Archívy kategórie: Blog

Urobiť si pauzu

Od rána do večera. Od večera do rána. Z domu do práce, z práce na nákup, z nákupu po deti a domov. V jednom kole. Bez zastavenia, bez prerušenia, alebo len s krátkym prerušením, ktoré sa volá spánok. Kóma, lepšie povedané. Taký je život, ktorý dnes žijeme.

Čím viac ľudí stretávam, tým viac sa upevňuje moje poznanie, že žijeme uponáhľaný život a času na pauzu je čoraz menej. Kým príde dovolenka, prejde niekedy celý rok. A to je, sakra, dlhá doba.

A pritom by stačilo tak málo. Urobiť si pauzu.

daydreamingNajzrozumiteľnejší záver z prvého týždňa mojej 21-dňovej výzvy je o tom, aké dôležité je urobiť si počas dňa pauzu. Neznamená to bežať na obed s uchom prilepeným na mobile alebo uviaznuť v rozhovore s kolegami o úlohe, ktorá leží na stole, kým obedujete. Pre mňa znamená pauza jediné – nadýchnuť sa. Ak je pauza to ticho medzi dvoma myšlienkami, alebo ticho medzi nádychom a výdychom, tak potom niet lepšieho vysvetlenia.

Schopnosť urobiť si pauzu je o zvyku a chuti robiť si malé rituály. Prejsť sa parkom a pozorovať stromy. Len sa dívať, ako sa kmášu vo vetre, ako z nich padá lístie.

Vyšliapať päť schodov na strechu a tam si po obede posedieť pri kávičke.

Natiahnuť sa v relaxačnej miestnosti na desať minút, pustiť si hudbu a na nič nemyslieť, len byť v tejto chvíli a všetky úlohy, telefóny, plačúce deti (dobre, plačúce deti možno nie) nechať za sebou, za dverami, kdesi na pokožke tváre, nepustiť ich dovnútra.

Joga a meditácia ma naučili urobiť si pauzu. Možno krátku, možno malú, ale zmysluplnú.

Naučili ma, že keď sa práca skončí, treba skončiť aj myšlienky o nej. A niekedy je to skutočne len vďaka tomu, že keď cvičíš jogu, nemyslíš na nič a keď docvičíš, je už príliš neskoro myslieť na to, čo bolo pred jogou.

Urobiť si pauzu je umenie vychutnať si život. A to je umenie, ktoré sa môžeme kedykoľvek naučiť.

Stačí si dať tú správnu výzvu. 🙂

Prvý európsky summit o meditácii a mieri máme za sebou

Kým na Ukrajine sa stále bojuje a v Maďarsku vláda stavia plot proti utečencom, my sa stretávame v Budapešti na European Peace Summit, tak blízko ku všetkým týmto udalostiam a ďaleko od všetkého. Je to prvé podujatie svojho druhu, ktoré v Európe zastrešila organizácia World Peace Initiative Foundation.

12439355_1125203874196346_8102672205623307903_nNázov eventu na prvé počutie síce skôr evokuje nejaké stretnutie štátnych predstaviteľov, mužov v oblekoch a kravatách, ktorí používajú zložité pojmy a odpovedajú na otázky novinárov, ale skutočnosť je celkom iná. Na jednom mieste v European Youth center sa stretáva 111 mladých lídrov z celej Európy i z celého sveta, ktorí hovoria o mieri v celkom iných dimenziách. O mieri, ktorý vychádza z presvedčenia, že dosiahnuť ho je možné len pri práci každého jedinca na svojom vlastnom rozvoji a dosiahnutí úplného vnútorného mieru, ktorý potom, postupne zasahuje bližšie aj širšie okolie. Presvedčenie organizátorov spočíva v tom, že najefektívnejší nástroj na dosiahnutie vnútorného rozvoja a duševných kvalít, ktoré robia neskôr z ľudí lídrov organizácií, komunít, či krajín, je meditácia.

A tak medzi workshopmi zameranými na sebarozvoj, komunikáciu, riešenia konfliktov, mierovú diskusiu, a ďalšie témy sedíme v tureckom sede a meditujeme.

Človeku zvonka to môže pripadať komické. Pri prvom pohľade ešte nemusíte nájsť spojenie medzi témou svetového mieru a meditáciou. Azda som nejaký budhistický mních?

