Archívy značky: rozhovor

Menopauza? Najkrajšie obdobie života.

Menopauza. To hrozné slovo, ktoré radšej ani nevysloviť nahlas. Prináša problémy, choroby, zmeny, na ktoré často nie sme vôbec pripravené. Ako to prežiť? V čom hľadať útechu? Čaká nás vôbec niečo pozitívne? Odpoveď vám možno prinesie prvá časť rozhovoru s Jankou Vaculčiakovou, ktorá vedie ženské stretnutia, a ktorá skúma tému menopauzy: teoreticky aj prakticky.

Starnutie či menopauzu často prirovnávame k jeseni života. V skutočnosti málokedy vieme, čo si za tým vlastne predstaviť. Čo to tá jeseň života u ženy je?

Je to celé neuchopiteľné. Naša spoločnosť nemá veľmi koncept pre ženu vo veku okolo päťdesiatky. V pracovnom živote už nemá veľa možností, firmy ju nechcú a ona sama je zmätená z toho, že množstvo vecí, ktoré doteraz robila, robiť už nemôže. Telo má zrazu úplne iný režim, preladí sa na celkom inú kvalitu, keďže je pod vplyvom hormonálneho elixíru. Žena potrebuje viac oddychovať, mať viac pokoja, aj keď je emocionálne veľmi v disharmónii a vlastne nevie, čo sa deje. Sama som si tým tento mesiac prešla a nepovedala by som, že budem takéto niečo prežívať. Je to neuchopiteľné najmä kvôli tomu, že ženy samotné o tom nehovoria. Ženské témy málo komunikujeme: menštruáciu aj menopauzu. A toto je obdobie, kedy ženy prežívajú strach, že už nebudú ženami, že sa zníži ich hodnota. Bohužiaľ, spoločnosť takú informáciu vysiela a žena je v chaose: čo mám teraz robiť? To, čo som žila, už nemôžem robiť, ale čo ďalej?

Nemôžeme ale povedať, že všetky ženy prežívajú toto obdobie rovnako.

Nie, je to individuálne, každá žena prežíva menopauzu inak. Má svoj proces, intenzitu, svoje problémy v tom období. Napriek tomu mám skúsenosť, že keď sa ženy o tom rozprávajú, pomáha im to, vidia, že sa im dejú podobné veci, aj keď každej trošku inak. A tým, že sa o tom rozprávajú, sa vlastne uisťujú, že sú v poriadku. Je to skrátka stav a pre mňa je zaujímavé to, že množstvo vecí, ktoré som predtým žila, napríklad množstvo aktivity, ktorú som vykonávala, bolo veľmi ťažké pustiť a prejsť jednoducho do plynutia života. Aktivita je možnosť ísť za životom, tvoriť ho a nutnosť spomaliť, niektoré veci pustiť, viac oddychovať a ísť k sebe, je zrazu niečo neuchopiteľné. Nikto ženy neučil ísť k sebe, učia ich byť tu pre iných. A keď sa zrazu niet pre koho obetovať a žena sa môže konečne začať starať sama o seba, zrazu nevie ako.

Existuje nejaký univerzálny kľúč, čo by mali ženy v tomto období robiť?

Nie. (smiech) Celý život nemá kľúč, nemá návod. Každý krok, ktorý robíme, robíme do neznáma a v každom tom kroku máme možnosť vytvárať niečo nové alebo ďalej žiť podľa toho, čo poznáme.

S menopauzou sa najčastejšie spájajú rôzne zdravotné problémy. Keď som nedávno kúpila časopis o zdraví špeciálne venovaný menopauze, písalo sa v ňom len o chorobách. Sú nevyhnutnou súčasťou menopauzy?

Fakt je, že stav v tele sa mení, to cítim aj ja. Pokiaľ žena začne rešpektovať ten proces a viac vnímať svoje telo, upraví si napríklad stravu, začne sa hýbať, začne sa venovať veciam, ktoré má rada, ktoré jej dávajú zmysel, a na ktoré doteraz nemala čas, tie choroby nevyhnutne nemusia prísť. Mám pocit, že choroby prichádzajú vtedy, keď žena stráda, keď neprichádza to, čo by malo, keď sa nedokáže o seba starať, lebo to nikdy nerobila…

To je ťažké. Ako začať robiť veci, ktoré sme nikdy nerobili? Napríklad dvadsať rokov sme nešportovali, nejedli zdravo, ako to zrazu začať robiť?

Musíme sa to učiť podobne ako cudzí jazyk. Začnem od nuly a postupne naberám zručnosti, rozvíjam schopnosti, až jedného dňa zistím, že sa dokážem postarať o seba, venovať sa sebe, hovoriť so svojím telom a počúvať ho, a tiež nachádzam ľudí, ktorí sú v podobnom životnom období a vedia sa podeliť o svoju skúsenosť. Veľmi sa mi osvedčili ženské stretnutia, kde si ženy navzájom odovzdávajú skúsenosti a rozprávajú sa o tom, čo robia rady. Pre ženy sa v období menopauzy otvára nová príležitosť skúmať svoje schopnosti, svoj talent a začať robiť veci, ktoré nikdy nerobili, lebo na to nebol čas.

To znie vlastne úžasne.

Je to úžasné. (smiech) Starostlivosť o seba vlastne môže byť veľmi zábavné obdobie života. Vždy hovorím, že čo žena robí pre seba, robí vlastne aj pre druhých. Ak robím veci, ktoré mi prinášajú uspokojenie, radosť, tieto pocity prinášam aj do svojej rodiny, najbližším.

Ako sa na obdobie našej menopauzy pozerajú naši najbližší, naši partneri, naše deti?

Partneri môžu byť veľmi zmätení, ide o silne emocionálne obdobie, kedy žena nevie uchopiť svoje emócie, svoje prežívanie. Veľa vecí, ktoré sa dejú v jej tele, sú nové, ja sama poviem, že mňa celkom vyľakali. Nikdy doteraz som nič podobné nezažila. Ženy majú problém to komunikovať. V literatúre sa tieto stavy rôzne popisujú ako určité zdravotné problémy, ale pritom sú úplne normálne. Ja sama som nedávno prešla rôznymi vyšetreniami, ktoré ukázali, že som celkom v poriadku, no pritom som mala niekoľko dní úplne nefunkčné telo. Nemohla som spávať, jesť, a pritom lekárska veda povedala, že som celkom v poriadku. Začali sa mi otvárať témy, ktoré som potrebovala uvoľniť. Rôzne programy, ktoré som potrebovala pustiť, napríklad byť za dokonalú, všetko perfektne zvládnuť apod. Boli to signály, aby som pouvoľňovala niektoré návyky, ktoré sa už ďalej nedajú udržovať. Jednoducho telo už takú mieru aktivity nezvláda a treba to prijať.

15056227_1335967283103615_590926968476068640_n

Je za tým aj obava, že už nebudem v živote užitočná, aktívna?

