Archívy kategórie: O joge a meditácii

Joga napraví krivý chrbát. Niekedy aj charakter.

Krivá chrbtica, ohnutý chrbát, človek bez chrbtovej kosti a všetky starosti na našich pleciach. Okrem mnohých aforizmov, ktoré hovoria o problémoch spojených s chrbticou ostáva faktom, že chrbtica je opornou osou našej zdravej existencie. Ak je v poriadku, môžeme sa niesť svetom spokojne a normálne. 

Ak sa k nej však otočíte chrbtom a zoberiete nohy na plecia pred pravidelným cvičením, vaša vlastná opora vám pichne nôž do chrbta. Prieskum v roku 2013 na Slovensku ukázal, že až 9 z 10 Slovákov pociťuje bolesti chrbta. Osem z desiatich ľudí tieto bolesti obmedzujú v normálnom fungovaní. Je to aj váš prípad? Musíme sa s tým zmieriť?

Je to môj prípad

Bolesti chrbta som dlho nepoznala. Jedno leto brigádovania v Taliansku to však nadobro zmenilo. Vrátila som sa domov preťažená, ubolená a už to tak ostalo. Jediné, čo ma zachránilo a čo ma zachraňuje stále, je cvičenie.

joga1

Každý vie, že má cvičiť a nerobíme to. Bolí nás chrbát, sťažujeme sa, ale nedokážeme to zmeniť. Väčšina ľudí zasiahne v poslednej chvíli, keď sa problémy pomaly menia na chronické.

Pritom možno sotva uveriť, že by ste si denne nedokázali nájsť 10 – 20 minút na ponaťahovanie sa. Štúdie ukazujú, že je jedno, či je to strečing alebo joga, aj keď osobne hlasujem za jogu. Joga pracuje na úrovni najjemnejších štruktúr a okrem tela formuje aj vašu myseľ. Všetko napokon začína v hlave.

Psychosomatika chrbta

Ak vychádzame z psychosomatiky a symboliky chrbtice, chrbát je našou oporou. Ak nás niečo ťaží, krčíme sa, sťahujeme do seba. Ak sme spokojní, sebavedomí a vyrovnaní, prejaví sa to aj na postoji.

Ak si nesiete so sebou denne svoje starosti z postele do postele, bolesti chrbta vás asi neprekvapia. Ak ste preťažení, zle sedíte, nehýbete sa a ste ustráchaní, negatívni, problémy môžu ľahko nastať. Jediné, čo na to platí, je cvičenie. Dôvodom, prečo je práve joga taká efektívna, je že pracuje v kontexte symetrie: „…pokiaľ dosiahneme rovnováhu svalových skupín, je tu pravdepodobnosť, že sa postoj napraví sám,“ píše sa v knihe Anatomie jógy pro správné držení těla a zdraví. Prostredníctvom dosiahnutia svalovej rovnováhy dochádza k uvoľneniu napätia a tlaku, k zlepšeniu vnímania tela a k duševnej rovnováhe.

joga3Joga je zázračná v tom, že pracuje s protikladnými silami presne ako svaly. S napínaním a uvoľňovaním, flexiou a extenziou, s predklonom a záklonom, a tak dosahuje danú rovnováhu. Samotné držanie tela a postoj je o pevnosti svalov. Keď všetky fungujú ako majú, telo je v poriadku. A keď je telo zdravé a silné, ľahšie sa vyrovnáva aj s problémami na úrovni psychiky. Život aj cvičenie sú kombináciami protikladov. „Udržanie každej pozície v joge zároveň vyžaduje kombináciu flexibility, sily a výdrže.“ A zázraky sa dejú po troch minútach každej ásany. Ako povedala Iveta Griačová, dokonalosť prichádza vtedy, keď sa sami stávate ásanou. Vtedy ste v súlade so svojím telom, mysľou, v súlade sami so sebou. A vaše telo sa stáva dokonalosťou samou.

Video Cviky na chrbticu už čoskoro.

JENKINS, N. BRANDON, L. 2010. Anatomie jógy pro správné držení těla a zdraví. Praha : Svojtka & Co., s.r.o. 2010. s. 144. ISBN 978-80-256-0468-7

DAHLKE, R. 1992. Němoc jako řeč duše. Praha : Pragma. 1992. s. 416. ISBN 80-7205-632-8

Reklamy

Jeden celý deň s jogou

Hovoriť o joge a meditácii nestačí. Oboje treba robiť. Popri  vlastnej praxi a samovzdelávaní je však vždy dobré učiť sa od iných. Počúvať, sledovať a vybrať si to, čo potrebujeme.

jogavsade2
Yoga dax- foto: joga všade

 Presne to malo byť cieľom Yoga day v Bratislave, ktorý sa konal minulý víkend. Počas soboty sa predstavili rôzni učitelia a rôzne prístupy k jogovej praxi. Od dynamickej ashtangy s Jarom Pávekom sme spoločne prešli až k pomalým dychovým technikám s Vaškom Krejčíkom. Vyskúšali sme si power jógu s Adrianou Seidler (Nitra) a Michaelou Hluchovou (Piešťany) či vinyasu s Ninou Menkynovou. Nechýbala ani evolution yoga organizátorky Zuzky Plevovej s Barbarou Kovačovič (Bratislava). S niektorými som sa stretla prvýkrát, niektorých cvičiteľov som už zažila.

Celodenné cvičenie sa mohlo zdať náročným, no pri joge treba vždy uplatniť základné pravidlo: robiť to, čo je príjemné. „Keď počúvate svoje telo, nie ego, robíte jogu,“ povedal počas diskusie Vašek Krejčík. Je podľa neho časté, že keď človek s jogou iba začína, riadi sa hlavne svojím egom. To mu môže napovedať nesprávne a nútiť ho robiť veci, na ktoré ešte nie je pripravený. Vtedy dochádza k zraneniam. Časom a cvičením sa človek vypracuje: „Keď ovládnete určité pozície, naučíte sa vnímať a užívať si akékoľvek asány,“ dodal Vašek.