12923191_1125205030862897_6150480757735667814_n„Pokojná myseľ vytvára kultúru založenú na mieri,“ povedal LP John, ktorý skutočne mníchom je. Žije v Thajsku, no dnes omnoho častejšie cestuje po svete. Na EU peace summite viedol meditácie a vysvetľoval teóriu myslenia, ktorá dokáže posilniť komunity v mierovom ťažení. „Väčšina konfliktov v spoločnosti pochádza z dávnej minulosti,“ hovoria Aya Chebby z Tuniska, mladá žena, ktorá na summite rozprávala, ako sa od blogovania počas Arabskej jari dostala k meditácii, založeniu prvého feministického hnutia The Voice of Women Initiative (VOW Initiative),  a ako sa snažila viesť svoje okolie k mieru. „Veľakrát sa stalo, že sme sa ocitli na mieste, kde išlo o život alebo slobodu. Veľakrát zatkli mojich kamarátov, aj mňa. Silné bolo, keď nás chceli vyhnať z parku a my sme odmietli odísť. Sadli sme si a začali priamo tam meditovať. Pridali sa k nám ďalší,“ hovorila Aya pred divákmi na EU peace summit. Jej príbeh o odvahe a odhodlaní je o to silnejší, lebo ho hovorí žena, ktorá sa chytila iniciatívy a okrem iného využila revolúciu na boj za práva žien a zlepšenie ich životných podmienok. Odvahu jej dodala práve meditácia. Človek podľa nej potrebuje v ťažkých časoch niečo, aby sa nezrútil, keď kvôli vojne prichádza o blízkych, stráca pôdu pod nohami a nemá žiadnu istotu, že na ďalší deň nestratí aj vlastný život.

Na summite sa veľa hovorilo o konfliktoch, veď kam sa pozrieme, sme nimi obklopení. Či už vnútornými, bežnými medziľudskými konfliktmi alebo celospoločenskými konfliktmi, vedúcimi k vojne. To je fakt, ktorý treba prijať, konflikty existujú. „Konflikty vznikajú, keď si myslíme, že niečo chceme, keď sme presvedčení, že niečo musíme mať a to aj na úkor druhých ľudí,“ hovoril Tom Brennan, ktorý pôsobil pri riešení konfliktov v Afrike či na Strednom východe. „Konflikty sú o našom pripútaní a neschopnosti pozrieť sa na problém zo širšej perspektívy.“ Dostala som jasný príklad: Hovorila som o konflikte na Ukrajine raz s Ruskou, potom Ukrajinkou. Každá mala na vec svoj pohľad, ale obe pripustili, že nemusí byť úplný.

IMG_0254Konflikty vo svete asi tak skoro nezmiznú. Meditácia je nástroj, ktorý nám ale pomáha riešiť ich efektívne, s rozvahou, či dokonca im predchádzať. „Meditácia vám vyčistí okuliare a svet sa vám zdá jasnejší. So špinavými okuliarmi, zmätený vnútrom ťažko môžeme vidieť veci krásne čisté a zmysluplné,“ hovoril LP John. Počas summitu sme si vypočuli viacerých spíkrov, ktorí hovorili, čo im priniesla meditácia do života. Či už to bola Dulce Ruby, bývalá modelka, dnes umelkyňa a motivátorka alebo dokonca moja maličkosť; hovorili sme o zdraví, o ceste von z depresie, o zmene pohľadu na svet, ktorý mení život.

Summit trval dokopy štyri dni a bol intenzívny, no omnoho dôležitejšie je to, čo si jeho účastníci odnesú domov. Niečo užitočné pre seba, niečo užitočné pre organizáciu, v ktorej pracujú, niečo užitočné pre komunitu, v ktorej žijú a niečo užitočné pre svet. Spoločná online meditácia ukončila vo štvrtok, 7. apríla celý summit. Pre mňa ostáva jeho najdôležitejším odkazom práve myšlienka meditácie a jej schopnosti rozširovať našu perspektívu. Meditácia zmieruje naše konflikty a my sme potom efektívnejší v živote aj v riadení organizácií či projektov. Svet okolo nás funguje zrozumiteľnejšie a riešenia sa objavujú skôr.

Viac fotiek z podujatia od Ion Svet tu: klik

Každý zájde tam, kam bude môcť. A chcieť.

Keď kráčam domov popri rieke, vnímam, ako plynie. Neustále v pohybe, neustále prúdi smerom do mora. Podobne ako my. Od čoho závisí úspech človeka?

Ak dnes vynecháme filozofovanie o tom, čo úspech je, prejdeme rovno k prvej otázke: od čoho závisí, či sa niekto stane človekom, ktorý prenikne do hlbín života alebo ostane na povrchu?

