflikty, preto celá kauza s referendom.

Zarážajúce je, že v náboženstve ktoré učí milovať svojho blížneho a dokonca svojho nepriateľa, dochádza k situáciám, kedy sa jednotlivé skupiny navzájom osočujú a dohadujú sa o svojich pravdách. Nikto nikoho nepočúva a v hluku zaniká akákoľvek možnosť dosiahnuť kompromis.

Bubliny, v ktorých žijeme, a konšpirácie, ktorým veríme, sú podľa Ondrušeka dôsledkom našich strachov a neistôt. Kto sa bojí, nech nejde do lesa, hovorí sa. Dnes by som to opravila – kto sa bojí, nech ide do lesa, ale nejde do mesta. V lese je ticho, nikoho netreba počúvať a chápať. V lese môžete hulákať na stromy a tešiť sa, ako krásne mlčia. V meste je naopak množstvo ľudí, s ktorými sa treba konfrontovať. A tí vás niekedy vypočuť nechcú alebo nevedia.

Konflikt je zlyhanou komunikáciou

Dobrá komunikácia nie je ľahká a nevzniká sama. Inak by sme tu nemali školy, ktoré to učia, resp. sa snažia.

Najlepším miestom, kde sa  môžete naučiť komunikovať je totiž reálny svet. To je tam vonku, za oknom, kde je kopec ľudí, ktorým nerozumiete a ktorých sa bojíte.

Bojíte sa, lebo im nerozumiete. A nerozumiete im preto, lebo sa bojíte zistiť, akí sú a prečo sú takí.

Sama som sa dlho bála ľudí. Niekedy som sa im dokonca snažila vyhnúť, len aby som s nimi nemusela hovoriť. Vtipné boli situácie na základnej škole, keď som pred niekým kráčala dva kroky a tvárila sa, že nevidím. J Aj dnes sa stále bojím ľudí. Bojím sa, čo mi povedia alebo ešte horšie – čo mi nepovedia. Bojím sa, že ma obvinia z niečoho, čo som urobila alebo neurobila. Bojím sa, že ma nepochopia a neocenia môj dobrý úmysel.

Každý deň však na tom pracujem. Nielen na druhých, ale aj na sebe. Snažím sa vyjsť zo svojej bubliny a vypočuť si ľudí. Pozrieť sa im do očí a čítať v ich myšlienkach ako v knihe. Skúmať príčiny, pre ktoré reagujú tak, ako reagujú a nesúdiť ich.

Ľudia, to sú hotové romány! Keď ich tak začnete vnímať, veľa sa naučíte nielen o nich, ale hlavne o sebe. A možno časom zistíte, že namiesto hádok zrazu vediete dialóg a namiesto bojov máte mier. S vašimi partnermi doma, v práci, všade. Ľudia vás budú mať radi, lebo ste začali mať radi vy ich.

 Uverejnené na blogu Denníka N.

Pravda o chybách

Ľudia robia chyby. Platí to od čias Evy, ktorá ako prvá zhrešila v raji. A ak možno zhrešiť v raji, potom možno zhrešiť všade.

Evina chyba však bola fatálna – predurčila kurz vývoja spoločnosti a urobila z nás obyčajných ľudí.  Preto je dnes snaha predstierať, že sme božské bytosti dokonalej podstaty rovnako smiešna ako tvrdenie, že Elvis žije.

Napriek tomu nás spoločnosť učí hanbiť sa za svoje chyby. Väčšinou sa tvárime, že neexistujú. Alebo naopak – príliš sa nimi trápime. Umenie priznať si chybu a vyrovnať sa s ňou je však známkou zrelosti. „Priznanie chýb anuluje skóre a dokazuje, že ste múdrejší než predtým,“ napísal poet Arthur Guitterman. A napísal to dobre.

Chyby sú totiž práve tým, čo nás definuje a čo nás posúva dopredu. Kým úspechy sa chvália samé, máloktorý šéf vie, že chváliť treba aj vo chvíľach zlyhania. Dokonca o čosi viac.

