Lýdia Adamcová pracuje 43 rokov ako psychológ. Okrem štandardnej psychológie má blízko k psychosomatike, zaoberá sa najmä rôznymi ochoreniami detí a žien. Často k nej chodia ženy, ktoré nemôžu otehotnieť alebo také, ktoré zažili stratu dieťaťa. Problémy majú aj muži – napríklad cítia prílišný tlak na rolu živiteľa rodiny alebo majú pocit, že v živote stagnujú.

Lýdia Adamcová sama prežila ťažké chvíle: v päťdesiatke prekonala onkologické ochorenie, a to ju priviedlo k dôležitej metóde: k rodinným konšteláciám. Naučila sa rešpektovať rodinné korene a pamäť nášho tela. Rodičom detí dnes radí už aj online prostredníctvom programu „Výchova v kocke“.

Sú situácie, s ktorými sa pri svojej terapeutickej praxi stretávate najčastejšie?

Najväčším problémom je presvedčenie rodičov, že pri probléme detí treba pracovať hlavne s deťmi. Lenže pracovať treba s rodinou ako celkom. Ak má záhradník choré jablká, nebude riešiť jablko po jablku, ale bude liečiť celý strom.

Použime príklad. Dieťa má poruchy správania, čo to môže vypovedať o rodičovi?

Nič z toho nemusí byť chyba rodiča, lebo životné situácie sa niekedy vyvíjajú nepredvídateľne a dokonca neovplyvniteľne. Všetci si nesieme určité životné skúsenosti, vracajú sa nám v živote témy, ktoré sme nedoriešili, pokračujeme v nich aj keď sú nefunkčné a na naše deti to má svoj vplyv. Problémy detí nie sú vždy len otázkou zlej výchovy, ale skôr nevedomosti rodičov.

Čo sa s tým dá robiť?

Cieľom nie je obviňovať rodiča. Úlohou je ukázať rodičom všetky súvislosti a korene problému, ktoré ich dieťa má. Úlohou rodiča je problém prijať  a začať riešiť. Psychológ tomu vie pomôcť. Ja som najradšej, keď sa rodič stáva mojim partnerom a postupne sa učí  problémy vnímať z nadhľadu ako terapeut, začína myslieť viac psychologicky. Práve rodičia ktorí to pochopili, boli inšpiráciou pre môj projekt Výchova v kocke. Stávajú sa citlivejšími na rôzne témy a vidia, že cesta vedie len cez pochopenie – prečo má dieťa depresiu, prečo sa pocikáva alebo má dokonca diagnostikované onkologické ochorenie. Riešenie, ako z choroby von, potom hľadáme spoločne.

Môžete uviesť nejaký konkrétny príklad?

Naposledy sme robili s rodičmi dieťaťa, ktoré si rezalo ruky. Ani neviem prečo mi napadlo opýtať sa maminky, či to tiež nerobila, keď bola dieťa a ona povedala, že áno. Problémy detí sú často nespracované, utajované problémy rodičov alebo aj ďalších generácií. Najmarkantnejší príklad je povedzme ročné dieťa, ktoré sa v noci budí každých dvadsať minút a kričí. Nemá ešte nič zažité, neprežilo nijaké traumy alebo šoky. Nemá teda ani dôvod na takéto správanie. To je príležitosť na rodinnú terapiu, pozrieť sa na to, čo si dieťatko v sebe nesie, čo je uložené hlboko v jeho podvedomí.

Ako má rodič reagovať,  keď jeho dieťa trpí a má problémy?

Rodičia sa takmer vždy obviňujú, čo nie je správne. Sami často zažili v minulosti niečo podobné a skrátka nevedia z toho vyjsť von a ukončiť to. V akom modeli boli oni vychovávaní, to prenášajú ďalej. Problém je v tom, že si neuvedomujú tento prenos. Dôležité je dekódovať zdedený model výchovy a zmeniť ho. Máme vždy na výber.

Samozrejme, extrémy nie sú dobré. Naposledy som mala prípad, kedy otec pochádzal z veľmi chudobnej rodiny, a kompenzoval to tým, že svojmu synovi kupoval vždy novší a novší bicykel. Chcel mu dopriať to, čo sám nemohol mať, aby syn necítil nedostatok ako kedysi on.

Jedným z azda najčastejších problémov v súčasnosti je otázka nefunkčnosti alebo neúplnosti rodín. Ako to ovplyvňuje deti?

To je veľká téma. Dieťa sa narodilo dvom rodičom, dvoch rodičov potrebuje, má ich v sebe. Je to určité zrkadlenie. Ak povedzme otec zmizne, stratí sa zo života, dieťa stráca kus svojej identity, nemá koho zrkadliť. Takáto neúplnosť je pre každé dieťa záťažová. Často prídu rodičia a chcú radu, čo robiť, aby ich deti pri rozvode netrpeli. Ale deti pri rozvode rodičov budú vždy  trpieť. Miera ich záťaže závisí od toho, ako sa rodičia v čase rozchodu a po ňom správajú. Ľudia sa ako partneri môžu rozísť, ale ako rodičia sa nerozídu nikdy.