Jedna z mojich žiačok na joge vyslovila myšlienku: „Kiežby každému bolo dopriate toto zažiť a chodiť sem s nami…“ Keby ale naozaj bolo toto každému dopriate, využil by to každý? Povedzme si rovno: nevyužil. Nepotrebujeme hovoriť o joge, aby sme sa dostali k jadru veci.

Nie každý človek sa rozhodne preniknúť hlbšie.

Zoberme si akýkoľvek šport. Na začiatku sotva tušíte, o čo ide. Možno vás to trochu baví, alebo naopak, úplne nebaví. Po niekoľkých týždňoch tréningu získavate základné schopnosti, ktoré sa prehlbujú čoraz viac. Začínate siahať na dno svojich síla to dno sa vám čoraz viac vzďaľuje.

brice portolanoZažívate prvé problémy – úrazy z nepozornosti, psychické blokády z minulosti, chýba vám vytrvalosť, odvaha, viera…

Pochybujete.

Ak to vydržíte, so vztýčenou hlavou napokon zvíťazíte sami nad sebou a otvorí sa pred vami celkom nová kapitola.

Prvé obdobie krízy je najťažšie. Keď ju zvládnete, prežiť druhú krízu už bude ľahšie. Nech pôjde o čokoľvek.

Lenže človek nemá vždy silu vydržať. Nemá chuť, čas, nechce sa mu, má dôležitejšie veci.

Možno posledné zo spomenutého je najdôležitejšie – máte skrátka dôležitejšie veci ako jogu alebo daný šport. Alebo hodiny klavíra či jazyka.

Možno ste už uvažovali nad tým, že by ste sa začali niečomu venovať, možno máte za sebou prvé hodiny. Počiatočné nadšenie je preč a vašou ďalšou úlohou je nájsť dôvod pokračovať. Akýkoľvek. Ak sa rozhodnete, kdesi tam čaká zasľúbené poznanie…že treba ísť ďalej.

A tak je to aj s jogou. Nie každému bude dopriate otvoriť v sebe novú kapitolu jogovej praxe a preniknúť skutočne hlbšie. Nie každý to naozaj chce a nie každý to vydrží. Mne to trvalo roky, kým som pochopila, čo mi joga dáva. Aj napriek tomu mám niekedy obdobia, že pochybujem, že sa mi nechce. Úspech prichádza, keď nad tým zvíťazím. Úspech, ktorý je čiastkový a nikdy nie definitívny. Ale je môj a robí ma šťastnou.

A preto si vždy spomeniem na rieku, ktorá sa plaví neustále do mora aj keď po ceste stretáva prekážky. Jej vôľa ísť je silnejšia a jej úspech na ňu počká.

6 záväzkov pre rok 2016

Predstavte si, že každý rok by ste dostali šancu začať odznova. Mohli by ste si vytvoriť celkom nové plány, stretnúť nových ľudí a zažiť úplne nové veci. Predstavte si, že každý rok by ste sa mohli stať novým človekom. Páčilo by sa vám to?

A teraz sa na to pozrime prakticky – takú šancu nám dáva každý deň. Nový rok je odlišný jedine v tom, že uzatvárame a otvárame dlhšie obdobie než len jeden deň. Rok je doba, počas ktorej sa môžu udiať reálne zmeny. Novoročné predsavzatia si dávame každý rok, málokedy sa nám ich podarí splniť. Prečo?

Často ide o veci, ktoré nechceme naozaj. Snívame o človeku, ktorým by sme chceli byť, ale nevnímame svoju podstatu. Nechceme niečo, čím sa môžeme naozaj stať. Upíname sa na niečo, čo je pre nás len snivou ideou, no nemá reálny základ v našom vnútri. Život nám dáva šancu pracovať s tým, čo máme. Vycítiť to, kým sme a kým sa môžeme stať.

Ja som si pre svoj budúci rok dala nasledujúce záväzky. Možno inšpirujú aj vás.

  1. pomáhať: keď pomáham druhým, nemyslím na seba
  2. meditovať: keď meditujem, nemyslím, SOM
  3. milovať: keď milujem, nemyslím, tvorím budúcnosť
  4. tvoriť: keď tvorím, nemyslím, transformujem seba a svet
  5. cvičiť: keď cvičím, nemyslím, milujem svoje telo
  6. smiať sa: keď sa smejem, nemyslím, milujem svoj život

Týchto šesť vecí je návodom pre mňa. Váš návod môže byť iný. Čo vás najviac vystihuje? Čím by ste sa chceli stať v roku 2016? Ako to urobíte?

