Od rána do večera. Od večera do rána. Z domu do práce, z práce na nákup, z nákupu po deti a domov. V jednom kole. Bez zastavenia, bez prerušenia, alebo len s krátkym prerušením, ktoré sa volá spánok. Kóma, lepšie povedané. Taký je život, ktorý dnes žijeme.

Čím viac ľudí stretávam, tým viac sa upevňuje moje poznanie, že žijeme uponáhľaný život a času na pauzu je čoraz menej. Kým príde dovolenka, prejde niekedy celý rok. A to je, sakra, dlhá doba.

A pritom by stačilo tak málo. Urobiť si pauzu.

Najzrozumiteľnejší záver z prvého týždňa mojej 21-dňovej výzvy je o tom, aké dôležité je urobiť si počas dňa pauzu. Neznamená to bežať na obed s uchom prilepeným na mobile alebo uviaznuť v rozhovore s kolegami o úlohe, ktorá leží na stole, kým obedujete. Pre mňa znamená pauza jediné – nadýchnuť sa. Ak je pauza to ticho medzi dvoma myšlienkami, alebo ticho medzi nádychom a výdychom, tak potom niet lepšieho vysvetlenia.

Schopnosť urobiť si pauzu je o zvyku a chuti robiť si malé rituály. Prejsť sa parkom a pozorovať stromy. Len sa dívať, ako sa kmášu vo vetre, ako z nich padá lístie.

Vyšliapať päť schodov na strechu a tam si po obede posedieť pri kávičke.

Natiahnuť sa v relaxačnej miestnosti na desať minút, pustiť si hudbu a na nič nemyslieť, len byť v tejto chvíli a všetky úlohy, telefóny, plačúce deti (dobre, plačúce deti možno nie) nechať za sebou, za dverami, kdesi na pokožke tváre, nepustiť ich dovnútra.

Joga a meditácia ma naučili urobiť si pauzu. Možno krátku, možno malú, ale zmysluplnú.

Naučili ma, že keď sa práca skončí, treba skončiť aj myšlienky o nej. A niekedy je to skutočne len vďaka tomu, že keď cvičíš jogu, nemyslíš na nič a keď docvičíš, je už príliš neskoro myslieť na to, čo bolo pred jogou.

Urobiť si pauzu je umenie vychutnať si život. A to je umenie, ktoré sa môžeme kedykoľvek naučiť.

Stačí si dať tú správnu výzvu. 🙂