Archívy kategórie: O joge a meditácii

Prečo sa po joge cítime tak dobre

Na poslednej hodine jogy sme krátko hovorili o tom, čo pre nás robí hlboké dýchanie. Ale princípov v joge, vďaka ktorým sa na konci hodiny cítime ako znovuzrodení (alebo by sme mali) je viac. Ktoré to sú?

1. Hlboké, vedomé dýchanie a práca s dychom

Nemusíme hovoriť o tom, že dych je základ. Ale nie je dych ako dych, nervová sústava mení počas dňa a rôznych situácií jeho kvalitu. Keď sme v strese, dych je rýchlejší, plytší. Zapneme nervový obvod sympatikus, ktorý kedysi riadil stresovú reakciu útoku či úteku – k tomu sú potrebné stresové hormóny kortizol a adrenalín a následne prichádzajú dôsledky ako zrýchlený tep, zrýchlený dych, búšenie srdca, nechutenstvo či podráždenie tráviacej sústavy, prekrven0ie či stŕpnutie končatín a pod. Ak sme väčšinu dňa v strese, náš organizmus to neskutočne vyčerpáva. Cítime sa oslabení, vyčerpaní, nič nás nebaví, môže nastúpiť depresia či rôzne psychosomatické choroby. Dlhodobý stres spôsobuje celú plejádu „fajnotiek“ ako srdcovo-cievne ochorenia, ochorenia tráviacej sústavy, poruchy pohybového aparátu, nespavosť a pod.

Ak prejdeme na pomalé, plynulé a hlboké dýchanie (čo počas hodiny často a rada opakujem 😊 ), motivujeme nervovú sústavu prejsť do režimu parasympatikus, v ktorom sa vyplavujú oveľa príjemnejšie hormóny. Parasympatikus je stav pokoja, uvoľnenia, relaxácie, v tomto režime sa aktivuje tráviaca, močová a srdcová sústava, náš dych je hlbší, náš tep pomalší. Jednoducho, telo funguje ako má. V tomto režime by sme mali byť väčšinu dňa. Je nám však jasné, že pri súčasnom štýle života je to často iba nereálny ideál.

Ale pritom stačí málo. Kedykoľvek počas dňa venovať chvíľku vedomému dýchaniu. Napríklad počas písania na počítači, počas obeda, počas prechádzky na druhé oddelenie alebo cesty domov, skrátka kedykoľvek nám napadne, urobiť niekoľko hlbokých dychov, ideálne aspoň 40, 80 alebo 120. Wim Hof hovorí, že aspoň 120 hlbokých dychov denne nám kompletne zlepší život. Dych je v joge na prvom mieste. Hindovia verili, že život sa ráta na počet dychov, takže čím dlhšie sú naše nádychy, tým menej ich je a tým dlhšie žijeme. Krásne, nie? Neplytvajme zbytočne naším dychom, naučme sa šetriť nádychy a používať ich efektívne. Naše zdravie sa nám poďakuje.

2. Sústredenie

Či už máme na mysli sústredenie počas cvičenia ásan, sústredenie v štýle flow, či sústredenie na dych, relaxáciu či meditáciu, ide o tréning našej mysle. Učíme ju byť prítomnou, pozorne vnímať aktuálny okamih, naučiť sa vnímať svoje telo a svoju myseľ s nadhľadom. Učíme sa nestotožňovať sa so svojimi myšlienkami, ale skôr byť – žiť naplno, byť tam, kde sme.

    Počas dňa je naša myseľ často zahltená, skáče od jednej veci k druhej, a to ju vyčerpáva. Sme neefektívni, preťažení, náš mozog cíti únavu, na konci dňa nám to už možno nemyslí a vraciame sa oblúkom k vyššiemu bodu. My potrebujeme našej mysli vrátiť pokoj a sústredenie. Tréningom sústredenia v balančných či iných polohách, či výdržou v ásanách učíme telo aj mozog zotrvať v sústredení. Zachovať pokoj, nech sa deje čokoľvek. A keďže sme predtým vďaka pokojnému dychu prešli do parasympatiku, teda vegetatívneho režimu, darí sa nám to oveľa ľahšie. Dokážeme lepšie vnímať signály tela a aj tie najjemnejšie podnety, na ktoré vieme okamžite reagovať. Volá sa to aj vnímavosť, mindfulness. Vyskúšajte.

