MUDr. Lenka Bachratá: Súčasnosť je bohužiaľ dobou pohodlnosti

V prvej časti rozhovoru s doktorkou mind & body medicíny MUDr. Lenkou Bachratou sme hovorili o tom, čo holistický prístup k medicíne vlastne znamená. V druhej časti sme sa dotkli aj témy meditácie a jej uplatnenia v zdravotníctve. 

Ste klasická lekárka, napriek tomu využívate alternatívne postupy. Vnímame mind & body ešte ako alternatívnu medicínu?

V súčasnosti už je k dispozícii množstvo štandardných štúdií, ktoré potvrdzujú efekt mind-body prístupu, takže to vo svetovom meradle alternatíva nie je, hoci Slovensko to tak stále vníma. Keď som začínala s Mind&Body centrom, veľmi som sa snažila, aby sme neboli vnímaní ako alternatíva, aby sme tým neohrozili svoju existenciu. S postupom času to stále viac priznávame a považujeme to za svoju prednosť, pretože mnoho ľudí to už našťastie vníma ako pozitívum. Ale v našom centre poskytujeme aj klasické alternatívne prístupy, ak sme presvedčení o ich zmysluplnosti. Niekedy sú totiž jedinou cestou, ako zbaviť pacienta nepríjemných príznakov, s ktorými si klasická medicína nevie rady.

Prečo klasická medicína nevyužíva tieto metódy tiež – je problém vo financiách?

Keby sme to spočítali, tak tento prístup vyjde napokon oveľa lacnejšie, ako dlhodobé napchávanie sa tabletkami. Lenže peniaze by nešli do tých vreciek, kam náš štát chce, aby šli. Problém však je, že ľudia na to ešte nie sú pripravení – sú zvyknutí, že je o nich postarané. Oni prosto čakajú, že vždy niekto príde a niečo im naordinuje, aby sa nemuseli o seba postarať sami, aby sa nemuseli začať hýbať, zmeniť stravovanie, životné návyky,… Ak by medicína bola ochotná tieto prístupy akceptovať a ľudia by zasa boli ochotní vziať svoje zdravie viac do svojich rúk, ušetrilo by sa naozaj veľa peňazí. Takže to asi primárne nie je až tak o peniazoch, ako v zmýšľaní ľudí, v ich pohodlnosti a pasivite. A tiež o zotrvačnosti, konzervativizme, lobingu a korupcii.

Nedávno ma na európskom kongrese všeobecných lekárov potešila prednáška jedného zahraničného kolegu, ktorý prezentoval, ako sa zmenila situácia, keď im zdravotná poisťovňa umožnila zamestnať na ambulancii psychológa. Vraj k nemu odvtedy chodí o polovinu menej pacientov.

Pracujete aj s antibiotikami, alebo sa tomu dá vyhnúť?

Nedá sa tomu vyhnúť, pretože ľudia si často nechcú alebo nevedia sami pomôcť. Dôležitá je prevencia, ale keď už človek príde do ambulancie akútne chorý, dva týždne prechladnutý alebo mesiac kašlúci, a už s tým nevie normálne fungovať, nemá čas sa liečiť, ani nedokáže naštartovať vlastné kompenzačné mechanizmy, tak často nie je iná možnosť. Sú ale aj bojovníci, ktorí sa liečia bez antibiotík, lebo v súčasnosti v našich geografických podmienkach prakticky neexistujú infekčné choroby, ktoré by sme nezvládli naším imunitným systémom, len nám vďaka chronickému stresu a preťaženiu nefunguje dobre. Súčasný medicínsky systém učí ľudí, že sú príliš nevzdelaní na to, aby porozumeli vlastnému telu. Pritom tú prirodzenosť v sebe máme, len je pre nás príliš ťažké prevziať zodpovednosť  za vlastné šťastie a zdravie.

5Keď sa na to pozrieme v globále, takmer každý človek má nejaký problém, napr. zlé vzťahy s rodičmi, traumy z detstva, vnútorný konflikt a pod., to znamená, že každý má nejakú diagnózu. Alebo si myslíte niečo iné?

Diagnóza je slovo, ktoré nemám rada. Má punc poruchy, poškodenia, niečoho trvalého a nemenného, čoho sa máme báť a čo nie je v našej kompetencii zvládnuť. Konflikt, kríza, problém či zmena sú bežnou súčasťou života človeka a tak ich aj treba vnímať. Všetko je to však o tom, či máme kompetencie daný konflikt zvládnuť. Treba si uvedomiť, že skôr či neskôr prídem v živote do situácie, kedy sa môj život zvrtne o 180 stupňov, len niekomu sa to deje častejšie, inému menej. Ak to beriem ako prirodzenú vec, ak si verím, poznám svoje schopnosti a hranice, svoje telo, prešla som už podobnou situáciou, mám nejaké skúsenosti, počúvam svoju intuíciu a idem do toho s plným nasadením, tak to vždy nejako zvládnem.