Tá užitočnosť sa dá nájsť, ale má úplne novú podobu. A že nebudem aktívna? No, nebudem. Ale môžem byť prijímajúca, prejavovať záujem o druhých, byť podporná a počúvať, môžem odovzdávať svoju múdrosť a skúsenosti. Sú to veci, ktoré sa z našej spoločnosti čiastočne vytratili, tu sa očakáva aktivita, ženské kvality akoby neboli dosť. Láska, pozornosť, záujem…

Otočme to. Ako môžu byť partneri a deti nápomocní pre ženu v tomto období?

Z môjho pohľadu je dobré, keď žena uchopí tento proces a pochopí toto obdobie. Bez toho väčšinou partneri nevedia, čo sa s ňou deje a sú zmätení. Kvalita vzťahov sa mení, rodičia vystupujú z role otec a mama a akoby sa potrebovali vrátiť do partnerského vzťahu. Lenže veľakrát rodičia nežili partnerstvom, len rodičovstvom, takže teraz si musia hľadať nové impulzy, podnety, aby sa to partnerstvo znova začalo a nadobudlo novú kvalitu. Často sa stáva, že sa partneri rozchádzajú, lebo túto zmenu nezvládnu a muži majú niekedy tendenciu hľadať si mladšie ženy. Na druhej strane, ak to žena aspoň trochu uchopí a vie to komunikovať, môže vytvoriť príležitosť pre svojho partnera byť pre ňu oporou. Veľakrát stačí, že partner je s ňou alebo ju uzemní, postará sa o ňu, keď potrebuje. A deti, to isté. Veľakrát nevedia, čo sa deje, majú obavy o svoje mamy. Ak dokážem odkomunikovať, čo sa deje a určitým spôsobom upokojiť svoje okolie, že ide len o dočasný stav, prípadne požiadať o pomoc, ak niečo potrebujem, mám skúsenosť, že aj deti toto obdobie zvládnu.

Ako prežívajú prechod muži?

Muži majú skôr tendenciu aktivitu si udržať, ale stretávam sa s tým, že muži idú cez svoje hranice, že chcú byť aktívni ako v tridsiatke. Menopauza je obdobie kráľov a kráľovien. U nás tento archetyp nepoznáme, lebo tu nemáme kráľov, ale keď si predstavíme takého múdreho kráľa, ktorý sedí na tróne, má nejakú krajinu, ktorú vybudoval, toto obdobie je tým, kedy sa má múdro starať o to, čo si vytvoril. A kráľovná má sedieť pri ňom a pomáhať mu. To je ideálna rovina, ale bežne v realite býva, že sa bojíme vystúpiť z rolí mamy a otca, z aktivity, v ktorej sme boli, lebo naša práca, aj spoločnosť si to stále vyžaduje… Odvšadiaľ prichádza informácia, že máme podávať výkony, lebo na nich je založená naša hodnota. A tým pádom na možnosť múdro zhodnocovať prežité nám neostáva čas.

Ako hovoríš, aktivita sa od nás naďalej očakáva, na druhej strane, telo nám dáva signál, že by sme mali poľaviť. Ako sa s tým vysporiadať?

Je to tak, pokiaľ žena z aktivity nedokáže postupne upúšťať, telo vyšle signál a žena začne mať vážne problémy. Keď pracujem so ženskými obdobiami, tak každé z nich má v sebe kvalitu určitého živlu. Tie aktívne živly sú oheň a vietor. Oheň je materstvo, kedy horím pre všetkých, je to obdobie aktivity. Obdobie kráľovnej je voda, plynutie. Mám silu, ale dopredu sa posúvam iným spôsobom. Obmývam, dostanem sa tam, kde potrebujem, ale už v tom nie je tá dynamika. Voda má svoju hĺbku a my dokážeme zájsť v emóciách veľmi hlboko. Ak máme toho na dne veľa, čo treba uvoľniť, rôzne záťaže, strachy, traumy, zranenia, zlyhania, obdobie menopauzy slúži na to pustiť to, pouvoľňovať. Keď to zase prirovnám k tej jeseni, jeseň púšťa všetko staré, všetky listy, príroda sa čistí. V našom živote je to veľmi podobné.

Ako máme púšťať veci?

Sú na to rôzne spôsoby. Dôležité je dostať do vedomia, čo sa deje, pomenovať to. Zistiť, či to potrebujem. Pokiaľ to už nepotrebujem, poďakovať za to , pustiť to. Sú rôzne techniky na uvoľnenie tela. Vždy je dobré zamyslieť sa nad tým, že vždy keď niečo uvoľňujem, je to určitá energia, ktorú strácam a je dobré nahradiť ju niečím novým. Napríklad hnev môžem nahradiť schopnosťou určiť si hranice.

15068462_1335969543103389_4052310812865916013_o

Ak hovoríme o archetypoch, okrem kráľovnej sa s menopauzou spája aj čarodejka. O čo ide?

Čarodejka je u nás podobne neznámym archetypom. Pre nás sú to ženy, ktoré boli upálené. Ja ju však vnímam skôr pozitívne ako ženu, ktorá si vie vyčarovať život v novej kvalite. Pre mňa je to žena spojená s prírodou, s jej poznaním. Je to prírodný archetyp. Ale samozrejme, každý archetyp má dve stránky, tu je tou druhou archetyp zlej čarodejnice, ktorá je nespokojná so sebou, so svojím životom. To je tá, čo lieta dookola na metle. (smiech)

Zaoberala si sa niekedy tým, ako ženy prežívali menopauzu v minulosti? V stredoveku, renesancii, novoveku?

Nemôžem povedať, že by som sa predtým zaoberala menopauzou vedome. Všetko poznám až keď to prežijem. Pred štyrmi rokmi som si kúpila lekársku knihu s veľkým titulkom: Menopauza. Listovala som si tým a bola som zúfalá, lebo na každej strane bola nejaká diagnóza. Tak som knihu asi v polovici zavrela a vravím si, veď menopauza musí byť aj pekné obdobie. Keď si zoberieme, že ak budeme mať šťastie, máme pred sebou ešte tridsať rokov života. Pripustiť si, že to bude len o chorobách, tak nemáme dôvod ďalej žiť. Poznám veľmi veľa žien, ktoré svoj život počas menopauzy naštartovali nanovo. Z vlastne skúsenosti môžem povedať, že menopauza je asi najkrajšie obdobie. Samozrejme, materstvo bolo nádherné, ale menopauza je najkrajšie obdobie v súvislosti s mnou samou ako osobou. Dokázala som do tohto obdobia dať všetky veci, po ktorých som kedysi túžila a nemala príležitosť sa im venovať, lebo nebol čas alebo ma v tom nepodporili rodičia. Ja som si v hlave prešla celým svojím životom a hľadala som všetko, čo som kedysi mala rada a nemohla to robiť. Teraz mám možnosť tieto veci robiť.

Môžeš byť aj konkrétna?