Prajem vám aby ste v roku 2016 našli pokoj, lebo len v pokoji sa rodia tie správne odpovede. Spôsob, akým ten pokoj nájdete, je váš osobný recept. Nech vám chutí hľadanie.

Zimný slnovrat ako návrat svetla do našich životov

Veľmi ma oslovila myšlienka osláv zimného slnovratu. 21. alebo tento rok 22. december by naši predkovia nazvali aj kračúňom – dňom, kedy sa rok prelomí napoly a v pomyselnom kruhu prechádzame z konca na začiatok. Končí sa obdobie tmy spojené s dlhými nocami a vracia sa obdobie svetla. Dni sa budú čoraz viac predlžovať a do našich životov zavíta opäť slnko, jar a o niečo viac radosti.

1236366_748132041987884_8129779902120266052_nNaši predkovia toto obdobie vo veľkom oslavovali, vnímali návrat slnečnejších dní ako novú nádej do ich života – rituál začiatku bol pre nich symbolom bohatstva, radosti, plodnosti. Tradíciu potom nahradili kresťanské zvyky, ktoré zimný slnovrat premenili na Vianoce. Myšlienka Vianoc je podobná – je zrodením svetla, božstva do ľudskej podoby, ktoré prináša nádej a radosť do nášho žitia. Príchod Ježiša značí koniec jedného obdobia a začiatok nového veku. Symbolika je teda veľmi podobná.

Postava Ježiša nám symbolicky ukazuje svetlo ukryté v človeku, lenže ako sa píše v článku, ktorý ma silne inšpiroval, mnohí ľudia dodnes nepochopili tento odkaz – že v každom z nás je niečo dokonalé, božské a radostné. Aj dnes zle interpretujeme túto ideu – upli sme sa na ceremónie a rituály a zabudli sme na podstatu – aké je dôležité objaviť svetlo v sebe, inšpirovať sa nastupujúcim slnkom a rozdávať radosť na všetky strany.

12369139_1937842703108338_5237747734242312570_nVyužiť prichádzajúce obdobie ako šancu na nový začiatok, obdobie temna nechať za sebou, lebo za nami tak či tak už je, to je možnosť pre nás všetkých.

Možno práve preto je tradícia zimného slnovratu priamočiarejšia a zrozumiteľnejšia vo svojej symbolike – končia sa dlhé noci, je čas oslavovať, radovať sa a priniesť do svojho života novú, slnečnú energiu. Starý rok ponechať minulosti a využiť príležitosť zobrať nový rok pevne do svojich rúk a prežiť ho podľa svojich predstáv.

Aký bol JOGA deň

Štyri rôzne  jogy. Jedna myšlienka.

JOGA deň bol skvelý. Predstavili sa štyria rôzni cvičitelia – hatha, power, acro joga a joga smiechu. Tá išla posledná, no smiech a dobrá nálada boli prítomné už od rána. Do posledného šedivého novembrového dňa sme vniesli trochu farieb a radosti zo života. Lietali sme, dýchali, naťahovali telo, boli sami so sebou.

Bolo to krásne. Môže to byť také každý deň.

Stačí uchovať pointu – byť sám so sebou a sám sebou za každých okolností, uchovať si pokoj a schopnosť lietať vysoko nad zemou.

Email o strachu

Ahoj.

Tak veľmi Ti túžim napísať o bariérach. O tých, o ktorých teraz toľko premýšľam. O bariérach, ktoré si staviame, lebo sa bojíme. Čím je náš strach väčší, tým väčšie sú bariéry, tým vyššie ploty. A naopak- čím vyššie ploty, tým krátkozrakejší sme. Tým bojazlivejšími sa stávame. Tým opustenejšími.

Zdá sa to nekonečné.

Dnes premýšľam hlavne o bariérach, ktoré si budujem sama. O ľuďoch, ku ktorým sa bojím pristúpiť, lebo sú iní ako ja. Vyzerajú inak, správajú sa inak.

Môj obranný systém ma núti od nich bočiť. Považuje ich za nebezpečných.

Pritom by som im tak veľmi chcela povedať, že mi spôsobujú strach, ale nedokážem to. Už len vysloviť to by ma na moment oslobodilo.

Nie sú to racionálne veci.