    3. Pohyb

    Ešte chvíľku ostaňme v tomto rozprávaní o jednotlivých režimoch nervovej sústavy. Praľudia boli oveľa efektívnejší – ak prišlo ohrozenie, zapol sa sympatikus, oni bojovali alebo ušli (niekedy zamrzli). Telo naraz vyplavilo veľa stresových hormónov a tie im pomohli aktivovať mozog aj telo na rýchlu reakciu. Prudký pohyb im pomohol tieto hormóny spáliť, a keď boli naspäť v bezpečí, bolo po všetkom, vrátili sa do parasympatiku. Prichádzal pokoj, relax, upokojenie.

    Čo robíme my? Sme celý deň v práci, každú chvíľu riešime nejaké úlohy, pokračujeme často aj doma (alebo robíme celý deň doma) a stres sa stáva nepretržitým spoločníkom. Na konci dňa je tých stresových hormónov toľko, že máme problém, ako prejsť do uvoľnenia. Áno, môžeme dýchať a je skvelé, ak s tým čo najskôr začneme. Ale niekedy to nestačí. Niekedy je potrebné urobiť niečo aj s telom, tak ako to robili naši predkovia. Takže okrem iného aj na toto je cvičenie – spáliť prebytok stresových hormónov, vyplaviť ich z tela von, ako sa hovorí, vybiť sa. Šport či cvičenie nahrádzajú boj či útek a okrem iného zamestnajú našu presýtenú myseľ. Preto je pohyb taký kľúčový. Preto sú dynamickejšia joga alebo iné dynamické štýly cvičenia či športov ako posilňovanie, kardio, futbal či beh často „ľahšie“, pretože väčšinu práce urobí naše telo.

    Pomalšie štýly jogy môžu byť pre mnohých „utrpením“, pretože snažiť sa sústrediť niekoľko minút našu myseľ bez pohnutia tela je vcelku výzva. Preto mne osobne vyhovuje štýl jogy, v ktorom sa mieša dynamika aj pomalosť, sústredenie aj plynutie. Najprv chvíľka venovaná dychu, potom viacero ásan s výdržou či dynamických prechodov, a keď je kortizol spálený, môžeme sa naplno ponoriť do relaxácie či meditácie. Je ťažké začať hneď meditovať, ak nie ste zenový majster. Ale trénovať hlboké dýchanie a pravidelne cvičiť (aspoň 10 min ráno či večer) určite zvládne každý. Napokon zapojiť vedomé dýchanie do akéhokoľvek športu je tiež cesta.

    4. Flexibilita a zdravie

    Predsa len ešte jeden bod. Ak jogu cvičíme dlhodobo, cítime sa dobre dlhodobo. Naše telo a naše zdravie potrebujú, aby sme sa hýbali. Joga navyše trénuje a udržiava flexibilitu tela. Kontrakciou a flexiou, skracovaním a predlžovaním svalov udržujeme svaly aktívne. Svaly sa viažu na kĺby, takže tým zachovávame naše kĺby prekrvené a pružné. Naše telo potrebuje pohyb každý deň. Nemusia to byť dve hodiny v posilňovni, ale povedzme hodinka, v ktorej bude zahrnutý presun do práce, chodenie po schodoch, cvičenie, večerný strečing, ale pokojne aj upratovanie. Joga využíva pohyb cielene na princípe opačných ásan – predklon, záklon, úklony na strany. K tomu rotácia, obrátené pozície, balančné pozície atď. Pohyb je veľmi adresný, zapájame postupne všetky skupiny svalov, preto často po cvičení máme svalovicu na svaloch, o ktorých sme ani netušili, že ich máme. 😊 Nejde o jednostranný, nevyvážený pohyb, čo hrozí pri niektorých iných športoch. Samozrejme, princípy z jogy môžeme uplatniť aj inde. Cvičiť všetko, cielene, a pri tom vedome dýchať. Tak si udržíme zdravie a ohybnosť do vysokého veku. Všetci ste určite videli videá deväťdesiatročnej učiteľky jogy. Áno, je to možné. Voľba je na nás. 😊

    Premeňte sa na mačku

    Či už máte radi mačky alebo nie, sú to zvieratá, od ktorých sa môžeme veľa naučiť. A joga sa nimi inšpirovala viac než dosť.

    Pevná a pružná chrbtica a celé telo, pazúriky, ktoré okamžite reagujú, zviera, ktoré prežije aj pád z niekoľko metrovej výšky.

    Mačka je fascinujúce zviera a popísalo sa o nej viac než dosť. Prečo o nej píšem práve teraz?