Napríklad som ako dieťa chcela veľmi tancovať a moja mamina ma presviedčala, že to je blbosť, že na to nemám vlohy, takže som netancovala. Keď som mala okolo dvadsiatky, tak som chvíľu tancovala, potom som rýchlo otehotnela a už som nemala čas. Keď deti dospievali, začala som sa o tanec zaujímať a organizovať kurzy orientálneho tanca. Potom som sa dostala k spontánnemu tancu, ten mi je najbližší a v rámci neho vytváram vlastné cvičenia na sebaspoznanie. Je to spôsob, ako spoznať a vnímať svoje telo. Ukázať telu a sebe, že sa môžem prejaviť presne ako potrebujem. Začala som študovať tanečno-pohybovú teóriu v Olomouci, takže mám pár rokov štúdia pred sebou.

Potom som napríklad túžila cestovať a prišlo to až teraz, keď deti vyrástli, začali samé cestovať a ja som sa pridala. Alebo otázka pracovného prostredia. Celý život som robila veci pre to, aby som pracovala, zarábala peniaze. V 47-ich rokoch som si dovolila luxus začať robiť veci, ktoré mám rada. Hľadala som, čo ma láka, čo ma baví, čo by som mohla robiť. A zistila som, že by som chcela robiť so ženami. Tak som začala organizovať skupiny, stretnutia, prednášky a to ma vedie aj dnes. Dokázala som si za tri roky vytvoriť vlastné pracovné prostredie. Viem porovnať, aké je to sedieť osem hodín v práci, ktorá ma nebaví a kde trpím a aké to je robiť to, čo ma baví, čo ma teší a napĺňa.

Foto: archív Jany Vaculčiakovej

II. časť rozhovoru tu.

Reklamy

Lýdia Adamcová: „Našou úlohou je v prvom rade zachovať život, a to aj život nášho rodu.“

Rodinné konštelácie idú hlbšie do našej rodovej minulosti. Skúmame korene našich problémov aj modelov správania. Ako spolu súvisia emócie, správanie, choroby a dedičnosť, hovorí Mgr. Lýdia Adamcová, psychologička a autorka Výchovy kocke v druhej časti rozhovoru.

Už 43 rokov sa venujete psychológii. Ešte vás dokáže niečo prekvapiť?

Prekvapenia zažívam každý deň. Každý problém, každý príbeh a situácia, s ktorými človek za mnou príde, sú jedinečné. Sama som niekedy prekvapená možnosťami, ktoré nám ukáže práve hlbší pohľad do minulosti pacienta. Tam nachádzame  príbehy, emočné traumy, ktoré zažívali naši predkovia.

Sú aj psychoterapeutické smery, ktoré minulosť nepovažujú za dôležitú. Ale ona tu je, je v našich génoch a ak ju odignorujeme, riešenie prenecháme našim deťom. Naše príbehy nie sú izolované, aj ony majú svoju kontinuitu a svoju históriu.

Psychológia sa dnes zaoberá viac tým, čo vieme, čo poznáme alebo tým, čo ešte celkom nechápeme a nevieme pomenovať?

Psychológia má rôzne metódy, ktoré pomáhajú človeku dopracovať sa k určitému poznaniu, má rôzne metódy na spracovanie určitých problémov a medzi ne patria aj hlbinné metódy. Najlepšie je vždy tieto metódy kombinovať: precítiť a uvoľniť nepoznané emócie a mať aj racionálny vhľad. Napr. vo výchove vždy poviem rodičom: precíťte si, akú výchovu ste zažili vy a uvedomte si, akú výchovu by ste chceli. Tam nájdete pochopenie toho, čo potrebuje vaše dieťa. Ak som napr. ako dieťa potrebovala viac pozornosti a porozumenia od otca alebo maminky, tak sa to budem snažiť zabezpečiť svojmu dieťaťu. Ono to tiež potrebuje.

adamcova

Aké metódy z psychológie využívate vy?

Psychológia má dnes množstvo smerov a špecializácií. Ja som bohužiaľ bola už v dôchodkovom veku, keď aj na Slovensko prišli niektoré novšie hlbinné metódy. Moje vlastné ťažkosti, moje onkologické ochorenie a moja dyslexia ma nasmerovali k ďalším dvom metódam. Je to metóda rodinných konštelácií a metóda One brain, ktorá sa špecializuje práve na poruchy učenia, na ich príčiny ale aj dôsledky. One brain ma ako metóda veľmi oslovila, predovšetkým tým, že je  dostupná  pre každého. Bolo obdobie, kedy som ju aj učila.

O čo ide?

Je to dnes už dostupná metóda a presadzuje sa postoj: One brain do každej rodiny. Sú krajiny, kde sa podobné metódy učia aj na vysokých školách. Zámerom autorov One brain  bola jej dostupnosť. Paradoxne, keď som s ňou začínala, musela som sa zbaviť všetkých svojich akademických vedomostí. Vo One brain je kľúčové niečo celkom iné, ako naučené vedomosti, a to múdrosť vášho tela a rešpekt k jednote tela a duše. Iba vaše telo vie o všetkých vašich problémoch: kedy a ako problém vznikol a čo sa ním zablokovalo – môžu to byť základne signály ako je skrat očí, skrat uší, to signalizuje, že niečo nechcelo byť videné či počuté. Potom môžu byť blokované svalové obvody, postihnuté niektoré orgány, alebo vytvorené systémy presvedčenia, napríklad  „som hlúpy“.

Ako to funguje v praxi?

Vo One brain vždy ideme do určitého veku, v ktorom problém vznikol, tam ho spracujeme, predýchame, zmeníme. Prišla za mnou pani, ktorá mala astmu a lekári jej doporučovali psychoterapiu. Dopočula sa o One brain a chcela túto metódu vyskúšať. Bolo to veľmi pekné, lebo prvá emócia, ktorú jej telo identifikovalo na barometri, bola pomstychtivosť dusená vovnútri. Rázne to odmietla, že ona taká nie je. Vrátili sme sa do veku jej dvanástich rokov, kedy žila so starými rodičmi. Zrazu si spomenula na zážitok  zo školy, kedy sa jej jedna spolužiačka vysmievala. Uvedomila si, že v sebe odvtedy dusila veľa emócií, hlavne hnev. Ten sme predýchali. Spýtala som sa jej, čo by jej najradšej bola urobila. Odpovedala, že by tú dievčinu bola najradšej nakopala do zadku. Tak som jej povedala, nech to urobí.

Meníme záznam vo svojej hlave a tým aj svoje pocity. V hlave si môžeme „prerobiť“ celé detstvo. Čiže vo One brain ideme do určitého veku, predýchame vzniknuté emócie, vytvoríme nový vzorec správania, s ktorým sa vraciame do prítomnosti. Cestou sa ešte zastavujeme vo vekoch, kde sa podobná téma opakovala. V rámci výcviku som pracovala s jedným mladým mužom, bol úzkostlivý, mal rôzne zdravotné problémy, ale aj problém s presadením sa, sebadôverou. V detstve sme museli spracovať ponižujúci vzťah otca, na škole to bol učiteľ telocviku a na vojenskej službe to bol veliteľ, ktorý mu dal zabrať – jeho problémom boli autority.

Ľudské telo má uloženú každú sekundu nášho života. Meniť svoje zážitky detstva je preto dlhodobejší proces, preto doporučujem naučiť sa s metódou pracovať. Môžete pomáhať sebe, svojim deťom, partnerovi. Mnohí vďaka metóde pochopili svoju cestu a zmenili ju.