Každý iný, všetci rovní

jogavsade
Yoga day – foto: joga všade

Každé telo je iné a žiada si iný prístup, napríklad v Indii, ktorá sa považuje za Mekku jogy, učitelia pristupujú ku každému klientovi individuálne. „Niekoho maximá môžu byť minimom niekoho iného,“ pripomenula Miška Hluchová. Nina Menkyová to ilustrovala na svojom príklade – začínala ako gymnastka a do pozícií v joge sa tým pádom dostávala ľahko. Naučiť sa v nich vydržať, a vnímať aj tie jednoduchšie bolo pre ňu, naopak, výzvou. Cesta človeka k joge je vždy individuálna, ale podľa Ivety Griačovej existujú pri každej joge tri fázy: 1. Keď cvičíte ásanu, 2. Keď preciťujete ásanu a 3. keď ste ásanou.

Tretia fáza sa nedosahuje ľahko, ale základom je opäť vytrvalosť – neprestávať cvičiť. „Pri dnešnom sedavom životnom štýle je ideálne cvičiť 5x týždenne,“ tvrdila Miška Hluchová, no zároveň sa s ostatnými zhodli, že nikoho netreba do cvičenia nútiť. Každý si napokon nájde sám, čo mu vyhovuje, čo potrebuje. Dôležité je objaviť toho správneho učiteľa a počúvať ho. Načúvať svojmu telu a zistiť, čo mu robí dobre.

Tak ako sú odlišní ľudia, tak sú odlišní aj učitelia a ich prístupy k joge. V súčasnosti existuje toľko druhov jogy, že si tú svoju môže nájsť prakticky každý. Niekomu vyhovuje dynamika a náročnosť zložitých ásan v ashtange, inému pokojnejšia hatha jóga, ktorá pracuje s výdržou v pozíciách a s dýchaním. Tak či onak, ako hovorí Barbara Kovačovič, „keď sa už raz postavíte na podložku, určite to neoľutujete.“

Cesta jogy

jogavsade3
Yoga day- foto: joga všade

Jogu môžete cvičiť ako chcete, ale dobré je implementovať ju do vášho denného režimu podobne ako napr. umývanie zubov. Vtedy sa začnú diať zázraky. Joga prináša zmeny a na tom sa zhodli všetci prítomní: netreba meniť niečo nasilu, zmena príde sama časom. Je to zmena v stravovaní, myslení, správaní, životnom štýle,.. Niekedy je ťažké zachovať si pri cvičení pravidelnosť a mnohí priznali, že nie vždy cvičili jogu denne. Navyše, pri jogovej praxi platí podľa Jara Páveka jedno zvláštne pravidlo: „Roky môžete na niečom pracovať, konečne sa tam dostanete a ďalší deň nič neplatí.“

Všetko sa dynamicky mení ako vy. Cieľom jogy a vôbec našej existencie je napokon hľadanie rovnováhy, šťastia a dokonalosti, ktorá sa skrýva práve v nedokonalosti, nestálosti a večnej premenlivosti života.

MUDr. Lenka Bachratá: Súčasnosť je bohužiaľ dobou pohodlnosti

V prvej časti rozhovoru s doktorkou mind & body medicíny MUDr. Lenkou Bachratou sme hovorili o tom, čo holistický prístup k medicíne vlastne znamená. V druhej časti sme sa dotkli aj témy meditácie a jej uplatnenia v zdravotníctve. 

Ste klasická lekárka, napriek tomu využívate alternatívne postupy. Vnímame mind & body ešte ako alternatívnu medicínu?

V súčasnosti už je k dispozícii množstvo štandardných štúdií, ktoré potvrdzujú efekt mind-body prístupu, takže to vo svetovom meradle alternatíva nie je, hoci Slovensko to tak stále vníma. Keď som začínala s Mind&Body centrom, veľmi som sa snažila, aby sme neboli vnímaní ako alternatíva, aby sme tým neohrozili svoju existenciu. S postupom času to stále viac priznávame a považujeme to za svoju prednosť, pretože mnoho ľudí to už našťastie vníma ako pozitívum. Ale v našom centre poskytujeme aj klasické alternatívne prístupy, ak sme presvedčení o ich zmysluplnosti. Niekedy sú totiž jedinou cestou, ako zbaviť pacienta nepríjemných príznakov, s ktorými si klasická medicína nevie rady.

Prečo klasická medicína nevyužíva tieto metódy tiež – je problém vo financiách?

Keby sme to spočítali, tak tento prístup vyjde napokon oveľa lacnejšie, ako dlhodobé napchávanie sa tabletkami. Lenže peniaze by nešli do tých vreciek, kam náš štát chce, aby šli. Problém však je, že ľudia na to ešte nie sú pripravení – sú zvyknutí, že je o nich postarané. Oni prosto čakajú, že vždy niekto príde a niečo im naordinuje, aby sa nemuseli o seba postarať sami, aby sa nemuseli začať hýbať, zmeniť stravovanie, životné návyky,… Ak by medicína bola ochotná tieto prístupy akceptovať a ľudia by zasa boli ochotní vziať svoje zdravie viac do svojich rúk, ušetrilo by sa naozaj veľa peňazí. Takže to asi primárne nie je až tak o peniazoch, ako v zmýšľaní ľudí, v ich pohodlnosti a pasivite. A tiež o zotrvačnosti, konzervativizme, lobingu a korupcii.