Začína to v škole

Podľa Johna Lehrera je zásadný problém v tom, že v školách sa viac vyzdvihuje prirodzená inteligencia než tvrdá práca. Učíme tak deti nesprávny model a berieme im najefektívnejší spôsob učenia sa – učenie sa z chýb. „Dokým nezažijete ten nepríjemný pocit, že nemáte pravdu, váš mozog nikdy nezmení svoje modely. Než vaše neuróny uspejú, musia sa opakovane zmýliť. Na tejto bolestivej ceste nie sú žiadne skratky,“ cituje Lehrer Dweckovú.  1376

Problém hodnotenia v škole spočíva v tom, že je príliš plochý. Jednotka a päťka sú iba dve čísla na päťčíselnej stupnici, ktorá má pomenovať nekonečné kombinácie vlastností a schopností – od talentu, úsilia, spolupráce, originálnosti a kreativity. Málokedy dokáže obmedzenosť tohto hodnotenia poukázať na to podstatné.

Tento systém pokračuje v práci. Máloktorý šéf vás pochváli, keď zlyháte. Podľa Dale Carnegieho je však práve to známkou skutočného vodcu.

Šéf je šéf

Keď sa pozriem spätne, mnohých mojich šéfov v minulosti spájali podobné vlastnosti.

Taliansky šéf bol psychopat. S obľubou o sebe hovoril, že je Hitler a často to dokazoval svojim despotickým správaním. V zlyhaniach svojich podriadených sa vyžíval a trestal ich často, rád a verejne. Jediné zlyhania, ktoré nekomentoval, boli jeho vlastné.

Nemecký šéf moje chyby miloval. Vyhľadával ich, bohato komentoval a patrične pranieroval. Vlastnú dôležitosť zdôrazňoval zvýšeným hlasom, mysliac si, že zvyšovanie hlasitosti priamo zvyšuje rešpekt zamestnancov.

Slovenský šéf trpel pravdepodobne stihomanom, že ho chcú všetci oklamať a okradnúť. Neprestajne podozrieval každého, kto mu vošiel do cesty a nestačil sa čudovať, ako ho postupne opúšťajú zamestnanci.

Pravdepodobne žiadny z mojich bývalých šéfov nečítal Carnegieho. Keby áno, vedel by, že dobrý šéf svojich zamestnancov trestať nemusí. Dobrý šéf okolo seba dokáže prirodzene vytvoriť rešpekt postavený na osobnej charizme, skúsenostiach a autorite.

Chyby sa totiž v skutočnosti trestajú samé. Kvalitný človek vie, že zlyhal a cíti poníženie bez toho, aby ho ktokoľvek musel na to upozorniť. „Ľudia si sami uvedomujú svoje chyby a v prípade, že urobia omyl, často svoje správanie okamžite oľutujú. Ak ich nadriadený dokáže na ich chybu poukázať triezvo a s nadhľadom, pomôže im zachovať si tvár, tak že sa dotyčný z chyby dokáže rýchlejšie poučiť, dokáže naďalej pracovať efektívne a prichádzať s novými nápadmi,“ tvrdí Carnegie vo svojej legendárnej knihe.

V prípade zásadných chýb to neplatí a vtedy treba zasiahnuť rázne, ale ideálne v súkromnom rozhovore. Carnegie odporúča šéfom prevziať čiastočnú zodpovednosť za chybu svojho podriadeného. Je to veľké gesto, ktoré dokáže veľké veci – celú komunikáciu poľudšťuje a pomáha tomu, ktorý zlyhal, nájsť opätovné sebavedomie a odvahu začať odznova a lepšie.1278

Toto moji šéfovia nevedeli. Preto ma často donútili konať v zmysle syndrómu, ktorému Carnegie hovorí: nepovedz to mame, teda jednať tajne a chyby skrývať. Skutočnosťou však je, že skrývanie chýb samotné chyby často znásobuje. Keby sme konali hneď, mohli sme určitým dôsledkom predísť. Človek, ktorý si je však vedomý svojich predošlých zlyhaní, snaží sa chybám vyhnúť. Dostáva sa do stavu permanentného stresu a narobí nakoniec ešte viac chýb.

Ilúzia hodnotenia

Na chyby iných ľudia reagujú dvomi spôsobmi – ak majú daného človeka radi, majú tendenciu jeho chyby ospravedlňovať. Ak ide o človeka s antipatiami, často dochádza k nafúknutiu chýb. To isté platí pre sebahodnotenie.

Pritom chyba je vždy tá istá. Málokedy sa však človeku podarí zaujať neutrálny postoj – chybu pomenovať, vyhodnotiť, napraviť a poučiť sa z nej. Tým to uzavrieť.