    Pretože joga nás učí byť mačkou.

    joga1Človekom s pevnou a pružnou chrbticou, ktorá sa vie rovnako dobre ohnúť, keď sa treba vyhnúť prekážkam, ale dokáže byť aj vystretá a hrdá, keď potrebujeme ukázať svetu, kto sme. Všimnite si, že o mačke sa hovorí, že je to hrdé zviera.

    Je za tým inteligencia, aj životná skúsenosť – mačka vie, odkiaľ prišla, aká je jej úloha na tomto svete, je si vedomá svojich schopností a nepozná strach – ak ho aj zažíva, vie ako reagovať. Aj mačací útek vyzerá ako jasne premyslená akcia.

    Mačka má neuveriteľné telo – svalnaté, šľachovité, pružné, zároveň pevné… Všimli ste si niekedy, že mačka stále cvičí? Nie náhodou sa jedna z najzákladnejších pozícií volá práve po nej.

    Mačka počas celého dňa naťahuje svoj chrbát, pazúriky, labky, je stále v pohybe. Tvrdo spí, ale ako náhle vstane, začína svoj deň rozcvičkou.

    Jej telo je dokonale pružné a presne reaguje na podnety. Pri páde dokáže natoľko odľahčiť svoje telo a stlmiť dopad, že sa nezláme, úder pokojne prejde jej telom a nechá ju nepoškodenú.

    Toto všetko sa môžeme od mačky naučiť.

    Byť pevný a zároveň pružne reagovať. Byť si vedomý svojej pozície v potravinovom reťazci, ale vedieť aj bez hanby utiecť, keď treba. Ohnúť chrbticu vtedy, keď treba, ale mať sebavedomie, ktoré nás povedie životom dopredu. Všimnite si, ako vystreto stoja ľudia, ktorí pôsobia sebavedomo. Len čo vstúpia do miestnosti, každý si ich všimne. Nemusia nič hovoriť, stačí, že prejdú miestnosťou a už každý hovorí o nich.

    Stačí byť ako mačka a neustále cvičiť, posilovať, byť v pohode a vedieť hlboko oddychovať. Rozdeliť si deň na fázy oddychu a akcie a všetko robiť naplno, tak ako to robí mačka.

    Čo tak začať tým, že si dnes zacvičíte túto pozíciu? Možno lepšie pochopíte, prečo o tom toľko hovorím. 🙂

    Na záver už mi len ostáva pripomenúť vám obraz rozmaznanej mačky, ktorá žije v byte. Aj medzi mačkami sú dnes tučné, vykŕmené, lenivé tvory, ktoré navyše trápia rôzne choroby. A to je presne to, čo s nami robí pohodlie a prepych.

    Byť tým, čím som

    Posledné dni boli náročné. Veľa vecí mi zobralo vietor z plachiet a moje pľúca boli priveľmi vyčerpané na to, aby som rozfúkala mračná a rozhýbala vlastný koráb.

    V takých chvíľach nemáte chuť na nič. Už vôbec nie sa postaviť pred ľudí a niečo s nimi zdieľať.

    Napriek tomu som sa musela večer premôcť a postaviť sa pred svojich žiakov. Urobiť všetko preto, aby zabudli na svoje starosti a nie naopak spôsobiť to, aby videli ešte aj tie moje.

    Ťažká úloha.

    Potom sa stal zázrak. Vlastne nie zázrak, obyčajná vec. Stáva sa to vlastne zakaždým.

    V momente, keď začnem viesť hodinu jogy, prestávať sa rozplývať. Som človek tu a teraz, ja, na tomto mieste a v tomto čase. Zrazu nepremýšľam nad včerajškom, ako ma vytočili v práci, nemyslím na svoje smútky ani momenty pochybení. Nemusím sa na nič hrať, ani pretvarovať. Nemám strach, že niečo pokazím. Som len tu a robím to, čo milujem. Som tým, čím som.

    Sebou.

    Každej sekunde venujem len jedno slovo a nie stovky myšlienok. Tichou miestnosťou sa ozýva jasný hlas a nie šum zmätených úvah a plánov. Medzery medzi slovami sú vyplnené nádychmi a výdychmi. Každú chvíľu si niečo uvedomím, raz ako sa mi pri dychu dvíha hrudník, raz ako sa vonku na stromoch hojdajú listy alebo ako sa odráža mesiac v plnom splne v oknách. Vidím svojich žiakov ako pokojne preciťujú svoj dych, svoju existenciu, ako vnímajú svoje telo, ako ich myšlienky pokojne tlejú ako oheň v kozube alebo naopak ako sa nevedia prestať mrviť a niečím sa trápiť.