Viem, že mnohí tí ľudia sú fajn, vlastne mnohí z nich majú určite zaujímavé životné príbehy a mohli by byť mojimi potenciálnymi priateľmi. Možno sa boja rovnakých vecí ako ja, možno sa dokonca boja mňa. Možno majú radi podobné knihy, hudbu, často chodia na koncerty a dokážu sa podobne rozčúliť nad nespravodlivosťou. Možno by sme našli množstvo spoločných tém a dokázali sa pri nich rozprávať pri jednom poháriku až do rána.

Ale bojím sa ich opýtať, či by so mnou šli.

Strach z neznámeho, z nesúhlasu, neporozumenia a odmietnutia je stále tu. Neviem sa toho zbaviť.

No napokon tieto bariéry aj tak najviac trápia mňa. Aspoň tým som si istá. Ostávam v tom osamelá a prestávam byť slobodná.

Tak veľmi chcem byť slobodným človekom. Pristúpiť ku komukoľvek bez strachu, nebáť sa hovoriť alebo aj mlčať. Povedať pravdu. Byť tou pravdou. Nech sa stane čokoľvek.

Túžim nájsť ten pokoj, ktorý je odpoveďou na všetko. Prijať ten strach a pochopiť, ako veľmi ma klame. A nechať ho odísť v pokoji. Možnože čas to dokáže.

Ty sa zatiaľ maj dobre a neboj. Všetko dobre dopadne. 🙂

Jeseň je tu

Prichádza jeseň, je chladnejšie a dni sú temnejšie. Cítime sa unavení, rýchlejšie strácame energiu, ťahá nás to do postele, pod deku, ku čaju a knihe. Máme chuť ponoriť sa do letných spomienok na fotkách, nasávať atmosféru filmových a knižných príbehov, meditovať pri padajúcom daždi, dýchať les a napájať sa z jeho farieb.

Je to normálne.

P12003721

Taká je jeseň. Jej dynamika a melanchólia nám diktuje, čo by sme mali urobiť. Oddychovať. Stiahnuť sa do seba. Skryť sa pod oblečenie a dovnútra. Pozapaľovať sviečky v dome, poukladať ovocie do misiek, vyložiť nohy, vnímať, ako sa príroda mení, načúvať jej a byť naďalej jej súčasťou. Kým v lete sme na vrchole síl a máme dostatok energie na čokoľvek, jeseň nás logicky núti spomaliť. Niekedy je to v rámci pracovného života možné, inokedy nie.

Treba si aspoň občas nájsť ten pokojný kút a nechať do seba vstúpiť sentiment. Zahaliť sa do hmly, na chvíľu uniknúť starostiam, večným témam, povinnostiam. Pripraviť sa na zimu, ktorá nemusí byť milosrdná, vytvoriť si v srdci dosť miesta pre veci, ktoré nás budú v nasledujúcim období hriať.

P12003691

Prechádzkami, rozhovormi, meditáciami, cvičením, a láskou.

Čo ma naučili cesty

Cestovanie je neuveriteľné v objeme poznatkov, ktoré sa môžete naučiť. Múdrosti, ktoré zlepšia každý váš deň.

  1. Každá situácia má svoje riešenie. Najprv ale musíte chcieť

Prvá a najdôležitejšia vec, ktorú som sa naučila na cestách je fakt, že aj z tej najprekérnejšej situácie sa dá nájsť východisko. Jediné, čo nefunguje je, ak si sadnete na kameň a s hlavou v dlaniach sa predčasne vzdáte. Človek na ceste je odovzdaný svojmu osudu a svojej viere. Aj keď som rukou zlodejov prišla o všetky peniaze, aj keď som stratila batožinu alebo sa stratila v neznámej krajine, vždy existovalo riešenie ako z toho von. To, ako rýchlo som ho našla, záviselo vždy od toho, ako som sa k veci postavila. Či čelom- aktívne, alebo bokom – tak aby som na problém videla len z jednej strany a sklonila pred ním hlavu.