Pamätám si vysokoškolských rodičov, ktorí na seba veľmi nadávali, obviňovali sa, že on je kriminálnik, ona prostitútka. Povedala som im, aby si predstavili, že ich dcéra bude raz stáť pred oltárom a niekto tam tieto ich urážky vytiahne. Základom je po rozvode sa neponižovať. Napríklad sa hovorí, že ženy vdovy nemajú problémy s deťmi, lebo o mŕtvom otcovi sa hovorí vždy len v dobrom. (smiech)

Čo rodiny, kde otec odišiel a nehlási sa k deťom?

Tu narážame na veľký problém našej spoločnosti, ktorým je deficit mužskej sily alebo mužskej identity. Prišla ku mne mamina so synom, ktorý mal problémy. Utekal z domu, dostal sa do zlej partie, bral drogy… Keď som sa pýtala na otca, matka odpovedala, že sa rozviedli, keď mal syn štyri roky. Priznala sa, že nechcela dovoliť, aby sa syn s otcom stretával a sám otec ani o syna nebojoval. Synovi tak chýbal vzor a to neskôr viedlo k chybným vzorom v jeho správaní. Ak chlapcom chýba otec, často tento vzor hľadajú inde, v inej forme. Preto napríklad vznikajú aj extrémistické skupiny, ktoré priťahujú chlapcov, ktorí nenašli správne mužské vzory. Zaujímavé je, že ešte donedávna súd prideľoval deti hlavne matkám. Dnes tu máme generáciu synov, ktorí vyrástli bez otcov.

Prečo niektorí muži zlyhávajú ako otcovia?

Stane sa, že otec dobrovoľne odíde a nemá záujem: to signalizuje nezrelosť muža, ktorý uteká pred zodpovednosťou. Mala som rodinu, kde si muž našiel milenku po tom, ako sa im s manželkou narodilo dieťa. Cítil sa dotknutý, že sa mu manželka nevenuje, on sám bol stále veľké dieťa, ukrivdené a nezrelé. Ale sú aj nezrelí muži, ktorí fungujú v rodine. Nedávno som mala rodinu, kde bol problém so synom. Vysvitlo, že otec sa stále zaoberá svojimi nenaplnenými ambíciami:  mal rozbehnutú kariéru cyklistu, ktorú však muel predčasne opustiť. Tam, kde sú určité nenaplnené ambície, kde má muž pocit, že narodením dieťaťa si nemohol naplniť svoje túžby, živí svoje vnútorné dieťa a nedozreje natoľko, aby mohol plnohodnotne vychovávať vlastné dieťa. Veľká téma je postavenie muža vo výchove. Občas počuť od otcov slová typu: „Ja budem vychovávať dieťa, keď bude veľké, budem ho brávať von, hrať s ním futbal,“ atď. Ale keď je dieťa „veľké“, už je na výchovu neskoro.

S nezrelosťou sa ale zrejme stretávate aj u žien.

Samozrejme. Vráťme sa k problému matky, ktorá nechce, aby sa jej deti stretávali s otcom. Otec začal, povedzme, nový život, má novú rodinu a matka nechce dovoliť, aby syn k otcovi chodil. To je nezrelosť matky, ktorá sa cíti ukrivdená a tento pocit krivdy prenáša na dieťa. Samozrejme takéto správanie rodičov má vždy svoje dôsledky v psychike dieťaťa. Mala som tu dievča s depresiami, ktorého matka aj otec si po rozvode založili nové rodiny a dievča ostalo akoby samé. Cítila sa ako „piate koleso na voze“, veľmi osamelá či už v rodine matky alebo otca. Rozchod rodičov  je pre deti bolestný, rodičia by na to mali myslieť, keď bojujú o svoje deti.

Spomínali ste, že problémy v rodinách sa niekedy vlečú cez viacero generácií. Čo tým myslíte?

K tejto téme som sa dostala cez vlastné onkologické ochorenie, kedy som si položila otázku: „Dobre, ja mám 50 rokov a som chorá. Ale prečo majú onkologické ochorenia malé deti? Nefajčili, nestresovali sa, nezažili dramatické momenty. Čo je to, čo začne deštruovať telo?“ Vtedy mi prišla do cesty metóda rodinnej terapie alebo tzv. rodinných konštelácií. Zrazu som bola konfrontovaná s dramatickými, nespracovanými emóciami v rodine mojej maminky, ale aj ocka. Rodinné konštelácie nie sú nejaké šarlatánstvo alebo „ezoterično“. Pracujú s reálnymi príbehmi. Príklad: moja stará mama kedysi skutočne žila, ja dnes vidím jej náhrobný kameň a na ňom tri krížiky detí, ktoré jej zomreli. Strata dieťaťa je veľká bolesť pre každú ženu a ostatné žijúce deti cítia bolesť svojej maminky. Boja sa o ňu a znova prežívajú jej strach a úzkosť. To ich nevyhnutne poznačí. Preto viem aj čo poznačilo v detstve mňa, a to i napriek tomu, že to bolo šťastné detstvo. Problémy, ktoré boli hlbšie nevypovedané, neskôr mohli viesť k mojim zdravotným problémom.