    Sledujem sviečky, ako sa mihajú a menia svetlo okolo seba. Každej sekunde patrí len jedna myšlienka. Myšlienka, ktorá sa týka výlučne prítomnosti. A toho, čo sa práve deje.

    A som vďačná za to, čo je. Že som. Že sme.

    Nikto mi tú chvíľu nemôže zobrať, ja ju môžem darovať sebe.

    A keď pomaličky rozhýbeme svoje telá, vidím ako sa lenivosť a nepokoj mení na súlad a harmóniu. Ľudia sa dajú naladiť ako nástroje. Na začiatku rozladení, každý hrá v inej tónine a na konci znejú ako jedna harmónia, ich energia sa príjemne vlní v priestore a keď človek počúva, môže cítiť jemné vibrovanie.

    Znie to ako scifi.

    Možno.

    Ja v tom nachádzam silu. Silu, ktorá sa skrýva v človeku, ktorý preciťuje každý okamih, každú stotinu sekundy. Ktorého energia plynie jednosmerne a napĺňa priestor.

    Vtedy viem, že skutočne všetko je možné, ako o tom hovoria knihy a osvietení alebo aj blázni, ktorým máme tendenciu neveriť.

    Človek všetko môže, čo si zaumieni. Keď naplní každý okamih sebou a svoj život bytím.

    Potom sa hodina skončí. Veľa sa toho udialo. Ale vlastne nie viac ako inokedy.

    Ľudia sa rozutekajú domov a v miestnosti ostáva ticho, dopité poháre a časom aj tma… túžba môcť v tomto stave spočinúť.

    Určite je to možné. Osvietení aj blázni to už vedia. A vy to môžete vedieť tiež.

    Ďakujem za možnosť byť tým, čím som.

     

    Poistiť sa jogou pre budúcnosť

    Moja kamarátka poisťuje životy. Vníma to ako poslanie, pretože podľa jej slov chráni ľudí a ich najbližších pred tými najhoršími situáciami a ich dôsledkami. Pomáha ľuďom chrániť ich zdravie a ľahšie sa vyrovnať s chorobou, keď už raz príde. Môžeme si o životných poistkách myslieť čo chceme, ale niečo na tom je. Aj cvičenie jogy je ako životná poistka.

    Každý deň, ktorý žijeme, sa vlastne pripravujeme na to, čo bude potom. Potom, keď prestaneme byť taký mladý a keď to prirodzené plachtenie životom prestane. Potom, keď telo bude unavenejšie a chorôb bude pribúdať. Každý deň svojho života skladáme korunku ku korunke a šetríme si sily na neskôr. To, ako žijeme dnes, keď sa ešte máme perfektne, predurčuje náš neskorší život.

    Mladý človek nemyslí na starobu. Nemyslí ani na veci s tým súvisiace – na dôchodok, problémy, choroby… Dnes je naše zdravie samozrejmé, a zdá sa, že samozrejmé bude aj po zvyšok našich dní.

    Lenže všetky štatistiky naznačujú, že to nie je pravda. Každého skôr či neskôr nejaká choroba alebo zranenie čaká. Choroby patria k životu, tak ako patria k životu zlyhania – raz za čas niečo pokazíme a choroba nám to príde oznámiť. K tomu všetky tie genetické predispozície, znečistené prostredie, stresy v práci… V podstate takmer všetko zo súčasného životného štýlu nám vkladá do osudia chorobu. To, ako sa s tým neskôr vyrovnáme závisí práve od toho, čo robíme dnes. To, ako jeme dnes, ako sa hýbeme a čo si vkladáme do hlavy… Postupne skladáme svoj účet, ktorý nám na staré kolená vyplatíčas. Ak sme v mladosti narobili priveľa dlhov, ak sme nemysleli na zadné dvierka, čas nám to spočíta.

    Paradox nášho života spočíva v tom, že potom nám bude chýbať to, čo si nevážime teraz.  To, čo je dnes samozrejmé.

    Lenže v živote toho veľa samozrejmého nie je. To, že sme nepoučiteľní a odmietame si pripustiť našu smrteľnosť, je už súčasťou našej povahy, ktorá si bolestivé a ťažké veci skrátka nepripúšťa. Prečo by sme mali platiť poistenie, keď sme dnes zdraví a nič nás nebolí?