  1. Dobrí ľudia žijú všade. Rovnako tak aj zlí

Druhá múdrosť úzko súvisí s prvou. Akí ste, takých ľudí budete stretávať. Kamkoľvek však idete, nájdete tam presne tie isté dve skupiny ľudí – ľudí dobrých, vždy ochotných vám pomôcť a ľudí zlých, ktorí vám pomôcť nechcú alebo vám dokonca chcú ublížiť. Netreba si robiť ilúzie, nie všetci, ktorých stretnete, sú vaši priatelia. Ale prevažná väčšina ľudí sa nimi rada stane. Človek na ceste nikdy nie je sám. Len ak naozaj chce. Inak vždy stretne presne takých ľudí, akých potrebuje. Nesmie sa ich hanbiť osloviť a poprosiť o pomoc. Väčšine ľudí lichotí, keď ich o to požiadate. Ak ste milí a vďační a je to z vás cítiť, nemáte sa čoho báť. Potom sa treba spoľahnúť na intuíciu a skúsenosti – kto vám chce pomôcť naozaj a kto vás chce zneužiť, zistíte potom pomerne rýchlo. Sama vždy spomínam na jednu vetu, ktorú nám povedal chlapík na Sicílii. „Na Sicílii vám vždy niekto pomôže.“ Stretli sme ho v sobotu večer, keď venčil psa. Práve sme zistili, že z dedinky, v ktorej sme ostali, nám v nedeľu ráno nepôjde žiaden autobus na letisko. Ranné lietadlo sme nemali šancu stihnúť. Tento muž nám na seba nechal kontakt a nielenže nás ráno odviezol, ešte ten večer nás pozval na večeru, drink a do rána sa nám venoval.

P1250152

  1. Nikdy nie je tak zle aby nemohlo byť horšie. Ale ani tak dobre, aby nemohlo byť lepšie

Aj keď som si myslela, že už nič horšie sa nemôže stať – keď ma okradli v Bangkoku alebo keď sme sa stratili v Ríme, vždy sa napokon ukázalo, že nešťastie je nekonečné. V Bangkoku ma okradli aj druhý krát a zobrali mi úplne všetko a v Ríme sme sa stratili opäť. Vždy však napokon existovalo riešenie. Niekedy to trvalo dlhšie, ako sme dúfali, ale cesta von z toho napokon viedla. Kým sa človek nepoučí zo svojho nešťastia, bude sa neustále opakovať. Často je za tým chybný prístup.

  1. Spoznávať sa dá iba s otvorenou hlavou

Ak cestujete plní predsudkov, môžete rovno prestať cestovať. Ak máte dopredu pevné presvedčenie o určitých veciach, javoch, národoch, kultúrach, verte tomu, že nič na svete ho nezmení. Nie je nič horšie ako cestovať a nič sa pri tom nenaučiť. Poznávacie zájazdy nie sú o tom, že si idete overiť, čo už viete, ale že sa idete naučiť niečo, čo ste doteraz netušili. Znamená to, že kamkoľvek pôjdete, budete mať otvorené oči, otvorenú hlavu, srdce a veľa otázok. Len vtedy má poznávanie zmysel.

68015_1650642272960_3503957_n

  1. Neexistuje zlé počasie. Len zlá príprava

Každý správny turista vie, že zlé počasie neexistuje. Príroda a svet je zaujímavý rovnako v daždi ako počas slnečného dňa. Jasné, dva týždne nepretržitého dažďa počas dvoch týždňov vašej dovolenky v Chorvátsku vás najprv naštvú, ale je vaša chyba, že ste cestovali dopredu presvedčení o tom, ako bude vaša dovolenka vyzerať. Je dobré vedieť, že ešte stále existuje niečo, čo má navrch – a to príroda. Takže okrem toho, že neexistuje zlé počasie, stále existuje zlé oblečenie a zlá fantázia. Aj v upršanom Chorvátsku je množstvo vecí, ktoré sa dajú vyskúšať. Najmä ak máte pršiplášť.

  1. Najkrajšie miesta sú tie, o ktorých vedia len miestni

Počas cesty Sicíliou sme využívali couchsurfing. Vďaka tomu sme vybočili z klasických turistických trás a spoznali neuveriteľné veci. Len miestni nám mohli ukázať malé jazierka, horúce pramene, tajné pláže, domáce vinice, múzeá, o ktorých sa v bedekroch nepíše a reštaurácie, ktoré by sme inak nemali šancu nájsť. Dodnes som vďačná za tie pohľady, ktoré mi poskytli miestni. Aj za slová, názvy a pojmy, ktoré nás naučili.

  1. Nie je dôležité kam, ale s kým

Jednu z najdôležitejších vecí, ktoré som sa naučila, bola táto. Niet väčšieho pekla ako byť na nádhernom mieste s niekým, s kým neviete vydržať. Nikdy nezabudnem na úžasný road trip, ktorý sa úžasným zdal len vo chvíli, kým sme ho plánovali. Len čo sme vyrazili na cesty, začali sa prvé problémy a neskončili do konca. Aj to malo ale svoj význam. Ukázalo sa, že nie vždy sú ľudia takí, akí sa zdajú, kým s nimi sedíte pri pive. Skúste sa s niekým vydať na dvojtýždňový trip, byť s ním nonstop v aute, v hoteli, stane, … Potom zistíte, akí priatelia naozaj ste. A preto je jedno z najdôležitejších poučení toto – dobre si vyberajte ľudí, ktorí vás sprevádzajú na ceste, aby ste kvôli nim nezmeškali to krásne, ktoré môžete vidieť.

