Jana Vaculčiaková: Náš život má cykly rovnako ako príroda

V prvej časti rozhovoru s Jankou Vaculčiakovou sme hovorili o menopauze – období kráľovnej, čarodejky. Na množstvo otázok žien vedia odpovedať samotné ženy. Umožňujú to stretnutia žien: generácií, ale aj individualít, ktoré si vedia veľa odovzdať. Na akom základe sa ženy môžu stretávať?

Organizuješ veľa stretnutí so ženami. To môže zvonka vyzerať dosť strašidelne. (smiech)

Asi to tak aj vyzerá (smiech). Stretávam sa s tým, že ženy, ktoré prídu, povedia, že aj dva roky predtým rozmýšľali, či prísť. V tejto spoločnosti sme sa dosť izolovali a separovali do rodín, prestali sme sa stretávať so širšou skupinou žien, v ktorej je veľa podnetov pre život. Počas stretnutí, ktoré vediem, sa stretne povedzme desať žien, ktoré si rozprávajú, ako žili, čomu sa venujú, čím žijú, čo im pomohlo, majú kopec kontaktov, tipy, každá robí niečo zaujímavé… To je veľmi silný zdroj, lebo môžu od seba veľa načerpať. Nehovoriac o tom, že keď sa ženy učia, aké je to starať sa o seba, zaujímať sa o seba, v skupine to ide omnoho rýchlejšie.

Myslíš si, že nám chýba schopnosť spontánne sa stretávať?

Niekedy vnímam, že ženy majú z toho strach. Zase je to dôsledkom toho, ako sme boli vychovávané; k súťaživosti, k vzájomnému konkurovaniu, k tomu ako byť lepšie, krajšie, šikovnejšie než tie ostatné. Na ženských stretnutiach je to o spolupráci, vzájomnom pochopení, vypočutí. Mám skúsenosť, že keď žena do tej skupiny príde a niečo na ňu urobí dojem, prípadne sa v jej živote niečo začne meniť, príde aj druhý, tretí raz…

Máš dve dcéry. Ako ony vnímajú tvoju prácu?

Veľmi sa tešia. Práve ony ma priviedli k ženským témam. Ako vchádzali do puberty, mali prvú menštruáciu, všetko som prežívala s nimi. Začala som si viac všímať, čo to znamená byť ženou, čo to je ten ženský princíp. K hlbšiemu skúmaniu ženských tém ma priviedli rôzne problémy mojich dcér. Napr. staršia dcéra mala panický strach z menštruácie, plakala, nechcela to a odmietala, až si dokázala menštruáciu vyblokovať do takej miery, že ju mala raz za polroka. A mňa to viedlo skúmať, odkiaľ to má a ako to urobiť, aby prijala svoju ženskosť. Začala som ju brávať na rôzne ženské stretnutia. Menštruácia sa jej upravila po druhej, tretej skupine a teraz je rada, že je žena, môžem povedať, že je veľmi ženská. Byť medzi ženami znamená aj liečiť sa. Tým, že sa stretne ženská energia v rôznych kvalitách, má silu liečiť.

Mladšia dcéra tieto témy naopak dlho odmietala. Viedla som ju, aby si trochu pozorovala menštruačný cyklus, keďže má dosť fyzicky náročnú prácu. Keďže polovica cyklu je v aktivite a druhá skôr v pasivite a oddychu, jej menštruačný cyklus jej dosť prekážal. Snažila sa ísť cez hranice tela a telo dosť protestovalo. Potom ale začala tieto veci pozorovať a podľa toho si aj trochu korigovať svoj program, vytvorila pre svoje telo väčší priestor, aby nemusela ísť cez jeho hranice a telo to ocenilo. Aj ona mi pred rokom povedala, že je to super a že jej to pomohlo.