    Preto. Lebo dnes ešte máme sily a máme možnosti.  Ešte je ľahké cvičiť a vyberať si jedlo, ktoré nám robí dobre.

    Je to fascinujúce. Stačí sa na to pozrieť objektívne a pripustiť si to. Uvedomiť si, že my sme pánmi našej budúcnosti, aj keď ona má vždy navrch. Jediný spôsob, ako jej ukázať stredný prst, je byť pripravený na to, čo nám pripraví.

    Už dnes môžeme začať sporiť na staré kolená – a dobre pripraviť tie mladé. Venovať sa im, posilňovať ich, kŕmiť ich tými správnymi vecami. Aby potom dlhy v banke života neboli privysoké…

    Päť štádií začiatočníckej jogy – ako sa z ignoranta stáva pokorný cvičenec

    Už ste počuli o Kübler-Rossovej teórii reakcie na smútok?

    Popretie

    Hnev

    Vyjednávanie

    Zúfalstvo

    Prijatie.

    S cvičením jogy je to podobné. Najmä „tenkrát poprvé“. Každý človek reaguje v rámci svojej úplne prvej skúsenosti s jogou inak. Ale ak by sme to mali zovšeobecniť…

    1. Na začiatok by som zaradila ešte šok. Toto je joga? Ale veď v časopise písali, že to je ako strečing? Prečo je to také ťažké? Prečo mi to nejde? Na čo je všetko to dýchanie a čudné pozície?
    2. Prvé štádium je popretie. Toto nie je pre mňa. Joge vôbec nerozumiem. Je to len pre ženy. Pre mladé ženy… Je to pre mňa príliš pomalé, príliš pokojné. Ja nie som taká, taký pokojný. Potrebujem dynamiku a poriadne sa spotiť. A čo všetky tie kecy? Čo to znamená dýchať do panvy? Polovici tých slov nerozumiem a druhá polovica znie čudne. Vyzerá to tu ako na nejakom ezoterickom posedení pre slobodné matky. Nejako to pretrpím a pôjdem…
    3. Potom prichádza hnev. Seriem na to. Neznášam jogu. Lektorka stále hovorí, aby som sa ukľudnil, uvoľnil sa. Ale ako, keď visím dole hlavou a bolí ma každá bunka môjho tela? Preboha, čo som nejaký indický guru? 8 hodín sedavého zamestnania ma mení na hromadu olova a myslieť si, že nejaká joga to zmení, je naivné. Seriem na jogu, už sem neprídem. Lektorka je aj tak afektovaná ťava.
    4. Štádium zúfalstvo sa väčšinou nedostaví. Nestihne. Väčšina ľudí po štádiu hnevu už na ďalšiu lekciu nepríde. Nedá tomu šancu, nepočká, nevydrží… Načo, keď je to také nepríjemné a nedáva to žiadny zmysel? A berie mi to čas?

    Po hneve prichádza pauza. Sú ľudia, ktorí jogu zaradia na zoznam navždy zavrhnutých vecí spolu s tofu, špenátom a nordic walking-om. Niektorí z nich to časom prehodnotia a jedného dňa sa pod vplyvom životných okolností k joge vrátia. Tí ostatní sa už nikdy k pozícii psa ani len nepriblížia. A budú od nej odhovárať aj najbližších. Aj tých úplne cudzích, s ktorými sa priblížia k téme len náhodou počas čakania na verejné toalety.

    Tí, čo sa aj napriek zlým pocitom k joge vrátia, si zaslúžia metal. Nie preto, že by boli výnimočne úžasní, veď joga napokon nie je jediná vec, ktorú jednotlivec v živote môže robiť. Ale preto, že v sebe našli pokoru a prekročili seba. Väčšinou sú za tým ale aj silnejšie dôvody – ozajstný zdravotný problém, snaha dokázať si že to zvládnem, stávka s kamošmi alebo platonická láska k lektorke. J Dôvody nie sú vždy známe. Ide o to, že človeku to napriek určitému diskomfortu dalo niečo potrebné. Čokoľvek potrebné. Možno len poznanie, že existuje aj „taký druh športu“, v ktorom sa nesúťaží. Alebo fascinácia tým, že k uvoľneniu si vystačíme s naším vlastným dychom.