  1. Život je nádherný. Vždy

 Je jedno, kde ste a čo robíte. Či sedíte na Námestí pri fontáne di Trevi a jete zmrzlinu alebo sa práve šplháte na kopec v Slovenskom raji. Možno sa potulujete ulicami Palerma, kde vás naháňajú malé „Cigánčence“ alebo sa strácate v parkoch Dublinu a sledujete dôchodcov, ako hrajú šach. Možno vás práve okradli, možno ste unavení a máte pocit, že ste už videli všetko. Svet vás nikdy nemôže unaviť dlhšie ako na chvíľu. Je vždy nádherný. Keď sa vám všetko zdá zlé, nefunkčné, šedivé, znamená to len jedno –  potrebujete nádych a oddych. To je všetko.

Thajsko – Okradnú vás a ešte sa budete usmievať

„Thajsko bola jediná krajina, kde ľudia na príchod vojakov reagovali pozitívne. Nosili im kvety a fotili sa s nimi, niekto na Twitteri dokonca napísal: Tí vojaci sú takí zlatíí..“ hovoril mních LP Pasura na jednej z jeho prednášok v Mooktawan sanctuary. Ťažko uveriť, že popisoval tú istú situáciu, o ktorej naše média hovorili dosť vážne. Je pravda, že protesty v Thajsku boli a priniesli aj svoje obete, ale keď som prišla do Thajska začiatkom júna 2014, nebolo po nich ani stopy. Panika môjho okolia bola teda zbytočná. 

Namiesto toho sa vláda všemožne snažila prinavrátiť turizmus do starých koľají. Thajčania sú si vedomí, z čoho ich krajina (okrem iného) žije. Je to história, kultúrne pamiatky, príroda, lacné tovary a služby, ale aj pohodová atmosféra, ktorú bežne v Thajsku cítite na každom kroku. Bolo by smutné o niečo z toho prísť.

Vôľou kráľa je urobiť z vás turistov (aj) proti vašej vôli

Thajčanmi milovaný kráľ Pchúmipchón Adundét urobil v sobotu, 21. mája, v deň júnového slnovratu krok v ústrety turizmu: sprístupnil všetky chrámy turistom zadarmo a podporil šoférov tuk-tukov, aby mohli turistov voziť po celom meste za smiešnu sumu.

Prepracovaný systém spolupráce s predajcami luxusných látok, drahokamov a suvenírov, ktorí šoférom platili za každého privezeného zákazníka isto priniesol svoje ovocie. A ja som bola „lucky“, ako sústavne opakoval šofér môjho tuk-tuku, aj napriek tomu, že som si nekúpila žiadny drahokam vo výhodnej, nezdanenej cene, ani drahý oblek, ktorý mi núkal arogantný Ind v továrni na látky, kam ma môj šofér iniciatívne odviezol.

Zato som videla obrovského stojaceho Budhu, pri ktorého nohách sa krčili thajské ženičky. V tej chvíli na mňa pozeralo 32 metrov čistého zlata, ligotajúceho sa na slnku postaveného za účelom zraziť vás na kolená v nemom úžase. Turisti, ale aj miestni pokladali k enormným prstom Budhu lotosové kvety a všade rozvoniavali vonné tyčinky. V areáli chrámu Wat Intharawihan bola atmosféra pokoja a pohody.

Úder pre šťastie na ťažký gong a následná návšteva Lucky Budhu ma usvedčili v tom, že moje smoliarske dni sa skončili. Stratená batožina sa predsa našla a ukradnuté peniaze boli už tak či tak nenávratne preč. Tak načo sa trápiť? Thajský štýl vyrovnávania sa s problémami sa mi vryl do kože. Akceptovať realitu, vyrovnať sa s utrpením a vidieť skôr to dobré je také budhistické… a byť budhistom v Thajsku je niekedy obzvlášť výhodné.