Keby sme pripustili, že chyby sú ľudské a dokonca prospešné, mohlo by nás toto poznanie posunúť bližšie k podstate našej ľudskosti.

Keby napokon nedošlo k Evinej chybe, dnes by ste tu neboli ani vy ani ja. Možno by sme žili v raji plnom bytostí, ktoré sa nám ani trochu nepodobajú. A nikdy by sme nemali šancu poučiť sa z vlastnej nedokonalosti a tešiť sa z toho, ako sa pomaly približujeme k dokonalosti.

Ako dnes kráčate, tak sa dnes máte

Minule som prešla ulicou v zrýchlenom móde. Nerozhodná a nepozorná som preskakovala z jednej strany cesty na druhú. Nechýbalo veľa a takmer ma zrazil bicykel. Respektíve, aby som bola podľa novinárskej metodológie korektná, bicykel takmer zrazil mňa.

Ulica je divadlo. Život sám o sebe. Keď sa presúvam, často si všímam oprotiidúcich. Spôsob, akým kráčajú, presne kopíruje spôsob, akým sa pozerajú na svet a spôsob, akým žijú. Ich krok a gestikulácia vyjadrujú ich momentálne pocity, postoje, náladu. Celá knižnica príbehov na jednej malej ulici.

V zlej nálade človek cíti ťarchu nebies na svojich pleciach. Pozerá do zeme, je zhrbený, stiahnutý dovnútra, príliš sa neobzerá, plne skúma svoj vnútorný svet a ten vonkajší nemá v jeho myšlienkach miesto. Pamätám si také dni, keď sa mi zdalo, že obloha na mne doslova sedí a tlačí ma do zeme.DSC02507

V iné dni chodím zase ako páv, vznášam sa ako motýľ a obzerám sa ako kukučka. Mám dobrú náladu, pripadám si ľahučko, sviežo. Obzerám sa okolo, pozerám ľuďom priamo do očí, niekedy sa pousmejem. Za takých okolností vidím veci úplne ináč. Všímam si detaily, ktoré som predtým nevidela. Nový nápis na obchode, zaujímavú reklamu, pani a jej klobúk, dieťa, čo práve vybehlo na cesto a zakričalo niečo zábavné, psa, ktorý skáče po majiteľke.

V tej najlepšej nálade pozerám vysoko dohora. Všímam si naraz priečelia budov, ktoré tam predtým neboli. Mesto má zvedavému človeku vždy čo ponúknuť. V dni, keď si ho nikto nevšíma, trpí. A povedzme si rovno, takých dní je množstvo. Keď si všímam druhých, vidím, ako si nevšímajú. Keď si nevšímam ani ja, tak zase nevidím nič. Oni ja ich, ani oni mňa.

Rozhodla som sa pre experiment. Každý deň si na niekom nájsť niečo zaujímavé a prihovoriť sa mu alebo sa aspoň sama pre seba potešiť z tohto malého detailu. Naposledy som tak oslovila slečnu s nádhernými ryšavými vlasmi. Vlnili sa na čiernom kabáte ako ťahy štetcom na plátne. Mladá dáma s úzkym driekom kráčala ulicou ľahučko ako víla a pred sebou tlačila kočík. „Prepáčte, máte krásne vlasy, musela som vám to povedať,“ hlesla som. Ostala v rozpakoch, zasmiala sa. „Zničené pôrodom, suché…ale ďakujem, červenám sa,“ vraví ona. Ešte sme sa chvíľu bavili, víla sa potom ďalej odvlnila a zmizla kdesi v útrobách mesta.

Jednému človeku som obyčajnou banalitou spravila deň.P1310958

Všetci denne kráčame svojimi viac či menej vychodenými chodníčkami. Máme svoje tempo, svoju dynamiku. Spôsob, akým sa nosíme a akým vnímame svet, ovplyvňuje celý náš život a naše okolie. Jediným gestom dokážete zmeniť trajektóriu ktoréhokoľvek človeka. Stará myšlienka, ale platí. Pripomínam si ju najmä vtedy, keď sama márne odháňam chmáry z pliec. Jedným krokom môžete človeku zmeniť deň. A sebe život.

Dávajte preto pozor. Lebo tak ako ja minule, môžete svojím prístupom niekomu skočiť do cesty a on vás zrazí na bicykli. No môžete mu cestu aj uvoľniť, spríjemniť či zmeniť. A tým aj tú svoju.