    1. Potom sa dostaví prijatie. Kdesi po tých náročných prvých hodinách, keď nič nedáva zmysel, a keď viac než nad vlastným dychom rozmýšľame nad tým, prečo sme hodinu pred jogou jedli pizzu alebo ako vlastne vyzeráme v zrkadle, keď visíme dole hlavou, všetko prijmeme. Ešte to nemusíme celkom chápať, naše telo spočiatku všetko popiera podobne ako myseľ. Pravda ale je, že joga najprv umožní telu pochopiť (telo sa cíti lepšie, je krásne uvoľnené, natiahnuté, prišlo na nové myšlienky a jeho stav sa zlepšuje) a prostredníctvom zážitku tela sprístupní toto pochopenie aj mysli. A to je paráda. Okrem toho, že sa začíname cítiť lepšie, možno dokonca výborne, a že posúvame vlastné hranice tela a náš zdravotný stav sa zlepšuje, prenikáme do hĺbky akejsi životnej filozofie, ktorú joga popisuje a nesie. Filozofia za jogou je úžasná. Má odpoveď takmer na všetko a učí vás nachádzať odpovede na všetky otázky vo vás. Učí vás balansovať na tenkej hrane života a poznať, čo sa nachádza na jednej aj druhej strane. Dodáva vám tú potrebnú ľahkosť kráčať a silu bojovať. Získavate múdrosť. A to ste pritom na začiatku nenávideli všetko, čo sa dotýkalo jogy vrátane jogamatky. Predovšetkým vrátane lektorky.

    Ale o tom je život. Ak zvládneme to ťažké a odporné, čo nám je proti srsti, získame tým múdrosť, o ktorej sme netušili, že je a ktorá prichádza až po pokornom popretí seba.A k tomu aj istú životnú ľahkosť.

    Meditácia tekutosti

    Keď občas zavládne v živote človeka pocit, že veci nejdú tak ako by mali, že sa nič nedeje podľa plánu alebo len cesta trochu odbočila mimo trasu, existuje jeden možný spôsob, ako sa pozrieť na danú situáciu. Pozrieť sa na život ako na vodu.

    Vodu, ktorá je neustále v pohybe, dokonca aj voda v jazere sa pod vplyvom vetra vlní, vytvára kruhy. Odniekiaľ niekam smeruje alebo aspoň krúži dookola. Voda sa neustále mení, no aj napriek vždy inému skupenstvu je to stále tá istá voda.

    Voda je sama o sebe bez chuti, bez zápachu je priesvitná, ale všetko dokonale odráža, všetko sa na nej zrkadlí.

    Voda je metaforou, ktorá má nekonečné možnosti výkladu.

    Preto, ak nás niečo trápi, niečo sa nám nedarí, alebo nás o tom len chce presvedčiť naša myseľ, môžeme si spomenúť na vodu. Precítiť vodu v sebe, vnímať jej pohyb, prúdenie, tekutosť. Nechať sa unášať s prúdom a stať sa jeho súčasťou. Lebo prúd vody prekoná vždy každú prekážku, aj keď niekedy to trvá roky.

    Spomeňte si, čo voda dokázala za stáročia urobiť s pohoriami, s jaskyňami. Aj človek môže dokázať to isté, ak vníma svoju tekutosť. Je poddajný udalostiam, ktoré ho nesú životom, no nakoniec on formuje svoj život. Dôsledne, pomaly, s istotou.

    O tom je meditácia tekutosti. Zavrieť oči a byť voda…

    Raz som mala krásnu meditáciu – videla som samú seba, ako ma v bielych šatách unáša rieka. A ja som len šla, šla s prúdom. Čistá, nevinná, dôverujúca a pokojná.

    A ešte niečo o tekutosti pohybu: k tomu postačí toto video, ktoré ma ešte stále fascinuje aj odrádza zároveň.

    Urobiť si pauzu

    Od rána do večera. Od večera do rána. Z domu do práce, z práce na nákup, z nákupu po deti a domov. V jednom kole. Bez zastavenia, bez prerušenia, alebo len s krátkym prerušením, ktoré sa volá spánok. Kóma, lepšie povedané. Taký je život, ktorý dnes žijeme.

    Čím viac ľudí stretávam, tým viac sa upevňuje moje poznanie, že žijeme uponáhľaný život a času na pauzu je čoraz menej. Kým príde dovolenka, prejde niekedy celý rok. A to je, sakra, dlhá doba.