Priveľa filmového života v Bangkoku

V Bangkoku sme bývali na jednej z najrušnejších ulíc hneď vedľa Khao San Road, kde od večera do rána hučala živá hudba a kde taxikári a šoféri tuk-tukov hučali nepretržite. Z pouličných stánkov sa valila vôňa Pad Thai a neobvykle odvážne oblečené Thajčanky vám strkali nápojové lístky rovno do ruky. Mohli ste sa znakupovať do zbláznenia, ushoppingovať na smrť, alebo len tak sedieť v bare a civieť na život, ktorý sa nemienil zastaviť. V izbe hostela, kde sa úbohý stropný ventilátor snažil zahnať horúčku každej jednej noci, sme zaspávali na smrť unavení životom veľkomesta, v ktorom je všetko ako z filmu.

Bangkok ma naučil jedno – že žiť na ulici vôbec nie je hanba. Obyvatelia hlavného mesta robia mimo svojich domovov všetko – od obchodovania, cez výchovu detí až po spĺňanie si základných potrieb. Thajská masáž na koberčeku pri hlavnej ceste je rovnako v poriadku ako dobre prepečený škorpión na drevenej paličke. A krásna Thajčanka s chlpatými nohami je rovnako bežná ako chlap so sukňou a podprsenkou za pokladňou v  Seven Eleven.

A ešte jedno je v poriadku. Ak ste videli tento film, tak pochopíte, o čom je láska na thajský spôsob. Vyzerá ako starý a pupkatý (v lepšom prípade svalnatý) severan a krehká thajská dáma v ľahkých letných šatách. Frekventovaný obrázok v uliciach Bangkoku, Chiang Mai, i kdekoľvek inde v Thajsku. Nepochopiteľná realita.

Primálo života v Koh Samet

Je možné, že v Bangkoku nachvíľu utrpíte šok z takej heterogénnej vzorky ľudskej civilizácie na niekoľkých metroch štvorcových. Vhodným spôsobom, ako sa z toho dostať, je uniknúť na kúsok zeme, ktorý sa rozpúšťa v slanom morskom roztoku. Človek s časom obmedzeným zase nemá až toľko možností dočiahnuť na pláž v rozumnej vzdialenosti od Bangkoku, preto bol môj výber ostrova

Koh Samet, ktorý je od hlavného mesta asi tri hoďky autobusom a loďou, celkom logický. V júni, kedy sa turisti, zastrašení obdobím dažďov a tento rok navyše aj spomínanými protestmi, radšej Thajsku vyhnú, je vlastne skvelé ocitnúť sa na ktoromkoľvek ostrove. Uprostred týždňa sa turistické kancelárie v Bangkoku mierne pousmejú nad kúpou vášho zájazdu na ostrov, no nemusíte sa báť; spoločne sa nejaká posádka napokon nazbiera. Má to aj svoje výhody – už v autobuse si vyhliadnete perspektívneho spolupútnika a ľahko sa s ním dohodnete. Mne hneď padla do oka pehavá a modrooká Izraelčanka, ku ktorej sa takmer okamžite pridali Belgičan, Turkyňa a Nemec, aby sme tak spoločne obsadili poloprázdny ostrov Koh Samet. Pri iba ôsmich kilometroch pevniny nebolo žiadnou výzvou prejsť ho krížom-krážom, aj keď miestnej polícii, ktorá ma potom viezla naspäť, sa to zdalo neuveriteľné. „Thajčania nikdy nechodia pešo,“ zasmiala sa blonďavá Škótka na pláži Ao Tuptim, ktorá na ostrove žije už trinásť rokov. Okrem tohto poznania mi pomohla dohodnúť sa s policajtmi, a potom sa už len zabávala nad ich potrebou odfotiť sa so mnou.

Koh Samet ma naučil ešte čosi – v skutočnom raji sú belosi atrakciou, čo dokladuje premisu, že prvá Eva nemohla byť beloška. Na druhej strane, raj je pre Evy rajom najväčšmi vtedy, keď všetci ostatní ostanú doma.

Na Koh Samet som našla raj na opustenej pláži Ao Pakarung, kde to vyzeralo presne ako na jednom z tých obrázkov, ktoré som si na začiatku milénia sťahovala do prvého počítača. Nemusím vám dúfam hovoriť, ako vyzerá raj – to viete najlepšie sami. Je tam však ticho a k obedu sa podáva čerstvý, dobre vychladený kokos, ktorým zapíjate západ slnka nad morom.

Takýto raj je navyše mimoriadne lacný. Drahé je len dopracovať sa k nemu. Budhisti by aj na toto mali svoje zdôvodnenie: za všetko môže karma. Preto sa snažte, aby ste mali karmu v poriadku. Azda sa už v tomto živote dočkáte sladko-štipľavej a horúcej odmeny v podobe návštevy Thajska.