Lenže súčasnosť je bohužiaľ dobou pohodlnosti, dostatku a istôt, v ktorej nemusíme denne preverovať svoju zdatnosť v súboji s divou zverou a počasím. Kritická situácia je niečo, čomu sa chceme za každú cenu vyhnúť a za tento pocit istoty sme ochotní často platiť veľké sumy.  Vyhýbame sa zime aj teplu, všetkému, čo je mimo naše pohodlie, a to nás v dôsledku veľmi  ochudobňuje. Ten, kto od mlada zažíva stavy nepohody, ako hlad, zimu a pod., je oveľa odolnejší než ten, kto sedí doma v bezpečí a teplúčku. A nie je to iba o tele, aj psychika sa potrebuje otužovať.

Každý máme v hlave určité modely, vzorce, ktorými sa riadime. Ako však tieto vzorce zmeniť?

Závisí to od konkrétneho terapeuta. Prvý krok je zase náhľad – zistiť, že daný vzorec nie je pre nás optimálny. Potom musíme priniesť nejaký iný vzorec. Robia sa rôzne nácviky situácií, kde si pacient môže dovoliť konať ináč, ako by normálne konal a nemusí sa cítiť ohrozený. Je to komplexná a individuálna psychologická práca, je ťažké to zovšeobecniť.

Náš web sa zaoberá meditáciou. Podľa viacerých výskumov má práve meditácia alebo tzv. všímavosť schopnosť meniť správanie a myslenie. Využívate aj ju?

Pre mňa je meditácia a všímavosť v princípe, teda v pôsobení na človeka, to isté – sústredenie sa na „tu a teraz“, ktoré zabraňuje vplyvu negatívnych myšlienok a emócií na naše telo. Andrej (psychológ centra Mind&Body – pozn. autora) ponúka všímavosť v rámci individuálnych terapií aj skupín, pretože sú preukázané jej veľmi dobré výsledky nielen pre zdravie. Meditáciu u nás zatiaľ neponúkame, hoci ju ľudia viac poznajú. Mám pocit, že tento pojem niekedy ľudí odradí, v našom prostredí pôsobí príliš ezotericky. Slováci sú príliš zameraní na výkon a racionalitu a na „hĺbavé posedávanie so skríženými nohami“, ako meditáciu často vnímajú, nemajú čas. Majú pocit, že zmena sa dá dosiahnuť len úsilím, nie „ničnerobením“. V tomto je ťažké ich presvedčiť o opaku. V našom dotazníku sa klientov pýtame aj na to, čo im na sebe najviac vadí. Veľmi častou odpoveďou je „lenivosť“. Ľudia majú pocit, že relaxácia je bohapustým plytvaním času a že sa tým znižuje ich osobná hodnota.

3Má meditácia nejaké riziká?

V poslednej dobe ale stále narastá počet ľudí, ktorí sa vďaka medializácii snažia meditovať, či už pod vedením, alebo len tak sami doma, podľa príručiek a videonávodov. Niekedy to splní účel, inokedy to však nemá očakávaný dopad na zlepšenie. Mali sme napríklad jedného pacienta ktorý meditáciu praktikoval pravidelne, ale vraj to nikam neviedlo. Dali sme mu preto pri meditácii do ruky HRV biofeedback a zistili sme, že jeho snaha na zameranie sa na tu a teraz v ňom výrazne prehlbovala úzkosť a rozbiehala stresové reakcie, preto sa ťažkosti ešte viac zhoršovali. Až keď sme sa pokúsili upriamiť jeho pozornosť mimo svoje telo, na vonkajší upokojujúci objekt, dokázal sa uvoľniť. Nie každá meditácia má správny efekt, najmä u úzkostných ľudí sme v tom opatrní a odporúčame meditovať pod vedením skúseného lektora.

Základom meditácie je dýchanie. Bez neho samozrejme neprežijeme, ale prečo je ešte dôležité?

Prežitie je až niekde na konci celého reťazca. Naše telo je našťastie dosť múdre, takže nám nedovolí nedýchať. Ak by sme sa o to aj pokúšali, tak upadneme do bezvedomia a telo sa rozdýcha samo. J Dýchanie je veľmi dôležité na výmenu telesných plynov, na dostatočné okysličenie a odvádzanie oxidu uhličitého, ktorý má rozhodujúci vplyv na vyrovnávanie acidobázickej rovnováhy. Bráničné dýchanie je dôležitým prostredníkom pri stresovej aj relaxačnej reakcii, má vplyv na statiku aj dynamiku nášho pohybového aparátu, ovplyvňuje aj trávenie a mnohé ďalšie telesné funkcie. Ak pri strese a úzkosti dýchame po dlhú dobu plytko, dokáže to v našom tele spôsobiť úplnú anarchiu. A to napriek tomu, že máme množstvo dokonalých mechanizmov, ako si udržať telesnú homeostázu. Stresová reakcia je totiž vo svojej podstate život zachraňujúca a tým pádom je v tele uprednostnená pred krátkodobou rovnováhou. Nedávno som čítala článok jednej lekárky o tom, že celé tak nesmierne medializované prekyslenie je blbosť, pretože také niečo predsa telo vôbec nemôže umožniť.