    A pritom by stačilo tak málo. Urobiť si pauzu.

    daydreamingNajzrozumiteľnejší záver z prvého týždňa mojej 21-dňovej výzvy je o tom, aké dôležité je urobiť si počas dňa pauzu. Neznamená to bežať na obed s uchom prilepeným na mobile alebo uviaznuť v rozhovore s kolegami o úlohe, ktorá leží na stole, kým obedujete. Pre mňa znamená pauza jediné – nadýchnuť sa. Ak je pauza to ticho medzi dvoma myšlienkami, alebo ticho medzi nádychom a výdychom, tak potom niet lepšieho vysvetlenia.

    Schopnosť urobiť si pauzu je o zvyku a chuti robiť si malé rituály. Prejsť sa parkom a pozorovať stromy. Len sa dívať, ako sa kmášu vo vetre, ako z nich padá lístie.

    Vyšliapať päť schodov na strechu a tam si po obede posedieť pri kávičke.

    Natiahnuť sa v relaxačnej miestnosti na desať minút, pustiť si hudbu a na nič nemyslieť, len byť v tejto chvíli a všetky úlohy, telefóny, plačúce deti (dobre, plačúce deti možno nie) nechať za sebou, za dverami, kdesi na pokožke tváre, nepustiť ich dovnútra.

    Joga a meditácia ma naučili urobiť si pauzu. Možno krátku, možno malú, ale zmysluplnú.

    Naučili ma, že keď sa práca skončí, treba skončiť aj myšlienky o nej. A niekedy je to skutočne len vďaka tomu, že keď cvičíš jogu, nemyslíš na nič a keď docvičíš, je už príliš neskoro myslieť na to, čo bolo pred jogou.

    Urobiť si pauzu je umenie vychutnať si život. A to je umenie, ktoré sa môžeme kedykoľvek naučiť.

    Stačí si dať tú správnu výzvu. 🙂

    Každý zájde tam, kam bude môcť. A chcieť.

    Keď kráčam domov popri rieke, vnímam, ako plynie. Neustále v pohybe, neustále prúdi smerom do mora. Podobne ako my. Od čoho závisí úspech človeka?

    Ak dnes vynecháme filozofovanie o tom, čo úspech je, prejdeme rovno k prvej otázke: od čoho závisí, či sa niekto stane človekom, ktorý prenikne do hlbín života alebo ostane na povrchu?

    Jedna z mojich žiačok na joge vyslovila myšlienku: „Kiežby každému bolo dopriate toto zažiť a chodiť sem s nami…“ Keby ale naozaj bolo toto každému dopriate, využil by to každý? Povedzme si rovno: nevyužil. Nepotrebujeme hovoriť o joge, aby sme sa dostali k jadru veci.

    Nie každý človek sa rozhodne preniknúť hlbšie.

    Zoberme si akýkoľvek šport. Na začiatku sotva tušíte, o čo ide. Možno vás to trochu baví, alebo naopak, úplne nebaví. Po niekoľkých týždňoch tréningu získavate základné schopnosti, ktoré sa prehlbujú čoraz viac. Začínate siahať na dno svojich síla to dno sa vám čoraz viac vzďaľuje.

    brice portolanoZažívate prvé problémy – úrazy z nepozornosti, psychické blokády z minulosti, chýba vám vytrvalosť, odvaha, viera…

    Pochybujete.

    Ak to vydržíte, so vztýčenou hlavou napokon zvíťazíte sami nad sebou a otvorí sa pred vami celkom nová kapitola.

    Prvé obdobie krízy je najťažšie. Keď ju zvládnete, prežiť druhú krízu už bude ľahšie. Nech pôjde o čokoľvek.

    Lenže človek nemá vždy silu vydržať. Nemá chuť, čas, nechce sa mu, má dôležitejšie veci.

    Možno posledné zo spomenutého je najdôležitejšie – máte skrátka dôležitejšie veci ako jogu alebo daný šport. Alebo hodiny klavíra či jazyka.

    Možno ste už uvažovali nad tým, že by ste sa začali niečomu venovať, možno máte za sebou prvé hodiny. Počiatočné nadšenie je preč a vašou ďalšou úlohou je nájsť dôvod pokračovať. Akýkoľvek. Ak sa rozhodnete, kdesi tam čaká zasľúbené poznanie…že treba ísť ďalej.

    A tak je to aj s jogou. Nie každému bude dopriate otvoriť v sebe novú kapitolu jogovej praxe a preniknúť skutočne hlbšie. Nie každý to naozaj chce a nie každý to vydrží. Mne to trvalo roky, kým som pochopila, čo mi joga dáva. Aj napriek tomu mám niekedy obdobia, že pochybujem, že sa mi nechce. Úspech prichádza, keď nad tým zvíťazím. Úspech, ktorý je čiastkový a nikdy nie definitívny. Ale je môj a robí ma šťastnou.