14883550_1324768497556827_2990884741687285604_o

Teraz všetky tri spolupracujete…

Áno, máme spolu semináre. Robili sme cyklus stretnutí na Zaježovej o tom, ako ženy tvoria svoj život a teraz máme posledný diel o tom, ako ženy ukončujú veci, aby mohli zase začať niečo nové. Je to pre mňa ako matku veľmi zaujímavé, lebo sme vlastne vytvorili generačný tím a tým, že sme dosť podobné a vlastne každá robí niečo iné (staršia je novinárka a cestuje po svete a mladšia je herečka a robí veľa s telom), vlastne celkom pekne to do seba zapadá. Tie programy boli pre ženy veľmi zaujímavé. Na prvom stretnutí nás bolo asi dvadsaťštyri a ja som si vôbec neuvedomovala, čo môže koncept mamy a dcéry priniesť. Bolo to silné pre niektoré ženy, ktoré nám hovorili, ako prvýkrát zažili to, ako môže mama s dcérami robiť niečo s absolútnym rešpektom a v súlade. Množstvo z nich to nezažilo.

Takže na ďalšie stretnutie prišli mamy aj s dcérami?

Áno. To si veľmi vážim, že vždy keď príde dcéra s mamou, kvalita ich vzťahu sa mení. Väčšinou privádza na stretnutie dcéra mamu, dcéry sú aktívnejšie, ale vždy sa tam odohrá niečo, čo ten vzťah uvoľní. Získa krajšiu formu. Dokonca sa mi stalo, že jedna pani ma požiadala, či urobím celej rodine žien prednášku. Prišli tam viaceré mamy s dcérami a to bola sila: povedali si rôzne veci, poplakali si. Je to skrátka príležitosť na niečo, čo nám v bežnom živote nejde alebo na to nemáme čas. Mama a dcéra sú tím. Samozrejme aj mama so synom, ale teraz hovorím o dcérach, lebo sama mám dcéry. Jasné, tento vzťah prináša aj rôzne problémy, najmä keď dcéra opúšťa mamu.

Keď ťa človek počúva, nemá pocit, že prežívaš nejakú menopauzu, depresiu alebo čo.

(smiech) Nemám depresiu. Jednoducho tým, že robím so ženskými témami, pristupujem ku všetkému ako k dobrodružstvu. Keď aj niečo prežívam, je to pre mňa neskôr téma do skupiny. Študijný materiál. Navyše, žena, ktorá vstupuje do menopauzy, má za sebou veľkú časť svojho života a nesie so sebou múdrosť a hodnotu. Zažila som rôzne rituály alebo oslavy menopauzy, kedy žena skutočne tieto pocity precítila.

Na začiatku si vravela, že menopauza je obdobím zavŕšenia života, kedy sa niečo končí. S tým súvisí aj určitý smútok, ktorému sa asi nedá celkom vyhnúť.

Vnímam to ako prechodové obdobie. Prechádzame z detstva do obdobia panny, potom do vzťahov, do obdobia milenky, sexuality, potom do materstva, všetko sú to prechodové obdobia, kedy sa mení náš život – to, čo sme robili predtým, robíme zrazu inak. Veľmi často sa stretávam s tým, že žena sa bojí prechodu do ďalšieho obdobia. Aj do materstva. Čím dlhšie žijem v období panny, teda bez detí a čím dlhšie si to užívam, som spokojná v práci, darí sa mi, tým menej sa mi chce prejsť do materstva. Mám obavy, čo to prinesie, čo všetko budem musieť zvládnuť. Môže sa objaviť strach, ktorý blokuje proces prechodu. A menopauza je podobný proces, akurát sa musíme vzdať viacerých vecí, ktoré nám doteraz dávali zmysel. Potrebujeme pustiť deti, nájsť nejakú novú kvalitu života, vzťahov atď. Takže je to zaujímavé obdobie. A je tam aj smútok. Pamätám si, keď moje dcéry odišli, jedna na strednej, druhá na vysokej a my s manželom sme ostali vo vzťahu sami. Vzťah sa nám nepodarilo naštartovať, takže sme skončili v rodičovských rolách. Pre mňa bola vtedy silnou témou moja radosť. Pri svojich deťoch som zažívala každý deň veľa radosti, lenže spolu s nimi mi všetka odišla. Zrazu som si kládla otázku, čo mi môže prinášať radosť, ak nie moje deti, ktoré sú preč? Vnútorne niečo chýbalo a potrebovala som to prázdne miesto niečím zaplniť. Veľa som si poplakala. Ženám hovorím, že plač je darom, je to voda, ktorá nás môže prečistiť, pomôže nám vyplaviť, čo potrebujeme. Netreba sa báť plaču.