Nedávno ma na európskom kongrese všeobecných lekárov potešila prednáška jedného zahraničného kolegu, ktorý prezentoval, ako sa zmenila situácia, keď im zdravotná poisťovňa umožnila zamestnať na ambulancii psychológa. Vraj k nemu odvtedy chodí o polovinu menej pacientov.

Pracujete aj s antibiotikami, alebo sa tomu dá vyhnúť?

Nedá sa tomu vyhnúť, pretože ľudia si často nechcú alebo nevedia sami pomôcť. Dôležitá je prevencia, ale keď už človek príde do ambulancie akútne chorý, dva týždne prechladnutý alebo mesiac kašlúci, a už s tým nevie normálne fungovať, nemá čas sa liečiť, ani nedokáže naštartovať vlastné kompenzačné mechanizmy, tak často nie je iná možnosť. Sú ale aj bojovníci, ktorí sa liečia bez antibiotík, lebo v súčasnosti v našich geografických podmienkach prakticky neexistujú infekčné choroby, ktoré by sme nezvládli naším imunitným systémom, len nám vďaka chronickému stresu a preťaženiu nefunguje dobre. Súčasný medicínsky systém učí ľudí, že sú príliš nevzdelaní na to, aby porozumeli vlastnému telu. Pritom tú prirodzenosť v sebe máme, len je pre nás príliš ťažké prevziať zodpovednosť  za vlastné šťastie a zdravie.

5Keď sa na to pozrieme v globále, takmer každý človek má nejaký problém, napr. zlé vzťahy s rodičmi, traumy z detstva, vnútorný konflikt a pod., to znamená, že každý má nejakú diagnózu. Alebo si myslíte niečo iné?

Diagnóza je slovo, ktoré nemám rada. Má punc poruchy, poškodenia, niečoho trvalého a nemenného, čoho sa máme báť a čo nie je v našej kompetencii zvládnuť. Konflikt, kríza, problém či zmena sú bežnou súčasťou života človeka a tak ich aj treba vnímať. Všetko je to však o tom, či máme kompetencie daný konflikt zvládnuť. Treba si uvedomiť, že skôr či neskôr prídem v živote do situácie, kedy sa môj život zvrtne o 180 stupňov, len niekomu sa to deje častejšie, inému menej. Ak to beriem ako prirodzenú vec, ak si verím, poznám svoje schopnosti a hranice, svoje telo, prešla som už podobnou situáciou, mám nejaké skúsenosti, počúvam svoju intuíciu a idem do toho s plným nasadením, tak to vždy nejako zvládnem.

Lenže súčasnosť je bohužiaľ dobou pohodlnosti, dostatku a istôt, v ktorej nemusíme denne preverovať svoju zdatnosť v súboji s divou zverou a počasím. Kritická situácia je niečo, čomu sa chceme za každú cenu vyhnúť a za tento pocit istoty sme ochotní často platiť veľké sumy.  Vyhýbame sa zime aj teplu, všetkému, čo je mimo naše pohodlie, a to nás v dôsledku veľmi  ochudobňuje. Ten, kto od mlada zažíva stavy nepohody, ako hlad, zimu a pod., je oveľa odolnejší než ten, kto sedí doma v bezpečí a teplúčku. A nie je to iba o tele, aj psychika sa potrebuje otužovať.

Každý máme v hlave určité modely, vzorce, ktorými sa riadime. Ako však tieto vzorce zmeniť?

Závisí to od konkrétneho terapeuta. Prvý krok je zase náhľad – zistiť, že daný vzorec nie je pre nás optimálny. Potom musíme priniesť nejaký iný vzorec. Robia sa rôzne nácviky situácií, kde si pacient môže dovoliť konať ináč, ako by normálne konal a nemusí sa cítiť ohrozený. Je to komplexná a individuálna psychologická práca, je ťažké to zovšeobecniť.

Náš web sa zaoberá meditáciou. Podľa viacerých výskumov má práve meditácia alebo tzv. všímavosť schopnosť meniť správanie a myslenie. Využívate aj ju?

Pre mňa je meditácia a všímavosť v princípe, teda v pôsobení na človeka, to isté – sústredenie sa na „tu a teraz“, ktoré zabraňuje vplyvu negatívnych myšlienok a emócií na naše telo. Andrej (psychológ centra Mind&Body – pozn. autora) ponúka všímavosť v rámci individuálnych terapií aj skupín, pretože sú preukázané jej veľmi dobré výsledky nielen pre zdravie. Meditáciu u nás zatiaľ neponúkame, hoci ju ľudia viac poznajú. Mám pocit, že tento pojem niekedy ľudí odradí, v našom prostredí pôsobí príliš ezotericky. Slováci sú príliš zameraní na výkon a racionalitu a na „hĺbavé posedávanie so skríženými nohami“, ako meditáciu často vnímajú, nemajú čas. Majú pocit, že zmena sa dá dosiahnuť len úsilím, nie „ničnerobením“. V tomto je ťažké ich presvedčiť o opaku. V našom dotazníku sa klientov pýtame aj na to, čo im na sebe najviac vadí. Veľmi častou odpoveďou je „lenivosť“. Ľudia majú pocit, že relaxácia je bohapustým plytvaním času a že sa tým znižuje ich osobná hodnota.

3Má meditácia nejaké riziká?