A je?

No, nie je. Samozrejme, že za touto témou je aj veľký biznis a všetko je to nadnesené, ale mnohé štúdie o psychosomatike hovoria, že v tele človeka, ktorý je dlhodobo pod stresom, prebiehajú metabolické procesy, pri ktorých dochádza k miernej acidóze, teda prekyseleniu. Stres v tele stimuluje procesy, ktoré vedú k rôznym zmenám hladiny vápnika, draslíka, magnézia a pod., ale je tam aj mierna acidóza. Tá je spojená aj s dýchaním. Vychádza to z našej fylogenézy, pretože existujú tri reakcie na stres – aktívna útočná alebo úteková (fight or flight) a pasívna, vývojovo najstaršia – zamrznutie na spôsob mŕtveho chrobáka (freeze), kedy sa človek stiahne, prestane dýchať, tvári sa, že nežije. Časť ľudí, najmä tých úzkostne ladených, reaguje takto. A súčasťou tejto reakcie je zvýšené napätie v oblasti hrudníka a krku, plytké dýchanie, oslabené trávenie a vstrebávanie živín, kožné problémy, príznaky spojené s deficitom živín. Emócie, ktoré v nás prevládajú a to, ako s nimi naložíme, do veľkej miery usmerňujú naše telesnú procesy.

Ako pracovať s týmito emóciami? Je lepšie prežiť ich, nechať odznieť alebo sa s nimi vyrovnať, potlačiť ich?

To je ťažké zovšeobecniť. V každom prípade je dobré si emóciu uvedomiť a možno preskúmať jej príčinu a opodstatnenosť. Často reagujeme nadmernými emóciami, ktoré nie sú primerané situácii. Napríklad v nás vrie hnev alebo beznádej, pretože nás opustil partner, alebo máme konflikt v práci a my si miesto toho vylejeme zlosť na dieťa, ktoré rozleje čaj. Alebo túto emóciu úplne potlačíme ako nepatričnú a nevhodnú a ona sa prejaví telesnými príznakmi. Je dobré dostávať emócie v primeranej forme zo seba von, aj za cenu prechodného nepríjemného pocitu. Ale na druhej strane nemá zmysel naložiť si na svoje bedrá starosti celého sveta, ktoré by nás neustále zaplavovali. Človek by mal mať v sebe primeranú mieru sebelásky, ktorá vyváži niekedy nadmerný sklon k sebaobetovaniu a altruizmu.

Skúsení meditátori, povedzme mnísi, však tvrdia, že meditácia nás učí všetko akceptovať a prežívať situácie bez zbytočných emócií. Je to podľa vás možné?

To v bežnom živote asi nie je možné, pretože niektoré veci sú pre nás tak dôležité, že nemáme šancu nereagovať emóciou. Ale je pravda, že je tých emócií niekedy príliš. Vo významných životných situáciách však emócia musí prísť, niečo v nás vyvolať a potom musí odznieť. Emócia je hybnou silou našich aktivít, od toho je odvodené aj jej pomenovanie. Podľa mňa je život bez emócií mŕtvy, nemá hĺbku a obsah, nemá zmysel. Viem si samozrejme predstaviť  mníchov, ktorí žijú v kláštore mimo civilizáciu a povýšili svoj duchovný život nad banality bežného života. Je to jedna z ciest. Ale mňa to zatiaľ vo svete emócií baví. Je však možné, že časom bude na svete taká prevaha negatívnych vplyvov, neslobody a beznádeje, že duchovné odrezanie sa od nich bude jedinou cestou k udržaniu rovnováhy, ktorá je principiálna pre našu existenciu.

Myslím, že hovoríme o dynamickej rovnováhe.

Samozrejme, rovná čiara, teda statická rovnováha, je z fyziologického hľadiska vždy rovná smrti, život je vždy o dynamickej rovnováhe. Každú sekundu nášho života sa vychyľujeme z optimálneho stavu a následne hľadáme, ako sa doň vrátiť späť. To je hybná sila života. Celé naše fungovanie je v zmysle prežitia – rovnováha sa stráca, lebo nám niečo chýba – máme málo cukru, sme hladní, chýba nám bezpečie, čokoľvek, skrátka musíme použiť telo, aby sme získali, čo nám chýba – vziať si niečo na jedenie, uloviť si niečo, ukryť sa, bežať pred nebezpečenstvom-  a to je vždy spojené s určitou frustráciou a príslušnou emóciou. Zviera nič neprinúti dať sa do pohybu, ak mu niečo nechýba. Prečo by som sa mala zdvihnúť zo stoličky a bežať, ak mi nič nechýba?