Dva tipy, ktoré dnes vyskúšate:

  1. Narovnajte sa a kráčajte hrdo a veselo. Všímajte si čo najvyššie priečelia budov a tváre oprotiidúcich. Hľadajte to zaujímavé, pekné.
  2. Urobte niečo inak. Usmejte sa na niekoho, povedzte niečo milé. Nič viac netreba.

Načo sú nám pochybnosti

Raz za čas sa to stane. Spomalíte. Zastanete. Zneistiete. Doteraz ste nepretržite utekali vytýčeným smerom a zrazu je tu pochybnosť, ktorá vás zamrazí. Váhate, prešľapujete z nohy na nohu, prehodnocujete. Ste schopný spochybniť všetko, čo ste do dnešného dňa povedali alebo urobili. 

Pochopiť, čo sa stalo, nie je vždy ľahké. Ste vyčerpaný a máte chuť všetko nechať tak. Symbolicky ste nechali zvíťaziť svoju ľavú hemisféru. Tá začala pragmaticky vyhodnocovať veci, ktoré ste doteraz robili intuitívne a pristupovali k nim left-brain-right-brain-minimalism-wallpaper-2560x1600tvorivo, s čírou radosťou. Namiesto toho, aby ste v tom s láskou a vierou pokračovali, začínate aplikovať logiku. A to nefunguje. Zrazu nachádzate milión argumentov, prečo je táto cesta zlá. Doteraz ste jej verili, pretože to čisté, detské a radostné vo vás malo hlavné slovo. Lenže teraz je to preč. Prestali ste si dôverovať a začínate sa štiepiť na častice. Jedno je isté – musíte to zastaviť skôr než sa premeníte na prach.

V mojom obľúbenom Tedx videu hovorí známa neuroatomistka Jill Bolte Taylor o tom, ako prežila infarkt. V momente, keď sa jej to stalo, zrazu zaniklo spojenie medzi jej dvomi hemisférami. Most medzi dvoma brehmi akoby prestal existovať. Naraz sa ocitla v momente absolútnej izolácie od svojej ľavej hemisféry. Povedané s troškou nadsázky, stratila sa v okamihu čírej prítomnosti a radosti z existencie. Bez schopnosti vyhodnotiť základné veci ako napr. polohu svojho tela alebo jeho hranice si pripadala nekonečná. Plynulo z toho zvláštne šťastie. „Predstavte si, aké to je – striasť sa tridsiatich siedmich rokov emocionálnej tiarchy,“ smeje sa, „och, cítila som eufóriu!“ Táto žena, ktorá v iné dni pracuje, žije a myslí hlavne analyticky a logicky, teda využíva predovšetkým ľavú hemisféru zrazu objavila svet čistých emócií a tvorivej energie – svet pravej hemisféry. Svet, ktorý tak dobre pozná umelec, keď je uprostred tvorivého delíria. Stav, ktorý pozná človek, keď robí to, čo ho naozaj baví. Nemyslí, tvorí. Je spokojný sám so sebou a má toľko energie, že dokonca necíti potrebu jesť, spať či ísť na záchod. Je to moment absolútnej koncentrácie. Neskutočnej sily a zároveň pokoja.

5030387_13620007_lz„Je takmer nemožné byť skutočne kreatívny, keď sa bojíte tieňov,“ píše Arianna Huffington, šéfka jedného z najznámejších magazínov na zemi. Ak to povie žena, ktorá sa denne pohybuje medzi Hollywoodskymi hviezdami, píše knihy a texty, ktoré majú čitateľov po celom svete, asi vie o čom hovorí. „Najhorším a najnebezpečnejším strachom, šíriacim sa v Hollywoode je pochopiteľne strach z neúspechu,“ dodáva, „bráni vám riskovať a risk je esenciálnym elementom kreativity a umenia.” 

To platí rovnako všade, nielen v Hollywoode. Arianna tvrdí, že neúspech a strach z neho sú len dva z mnohých krokov na ceste k úspechu.

Dve strany jednej mince. Dve hemisféry. Večný dualizmus. Neale Donald Walsch v knihe Rozhovory s Bohom to vysvetľuje takto – existujú len dve podoby existencie: strach a láska. Láska je tvorivá myšlienka, najvyššia realita, jediná realita. V relatívnom svete, v akom sa pohybujeme, však potrebujeme aj strach, aby sme vedeli, aké to je, keď tvoríme a žijeme s láskou a odvahou.