V poslednej dobe ale stále narastá počet ľudí, ktorí sa vďaka medializácii snažia meditovať, či už pod vedením, alebo len tak sami doma, podľa príručiek a videonávodov. Niekedy to splní účel, inokedy to však nemá očakávaný dopad na zlepšenie. Mali sme napríklad jedného pacienta ktorý meditáciu praktikoval pravidelne, ale vraj to nikam neviedlo. Dali sme mu preto pri meditácii do ruky HRV biofeedback a zistili sme, že jeho snaha na zameranie sa na tu a teraz v ňom výrazne prehlbovala úzkosť a rozbiehala stresové reakcie, preto sa ťažkosti ešte viac zhoršovali. Až keď sme sa pokúsili upriamiť jeho pozornosť mimo svoje telo, na vonkajší upokojujúci objekt, dokázal sa uvoľniť. Nie každá meditácia má správny efekt, najmä u úzkostných ľudí sme v tom opatrní a odporúčame meditovať pod vedením skúseného lektora.

Základom meditácie je dýchanie. Bez neho samozrejme neprežijeme, ale prečo je ešte dôležité?

Prežitie je až niekde na konci celého reťazca. Naše telo je našťastie dosť múdre, takže nám nedovolí nedýchať. Ak by sme sa o to aj pokúšali, tak upadneme do bezvedomia a telo sa rozdýcha samo. J Dýchanie je veľmi dôležité na výmenu telesných plynov, na dostatočné okysličenie a odvádzanie oxidu uhličitého, ktorý má rozhodujúci vplyv na vyrovnávanie acidobázickej rovnováhy. Bráničné dýchanie je dôležitým prostredníkom pri stresovej aj relaxačnej reakcii, má vplyv na statiku aj dynamiku nášho pohybového aparátu, ovplyvňuje aj trávenie a mnohé ďalšie telesné funkcie. Ak pri strese a úzkosti dýchame po dlhú dobu plytko, dokáže to v našom tele spôsobiť úplnú anarchiu. A to napriek tomu, že máme množstvo dokonalých mechanizmov, ako si udržať telesnú homeostázu. Stresová reakcia je totiž vo svojej podstate život zachraňujúca a tým pádom je v tele uprednostnená pred krátkodobou rovnováhou. Nedávno som čítala článok jednej lekárky o tom, že celé tak nesmierne medializované prekyslenie je blbosť, pretože také niečo predsa telo vôbec nemôže umožniť.

A je?

No, nie je. Samozrejme, že za touto témou je aj veľký biznis a všetko je to nadnesené, ale mnohé štúdie o psychosomatike hovoria, že v tele človeka, ktorý je dlhodobo pod stresom, prebiehajú metabolické procesy, pri ktorých dochádza k miernej acidóze, teda prekyseleniu. Stres v tele stimuluje procesy, ktoré vedú k rôznym zmenám hladiny vápnika, draslíka, magnézia a pod., ale je tam aj mierna acidóza. Tá je spojená aj s dýchaním. Vychádza to z našej fylogenézy, pretože existujú tri reakcie na stres – aktívna útočná alebo úteková (fight or flight) a pasívna, vývojovo najstaršia – zamrznutie na spôsob mŕtveho chrobáka (freeze), kedy sa človek stiahne, prestane dýchať, tvári sa, že nežije. Časť ľudí, najmä tých úzkostne ladených, reaguje takto. A súčasťou tejto reakcie je zvýšené napätie v oblasti hrudníka a krku, plytké dýchanie, oslabené trávenie a vstrebávanie živín, kožné problémy, príznaky spojené s deficitom živín. Emócie, ktoré v nás prevládajú a to, ako s nimi naložíme, do veľkej miery usmerňujú naše telesnú procesy.

Ako pracovať s týmito emóciami? Je lepšie prežiť ich, nechať odznieť alebo sa s nimi vyrovnať, potlačiť ich?

To je ťažké zovšeobecniť. V každom prípade je dobré si emóciu uvedomiť a možno preskúmať jej príčinu a opodstatnenosť. Často reagujeme nadmernými emóciami, ktoré nie sú primerané situácii. Napríklad v nás vrie hnev alebo beznádej, pretože nás opustil partner, alebo máme konflikt v práci a my si miesto toho vylejeme zlosť na dieťa, ktoré rozleje čaj. Alebo túto emóciu úplne potlačíme ako nepatričnú a nevhodnú a ona sa prejaví telesnými príznakmi. Je dobré dostávať emócie v primeranej forme zo seba von, aj za cenu prechodného nepríjemného pocitu. Ale na druhej strane nemá zmysel naložiť si na svoje bedrá starosti celého sveta, ktoré by nás neustále zaplavovali. Človek by mal mať v sebe primeranú mieru sebelásky, ktorá vyváži niekedy nadmerný sklon k sebaobetovaniu a altruizmu.

Skúsení meditátori, povedzme mnísi, však tvrdia, že meditácia nás učí všetko akceptovať a prežívať situácie bez zbytočných emócií. Je to podľa vás možné?

To v bežnom živote asi nie je možné, pretože niektoré veci sú pre nás tak dôležité, že nemáme šancu nereagovať emóciou. Ale je pravda, že je tých emócií niekedy príliš. Vo významných životných situáciách však emócia musí prísť, niečo v nás vyvolať a potom musí odznieť. Emócia je hybnou silou našich aktivít, od toho je odvodené aj jej pomenovanie. Podľa mňa je život bez emócií mŕtvy, nemá hĺbku a obsah, nemá zmysel. Viem si samozrejme predstaviť  mníchov, ktorí žijú v kláštore mimo civilizáciu a povýšili svoj duchovný život nad banality bežného života. Je to jedna z ciest. Ale mňa to zatiaľ vo svete emócií baví. Je však možné, že časom bude na svete taká prevaha negatívnych vplyvov, neslobody a beznádeje, že duchovné odrezanie sa od nich bude jedinou cestou k udržaniu rovnováhy, ktorá je principiálna pre našu existenciu.

Myslím, že hovoríme o dynamickej rovnováhe.