Vezmime si príklad. Moje telo má problém. Ako mi povie, kde ho lokalizovať?

Využíva sa tzv. svalový test, ktorý je daný rozdielom svalového napätia. Tam, kde je všetko v poriadku je normálne svalové napätie a tam, kde je stres, sval oslabne. Aj v bežnom živote sa nám pri strese „podlomia kolená“. Svalové napätie využíva aj psychológia pri nácviku autogénnom tréningu a iných relaxácií. Mala som napríklad klientku, ktorá sa bála šoférovať. Jej telo opakovane signalizovalo, že nemá strach zo šoférovania, ale ona tvrdila opak. Vracali sme sa do jej detstva a prišli sme k situácii, keď uviazla vo výťahu. Pochopili sme, že mala problém s uzavretými priestormi, hoci nešlo priamo o auto.

Vy sama ste si prešli vážnym onkologickým ochorením, z ktorého ste sa vyliečili. Dnes pomáhate pacientom s podobným problémom. Aká je vaša skúsenosť?

Ja mám svoju životnú skúsenosť a aj svoju cestu. Netvrdím, že je to 100-percentná cesta, ako riešiť onkologické ochorenia. Mňa stresovalo napr. chodiť neustále na kontroly a čakať. Snažila som sa tento čas čakania vyplniť zmysluplnou prácou zameranou na hľadanie súvislostí môjho ochorenia a tu bola pre mňa kľúčová metóda rodinných konštelácií, ktorá sledovala stresy ešte ďalej ako len v rámci môjho života. Zrazu som sa stretla s veľkým množstvom potlačených emócií. A tie nevznikli naraz. Myslím si, že sa dá predchádzať mnohým ochoreniam, ale od raného detského veku. Spoločným princípom pre všetky ochorenia je včasné reagovanie a prevencia. V rodinných konšteláciách sa hovorí, že tam, kde sú prítomné rôzne somatické ochorenia, ide o stres starý najmenej tri generácie. Musí sa tri generácie opakovať záťaž žalúdka alebo pľúc, teda emócie spojené s trávením, či dýchaním. Potom prepukne onkologické alebo iné chronické ochorenie. Tieto dispozície sa môžu začať prejavovať už v detskom veku a tu by sa  mali aj začať riešiť. Napríklad časté sú problémy s kakaním u detí, čo sa môže odôvodniť pasívnymi črievkami. S tým treba niečo robiť, nie čakať do štyridsiatky, kedy môže už dospelému človeku prepuknúť niečo vážnejšie. To je prevencia – spracovať emócie. Nenechajme ich len tak, dúfajúc, že dieťa z problémov vyrastie. To je aj biochémia – pocity sú spojené s produkciou biochemických látok, ktoré menia prostredie v tele. O tom práve hovorím aj v cykle Výchova v kocke.

dieta

Dá sa pri takom vážnom ochorení vždy nájsť cesta von?

Netvrdím, že vždy sa dá pomôcť, bohužiaľ aj ku mne prišli klienti s onkologickým ochorením a zomreli – už sme nestihli spracovať všetko potrebné. Jednoznačne však treba riešiť veci skôr. Netvrdím, že rodinné konštelácie sú stopercentným riešením onkologických ochorení, ale je to forma hľadania odpovedí na otázky. Nájsť si  hrčku na prsníku je príležitosťou pochopiť problém, ktorý sa s tým spája: problém ženskosti. Nedávno ma veľmi oslovila informácia, že na Slovensku je jedným z najčastejších onkologických ochorení rakovina hrubého čreva. Celý tráviaci trakt je spojený s emóciou hnevu. Vezmite si, koľko hnevu je v našej spoločnosti. Len také voľby – kto s kým, ako… Pozrite sa, ako ľahko sa necháme vtiahnuť do takýchto spoločenských, nepríjemných situácií, odhliadnuc od toho, koľko hnevu si ešte nesieme v sebe. Potom napríklad ochorenia prostaty sú tiež veľmi frekventované, hovoria o mužskej sile. Ako sme už spomínali, mužská sila sa nám niekde stráca alebo sa prejavuje v určitých extrémnych podobách. Keď sa stráca ženská sila, vedie to napríklad k rakovine prsníkov alebo problémom so ženskými orgánmi. Na to sa viažu mnohé problémy s otehotnením.

Čo radíte ženám, ktoré nevedia otehotnieť?

Často ženy, ktoré nemôžu otehotnieť, sú ženy, ktoré sú veľmi racionálne, niekedy až vyslovene mužské typy. Nemusí to byť vždy ten prípad, ale je to časté. Niekedy je to vplyv spoločenského tlaku – samy ešte nie sú na dieťa vnútorne naladené, ale prichádzajú do veku, kedy sa to od nich očakáva. Problém s otehotnením je veľká téma. Často pracujem so ženami veľmi intuitívne. Niekedy stačí, že začneme pracovať so ženskou energiou a cesta k dieťaťu sa zrazu otvorí sama. Pamätám si na mladú ženu, ktorá nemohla otehotnieť. Ona však nemala ukončené väzby na svoje pôvodné rodinné prostredie a bola stále dieťaťom, ktoré sa bálo ísť samé do sveta. Vydala sa za  partnera a fixovala sa na neho, bola to pre ňu náhrada  za jej pôvodnú rodinu a ona tak naďalej zostala dieťaťom.

Určitú úlohu tu zohráva aj otázka hodnôt, priorít, vnútorného „kalkulovania“. Najskôr si zabezpečím postavenie, bývanie, a potom príde na rad dieťa… a ono neprichádza.

Vždy si treba položiť otázku, či je na prvom mieste pre ženu práca alebo rodina. Nehovorím, že žena, ktorá má dieťa, nemôže pracovať. Samozrejme môže, ale musí vedieť, že rodina je to najdôležitejšie v živote. A toto by mala rešpektovať aj spoločnosť a umožniť ženám pracovať  kratšiu dobu. Ako hovorím v prvom videu Výchovy v kocke; v prvom rade je našou úlohou zachovať život..  Zachovanie života má prioritu pred všetkým ostatným.

To sa bude niektorým ťažko počúvať.

(Smiech) Asi áno. No mnohé depresie klientov sú často spojené s pocitom, že nezabezpečili pokračovanie rodu. To platí aj u mužov. Muž môže veľa zarábať, môže cestovať a baviť sa, ale niekde vo vnútri musí vedieť, že rodina má prioritu. Ženská  aj mužská energia majú jasnú úlohu.

muz

Teraz sa veľa hovorí o ženskej, mužskej energii… Nie je to trochu ezoterické?