A pritom to ľudia robia, však? 

To sú tie vyššie ciele. 🙂 Majú vždy určitú motiváciu, pretože bez tej by to nerobili. V čase, keď žijeme v nadbytku, sú našim motivátorom hodnoty z vyšších úrovní Maslowovej pyramídy. Ľudia totiž pre nastolenie svojej vnútornej rovnováhy potrebujú oveľa viac, než len byť sýti.

4Spomínali ste návrat k prírode, celosti, čo je dnes pomaly moderná mantra. Musí to však nevyhnutne znamenať odchod na lazy?

Nie, pre mňa je návrat k prírode návratom k sebe. Vnímať to, čo potrebujem a robiť pre uspokojenie svojich potrieb, čo môžem. Ako už bolo spomenuté, dnes už nemáme len primitívne fyziologické potreby – jesť, piť, množiť sa, ale záleží nám aj na našich vyšších cieľoch, sebarealizácii, hodnotách. Veľa ľudí však bohužiaľ plní ciele a hodnoty niekoho iného a často tým ide proti vlastným hodnotám. Návrat k prírode je návrat práve k nim. Pre udržanie zdravia je veľmi potrebné rozlišovať, ktoré hodnoty sú moje vlastné a ktorými ma naočkovala spoločnosť, rodičia, škola, práca…

Lenže práve toto všetko na nás vplýva, nemožno sa tomu vyhnúť. Alebo si predstavujete taký Rousseauský návrat k prírode?

V tomto s Rousseauom celkom súhlasím. Civilizačné výdobytky v človeku kazia jeho prirodzenosť a potláčajú všetko dokonalé, čím nás príroda vybavila. Viem, že v súčasnej spoločnosti nie skutočný návrat do lona necivilizovanej prírody možný (alebo jednoduchý), ale mnohým – najmä mužom, ktorí sú stále zženštilejší a majú čoraz menej testosterónu- by to rozhodne  prospelo. Hoci som zarytý pacifista, stále hovorím, že keď sme zrušili povinnú vojenskú službu, mužom to v ich mužnosti dosť uškodilo.

Ale to si predsa protirečíme. Ak je mužnosť prirodzená, tak predsa nepotrebujú vojnu, aby si uplatnili svoje inštinkty, nie?

Áno, je prirodzená, ale v rámci nej je prirodzená aj mužská agresivita, boj a prekonávanie prekážok a nepohodlia, na ktorých sa učí postaviť sa na vlastné nohy. Tá vojna (myslím základná vojenská služba) nie je samozrejme najlepší príklad, bolo v nej aj mnoho nechutností a zvrhlostí, ale pre mnohých mužov bola  jednou z mála životných skúseností, kedy museli fyzicky prekonať samých seba. Dnes tí, ktorí si chcú mužnosť udržať, behajú maratóny, chodia do posilňovne a robia vrcholové športy, ale je strašne veľa najmä mladých mužov a chlapcov, ktorí sú odkojení civilizáciou a technológiami a majú k prejavom mužnosti dokonca odpor. Stáva sa to často vtedy, keď chlapec vyrastá bez otca alebo iného mužského vzoru, alebo s otcom, ktorý je zženštilý a submisívny, prípadne v prevažne ženskej rodine prerastenej odporom k mužskému pokoleniu – najmä ak im príliš „mužní“ muži historicky ublížili. Chlapec pre svoj optimálny vývoj potrebuje vzor muža, ktorý je odvážny, zdatný po duševnej aj telesnej stránke, ktorý dokáže presadiť svoj názor. Chlapi, u ktorých duševný život valcuje ich telesnú schránku, ktorí majú nedostatok svalovej hmoty a ktorí sa prejavujú zženštilo a precitlivelo, majú často aj nízku hladinu testosterónu a môže sa u nich prejaviť problém s plodnosťou. A to sa stáva stále častejšie realitou.

Je to normálny spoločenský vývoj alebo sa toho treba báť?

Je to spoločenský vývoj (či je normálny závisí od toho, ako stanovíme normu 🙂 a podľa mňa sa toho treba báť. Zároveň ale závisí, z akého pohľadu sa na to pozeráme. Ak vezmeme, že sme na svete premnožení, tak je z globálneho hľadiska asi evolučným účelom, že príroda robí niektoré páry neplodnými.:( Z individuálneho hľadiska je to však katastrofa.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s