Samozrejme, rovná čiara, teda statická rovnováha, je z fyziologického hľadiska vždy rovná smrti, život je vždy o dynamickej rovnováhe. Každú sekundu nášho života sa vychyľujeme z optimálneho stavu a následne hľadáme, ako sa doň vrátiť späť. To je hybná sila života. Celé naše fungovanie je v zmysle prežitia – rovnováha sa stráca, lebo nám niečo chýba – máme málo cukru, sme hladní, chýba nám bezpečie, čokoľvek, skrátka musíme použiť telo, aby sme získali, čo nám chýba – vziať si niečo na jedenie, uloviť si niečo, ukryť sa, bežať pred nebezpečenstvom-  a to je vždy spojené s určitou frustráciou a príslušnou emóciou. Zviera nič neprinúti dať sa do pohybu, ak mu niečo nechýba. Prečo by som sa mala zdvihnúť zo stoličky a bežať, ak mi nič nechýba?

A pritom to ľudia robia, však? 

To sú tie vyššie ciele. 🙂 Majú vždy určitú motiváciu, pretože bez tej by to nerobili. V čase, keď žijeme v nadbytku, sú našim motivátorom hodnoty z vyšších úrovní Maslowovej pyramídy. Ľudia totiž pre nastolenie svojej vnútornej rovnováhy potrebujú oveľa viac, než len byť sýti.

4Spomínali ste návrat k prírode, celosti, čo je dnes pomaly moderná mantra. Musí to však nevyhnutne znamenať odchod na lazy?

Nie, pre mňa je návrat k prírode návratom k sebe. Vnímať to, čo potrebujem a robiť pre uspokojenie svojich potrieb, čo môžem. Ako už bolo spomenuté, dnes už nemáme len primitívne fyziologické potreby – jesť, piť, množiť sa, ale záleží nám aj na našich vyšších cieľoch, sebarealizácii, hodnotách. Veľa ľudí však bohužiaľ plní ciele a hodnoty niekoho iného a často tým ide proti vlastným hodnotám. Návrat k prírode je návrat práve k nim. Pre udržanie zdravia je veľmi potrebné rozlišovať, ktoré hodnoty sú moje vlastné a ktorými ma naočkovala spoločnosť, rodičia, škola, práca…

Lenže práve toto všetko na nás vplýva, nemožno sa tomu vyhnúť. Alebo si predstavujete taký Rousseauský návrat k prírode?

V tomto s Rousseauom celkom súhlasím. Civilizačné výdobytky v človeku kazia jeho prirodzenosť a potláčajú všetko dokonalé, čím nás príroda vybavila. Viem, že v súčasnej spoločnosti nie skutočný návrat do lona necivilizovanej prírody možný (alebo jednoduchý), ale mnohým – najmä mužom, ktorí sú stále zženštilejší a majú čoraz menej testosterónu- by to rozhodne  prospelo. Hoci som zarytý pacifista, stále hovorím, že keď sme zrušili povinnú vojenskú službu, mužom to v ich mužnosti dosť uškodilo.

Ale to si predsa protirečíme. Ak je mužnosť prirodzená, tak predsa nepotrebujú vojnu, aby si uplatnili svoje inštinkty, nie?

Áno, je prirodzená, ale v rámci nej je prirodzená aj mužská agresivita, boj a prekonávanie prekážok a nepohodlia, na ktorých sa učí postaviť sa na vlastné nohy. Tá vojna (myslím základná vojenská služba) nie je samozrejme najlepší príklad, bolo v nej aj mnoho nechutností a zvrhlostí, ale pre mnohých mužov bola  jednou z mála životných skúseností, kedy museli fyzicky prekonať samých seba. Dnes tí, ktorí si chcú mužnosť udržať, behajú maratóny, chodia do posilňovne a robia vrcholové športy, ale je strašne veľa najmä mladých mužov a chlapcov, ktorí sú odkojení civilizáciou a technológiami a majú k prejavom mužnosti dokonca odpor. Stáva sa to často vtedy, keď chlapec vyrastá bez otca alebo iného mužského vzoru, alebo s otcom, ktorý je zženštilý a submisívny, prípadne v prevažne ženskej rodine prerastenej odporom k mužskému pokoleniu – najmä ak im príliš „mužní“ muži historicky ublížili. Chlapec pre svoj optimálny vývoj potrebuje vzor muža, ktorý je odvážny, zdatný po duševnej aj telesnej stránke, ktorý dokáže presadiť svoj názor. Chlapi, u ktorých duševný život valcuje ich telesnú schránku, ktorí majú nedostatok svalovej hmoty a ktorí sa prejavujú zženštilo a precitlivelo, majú často aj nízku hladinu testosterónu a môže sa u nich prejaviť problém s plodnosťou. A to sa stáva stále častejšie realitou.

Je to normálny spoločenský vývoj alebo sa toho treba báť?

Je to spoločenský vývoj (či je normálny závisí od toho, ako stanovíme normu 🙂 a podľa mňa sa toho treba báť. Zároveň ale závisí, z akého pohľadu sa na to pozeráme. Ak vezmeme, že sme na svete premnožení, tak je z globálneho hľadiska asi evolučným účelom, že príroda robí niektoré páry neplodnými.:( Z individuálneho hľadiska je to však katastrofa.

Strach o zdravie sa kvôli agresívnej mediálnej propagácii stáva problémom

Pojem body & mind alebo mind & body medicína som prvýkrát zachytila v Thajsku, v rozhovore s mexickou lekárkou. Netušila som, že na západe tak rozšírený smer celostnej medicíny prichádza aj k nám. Prvé mind & body centrum v Bratislave som objavila náhodou. S doktorkou MUDr. Lenkou Bachratou sme sa rozprávali o priesečníkoch klasickej medicíny s alternatívnymi metódami, ale aj o tom, čo ich neustále rozdeľuje.