Ezoterické je to vzhľadom k dobe, akú žijeme. Ja som sa k ženským témam dostala cez problémy detí. Neustále sme s rodičmi riešili, čo robiť, aby boli deti zdravé, šťastné, aby sa zbavili problémov v škole a doma… Ale postupne som začala chápať, že zbytočne budem pracovať s deťmi, keď najdôležitejšia vo vzťahu je matka. Rodina je archetypálny priestor ženy. Žena – matka, domov, rodinný krb a oheň. Žena je nositeľkou  tejto rodinnej energie – ona tvorí domov  a  muž ho chráni  zvonku. Preto za kľúčovú v rodinnom svete považujem ženu a atmosféru domova, ktorú vytvára. Ženy ku mne často chodia zakomplexované, nešťastné, lebo muž im vyčíta, ako vychovali deti.. Lenže v prvom rade žena musí pracovať na svojom sebavedomí, na svojej sebahodnote, musí si uvedomiť, že je rovnocenná, rovnako dôležitá ako muž, a že má v rodine veľkú úlohu. Mnohé ženy mi potvrdili, že ako sme začali pracovať na ich rozvoji, doma sa začala meniť atmosféra. Domov tvoria všetci, ale žena hrá hlavnú úlohu, tam je kráľovnou ona. Rodina je jedna veľká firma, ktorú už celé veky vedie a manažuje žena.

Foto: www.vychovavkocke.sk

Prvá časť rozhovoru tu.

 

Psychologička Lýdia Adamcová: „Problémy detí sú často utajované problémy rodičov“

Lýdia Adamcová pracuje 43 rokov ako psychológ. Okrem štandardnej psychológie má blízko k psychosomatike, zaoberá sa najmä rôznymi ochoreniami detí a žien. Často k nej chodia ženy, ktoré nemôžu otehotnieť alebo také, ktoré zažili stratu dieťaťa. Problémy majú aj muži – napríklad cítia prílišný tlak na rolu živiteľa rodiny alebo majú pocit, že v živote stagnujú.

Lýdia Adamcová sama prežila ťažké chvíle: v päťdesiatke prekonala onkologické ochorenie, a to ju priviedlo k dôležitej metóde: k rodinným konšteláciám. Naučila sa rešpektovať rodinné korene a pamäť nášho tela. Rodičom detí dnes radí už aj online prostredníctvom programu „Výchova v kocke“.

Sú situácie, s ktorými sa pri svojej terapeutickej praxi stretávate najčastejšie?

Najväčším problémom je presvedčenie rodičov, že pri probléme detí treba pracovať hlavne s deťmi. Lenže pracovať treba s rodinou ako celkom. Ak má záhradník choré jablká, nebude riešiť jablko po jablku, ale bude liečiť celý strom.

Použime príklad. Dieťa má poruchy správania, čo to môže vypovedať o rodičovi?

Nič z toho nemusí byť chyba rodiča, lebo životné situácie sa niekedy vyvíjajú nepredvídateľne a dokonca neovplyvniteľne. Všetci si nesieme určité životné skúsenosti, vracajú sa nám v živote témy, ktoré sme nedoriešili, pokračujeme v nich aj keď sú nefunkčné a na naše deti to má svoj vplyv. Problémy detí nie sú vždy len otázkou zlej výchovy, ale skôr nevedomosti rodičov.

Čo sa s tým dá robiť?

Cieľom nie je obviňovať rodiča. Úlohou je ukázať rodičom všetky súvislosti a korene problému, ktoré ich dieťa má. Úlohou rodiča je problém prijať  a začať riešiť. Psychológ tomu vie pomôcť. Ja som najradšej, keď sa rodič stáva mojim partnerom a postupne sa učí  problémy vnímať z nadhľadu ako terapeut, začína myslieť viac psychologicky. Práve rodičia ktorí to pochopili, boli inšpiráciou pre môj projekt Výchova v kocke. Stávajú sa citlivejšími na rôzne témy a vidia, že cesta vedie len cez pochopenie – prečo má dieťa depresiu, prečo sa pocikáva alebo má dokonca diagnostikované onkologické ochorenie. Riešenie, ako z choroby von, potom hľadáme spoločne.

Môžete uviesť nejaký konkrétny príklad?

Naposledy sme robili s rodičmi dieťaťa, ktoré si rezalo ruky. Ani neviem prečo mi napadlo opýtať sa maminky, či to tiež nerobila, keď bola dieťa a ona povedala, že áno. Problémy detí sú často nespracované, utajované problémy rodičov alebo aj ďalších generácií. Najmarkantnejší príklad je povedzme ročné dieťa, ktoré sa v noci budí každých dvadsať minút a kričí. Nemá ešte nič zažité, neprežilo nijaké traumy alebo šoky. Nemá teda ani dôvod na takéto správanie. To je príležitosť na rodinnú terapiu, pozrieť sa na to, čo si dieťatko v sebe nesie, čo je uložené hlboko v jeho podvedomí.

Ako má rodič reagovať,  keď jeho dieťa trpí a má problémy?

Rodičia sa takmer vždy obviňujú, čo nie je správne. Sami často zažili v minulosti niečo podobné a skrátka nevedia z toho vyjsť von a ukončiť to. V akom modeli boli oni vychovávaní, to prenášajú ďalej. Problém je v tom, že si neuvedomujú tento prenos. Dôležité je dekódovať zdedený model výchovy a zmeniť ho. Máme vždy na výber.

Samozrejme, extrémy nie sú dobré. Naposledy som mala prípad, kedy otec pochádzal z veľmi chudobnej rodiny, a kompenzoval to tým, že svojmu synovi kupoval vždy novší a novší bicykel. Chcel mu dopriať to, čo sám nemohol mať, aby syn necítil nedostatok ako kedysi on.

adamcova

Jedným z azda najčastejších problémov v súčasnosti je otázka nefunkčnosti alebo neúplnosti rodín. Ako to ovplyvňuje deti?

To je veľká téma. Dieťa sa narodilo dvom rodičom, dvoch rodičov potrebuje, má ich v sebe. Je to určité zrkadlenie. Ak povedzme otec zmizne, stratí sa zo života, dieťa stráca kus svojej identity, nemá koho zrkadliť. Takáto neúplnosť je pre každé dieťa záťažová. Často prídu rodičia a chcú radu, čo robiť, aby ich deti pri rozvode netrpeli. Ale deti pri rozvode rodičov budú vždy  trpieť. Miera ich záťaže závisí od toho, ako sa rodičia v čase rozchodu a po ňom správajú. Ľudia sa ako partneri môžu rozísť, ale ako rodičia sa nerozídu nikdy.

Pamätám si vysokoškolských rodičov, ktorí na seba veľmi nadávali, obviňovali sa, že on je kriminálnik, ona prostitútka. Povedala som im, aby si predstavili, že ich dcéra bude raz stáť pred oltárom a niekto tam tieto ich urážky vytiahne. Základom je po rozvode sa neponižovať. Napríklad sa hovorí, že ženy vdovy nemajú problémy s deťmi, lebo o mŕtvom otcovi sa hovorí vždy len v dobrom. (smiech)

Čo rodiny, kde otec odišiel a nehlási sa k deťom?