14884427_1324768560890154_3863032355855302042_o

Menopauza je obdobie, kedy sa život preklápa do druhej časti, tej finálnej. Premýšľaš v súvislosti s tým aj nad smrťou?

Je to zaujímavá téma – prechod k smrti. (smiech) Naozaj som sa v tomto období mala množstvo veľmi silných snov o smrti, kde som sa so smrťou stretla. Za prijatím smrti je duchovný rozmer, je to možnosť spojiť sa so ženskou spiritualitou, niečo, čo v období aktivity nepoznáme, lebo riešime príliš veľa vecí. V staršom veku vzniká priestor začať sa zaoberať tým, ako vnímam smrť, ako vnímam intuíciu, či je tam vôbec…atď. Sú to nové témy, nová kvalita života. Môžem sa viac kontaktovať so svojím emocionálnym životom, pozrieť sa na svoje emócie, na svoje strachy, hnev a začať sa zamýšľať nad tým, ako pracujem so svojimi emóciami, ako ich prejavujem.

Z toho mi vychádza, že sebapoznanie a úprimnosť k sebe sú základom, z ktorého všetko vychádza.

Veľmi rada používam prírodný koncept. Teraz je jeseň, živé umiera, odchádza všetko, čo bolo krásne, farebné, vchádzame do tej hĺbky, ničoty, zániku. Ale keď sa pozrieme okolo seba, vidíme, že predsalen niečo ešte bude, nejaký nový život, pozrieme sa na zem, kde nachádzame rôzne semienka, žalude… Symboly toho, že ešte bude nejaký začiatok. Príroda nám ukazuje, že aj my prechádzame týmito cyklami, a tak ako každé ročné obdobie, tak aj každé obdobie nášho života má určitú logiku.

Veríš, že tam, kde sa všetko končí, sa aj všetko začína?

To  sa nám deje každý deň. Kdesi vystúpime, žijeme, vstávame z postele a večer si zase líhame, ideme do neistoty snenia, do nevedomia. A ráno znova. Pre mňa je fascinujúce, že sme súčasťou cyklov. Cyklus mesiaca je cyklus našich vaječníkov. Ak si to dokážem uvedomiť, vnímam rytmus bytia, a keď sa spájam s cyklami života, spájam sa s niečím väčším, čo ma presahuje. Čo sa týka života po smrti, je za tým množstvo teórií a každý si môže vybrať, čo mu vyhovuje, čo mu v živote pomôže. Ja si spájam smrť s duchovným rozmerom. Moja teta mala nedávno mozgovú príhodu, po ktorej padla do kómy. Keď sme ju boli v nemocnici pozrieť, bola napojená na prístroje, ešte žila, ale ja som cítila, že tam už nie je, že to, čo vidíme, je už len telo. Lekárka povedala, že nás nevníma, a že prístroje pomáhajú jej telu dožiť. O dva dni na to zomrela. Takže náš život má aj inú kvalitu ako je naše telo, to hmatateľné. Stále sme v cykloch. Tak ako večer zaspávame, tak raz zaspíme naveky. A nebudeme vedieť, čo sa deje.

FOTO: Archív J. Vaculčiakovej

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s