Môžeme povedať, že body & mind je nový medicínsky smer alebo pomenovanie niečoho starého?

Na Slovensku to určite nový smer je. Inak má celostná medicína základy v dávnovekých medicínskych prístupoch. V tradičných východných prístupoch bolo už pred tisíckami rokov lekárom zrejmé, že telesné zdravie je tesne previazané s duševným stavom. Na tom je postavená napríklad celá tradičná čínska medicína. Otec klasickej medicíny Hippokrates bol absolútne holistickým, alebo mind-body lekárom.

Čo sa potom stalo s týmto prístupom?

S postupom času vznikala naliehavá potreba medicínske postupy generalizovať, aby sa dali aplikovať rovnako na široké masy, a tak sme sa dopracovali až k dnešnej modernej medicíne „založenej na dôkazoch“. Ale potreba vziať do úvahy aj psychiku sa začala dostávať opäť na povrch aj v rámci tohto prístupu. V našom regióne bol veľký boom psychosomatického výskumu v päťdesiatych až sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia, kedy vzniklo viacero impozantných prác. Potom to bohužiaľ komunizmus úplne zastavil, tento prístup považoval za veľký krok späť. Zelenú dostala len klasická školská medicína, založená na vedeckom dokazovaní. Dnes sa psychosomatike, alebo mind-body medicíne venuje len menšia skupina odborníkov v Čechách, od roku 2013 je dokonca možné z psychosomatickej medicíny atestovať. V Nemecku, Rakúsku alebo Škandinávii je už súčasťou štandardnej zdravotnej starostlivosti. U nás je to skôr ojedinelé.

Komunizmus sa skončil a nové trendy prichádzajú aj k nám, hoci veľmi pomaly. Medzi ľuďmi badať určitý skepticizmus. Čím to je?

Tých dôvodov je viacero. Medzi ne patrí určitá zotrvačnosť najmä staršej generácie, autorita klasického lekára, obmedzená dostupnosť vedeckých dôkazov o účinnosti jednotlivých metód a samozrejme proti hrajú všetky prípady, kedy nesprávne indikovaná alebo prevedená „alternatívna“ medicína spôsobila poškodenia až úmrtie pacienta. Obrovský je aj lobisticko-ekonomický vplyv všetkých mocných (najmä farmaceutických firiem), ktorým uzdravovanie bez liekov nehrá príliš do karát. A treba tiež zdôrazniť, že pri mind-body medicíne je potrebný aktívny prístup jedinca, ktorý musí byť ochotný podieľať sa na svojom zdraví a rovnako je potrebné ku každému jedincovi pristupovať individuálne. Neexistuje prístup, ktorý by sa dal uplatniť na všetkých rovnako.

1Klasickí lekári zvyknú alternatívne metódy odsudzovať, považovať ich za mýty. Stretli ste sa aj s tým?

Určite, myslím, že väčšina z nich. Je potrebné ale medzi „alternatívnymi prístupmi“ veľmi diferencovať. Niektoré sú lekármi bežne akceptované, napríklad psychologické alebo nutričné prístupy (liečba stravou). Prekážku však robia napríklad poisťovne, ktoré ich nechcú napriek ich efektivite hradiť. Potom sú tu prístupy, ktoré sú v mnohých – aj európskych – štátoch bežne akceptované, ale u nás nemajú tradíciu. Sem patrí napríklad homeopatia a tradičná čínska medicína vrátane akupunktúry. A potom je tu veľká skupina „ešte alternatívnejších“ prístupov.

Čím je spôsobené toto odsudzovanie?

Hlavne starší lekári, ktorí majú určité postavenie a veľkú časť pracovného života prežili v komunizme, sú často proti alternatívnej medicíne. Mladší lekári sa mi zdajú byť otvorenejší, ale obvykle až po nejakých rokoch skúseností, počas ktorých zistili obmedzenia klasickej medicíny. Mnohí z nich si robia kurzy alternatívnej medicíny, napríklad už zmienenej homeopatie, akupunktúry, rôznych pohybových aktivít, jógy, fyzioterapeutických metód. Ale aj tieto prístupy, vrátane psychosomatiky, majú svoje obmedzenia.

Čo myslíte pod obmedzeniami?

Napríklad čas, kedy terapia môže prinášať výsledky. Pri psychosomatickom prístupe, ktorý považujem často za jedinú kauzálnu (príčinnú) liečbu, trvá niekedy mesiace, kým sa dopracujeme k viditeľnému zlepšeniu. Pre dosiahnutie cieľa a vytrvanie pri terapii je dobré, keď aspoň nejaké výsledky prídu oveľa skôr, teda keď sa pacientovi fyzicky polepší už v prvých týždňoch, aby mal silu a motiváciu pokračovať ďalej. Tu pomáhajú symptomatické prístupy, najmä práca s telom, masáže, akupunktúra, nutričná terapia a ďalšie. Druhým obmedzením je, že pacient musí byť do liečby sám zaangažovaný – musí k nej pristupovať aktívne, byť ochotný znášať určité nepohodlie, dotknúť sa nepríjemných a bolestivých tém, zmeniť svoj život. To pre mnohých nie je prijateľné, radšej uprednostnia pasívne metódy liečby.

2S akými metódami pracuje mind-body medicína predovšetkým?

V medzinárodnom kontexte je mind-body medicína prístup, ktorý využíva metódy ako relaxačné techniky, biofeedback, meditáciu, jógu, psychoterapiu a iné, ktoré navodzujú relaxačný stav mysle, o ktorom je známe (a štúdiami dokázané), že podporuje imunitu, regeneráciu organizmu, zvládanie ochorení a celkovo prežitie.