Tu narážame na veľký problém našej spoločnosti, ktorým je deficit mužskej sily alebo mužskej identity. Prišla ku mne mamina so synom, ktorý mal problémy. Utekal z domu, dostal sa do zlej partie, bral drogy… Keď som sa pýtala na otca, matka odpovedala, že sa rozviedli, keď mal syn štyri roky. Priznala sa, že nechcela dovoliť, aby sa syn s otcom stretával a sám otec ani o syna nebojoval. Synovi tak chýbal vzor a to neskôr viedlo k chybným vzorom v jeho správaní. Ak chlapcom chýba otec, často tento vzor hľadajú inde, v inej forme. Preto napríklad vznikajú aj extrémistické skupiny, ktoré priťahujú chlapcov, ktorí nenašli správne mužské vzory. Zaujímavé je, že ešte donedávna súd prideľoval deti hlavne matkám. Dnes tu máme generáciu synov, ktorí vyrástli bez otcov.

Prečo niektorí muži zlyhávajú ako otcovia?

Stane sa, že otec dobrovoľne odíde a nemá záujem: to signalizuje nezrelosť muža, ktorý uteká pred zodpovednosťou. Mala som rodinu, kde si muž našiel milenku po tom, ako sa im s manželkou narodilo dieťa. Cítil sa dotknutý, že sa mu manželka nevenuje, on sám bol stále veľké dieťa, ukrivdené a nezrelé. Ale sú aj nezrelí muži, ktorí fungujú v rodine. Nedávno som mala rodinu, kde bol problém so synom. Vysvitlo, že otec sa stále zaoberá svojimi nenaplnenými ambíciami:  mal rozbehnutú kariéru cyklistu, ktorú však muel predčasne opustiť. Tam, kde sú určité nenaplnené ambície, kde má muž pocit, že narodením dieťaťa si nemohol naplniť svoje túžby, živí svoje vnútorné dieťa a nedozreje natoľko, aby mohol plnohodnotne vychovávať vlastné dieťa. Veľká téma je postavenie muža vo výchove. Občas počuť od otcov slová typu: „Ja budem vychovávať dieťa, keď bude veľké, budem ho brávať von, hrať s ním futbal,“ atď. Ale keď je dieťa „veľké“, už je na výchovu neskoro.

S nezrelosťou sa ale zrejme stretávate aj u žien.

Samozrejme. Vráťme sa k problému matky, ktorá nechce, aby sa jej deti stretávali s otcom. Otec začal, povedzme, nový život, má novú rodinu a matka nechce dovoliť, aby syn k otcovi chodil. To je nezrelosť matky, ktorá sa cíti ukrivdená a tento pocit krivdy prenáša na dieťa. Samozrejme takéto správanie rodičov má vždy svoje dôsledky v psychike dieťaťa. Mala som tu dievča s depresiami, ktorého matka aj otec si po rozvode založili nové rodiny a dievča ostalo akoby samé. Cítila sa ako „piate koleso na voze“, veľmi osamelá či už v rodine matky alebo otca. Rozchod rodičov  je pre deti bolestný, rodičia by na to mali myslieť, keď bojujú o svoje deti.

adamcova2

Spomínali ste, že problémy v rodinách sa niekedy vlečú cez viacero generácií. Čo tým myslíte?

K tejto téme som sa dostala cez vlastné onkologické ochorenie, kedy som si položila otázku: „Dobre, ja mám 50 rokov a som chorá. Ale prečo majú onkologické ochorenia malé deti? Nefajčili, nestresovali sa, nezažili dramatické momenty. Čo je to, čo začne deštruovať telo?“ Vtedy mi prišla do cesty metóda rodinnej terapie alebo tzv. rodinných konštelácií. Zrazu som bola konfrontovaná s dramatickými, nespracovanými emóciami v rodine mojej maminky, ale aj ocka. Rodinné konštelácie nie sú nejaké šarlatánstvo alebo „ezoterično“. Pracujú s reálnymi príbehmi. Príklad: moja stará mama kedysi skutočne žila, ja dnes vidím jej náhrobný kameň a na ňom tri krížiky detí, ktoré jej zomreli. Strata dieťaťa je veľká bolesť pre každú ženu a ostatné žijúce deti cítia bolesť svojej maminky. Boja sa o ňu a znova prežívajú jej strach a úzkosť. To ich nevyhnutne poznačí. Preto viem aj čo poznačilo v detstve mňa, a to i napriek tomu, že to bolo šťastné detstvo. Problémy, ktoré boli hlbšie nevypovedané, neskôr mohli viesť k mojim zdravotným problémom.

K čomu takáto strata dieťaťa vo všeobecnosti vedie?

Poviem opäť príklad. Prišla ku mne pani, ktorá často bezdôvodne plače. Pýtala som sa na jej maminku. Bola polosirota, keď mala 4 roky, zomrela jej maminka, ostali ešte menšie deti a otec pil. Boli to ťažké situácie. Žena dospela, vydala sa a zomrelo jej prvorodené dievčatko. V jednej osobe táto žena niesla smútok dieťaťa za maminkou a smútok maminky za dieťaťom. Toto sú situácie, ktoré si nesieme. Smútok rodiča cítia už malé deti a bolestivo ho prežívajú. Často to vedie k hlbokým a neodôvodneným depresiám aj u detí.

Ako ich riešite?

Keď ku mne príde depresívne dieťa a dokonca prizná, že by si niekedy najradšej niečo urobilo, tak začíname pracovať s rodičmi. Nie je dôvod robiť s dieťaťom, ktoré povie, že nevie, prečo to tak cíti, len tá myšlienka sa v jeho mysli stále objavuje. Pýtam sa jeho maminy na minulosť a ona napokon prizná, že jej otec sa chcel trikrát obesiť, bol totiž alkoholik. Takéto reálie nemôžeme nevnímať, treba to riešiť. Napríklad rodinnou terapiou, ktorá skúma hlbšie korene, napríklad, prečo bol starý otec alkoholik a prečo mal taký osud, aký mal.

Čo to znamená v praxi?

Nie je to nič záhadné, ide o ukončenie emócií. Štvorročné dievčatko nevie spracovať emóciu svojej matky, ktorá prišla o druhé dieťa. Dieťa “zmrzne”, zostane akoby stuhnuté. Jeho matka musí ísť často ďalej so svojím smútkom, s emóciou, ktorá je potlačená. Spracovanie koreňov znamená, že si táto žena, ktorá prežila traumu svojej matky zo straty dieťaťa, poplače aj za ňu. Na terapii spolu predýchame smútok a uvoľníme ho. Každá emócia skončí a doznie, keď si pripustíme jej existenciu, či už na mentálnej alebo fyzickej úrovni.

A čo keď nevieme nič o svojich rodičoch či starých rodičoch?

To už je špecifický princíp rodinnej terapie, kde základom je fenomenologický jav, čiže niečo neznáme, čo sa za určitých podmienok prejaví. Väčšinou sa konštelácie robia v skupine, kde si vyberieme zástupcov za reálne osoby zo svojho rodu. Napr. zástupcu starého otca, ktorého sme nepoznali. Zrazu dotyčná osoba, ktorá ho zastupuje, precíti jeho emócie a my máme možnosť ukončiť ich. To je na konšteláciách špecifické. Vidíme, že nejaké veci sa stali, hoci predtým sme o nich nevedeli. Úloha terapeuta je potom citlivo vnímať tieto informácie a podnety a pomôcť ukončiť javy, ktoré prebiehajú vo vnútri skupiny.