    A preto si vždy spomeniem na rieku, ktorá sa plaví neustále do mora aj keď po ceste stretáva prekážky. Jej vôľa ísť je silnejšia a jej úspech na ňu počká.

    Aký bol JOGA deň

    Štyri rôzne  jogy. Jedna myšlienka.

    JOGA deň bol skvelý. Predstavili sa štyria rôzni cvičitelia – hatha, power, acro joga a joga smiechu. Tá išla posledná, no smiech a dobrá nálada boli prítomné už od rána. Do posledného šedivého novembrového dňa sme vniesli trochu farieb a radosti zo života. Lietali sme, dýchali, naťahovali telo, boli sami so sebou.

    Bolo to krásne. Môže to byť také každý deň.

    Stačí uchovať pointu – byť sám so sebou a sám sebou za každých okolností, uchovať si pokoj a schopnosť lietať vysoko nad zemou.

    Prečo nám niekedy spánok nestačí

    Náš mozog dokáže za min. vyprodukovať zhruba štyridsať myšlienok. Je to enormné množstvo asociácií, ktoré už po chvíli vyzerajú ako celkom nesúvisiace.

    Dlho som premýšľala, prečo sa šach považuje za šport. Odvčera to už chápem – vysvetlil mi to šachista z Nemecka. Rozmýšľaním nad tým správnym ťahom spáli človek toľko kalórií ako dobrým behom. Rozmýšľať a používať hlavu je skrátka únavné. Vedia to ľudia, ktorí pracujú mentálne a chodia z práce unavení akoby robili na poli. Preto mozog ako orgán potrebuje rovnakú regeneráciu ako telo po športovom výkone.

    Víkend je pre mnohých často jediná príležitosť, kedy sa to dá.

    Oddychovať denne je pritom nevyhnutnosť. Neznamená to, že má človek zájsť do kúpeľov, ale oddychovať môže po svojom. Určite ste už počuli o firmách v Japonsku, kde majú zamestnanci povoleného dvadsaťminútového šlofíka. Otázne je, do akej miery je takýto spánok uprostred množstva činností efektívny. Sami najlepšie viete, aké to je, keď idete spať s plnou hlavou myšlienok. Noc je potom plná snov a budíte sa ešte viac unavení než ako ste šli do postele.

    Myseľ najviac regeneruje v hlbokom spánku – keď sa vám nič nesníva a ste úplne ponorení do ticha a čistoty svojej mysle.

    Preto sa odporúča meditovať. Meditácia dokáže navodiť ten istý stav ako pri hlbokom spánku.

    Sám spánok je nevyhnutný. Deti spia viac, pretože v spánku rastú, rozvíjajú sa. Dospelí ľudia toľko spať nemusia – dokonca ak dokážu efektívne oddychovať cez deň, nepotrebujú spánok navyše.

    Ak ste však v permanentnom strese s hlavou plnou myšlienok a úloh, je možné, že sa vám nepodarí oddychovať efektívne.

    Jediná možnosť je nájsť ticho v hlave vedome. Môžete sa začať venovať činnosti, ktorá vás baví a naplno vtiahne – keď robíte niečo, čo vám je absolútne prirodzené, vaše telo vytvára a kumuluje energiu. Oddychujete, lebo ste sústredení. To je dôvod, prečo napríklad umelci nemusia ani spať – keď tvoríte, nie ste unavení.

    A to je dôležité poznanie. Ako nás vyčerpáva práca, ktorá nás nebaví. Všetko, čo nás baví, nás naopak nabíja.

    Je jasné, že nie vždy môžeme robiť, čo nás baví. O to dôležitejšie je nájsť si čas na to, čo nám robí radosť, najlepšie denne. Naučiť sa dobre spať a pomáhať si meditáciou či jogou, ktoré človeka utišujú, upokojujú.

    Vidím to najlepšie na svojich cvičencoch. Len čo otvoria oči po cvičení, sú to noví ľudia. Ich pohľad pôsobí, akoby sa vrátili z dlhej cesty krajinou. Oči dosiahli hĺbku a ticho – sú pozornejšie, mäkšie a otvorenejšie. To ticho a ten pokoj, ktorý ide zvnútra sú evidentným dôkazom, že relaxovanie bolo naozajstné.