V našom centre kombinujeme prístupy klasickej medicíny s psychologickými postupmi, teda psychoterapiou, relaxačnými technikami, všímavosťou, pracujeme s HRV biofeedbackom a predovšetkým učíme pacientov viac a inak vnímať svoje telo – uvedomovať si ho, komunikovať s ním a vnímať jeho signály (napríklad bolesť, únavu,..) nie ako problém, ale ako upozornenie, že bola porušená vnútorná rovnováha. Keď totiž tieto príznaky vnímame ako problém, ako chorobu, a nie ako signál, dochádza prostredníctvom aktivácie stresových mechanizmov k ich zhoršovaniu. Strach o zdravie, ktorý sa dnes vďaka agresívnej mediálnej propagácii stáva obrovským problémom, dokáže aj z neškodného príznaku vyrobiť v našej mysli závažné ochorenie. Strach, úzkosť, pocit beznádeje a chronické psychické preťaženie majú v dnešnej spoločnosti obrovský vplyv na vznik a rozvoj civilizačných ochorení. Preto aby sme zistili, čo sa v človeku odohráva, potrebujeme o ňom vedieť čo najviac. Takže základom našej starostlivosti je vždy dostatočne dlhý rozhovor, ktorý niekedy trvá aj niekoľko hodín.

Na čo sa v takomto rozhovore pýtate?

Na všetko. Od zdravotných problémov v rodine, cez vzťahy s rodičmi, súrodencami, starými rodičmi, kde boli konflikty, aká bola výchova, zaujímajú nás informácie súvisiace s narodením a prenatálnym obdobím, detstvo, obdobie dospievania, zamestnanie, partnerské vzťahy, osobné postoje k sebe, ku svojmu telu, ku svetu, samozrejme aj výživa a pohybové aktivity – to všetko je veľmi dôležité. Veľa nám to napovie, ako sa daný človek správa, či vie pracovať s emóciami, ako sa vyrovnáva s vlastnou agresiou a smútkom, ako zvláda krízové stavy, atď. Pred rozhovorom dávame našim klientom vyplniť dotazník zameraný na všetky tieto oblasti a často pomôže odkryť súvislosti už to, že sa nad niektorými oblasťami svojho života zamyslia a povedia o nich nahlas.5Čo z takéhoto rozhovoru viete zistiť a čo viete následne overiť?

Primárne zisťujeme, či má človek náhľad, či si vie spojiť svoje duševné stavy s tým, ako sa cíti a aké fyzické problémy má, a keď tento náhľad má, máme už spolovice vyhrané. Keď je ochotný túto súvislosť vnímať a pracovať na zmenách vo svojom živote, môžeme sa posunúť ďalej. Na objasnenie súvislostí je veľmi užitočná práca s tzv. časovou osou, pri ktorej sa dávajú do časovej súvislosti významné udalosti v živote so vznikom a rozvojom zdravotných problémov.

Oveľa ťažšia, a často až nemožná je práca s niekým, kto takýto náhľad nemá, kto má život spútaný nesmierne racionálnou štruktúrou, alebo kto vytlačil primárny konflikt do podvedomia. Vtedy sú najefektívnejšie terapeutické smery pracujúce viac s telom, či už ide o niektorý psychoterapeutický smer, alebo napríklad Feldenkraisovu metódu či  kraniosakrálnu biodynamiku.

Môžete uviesť nejaký konkrétny príklad z praxe?

Ľudia často prichádzajú napríklad s rôznymi tráviacimi problémami, ktoré nemajú evidentnú príčinu – bolesti brucha, kŕče, hnačky, intolerancia potravín, pocit netrávenia… Prípady, kde kolonoskopia, gastroskopia, vyšetrenia na celiakiu, intoleranciu a pod. nič nezistili. Nedá sa odsledovať závislosť na potravinách, ale pomocou rozhovoru alebo psychoterapie vieme zistiť závislosť na nejakých konfliktoch, ktoré sa dejú. Napr. človek má vo svojom okolí alebo blízkej rodine niekoho agresívneho, dominantného a nevie sa voči tomuto človeku vymedziť a presadiť. Takže namiesto toho, aby vybuchol, podvedome svoje agresívne emócie potlačí a tie sa potom prenesú napríklad do tráviacich problémov.

S čím sa ešte stretávate najčastejšie?

Často k nám prichádzajú dámy, ktoré majú opakované respiračné alebo močové infekty, bolesti kĺbov, krčnej chrbtice alebo hlavy, a bývajú to práve tie „slušné a dobré dievčatá“, ktoré boli veľmi prísne vychované a obmedzované vo vyjadrovaní svojich pocitov. Často nemajú náhľad, že by konfliktné situácie mohli riešiť aj inak, než ich to naučili rodičia. Miesto presadenia svojich telesných potrieb sa obvykle stiahnu, ustúpia, reagujú úzkostne a to vyústi do veľkého svalového napätia najmä v oblasti hrudníka a krku, s obmedzením dýchania a veľkým vplyvom na trávenie.

Výraznú rolu hráva v takýchto prípadoch práve vzťah s rodičmi, ktorí boli v čase ich detstva buď príliš dominantní a nadmerne zasahovali deťom do života, alebo naopak o dieťa nejavili veľký záujem a dieťa si ich pozornosť muselo rôznymi spôsobmi získavať.

Hoci je nám v takýchto prípadoch psychosomatická súvislosť často zjavná, tieto dámy sa nám veľmi nedarí presvedčiť, že psychosomatická terapia je pre nich riešením.

Prečo by niekto nemal záujem o liečbu?