Je za tým intuícia psychológa?

Áno, je to skutočná, pravdivá a neprávom zaznávaná intuícia. Určite treba chápať, že metóda rodinnej terapie ide mimo súčasné racionálne myslenie. Nedá sa naštudovať, je pri nej dôležitý cit a intuícia človeka, rovnako ako zažitá skúsenosť. Preto konštelácie môžu robiť aj ľudia, ktorí nie sú vyštudovaní psychológovia.

Pôsobí to trochu ezotericky.

Na mňa stále pôsobí ezotericky celý internet. Ako to môže fungovať? Ako sa môžem spojiť s niekým blízkym na opačnom konci sveta? Je to skrátka podobné ako keď sa spojíme s emočnými zážitkami našich predkov žijúcich tiež v inom priestore a čase.  Treba si uvedomiť, že ide o záznamy, ktoré máme v sebe. Pracujeme s projekciou toho, čo si v sebe nesieme. Môžeme to prirovnať k filmu. V televízii vidíme dnes film, ktorý natočili už dávno. Odborníci vedia ten film prehrať, upravovať ho, strihať a vkladať nové scény. Podobný filmový záznam má aj naše telo o našom živote. To je naša minulosť, prítomnosť, budúcnosť, ale aj budúcnosť našich detí a ich detí.

Foto: http://www.vychovavkocke.sk, Psychovital 2015 copyright

Druhá časť rozhovoru tu.

Strach o zdravie sa kvôli agresívnej mediálnej propagácii stáva problémom

Pojem body & mind alebo mind & body medicína som prvýkrát zachytila v Thajsku, v rozhovore s mexickou lekárkou. Netušila som, že na západe tak rozšírený smer celostnej medicíny prichádza aj k nám. Prvé mind & body centrum v Bratislave som objavila náhodou. S doktorkou MUDr. Lenkou Bachratou sme sa rozprávali o priesečníkoch klasickej medicíny s alternatívnymi metódami, ale aj o tom, čo ich neustále rozdeľuje.

Môžeme povedať, že body & mind je nový medicínsky smer alebo pomenovanie niečoho starého?

Na Slovensku to určite nový smer je. Inak má celostná medicína základy v dávnovekých medicínskych prístupoch. V tradičných východných prístupoch bolo už pred tisíckami rokov lekárom zrejmé, že telesné zdravie je tesne previazané s duševným stavom. Na tom je postavená napríklad celá tradičná čínska medicína. Otec klasickej medicíny Hippokrates bol absolútne holistickým, alebo mind-body lekárom.

Čo sa potom stalo s týmto prístupom?

S postupom času vznikala naliehavá potreba medicínske postupy generalizovať, aby sa dali aplikovať rovnako na široké masy, a tak sme sa dopracovali až k dnešnej modernej medicíne „založenej na dôkazoch“. Ale potreba vziať do úvahy aj psychiku sa začala dostávať opäť na povrch aj v rámci tohto prístupu. V našom regióne bol veľký boom psychosomatického výskumu v päťdesiatych až sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia, kedy vzniklo viacero impozantných prác. Potom to bohužiaľ komunizmus úplne zastavil, tento prístup považoval za veľký krok späť. Zelenú dostala len klasická školská medicína, založená na vedeckom dokazovaní. Dnes sa psychosomatike, alebo mind-body medicíne venuje len menšia skupina odborníkov v Čechách, od roku 2013 je dokonca možné z psychosomatickej medicíny atestovať. V Nemecku, Rakúsku alebo Škandinávii je už súčasťou štandardnej zdravotnej starostlivosti. U nás je to skôr ojedinelé.

Komunizmus sa skončil a nové trendy prichádzajú aj k nám, hoci veľmi pomaly. Medzi ľuďmi badať určitý skepticizmus. Čím to je?

Tých dôvodov je viacero. Medzi ne patrí určitá zotrvačnosť najmä staršej generácie, autorita klasického lekára, obmedzená dostupnosť vedeckých dôkazov o účinnosti jednotlivých metód a samozrejme proti hrajú všetky prípady, kedy nesprávne indikovaná alebo prevedená „alternatívna“ medicína spôsobila poškodenia až úmrtie pacienta. Obrovský je aj lobisticko-ekonomický vplyv všetkých mocných (najmä farmaceutických firiem), ktorým uzdravovanie bez liekov nehrá príliš do karát. A treba tiež zdôrazniť, že pri mind-body medicíne je potrebný aktívny prístup jedinca, ktorý musí byť ochotný podieľať sa na svojom zdraví a rovnako je potrebné ku každému jedincovi pristupovať individuálne. Neexistuje prístup, ktorý by sa dal uplatniť na všetkých rovnako.

1Klasickí lekári zvyknú alternatívne metódy odsudzovať, považovať ich za mýty. Stretli ste sa aj s tým?

Určite, myslím, že väčšina z nich. Je potrebné ale medzi „alternatívnymi prístupmi“ veľmi diferencovať. Niektoré sú lekármi bežne akceptované, napríklad psychologické alebo nutričné prístupy (liečba stravou). Prekážku však robia napríklad poisťovne, ktoré ich nechcú napriek ich efektivite hradiť. Potom sú tu prístupy, ktoré sú v mnohých – aj európskych – štátoch bežne akceptované, ale u nás nemajú tradíciu. Sem patrí napríklad homeopatia a tradičná čínska medicína vrátane akupunktúry. A potom je tu veľká skupina „ešte alternatívnejších“ prístupov.

Čím je spôsobené toto odsudzovanie?

Hlavne starší lekári, ktorí majú určité postavenie a veľkú časť pracovného života prežili v komunizme, sú často proti alternatívnej medicíne. Mladší lekári sa mi zdajú byť otvorenejší, ale obvykle až po nejakých rokoch skúseností, počas ktorých zistili obmedzenia klasickej medicíny. Mnohí z nich si robia kurzy alternatívnej medicíny, napríklad už zmienenej homeopatie, akupunktúry, rôznych pohybových aktivít, jógy, fyzioterapeutických metód. Ale aj tieto prístupy, vrátane psychosomatiky, majú svoje obmedzenia.

Čo myslíte pod obmedzeniami?

Napríklad čas, kedy terapia môže prinášať výsledky. Pri psychosomatickom prístupe, ktorý považujem často za jedinú kauzálnu (príčinnú) liečbu, trvá niekedy mesiace, kým sa dopracujeme k viditeľnému zlepšeniu. Pre dosiahnutie cieľa a vytrvanie pri terapii je dobré, keď aspoň nejaké výsledky prídu oveľa skôr, teda keď sa pacientovi fyzicky polepší už v prvých týždňoch, aby mal silu a motiváciu pokračovať ďalej. Tu pomáhajú symptomatické prístupy, najmä práca s telom, masáže, akupunktúra, nutričná terapia a ďalšie. Druhým obmedzením je, že pacient musí byť do liečby sám zaangažovaný – musí k nej pristupovať aktívne, byť ochotný znášať určité nepohodlie, dotknúť sa nepríjemných a bolestivých tém, zmeniť svoj život. To pre mnohých nie je prijateľné, radšej uprednostnia pasívne metódy liečby.