K čomu takáto strata dieťaťa vo všeobecnosti vedie?

Poviem opäť príklad. Prišla ku mne pani, ktorá často bezdôvodne plače. Pýtala som sa na jej maminku. Bola polosirota, keď mala 4 roky, zomrela jej maminka, ostali ešte menšie deti a otec pil. Boli to ťažké situácie. Žena dospela, vydala sa a zomrelo jej prvorodené dievčatko. V jednej osobe táto žena niesla smútok dieťaťa za maminkou a smútok maminky za dieťaťom. Toto sú situácie, ktoré si nesieme. Smútok rodiča cítia už malé deti a bolestivo ho prežívajú. Často to vedie k hlbokým a neodôvodneným depresiám aj u detí.

Ako ich riešite?

Keď ku mne príde depresívne dieťa a dokonca prizná, že by si niekedy najradšej niečo urobilo, tak začíname pracovať s rodičmi. Nie je dôvod robiť s dieťaťom, ktoré povie, že nevie, prečo to tak cíti, len tá myšlienka sa v jeho mysli stále objavuje. Pýtam sa jeho maminy na minulosť a ona napokon prizná, že jej otec sa chcel trikrát obesiť, bol totiž alkoholik. Takéto reálie nemôžeme nevnímať, treba to riešiť. Napríklad rodinnou terapiou, ktorá skúma hlbšie korene, napríklad, prečo bol starý otec alkoholik a prečo mal taký osud, aký mal.

Čo to znamená v praxi?

Nie je to nič záhadné, ide o ukončenie emócií. Štvorročné dievčatko nevie spracovať emóciu svojej matky, ktorá prišla o druhé dieťa. Dieťa “zmrzne”, zostane akoby stuhnuté. Jeho matka musí ísť často ďalej so svojím smútkom, s emóciou, ktorá je potlačená. Spracovanie koreňov znamená, že si táto žena, ktorá prežila traumu svojej matky zo straty dieťaťa, poplače aj za ňu. Na terapii spolu predýchame smútok a uvoľníme ho. Každá emócia skončí a doznie, keď si pripustíme jej existenciu, či už na mentálnej alebo fyzickej úrovni.

A čo keď nevieme nič o svojich rodičoch či starých rodičoch?

To už je špecifický princíp rodinnej terapie, kde základom je fenomenologický jav, čiže niečo neznáme, čo sa za určitých podmienok prejaví. Väčšinou sa konštelácie robia v skupine, kde si vyberieme zástupcov za reálne osoby zo svojho rodu. Napr. zástupcu starého otca, ktorého sme nepoznali. Zrazu dotyčná osoba, ktorá ho zastupuje, precíti jeho emócie a my máme možnosť ukončiť ich. To je na konšteláciách špecifické. Vidíme, že nejaké veci sa stali, hoci predtým sme o nich nevedeli. Úloha terapeuta je potom citlivo vnímať tieto informácie a podnety a pomôcť ukončiť javy, ktoré prebiehajú vo vnútri skupiny.

Je za tým intuícia psychológa?

Áno, je to skutočná, pravdivá a neprávom zaznávaná intuícia. Určite treba chápať, že metóda rodinnej terapie ide mimo súčasné racionálne myslenie. Nedá sa naštudovať, je pri nej dôležitý cit a intuícia človeka, rovnako ako zažitá skúsenosť. Preto konštelácie môžu robiť aj ľudia, ktorí nie sú vyštudovaní psychológovia.

Pôsobí to trochu ezotericky.

Na mňa stále pôsobí ezotericky celý internet. Ako to môže fungovať? Ako sa môžem spojiť s niekým blízkym na opačnom konci sveta? Je to skrátka podobné ako keď sa spojíme s emočnými zážitkami našich predkov žijúcich tiež v inom priestore a čase.  Treba si uvedomiť, že ide o záznamy, ktoré máme v sebe. Pracujeme s projekciou toho, čo si v sebe nesieme. Môžeme to prirovnať k filmu. V televízii vidíme dnes film, ktorý natočili už dávno. Odborníci vedia ten film prehrať, upravovať ho, strihať a vkladať nové scény. Podobný filmový záznam má aj naše telo o našom živote. To je naša minulosť, prítomnosť, budúcnosť, ale aj budúcnosť našich detí a ich detí.

Foto: http://www.vychovavkocke.sk, Psychovital 2015 copyright

Druhá časť rozhovoru tu.