Často býva problémom práve sekundárny zisk z choroby. Nehovorí sa o tom ľahko, ale často sa stretávame s tým, že daný človek má množstvo dlhodobých ťažkostí, ktoré obvykle nevedome (ale niekedy aj vedome) využíva pre udržanie si istej pozície a pozornosti okolia, napr. chce sa vyhnúť rozvodu, túži po opatere a pozornosti rodiny a uzdravenie by pre neho bolo príliš ohrozujúce v zmysle straty opory a veľkej životnej neistoty.

Problémom sú často samozrejme aj financie. Psychosomatická terapia nie je u nás akceptovaná ako štandardný medicínsky prístup, a preto ani nie je preplácaná zdravotnými poisťovňami. Hoci na Slovensku sú psychoterapeuti, ktorí pracujú na poisťovne, je ich tak málo, že frekvencia terapií je veľmi nízka a tým úplne stráca zmysel.

Pokračovanie na tému konkrétnych riešení a súčasných výziev v medicíne, ale aj v spoločnosti nabudúce.

Zvyk, ktorý sa oplatí vybudovať

Už viete, že meditácia je úžasný a jednoduchý spôsob, ako si zlepšiť život. Dokázali to výskumy, dokazujú to ľudia, ktorí pravidelne meditujú. Možno ste sa práve rozhodli, že sa k nim pridáte. Preto je dôležité pripomenúť si ešte jedno.

Aby meditácia mohla fungovať, musí sa stať vaším zvykom. Platí to pri každej činnosti, ktorú vykonávate, a v ktorej sa chcete zlepšovať. Dokonalosť prichádza s opakovaním a výsledky sa zlepšujú pravidelnosťou.

Hoci nám zvyky uľahčujú život už len tým, že automatické správanie šetrí kapacitu nášho mozgu, vybudovať zvyk nie je jednoduché.

Podľa známej knihy Charlesa Duhigga Sila zvyku je základom každej zmeny návykov pochopenie, ako zvyk funguje. „Má tri časti: podnet, správanie a odmena,“ učí nás autor. Treba si určiť podnet, stanoviť si plán a dodržať ho. Maličkosť, nie?

habits wordle
Zdroj: internet

Dodržať plán je najťažšie, no ak sa vám to podarí, všetko ostatné príde samo. Keď si napr. sľúbite, že odkrojíte z každého rána dvadsať minút a venujete ich meditácii, a potom dokážete nasledovné robiť dva týždne, je možné, že pri tomto zvyku zotrváte. Stanete sa do istej miery závislým na pocite, aký vám meditácia prináša: na pocite uvoľnenia a čistej mysle. A presne to je tá odmena, o ktorej Duhigg hovorí, keď popisuje zvykovú slučku.

V jednom však autor, pokiaľ ide o meditáciu, nemá pravdu. Meditácia funguje, či tomu veríte alebo nie, ak ju robíte naozaj správne. Vlastná skúsenosť je napokon najlepším argumentom, prečo niečomu veriť a prečo niečo zmeniť. A možno vás prekvapí poznanie, že jeden zvyk dokáže často ovplyvniť celú plejádu zvykov. „Kľúčové zvyky poskytujú odmeny, v odbornej literatúre známe ako ‚malé výhry‘. Pomáhajú ostatným zvykom prekvitať, lebo zavádzajú nové podmienky a vytvárajú podhubie na šírenie zmien,“ píše Duhigg. Meditácia môže byť oným kľúčovým zvykom, od ktorého sa časom odvinú ďalšie. Je to podobne, ako napr. s cvičením – začnete cvičiť a postupne meníte svoje stravovanie, správanie, myslenie. Doslova meníte svoj život.

Možno v tejto chvíli necítite potrebu niečo zmeniť. Ste spokojný. Alebo ste nespokojný a neviete prečo. V takom prípade vám meditácia môže poskytnúť náhľad. „Základom meditácie je narušenie automatiky,“ hovorí známy guru Osho. Je jasné, že mnohé veci, ktoré robíme, nie sú pre nás v konečnom dôsledku dobré. Ale robíme ich naďalej, pretože patria do našej automatickej výbavy. Nerozmýšľame nad nimi. Schopnosť sledovať vlastnú myseľ nám umožňuje kriticky zhodnotiť, čo robíme, prečo to robíme a či to nemôžeme robiť aj ináč. Meditácia mení vaše zvyky, no pritom je to prvý zvyk, ktorý je dobré sa naučiť.

mind-full-mindful-1
Zdroj: internet

A ak ste optimista ako Dan Harris, známy moderátor, spisovateľ a šíriteľ osvety vo veci meditácie a všímavosti, možno budete súhlasiť aj s nasledovným„Meditácia sa pridá k pantheonu bezmyšlienkovitých aktivít ako cvičenie, umývanie zubov či branie liekov, ktoré vám predpísal doktor.“ Harris to prirovnáva k revolúcii v zdraví spojenej s behom. „Keby ste v štyridsiatych rokoch povedali niekomu z vášho okolia, že beháte, opýtal by sa, pred čím utekáte. Dnes, keď hovorím ľuďom, že meditujem, považujú ma za čudáka. V priebehu niekoľkých rokov sa to však zmení,“ predpovedá Harris.

Neostáva nám iné, ako mu veriť. Ak by mal pravdu, išlo by napokon o jednu z najlepších revolúcií v histórii. Dobrou motiváciou pre vás v tejto chvíli môže byť už len predstava, že toho budete súčasťou.

OSHO, 1999. Od medikací k meditaci. Praha : Pragma. 1999. IBN 80–7205-701-4

DUHIGG, Charles. 2013. Sila zvyku. Bratislava : Tatran, 2013. IBN 978-80-222-0636-5