2S akými metódami pracuje mind-body medicína predovšetkým?

V medzinárodnom kontexte je mind-body medicína prístup, ktorý využíva metódy ako relaxačné techniky, biofeedback, meditáciu, jógu, psychoterapiu a iné, ktoré navodzujú relaxačný stav mysle, o ktorom je známe (a štúdiami dokázané), že podporuje imunitu, regeneráciu organizmu, zvládanie ochorení a celkovo prežitie.

V našom centre kombinujeme prístupy klasickej medicíny s psychologickými postupmi, teda psychoterapiou, relaxačnými technikami, všímavosťou, pracujeme s HRV biofeedbackom a predovšetkým učíme pacientov viac a inak vnímať svoje telo – uvedomovať si ho, komunikovať s ním a vnímať jeho signály (napríklad bolesť, únavu,..) nie ako problém, ale ako upozornenie, že bola porušená vnútorná rovnováha. Keď totiž tieto príznaky vnímame ako problém, ako chorobu, a nie ako signál, dochádza prostredníctvom aktivácie stresových mechanizmov k ich zhoršovaniu. Strach o zdravie, ktorý sa dnes vďaka agresívnej mediálnej propagácii stáva obrovským problémom, dokáže aj z neškodného príznaku vyrobiť v našej mysli závažné ochorenie. Strach, úzkosť, pocit beznádeje a chronické psychické preťaženie majú v dnešnej spoločnosti obrovský vplyv na vznik a rozvoj civilizačných ochorení. Preto aby sme zistili, čo sa v človeku odohráva, potrebujeme o ňom vedieť čo najviac. Takže základom našej starostlivosti je vždy dostatočne dlhý rozhovor, ktorý niekedy trvá aj niekoľko hodín.

Na čo sa v takomto rozhovore pýtate?

Na všetko. Od zdravotných problémov v rodine, cez vzťahy s rodičmi, súrodencami, starými rodičmi, kde boli konflikty, aká bola výchova, zaujímajú nás informácie súvisiace s narodením a prenatálnym obdobím, detstvo, obdobie dospievania, zamestnanie, partnerské vzťahy, osobné postoje k sebe, ku svojmu telu, ku svetu, samozrejme aj výživa a pohybové aktivity – to všetko je veľmi dôležité. Veľa nám to napovie, ako sa daný človek správa, či vie pracovať s emóciami, ako sa vyrovnáva s vlastnou agresiou a smútkom, ako zvláda krízové stavy, atď. Pred rozhovorom dávame našim klientom vyplniť dotazník zameraný na všetky tieto oblasti a často pomôže odkryť súvislosti už to, že sa nad niektorými oblasťami svojho života zamyslia a povedia o nich nahlas.5Čo z takéhoto rozhovoru viete zistiť a čo viete následne overiť?

Primárne zisťujeme, či má človek náhľad, či si vie spojiť svoje duševné stavy s tým, ako sa cíti a aké fyzické problémy má, a keď tento náhľad má, máme už spolovice vyhrané. Keď je ochotný túto súvislosť vnímať a pracovať na zmenách vo svojom živote, môžeme sa posunúť ďalej. Na objasnenie súvislostí je veľmi užitočná práca s tzv. časovou osou, pri ktorej sa dávajú do časovej súvislosti významné udalosti v živote so vznikom a rozvojom zdravotných problémov.

Oveľa ťažšia, a často až nemožná je práca s niekým, kto takýto náhľad nemá, kto má život spútaný nesmierne racionálnou štruktúrou, alebo kto vytlačil primárny konflikt do podvedomia. Vtedy sú najefektívnejšie terapeutické smery pracujúce viac s telom, či už ide o niektorý psychoterapeutický smer, alebo napríklad Feldenkraisovu metódu či  kraniosakrálnu biodynamiku.

Môžete uviesť nejaký konkrétny príklad z praxe?

Ľudia často prichádzajú napríklad s rôznymi tráviacimi problémami, ktoré nemajú evidentnú príčinu – bolesti brucha, kŕče, hnačky, intolerancia potravín, pocit netrávenia… Prípady, kde kolonoskopia, gastroskopia, vyšetrenia na celiakiu, intoleranciu a pod. nič nezistili. Nedá sa odsledovať závislosť na potravinách, ale pomocou rozhovoru alebo psychoterapie vieme zistiť závislosť na nejakých konfliktoch, ktoré sa dejú. Napr. človek má vo svojom okolí alebo blízkej rodine niekoho agresívneho, dominantného a nevie sa voči tomuto človeku vymedziť a presadiť. Takže namiesto toho, aby vybuchol, podvedome svoje agresívne emócie potlačí a tie sa potom prenesú napríklad do tráviacich problémov.

S čím sa ešte stretávate najčastejšie?

Často k nám prichádzajú dámy, ktoré majú opakované respiračné alebo močové infekty, bolesti kĺbov, krčnej chrbtice alebo hlavy, a bývajú to práve tie „slušné a dobré dievčatá“, ktoré boli veľmi prísne vychované a obmedzované vo vyjadrovaní svojich pocitov. Často nemajú náhľad, že by konfliktné situácie mohli riešiť aj inak, než ich to naučili rodičia. Miesto presadenia svojich telesných potrieb sa obvykle stiahnu, ustúpia, reagujú úzkostne a to vyústi do veľkého svalového napätia najmä v oblasti hrudníka a krku, s obmedzením dýchania a veľkým vplyvom na trávenie.

Výraznú rolu hráva v takýchto prípadoch práve vzťah s rodičmi, ktorí boli v čase ich detstva buď príliš dominantní a nadmerne zasahovali deťom do života, alebo naopak o dieťa nejavili veľký záujem a dieťa si ich pozornosť muselo rôznymi spôsobmi získavať.

Hoci je nám v takýchto prípadoch psychosomatická súvislosť často zjavná, tieto dámy sa nám veľmi nedarí presvedčiť, že psychosomatická terapia je pre nich riešením.

Prečo by niekto nemal záujem o liečbu?

Často býva problémom práve sekundárny zisk z choroby. Nehovorí sa o tom ľahko, ale často sa stretávame s tým, že daný človek má množstvo dlhodobých ťažkostí, ktoré obvykle nevedome (ale niekedy aj vedome) využíva pre udržanie si istej pozície a pozornosti okolia, napr. chce sa vyhnúť rozvodu, túži po opatere a pozornosti rodiny a uzdravenie by pre neho bolo príliš ohrozujúce v zmysle straty opory a veľkej životnej neistoty.

Problémom sú často samozrejme aj financie. Psychosomatická terapia nie je u nás akceptovaná ako štandardný medicínsky prístup, a preto ani nie je preplácaná zdravotnými poisťovňami. Hoci na Slovensku sú psychoterapeuti, ktorí pracujú na poisťovne, je ich tak málo, že frekvencia terapií je veľmi nízka a tým úplne stráca zmysel.

Pokračovanie na tému konkrétnych riešení a súčasných výziev v medicíne, ale aj v spoločnosti nabudúce.